Práca s postihnutými deťmi

K firme Hewer som sa dostala pomocou kamarátky, ktorá mi pomáhala nájsť prácu. Jej slová boli: „Maryam, ty by si sa na túto prácu hodila.“ A tak som poslala email a životopis. Nečakala som, že sa mi z firmy ozvú. No stalo sa, ozvali sa pomerne rychlo, čo ma veľmi príjemne prekvapilo. Dohodli sme si termín pohovoru, na ktorom ma oboznámili s celkovou prácou ošetrovateľky. Na základe toho, čo som sa dozvedela, som sa bála, či ma vôbec vezmú. Ale pohovor dopadol nad moje očakávania. Pamätám sa na slová pani vedúcej: ,,Poriadne si premyslite, do čoho vstúpite...“ Na druhý deň som sa ozvala, že tú prácu beriem. Nemala som však ani šajnu, čo práca ošetrovateľky, konkrétne osobnej asistentky, obnáša. A tak som sa postupne, časom, začala zaúčať, až pokým som sa to nenaučila. Samozrejme, ešte stále sa niektoré veci učím. Ale snažím sa, aby boli moji klienti so mnou spokojní.

Vo firme som necelý rok a zatiaľ som neoľutovala, že túto prácu mám, že som sa na ňu dala. Občas sú asistencie náročné, ťažké, no občas i ľahké. Svojich klientov mám rada. A veľmi sa teším, keď dostanem do starostlivosti deti.

Zhruba po mesiaci v práci sa ma opýtala moja vedúca, či by som zvládla postihnutého autistického chlapca, ktorý je ešte k tomu hyperaktívny. Váhala som, ale nakoniec som súhlasila. Ak mám pravdu povedať, mala som obavy, či ma jeho rodičia prijmú. Pani vedúca im zavolala a oni súhlasili. Tak som sa šla predstaviť a porozprávať sa, ako si to celé predstavujú, čo odo mňa očakávajú. Pamätám si, že prvé stretnutie bolo príjemné, no ja som aj tak mala strach. Zároveň som sa však tešila, že budem mať na starosti malého chlapčeka. Jeho maminka ma pekne privítala a začali sme sa rozprávať o jej synovi Markovi. Keď som ho uvidela, potešila som sa. Ale nevedela som, že nekomunikuje, že je ťažko postihnutý ‒ autista, ktorý má svoj svet. Nevedela som jednoducho o autizme nič. Marka som si obľúbila. Tešila som sa k nim, na chvíle, ktoré budeme tráviť spolu. Prvý deň ma Markova mamka predstavila v špeciálnej škole, do ktorej Mareček chodí. Druhýkrát sme boli sami ‒ ja a Marek. Marek má svoj svet. Síce vníma aj ten reálny, ale robí si všetko podľa svojho. Je hyperaktívny a dá zabrať. Ako keby som mala na starosti hádam aj desať detí. Časom som si zvykla na všetko, hlavne na Marka a on na mňa. A aj jeho rodičia a ja si rozumieme a pomáhame si. Marek má občas striedavé nálady. Nahnevá sa a začne ma škriabať, búcha, kde sa dá, napr. na stôl. Keď sme v autobuse, tak do okna. Ale na druhej strane vie byť zlatý a občas mi jeho detskú lásku vyjadrí pusou. Marek ma počúva, vie čo môže a čo už nie. Veľmi rád si píska a je mu jedno, kde práve sme, či doma, alebo vonku. Po čase som si zvykla byť jeho osobnou asistentkou. S jeho rodičmi vychádzam dobre. Ja som spokojná a oni tiež, vychádzame si v ústrety... Asistencia pri postihnutých deťoch, a zvlášť, keď sú hyperaktívne, dá zabrať. No zvládnuť sa dá, chce to čas a veľa, veľa trpezlivosti.

Svoju prácu mám rada, rada do nej chodím, a najradšej som, keď vidím klientov spokojných a šťastných.

Ak niekto čítate môj príbeh a váhate, či máte, alebo nemáte byť osobnými asistentmi, tak tú prácu jednoducho skúste. Buďte veľmi trpezliví, lebo asistencie sú najmä na začiatku hodne ťažké. Ale dá sa na túto prácu zvyknúť a postupom času sa vám bude zdať ľahká. A v neposlednom rade, máte za ňu aj zaplatené. No ten dobrý pocit, ktorý z nej budete mať, za to určite stojí.

Držím palce, nech sa rozhodnete akokoľvek; a nezabúdajte, že pomáhame druhým...

Veľa šťastia!

Asistentka Maryam


S Maryam jsme velmi spokojeni. Je na ní vidět, že jí její práce baví a dělá jí s láskou. Myslím si, že asistence s Maříkem pro ní nění jen zdroj příjmu, ale že má Maříka opravdu ráda. Snaží se pro něj vymýšlet aktivity, které by ho bavily a dále rozvíjely. Péče o Maříka není jednoduchá a Maryam jí zvládá výborně a vždy s úsměvem. Jsme moc rádi, že jí máme.

Maminka Maříka