Nie je chudoba ako chudoba

mar 28 2011

Rozhovor s Mariánom Čaučíkom, členom predsedníctva Platformy mimovládnych rozvojových organizácií a riaditeľom Dobrej noviny.

Čo si predstaví pod slovom chudoba človek, ktorý sa vyše 15 rokov zaoberá hlavne pomocou v Afrike?

Predstavím si rodinu alebo človeka, ktorý – aj keď by veľmi chcel - nemá základný príjem a možnosti na to, aby mohol žiť v dôstojných podmienkach. Chudoba, ktorú som videl v Keni, Ugande, Sudáne, je oveľa horšia ako tá na Slovensku. Tamojší ľudia nemajú stabilný prístup k čistej pitnej vode, čo prináša choroby. Nemajú peniaze na lieky a prístup k základnej zdravotníckej starostlivosti. Nemajú peniaze na jedlo pre svoje rodiny, stabilné zamestnanie, nepoznajú niečo ako podporu v nezamestnanosti. Každý deň sa uchádzajú o námezdnú prácu. Ráno sa ženy ponúkajú, že operú ľuďom zo strednej triedy šaty, poupratujú, muži sa ponúkajú na námezdnú prácu vo fabrikách alebo sa zapriahnu do kár na dovoz materiálu. Ak prácu zoženú, dostanú pár šilingov – a večer môžu dať najesť svojim deťom. Ale nevedia, čo bude zajtra. Rodičia nemôžu poslať deti do školy a tie sú často nútené ísť na ulicu žobrať, kradnúť alebo prostituovať, aby vôbec prežili.

Afrike sa už roky pomáha. Necítite frustráciu z toho, že napriek všetkým snahám a peniazom je tam stále toľko problémov a chudoby?

Problémy Afriky sú naozaj veľké a mimovládne organizácie ich samé o sebe nevyriešia. Na druhej strane - vidím konkrétnych ľudí v núdzi a komunity, ktorým sa dá pomôcť. A vidíme výsledky. Ak pomôžete jednému človeku, je to možno charita. Ale v rozvojovej pomoci je dôležitá práve práca so skupinami a komunitami ľudí. Ľudia danej komunity neprijímajú pomoc pasívne, ale sami hľadajú cesty na svoj rozvoj. Sami definujú, čo potrebujú zmeniť a potom sa obrátia na nás ako na partnerov s prosbou o pomoc v tom, v čom si nevedia poradiť. Často je to práve tá finančná pomoc. Z mála prostriedkov pritom vedia urobiť veľmi veľa. Za pomoc sú títo ľudia nesmierne vďační.

V akých situáciách si poviete, že naozaj má to zmysel?

Keď po dvoch či troch rokoch vidíte, že deti chodia do školy a tie šikovné dostali šancu a študujú na strednej škole. Keď vidíte, že mladí ľudia vďaka tomuto typu pomoci sa tiež ďalej venujú rozvoju svojej komunity. Myslím si, že v práci s konkrétnymi ľuďmi a komunitami je riešenie aj pre tie širšie otázky rozvoja. Ak sa vhodne poprepája viacero takýchto iniciatív a spojí sa to s tlakom na miestne úrady, ktoré by mali byť v prvom rade zodpovedné za rozvoj vlastnej komunity a krajiny, potom je šanca, že potreby rozvojových krajín a miestnych ľudí sa budú lepšie definovať. Peniaze darcov nepôjdu nazmar, ale postupne sa bude niečo meniť. Je to ťažká práca. Beh na dlhé trate. Práca na úrovni malých komunít, dedín a mestečiek, kde sa niečo pomaly mení, však potvrdzuje, že to má zmysel.

Prečo sa má Slovensko starať napríklad o Afriku?

Otázka podľa mňa nestojí tak, či sa má starať Slovensko alebo niekto druhý. Keď vidíme, že veľká časťľudí žije v nedôstojných podmienkach, myslím si, že je to naša spoločná zodpovednosť, aby aj títo ľudia mohli žiť lepšie. Je to o kategórii spoločného dobra. Ak my môžeme žiť v takých podmienkach, v ktorých sú uspokojené naše základné potreby až nadštandardne, tak by sme mali myslieť aj na tých, ktorí nič nemajú a hľadať možnosti
ako pomôcť. Každý vo svojej miere. Inú zodpovednosť majú vlády, inú majú špecializované organizácie ako sú agentúry OSN. Ale celkovo by mala existovať snaha celého rozvinutého sveta pomôcť rozvojovým krajinám zmeniť situáciu. Ja to považujem za škandál, že dnes - v 21. storočí - ľudia zomierajú od hladu.

O Afriku by sa podľa niektorých ľudí mali starať hlavne jej bývalí kolonizátori. Navyše slovenská rozvojová pomoc stavia na využívaní svojich špecifi ckých skúseností a výhod. Akú výhodu majú Slováci v Afrike?

Výhodou je práve to, že Slovensko nebolo kolonizátorom.Naše vzťahy nie sú zaťažené takou minulosťou, takže vieme prísť s čerstvou hlavou a zotázniť mocenské vzťahy, ktoré tam sú. Môžeme sa ľahšie pýtať, prečo rozvojová pomoc funguje tak ako funguje. Prečo vysokí funkcionári žijú z veľkých platov a obyčajní ľudia nemajú čo jesť. Ja by som videl miesto Slovenska v úsilí všetkých krajín o to, aby sme dali ľuďom dôstojné podmienky
na život. Myslím si, že tomuto ľudia na Slovensku rozumejú viac ako zahranično-politickým prioritám vlády v rámci ofi ciálnej rozvojovej pomoci.

Rozhovor viedla: Daniela Balážová
Z rozhovoru, ktorý vyšiel v bulletine Prečo rozvojová pomoc. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.