Strach ako ošetrovateľská diagnóza u chirurgického pacienta

mar 2 2018

Fear as the nursing diagnosis in surgical patient

Abstrakt: Operačná terapia sa zvyčajne spája s negatívnym psychickým prežívaním pacienta. Na redukciu strachu u chirurgických pacientov má vplyv aj ošetrovateľská starostlivosť poskytovaná sestrami. Jej základom je dôsledné posudzovanie pacienta a následné stanovenie ošetrovateľských diagnóz. Jednou z najčastejšie stanovovaných ošetrovateľských diagnóz u pacientov pri operačnej terapii je Strach. Článok prináša charakteristiku tejto ošetrovateľskej diagnózy, jej určujúce znaky a súvisiace faktory, hodnotiace nástroje využiteľné pri diagnostike strachu, ako aj očakávané výsledky a ošetrovateľské intervencie v súvislosti s redukciou strachu u pacienta pri operačnej terapii.
Kľúčové slová: Strach. Operačná terapia. Ošetrovateľská diagnóza. Chirurgický pacient. Sestra.

Abstract: Surgical therapy are usually associated with negative psychological survival of the patient. A nursing care provided by nurses also affects the reduction of fear in surgical patients. It is based on a rigorous assessment of the patient and the subsequent establishing of nursing diagnoses. One of the most frequently diagnosed nursing diagnoses in patients in surgical therapy is Fear. The article presents the characteristics of this nursing diagnosis, its determinants and related factors, assessment tools useful in the diagnosis of fear, as well as the expected results and nursing interventions related to the reduction of fear in the patient in surgical therapy.
Keywords: Fear. Surgical therapy. Nursing diagnosis. Surgical patient. Nurse.

Úvod

Choroba a osobitne hospitalizácia s ňou spojená je pre väčšinu pacientov náročnou životnou situáciou a môže byť sprevádzaná intenzívnymi negatívnymi zážitkami, spojenými s emóciami, ktoré sú pre organizmus nepriaznivé (Jandová, 2003). Akékoľvek ochorenie pôsobí na psychiku človeka nepriaznivo. Choroba mení zvyčajný spôsob života, na kratšiu či dlhšiu dobu obmedzuje človeka v jeho bežných návykoch, znižuje výkon v povolaní alebo ho priamo znemožňuje, často narúša alebo mení medziľudské vzťahy. Choroba vyžaduje určitú mieru adaptácie na novú situáciu, vyrovnávanie sa s nepriaznivými, často bolestivými prejavmi, kladie zvýšené nároky na jednotlivca v náhle zmenených podmienkach (Čechová a kol., 2001).

Počas hospitalizácie chirurgického pacienta, a najmä pri indikácii operačnej terapie vystupujú do popredia možnosti a spôsoby redukcie strachu, nakoľko hospitalizácia je zvyčajne pre pacientov zážitkom pomerne nového druhu. Mnohé sa mení – nielen v pacientovi (v jeho tele), ale aj v jeho psychike, prípadne aj v jeho duchovnom živote (Křivohlavý, 2002). Z ošetrovateľského hľadiska vystupuje do popredia Strach ako ošetrovateľská diagnóza u chirurgických pacientov, resp. u pacientov pri operačnej terapii.

Ošetrovateľská diagnóza je klinický záver o odpovediach jednotlivca, rodiny, komunity na aktuálne alebo potenciálne zdravotné problémy či životný proces. Tvorí základ pre výber ošetrovateľských činností na dosiahnutie výsledkov, za ktoré je sestra zodpovedná. Rozvojom a štandardizáciou ošetrovateľskej diagnostickej terminológie sa zaoberá NANDA International. Vývoj diagnostickej terminológie iniciovanej NANDA-I vyústil do tvorby medzinárodného klasifikačného systému ošetrovateľských diagnóz (NANDA Taxonomy I, NANDA Taxonomy II) (Boledovičová, Vörösová, 2009 In: Žiaková a kol., 2009, s. 100; Kozierová a kol., 2004; Marečková, Jarošová, 2005; Marečková, 2006; Mastiliaková, 2014; Tóthová, 2014; Vörösová a kol., 2015).

Podľa Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 306/2005 Z. z. z 30. júna 2005, ktorou sa ustanovuje zoznam sesterských diagnóz, je ošetrovateľská, resp. sesterská diagnóza definovaná ako „klinický záver o aktuálnej potrebe alebo potenciálnej potrebe, ošetrovateľskom probléme alebo stave osoby, rodiny alebo komunity, ktorý ovplyvňuje zdravotný stav a vyžaduje intervenciu špecifickú pre sestru alebo pôrodnú asistentku. Ošetrovateľským problémom je akýkoľvek stav či situácia, v ktorej si osoba vyžaduje pomoc pri upevňovaní, podpore, udržiavaní či opätovnom získaní zdravia alebo pri zabezpečení pokojnej smrti“. Ošetrovateľská diagnóza Strach je zaradená v Zozname sesterských diagnóz v Prílohe k vyhláške č. 306/2005 Z. z. v skupine diagnóz P 100 – 119 Psychické stavy a procesy pod kódom P 111.

NANDA International (Herdman, Kamitsuru, 2014) zaraďuje ošetrovateľskú diagnózu Strach s kódom 00148 do 9. domény: Zvládanie záťaže – odolnosť voči stresu a do 2. triedy v rámci uvedenej domény: Reakcia na zvládanie záťaže. Táto trieda je určená pre ošetrovateľské diagnózy, ktoré sú štandardným pomenovaním ošetrovateľských problémov v oblasti zvládania stresu súvisiaceho s prostredím človeka. NANDA International definuje ošetrovateľskú diagnózu 00148 Strach ako odozva na vnímanú hrozbu, ktorá je vedome uznaná ako nebezpečná. NANDA International predkladá štandardizované názvy ošetrovateľských diagnóz s číselným kódom a ich definíciami, a súčasne ponúka prehľad určujúcich znakov, súvisiacich a rizikových faktorov diagnóz. Na základe ich prítomnosti je možné u pacienta potvrdiť výskyt konkrétnej ošetrovateľskej diagnózy a stanoviť tak diagnostický záver (Marečková a kol., 2012).

Ošetrovateľská diagnóza Strach bola do zoznamu ošetrovateľských diagnóz NANDA prijatá už v roku 1973 (Kim, 1982 In Zeleníková a kol., 2011). Bola rozdelená do dvoch hlavných kategórií: funkčný a nefunkčný strach, s úrovňami mierny, priemerný, ťažký, panický. V roku 1980 boli zo zoznamu ošetrovateľských diagnóz NANDA uvedené dve kategórie aj s úrovňami vyradené a samostatná diagnóza Strach zostala zaradená v klasifikačnom systéme až do súčasnosti (Zeleníková a kol., 2011).

Precízny a dokladovateľný ošetrovateľský diagnostický záver je podkladom pre rozhodnutie o vhodných ošetrovateľských intervenciách, ktoré u pacienta realizuje tím ošetrovateľských profesionálov v spolupráci s tímom ďalších zdravotníckych odborníkov. Primárne zdroje k problematike ošetrovateľskej diagnostiky sú publikované v dvojročných intervaloch nakladateľstvom Wiley – Blackwell pod názvom „NANDA - International Nursing Diagnoses: Definitions & Classification“ (Marečková a kol., 2012).

Určujúce znaky ošetrovateľskej diagnózy 00148 Strach podľa NANDA International, taxonómie II sa rozdeľujú na všeobecné, kognitívne, behaviorálne a telesné. Medzi všeobecné určujúce znaky, resp. definujúce charakteristiky patrí predtucha, že sa niečo stane, pokles sebaistoty, podráždenosť, pocit mory, strachu, paniky, hrôzy, výstrahy, zvýšenie krvného tlaku, zvýšené napätie, nervozita, svalové napätie, nauzea, bledosť, rozšírené zrenice, vracanie. Ku kognitívnym určujúcim znakom patrí znížená schopnosť učiť sa, znížená schopnosť riešiť problémy, znížená produktivita, identifikácia objektu vyvolávajúceho strach, prítomnosť stimulu, ktorý pacient považuje za hrozbu. Behaviorálne určujúce znaky predstavuje útočné a únikové správanie, zúžené zameranie pozornosti na zdroj strachu, impulzívnosť, zvýšená bdelosť. Medzi telesné určujúce znaky sa zaraďujú nechutenstvo, zmenená fyziologická odpoveď (napr. zvýšený krvný tlak, zrýchlená pulzová frekvencia, zrýchlená dychová frekvencia a podobne), hnačka, sucho v ústach, dýchavičnosť, vyčerpanosť, nadmerné potenie (Herdman, Kamitsuru, 2014; Marečková, 2006).

Súvisiacimi faktormi ošetrovateľskej diagnózy 00148 Strach sú inštinktívne reakcie na vonkajšie podnety (napr. neočakávaný zvuk, výška), jazyková bariéra, naučená odozva (napr. na vonkajšie podmienky), podnety navodzujúce fóbiu, senzorické poruchy (napr. zrakové, sluchové), odlúčenie od podporného systému, neznáme prostredie a nové zážitky (Herdman, Kamitsuru, 2014; Marečková, 2006).

Pri rozpoznaní aktuálnej ošetrovateľskej diagnózy 00148 Strach sestra postupuje v 4 krokoch. V 1. kroku posúdi prítomnosť určujúcich znakov. Pri náleze minimálne jedného určujúceho znaku posúdi v 2. kroku prítomnosť súvisiacich faktorov. Ak u pacienta zistí kombináciu niektorého z určujúcich znakov a niektorého zo súvisiacich faktorov, pristúpi v 3. kroku k overeniu a zváži, či je pacient skutočne v situácii stanovenej definíciou: Strach je reakciou človeka na hrozbu, ktorú vníma ako nebezpečnú. V prípade, že je výsledok overenia pozitívny, v 4. kroku sestra zaznamená prítomnosť strachu do ošetrovateľskej dokumentácie pacienta (Marečková, 2006).

Podľa Šlaisovej (2016) je strach možné diagnostikovať pozorovaním pacienta (vystrašený výraz tváre, plač, tras, potenie, bledosť, tichá reč, atď.) a rozhovorom, ktorého cieľom je zistenie príčiny a intenzity strachu, miery informovanosti pacienta, jeho postojov a očakávaní. V diagnostike strachu je možné využiť aj dotazníky a posudzovacie škály.

S charakteristikou a využívaním hodnotiacich a meracích nástrojov v posudzovaní strachu a úzkosti u pacienta pri operačnej terapii je možné stretnúť sa predovšetkým v zahraničnej odbornej literatúre, pričom tieto hodnotiace nástroje sú orientované predovšetkým na úzkosť (anxiety, resp. preoperative anxiety). Janíková, Zeleníková (2013) uvádzajú, že väčšina meracích nástrojov a škál na hodnotenie strachu a úzkosti je dostupná v pôvodnom – najčastejšie anglickom jazyku. Pri preklade konkrétneho nástroja z pôvodného jazyka je potrebné rešpektovať štandardný postup prekladu originálnej verzie, čo predstavuje proces lingvistickej validácie. Tento proces sa skladá z niekoľkých fáz, ktorých obsah je určený odporúčaniami konkrétnej organizácie, prípadne autorom. Prvý nevyhnutný krok zvyčajne predstavuje získanie súhlasu autora meracieho nástroja s jeho prekladom.

Na hodnotenie predoperačného strachu a úzkosti sa najčastejšie používa dotazník STAI (Spielberger's State-Trait Anxiety Inventory), ktorý je považovaný za zlatý štandard. Ide o 40-položkový sebaposudzovací nástroj, ktorý obsahuje 2 samostatné škály – 20 položiek prvej škály meria stav úzkosti a 20 položiek druhej škály meria úzkostné rysy osobnosti. Celkové skóre je od 20 do 80, pričom platí, že čím vyššie skóre, tým vyšší stupeň úzkosti (Janíková, Zeleníková, 2013). Medzi ďalšie štandardizované nástroje využiteľné v posudzovaní strachu a úzkosti u chirurgického pacienta patria:

  • VAS (Visual Analogue Scale) – ide o 100 mm úsečku, ktorá predstavuje škálu od 0 do 100, pričom 0 na ľavej strane reprezentuje žiadnu úzkosť a 100 na pravej strane najväčšiu možnú úzkosť.
  • HADS (The Hospital Anxiety and Depression Scale) – 14-položkový dotazník na určenie úzkosti a depresie.
  • GAS (Graphic Anxiety Scale) – jednoduchá jednopoložková lineárna škála, na ktorej pacient hodnotí mieru úzkosti, pričom jednotlivé body na škále zahrnujú výroky: pokojný, mierne úzkostný, priemerne úzkostný, veľmi úzkostný, extrémne úzkostný.
  • APAIS (The Amsterdam Preoperative Anxiety and Information Scale) – Amsterdamská škála predoperačnej úzosti a potreby informácií obsahujúca 6 položiek (4 položky týkajúce sa strachu z anestézie a strachu z operácie a 2 položky týkajúce sa potreby informácií), v rámci ktorých pacient hodnotí na Likertovej stupnici od 1 do 5, kde 1 znamená – vôbec nie a 5 znamená – veľmi.
  • BAI (The Beck Anxiety Inventory) – ide o 21-položkový inventár, ktorý opisuje subjektívne príznaky, somatické príznaky a príznaky úzkosti súvisiace s panikou.
  • HARS (The Hamilton Anxiety Rating Scale) – Hamiltonova škála úzkosti je 14-položková škála, ktorá sa používa na hodnotenie závažnosti príznakov úzkosti a pacient hodnotí každú položku na 5-stupňovej škále.
  • Škála Úroveň úzkosti 1211 – vybraný súbor z NOC (Nursing Outcomes Classification) tvorí zoznam 31 definujúcich ukazovateľov, ktorých intenzitu hodnotí sestra na Likertovej škále od 1 – závažná do 5 – žiadna (Janíková, Zeleníková, 2013; Vörösová, 2015 In: Hlinková, Nemcová a kol., 2015).

Medzi ďalšie škály patrí SFQ (The Surgical Fear Questionnaire), ASSQ (Anxiety Specific to Surgery Questionnaire), COSS (The Coping with Surgical Stress Scale), MAACL (Multiple Affect Adjective Check List) (Badner et al., 1990; Bailey, 2010; Janíková, Zeleníková, 2013; Krohne et al., 2000; Mitchell, 2003; Sigdel, 2015; Theunissen et al., 2014; Vörösová, 2015 In: Hlinková, Nemcová a kol., 2015).

Medzi očakávané výsledky alebo hodnotiace kritériá pri ošetrovateľskej diagnóze Strach v súvislosti s operačným výkonom podľa Doenges et al. (2010) patria:

  • pacient priznáva svoje pocity a hľadá vhodné spôsoby vysporiadania sa s nimi,
  • pacient pôsobí uvoľnene a je schopný adekvátneho odpočinku alebo spánku,
  • pacient sa správa tak, aby mal strach znížený na zvládnuteľnú úroveň,
  • pacient preukazuje schopnosť vykonávať požiadavky vyplývajúce z terapeutického postupu.

Doenges, Moorhouse (2001) zaraďujú medzi ošetrovateľské intervencie pri ošetrovateľskej diagnóze Strach nasledovné:
a) posúdiť stupeň strachu a reálnosť hrozby pociťovanej pacientom:

  • zistiť, ako pacient a jeho podporné osoby vnímajú, ku čomu dochádza a ako to ovplyvňuje ich život,
  • všimnúť si stupeň ovplyvnenia strachom (napr. „stuhnutý strachom“, neschopnosť zapojiť sa do potrebných činností),
  • porovnať slovnú a mimoslovnú odpoveď a posúdiť, či sa zhodujú, a či nedochádza k nesprávnemu pohľadu na situáciu,
  • pátrať po prejavoch poprenia alebo depresie,
  • zistiť prípadné zmyslové poruchy (napr. sluchové postihnutie), ktoré majú vplyv na zmyslové vnímanie a interpretáciu okolia,
  • všimnúť si, do akej miery je pacient sústredený a na čo upiera svoju pozornosť,
  • analyzovať subjektívne zážitky opisované pacientom (môže ísť o bludy alebo halucinácie),
  • byť pozorný a vždy starostlivo skúmať, či nehrozí násilné správanie,
  • vyšetriť základné fyziologické parametre (fyziologickú odpoveď) na situáciu,
  • posúdiť dynamiku rodiny (sústredenie na ošetrovateľské diagnózy: Neschopnosť rodiny zvládať záťaž, Ohrozujúce zvládanie záťaže rodinou, Narušený život rodiny).

b) pomôcť pacientovi a jeho podporným osobám zvládnuť strach, resp. poradiť si so situáciou:

  • byť pacientovi nablízku alebo zabezpečiť, aby s ním stále niekto bol (pocit opustenia môže exacerbovať strach),
  • aktívne počúvať pacienta (verbalizácia jeho obáv),
  • poskytnúť ústne aj písomné informácie; hovoriť v jednoduchých vetách a konkrétnych termínoch; uľahčiť pochopenie a zapamätanie si informácií,
  • uznať normálnosť strachu, bolesti, zúfalstva a dovoliť pacientovi primerane vyjadriť city,
  • dať pacientovi príležitosť pre otázky a úprimne na ne odpovedať; nepolemizovať s tým, ako pacient vníma situáciu; obmedziť konflikty, pretože strach má negatívny dopad na racionálne uvažovanie,
  • podporovať pacienta v kontrole nad sebou samým do takej miery, ako je to možné, a akceptovať to, že v určitých veciach toho nie je schopný,
  • povzbudzovať pacienta ku kontaktu s vrstovníkmi, ktorí s úspechom prešli podobnou strachuplnou situáciou (vzniká tak model roly a pacient ochotne uverí niekomu, kto prežil niečo podobné).

c) viesť pacienta k vypracovaniu vlastných odpovedí pri riešení problémov:

  • uznať užitočnosť strachu v starostlivosti o svoju osobu,
  • dať najavo, že pacient je tým, kto je zodpovedný za riešenie (podporiť ho tým, že pomoc sestry zostane dostupná); posilňovať zmysel pacienta pre kontrolu nad vecami,
  • určiť vnútorné a vonkajšie zdroje pomoci (napr. uvedomenie si situácie, využívanie v minulosti osvedčených schopností, využívanie sociálnej opory),
  • vysvetliť pacientovi potrebné postupy na takej úrovni, aby bol schopný ich pochopiť a realizovať (veľmi veľa informácií ho môže uviesť do zmätku),
  • podľa vhodnosti vysvetliť vzťah medzi chorobou a príznakmi,
  • skontrolovať užívanie liekov proti úzkosti a zdôrazniť nutnosť ich užívania presne podľa predpisu.

d) orientovať sa na posilňovanie zdravia (poučenie/inštrukcie pred prepustením):

  • podporovať plánovanie uskutočňovaných krokov,
  • naučiť pacienta relaxácii, vizualizácii a podobným technikám,
  • povzbudzovať pacienta a pomôcť mu, aby v rámci svojich možností pripravil program cvičenia, ktorý poskytuje zdravý únik pre energiu vytváranú strachom a podporuje uvoľnenie,
  • vhodne reagovať na prípadné zmyslové postihnutie (napr. hovoriť jasne a zreteľne, využívať dotyk),
  • podľa indikácie odporučiť podporné skupiny alebo verejné organizácie, prípadne poskytnúť ďalšiu pomoc podľa individuálnej potreby.

Doenges et al. (2010) konkretizujú ošetrovateľské intervencie u pacienta so stanovenou ošetrovateľskou diagnózou Strach pri operačnom výkone:

  • realizovať predoperačnú edukáciu pacienta, vrátane opakovania postupov v predoperačnom období,
  • demonštrovať a s pacientom diskutovať o rutinných postupoch a procesoch, ktoré môžu byť pre pacienta zdrojom strachu (napr. podanie sedatíva večer pred operačným výkonom, premedikácia, prostredie operačnej sály, pomôcky na monitorovanie počas operácie a anestézie a podobne),
  • uistiť pacienta o účinkoch anestézie a o blokovaní pohľadu na operačné pole operačnou rúškou v prípade lokálnej alebo regionálnej anestézie,
  • identifikovať prítomnosť strachu z možného odloženia operačného výkonu,
  • validovať zdroj strachu,
  • poskytovať presné a zrozumiteľné informácie,
  • aktívne počúvať a pozorovať pacienta (verbalizácia strachu, pocitu bezmocnosti, možnej zmeny vplyvom operačného výkonu a podobne),
  • zabezpečiť presun pacienta do operačnej sály v sprievode zdravotníckeho pracovníka, zabrániť zámene pacienta a skontrolovať podpísaný informovaný súhlas pacienta s operačnou terapiou,
  • predchádzať zbytočne dlhému pobytu pacienta v operačnom trakte pred operačným výkonom,
  • participovať na kooperácii chirurga, anestéziológa, sestier, duchovného, klinického psychológa,
  • podľa potreby diskutovať o odložení chirurgického výkonu s operatérom, resp. ošetrujúcim lekárom, pacientom a jeho rodinou.

Čáp, Holmanová (2008 In: Tomagová, Bóriková a kol., 2008) odporúčajú u pacienta so strachom tieto efektívne stratégie, ktoré treba podporovať:

  • podpora nádeje vo vlastné sily,
  • ventilovanie emócií prostredníctvo rozhovoru,
  • aktívne hľadanie pomoci iných,
  • rozdelenie problémovej situácie na časti a ich postupné riešenie,
  • riešenie problému heuristickým spôsobom: pokus – omyl,
  • schopnosť rozoznať prejavy únavy a dezorganizácie,
  • ochota zmeniť seba samého,
  • vyrovnať sa s akceptovaním problémov.

Pri riešení strachu ako ošetrovateľskej diagnózy je nevyhnutné uplatňovať vhodný psychologický prístup v starostlivosti o pacientov pri operačnej terapii, do ktorého Zacharová a Šimíčková-Čížková (2011) zaraďujú:

  • poznanie premorbídnej osobnosti človeka,
  • vytváranie vzťahov medzi lekárom a pacientom, predovšetkým v súvislosti s operačným výkonom,
  • poznanie štádií, ktorými pacient prechádza pri poúrazových stavoch a komplikovanej liečbe,
  • komplexné posúdenie zdravotného stavu s ohľadom na psychiku pacienta,
  • individuálny prístup k pacientovi, predovšetkým v predoperačnej príprave a pooperačnej starostlivosti,
  • eliminácia strachu a úzkosti spojených s chirurgickým výkonom,
  • vysvetlenie priebehu a štádií bolesti v súvislosti s odborným výkonom,
  • umožnenie kontaktu pacienta s podpornými osobami,
  • príprava pacienta na nové zmenené životné podmienky či zmenený životný režim,
  • vhodná komunikácia medzi pacientom a zdravotníckym personálom,
  • včasné poučenie o možnostiach a variantoch liečby,
  • spolupráca so psychológom alebo psychiatrom.

Pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti pacientovi v perioperačnom období musia sestry zohľadňovať to, že počas hospitalizácie sa u chirurgického pacienta menia životné potreby. Špecifická podoba potrieb chorého človeka závisí od charakteru ochorenia, od osobnosti pacienta a od sociálnych pomerov, v ktorých žije (Zacharová a kol., 2007).

Bártlová (2003 In: Zacharová a kol., 2007) rozdeľuje potreby človeka na potreby, ktoré sa ochorením nemenia, potreby, ktoré sa ochorením modifikovali, a potreby, ktoré s ochorením vznikli. Poznatky o základných ľudských potrebách tvoria teoretickú bázu pre aplikáciu ošetrovateľského procesu. Pri ošetrovaní pacienta musí mať sestra stále na pamäti, že pracuje s človekom, ktorého nálada, prežívanie a správanie sú ovplyvnené uspokojovaním biologických, psychických, sociálnych a spirituálnych potrieb (Zacharová a kol., 2007).

Dôležitou súčasťou pri riešení ošetrovateľskej diagnózy Strach u chirurgického pacienta je aj realizácia sesterských vizít. Sesterské vizity prebiehajú za účasti sestier, ako aj iných zdravotníckych pracovníkov (napr. asistent výživy, resp. dietoterapeut, fyzioterapeut) pri posteli pacienta. Sú určené na zistenie a zabezpečenie ošetrovateľských potrieb pacienta – výživy, vylučovania, fyzickej a psychickej pohody a podobne (Krišková a kol., 2006).

Hlavné ciele individuálnej sesterskej vizity sú:

  • komunikovať o ošetrovateľských potrebách (problémoch) pacienta,
  • posúdiť, podľa potreby ošetriť rany a invazívne vstupy (periférna intravenózna kanyla, permanentný močový katéter, atď.),
  • podať inštruktáž o pripravovaných vyšetreniach,
  • naučiť pacienta niektoré liečebné postupy (napr. aplikácia inzulínu),
  • vypočuť si pacientove problémy, redukovať úzkosť a strach z ďalších liečebných procedúr alebo vyšetrení,
  • rozptýliť pacientove obavy vhodným zamestnaním,
  • plánovať kontinuitu ošetrovateľskej starostlivosti a uspokojovania potrieb (Krišková a kol., 2006).

Obsahové zameranie sesterskej vizity na chirurgických pracoviskách sa týka oblasti základnej ošetrovateľskej starostlivosti (hygiena, stravovanie, vyprázdňovanie), psychických a sociálnych potrieb pacientov, zaistenie ich bezpečnosti a špecializovanej ošetrovateľskej starostlivosti (Vomela a kol., 1998).

Z hľadiska prežívania strachu a pôsobenia stresogénnych faktorov na chirurgického pacienta a ich eliminácie je zameranie sesterskej vizity podľa Magerčiakovej (2011) nasledovné:

  • posúdenie prítomnosti alebo očakávania záťažovej situácie (napr. očakávanie operačného výkonu, náročného alebo bolestivého vyšetrenia, prepustenia osamelo žijúceho geriatrického pacienta, prítomnosť bolesti a podobne),
  • znovuposúdenie prejavov strachu – správanie pacienta, psychický stav a podobne,
  • spôsob vyrovnávania sa so stresom,
  • hodnotenie a plánovanie ošetrovateľských intervencií na redukciu strachu u pacienta,
  • posúdenie potreby spolupráce ošetrovateľského personálu s podpornými osobami pacienta, klinickým psychológom, sociálnym pracovníkom, fyzioterapeutom, prípadne ďalšími pracovníkmi pri eliminácii stresu, resp. redukcii strachu u pacienta,
  • návrhy na úpravu prostredia pacienta z hľadiska redukcie strachu,
  • komunikácia a edukácia pacienta za účelom eliminácie stresogénnych faktorov.

Prežívanie strachu u chirurgického pacienta môže pretrvávať aj v pooperačnom období, a dokonca aj v období prepustenia pacienta do domáceho prostredia alebo jeho preloženia na iné lôžkové oddelenie, či do iného zdravotníckeho alebo sociálneho zariadenia. Preto musí byť súčasťou starostlivosti plánovanie prepustenia, resp. preloženia pacienta. Plánovanie prepustenia pacienta je proces tvorby plánu starostlivosti o pacienta, ktorý sa premiestňuje z jedného prostredia do iného (Richards, Edwards, 2004). Význam včasného plánovania prepustenia nesmie byť podceňovaný, nakoľko sa priemerná dĺžka hospitalizácie rapídne znížila vďaka technologickému pokroku, finančným otázkam a zmluvným požiadavkám zdravotných poisťovní (Magerčiaková, 2011). Plánovanie prepustenia by malo zohľadňovať tieto súčasti:

  • Pacienti a ich rodiny alebo partneri musia byť informovaní o podmienkach prepustenia.
  • Prepustenie pacienta by sa malo naplánovať tak, aby sa podporila sebestačnosť alebo v nevyhnutných prípadoch zabezpečila pomoc pri uspokojovaní potrieb.
  • Zapojenie multidisciplinárneho tímu (ošetrujúci lekár, sestra, fyzioterapeut a podobne).
  • Fyzické, psychické, sociálne, kultúrne, spirituálne a ekonomické potreby pacienta.
  • Stupeň podpory potrebnej po prepustení pacienta z hľadiska bezpečného a zdravotnému stavu zodpovedajúceho prostredia.
  • Plánovanie, kto sa bude o pacienta starať.
  • Zváženie špecifickej potreby starostlivosti u pacientov, ktorí žijú sami, sú slabí alebo v pokročilom veku, majú závažnú diagnózu, sú chronicky chorí a budú sa do nemocnice vracať na ďalšiu liečbu, sú nespôsobilí, majú poruchu učenia, mentálne ochorenie alebo demenciu, sú maloletí, majú obmedzené finančné zdroje, sú bez domova alebo žijú v nevyhovujúcich bytových podmienkach, hovoria iným jazykom, musia mať doma pomôcky alebo špeciálne vybavenie, strávili v nemocnici veľmi dlhú dobu.
  • Zváženie potreby zabezpečenia starostlivosti prostredníctvom agentúry domácej ošetrovateľskej, prípadne opatrovateľskej starostlivosti, preto by do plánovania prepustenia pacienta mal byť zaangažovaný aj sociálny pracovník (Richards, Edwards, 2004).

Pri plánovaní a následnej realizácii prepustenia, resp, preloženia chirurgického pacienta je nutné zodpovedné vypísanie sesterskej (ošetrovateľskej) prepúšťacej, resp. prekladovej správy. V tejto správe musia byť uvedené skutočnosti, ktoré sú dôležité pre zabezpečenie kontinuity ošetrovateľskej, resp. zdravotnej starostlivosti a edukácie pacienta. V správe by mali byť uvedené aj intervencie týkajúce sa, resp. prispievajúce k redukcii strachu u pacienta (Magerčiaková, 2011).

Záver

Jednou veľmi podstatnou stránkou starostlivosti o pacientov pri operačnej terapii by mala byť starostlivosť o ich psychické potreby a záujem o psychické prežívanie, pretože každý operačný výkon, buď radikálny alebo mutilujúci, alebo minimálne invazívny, predstavuje pre pacienta zásah nielen do jeho somatickej, ale aj psychickej, sociálnej a spirituálnej stránky. Sestry z chirurgických pracovísk sú pre pacienta väčšinou prvou a jedinou ľudskou oporou, ktorú má k dispozícii v perioperačnom období, nakoľko sú v kontakte s pacientom najčastejšie. Pacient vníma sestru ako človeka poskytujúceho oporu a porozumenie, prostredníka medzi lekárom a pacientom, objekt znižujúci napätie medzi lekárom a pacientom, člena zdravotníckeho tímu, ktorý upevňuje dôveru pacienta v liečebný proces, upokojujúci prvok starajúci sa o emocionálny stav pacienta (Zacharová, Šmíčková-Čížková, 2011).

Na redukciu strachu u chirurgických pacientov má vplyv aj ošetrovateľská starostlivosť poskytovaná sestrami. Dôsledné a zodpovedné uplatňovanie jednotlivých fáz ošetrovateľského procesu v klinickej praxi na chirurgických pracoviskách má vplyv na to, aby stanovenie ošetrovateľskej diagnózy Strach bolo uskutočnené na základe dôkladného posudzovania konkrétneho pacienta. Iba na základe vyčerpávajúcej databázy údajov o pacientovi a jeho individuálnych charakteristikách môžu byť efektívne naplánované a následne realizované ošetrovateľské intervencie na riešenie tohto ošetrovateľského problému.

Autori:
PhDr. Mgr. Mariana Magerčiaková, PhD.

Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníctva, Katolícka univerzita v Ružomberku
PhDr. Iveta Kurová
Chirurgická klinika, Ústredná vojenská nemocnica SNP Ružomberok – FN

Literatúra

BADNER, N. H., NIELSON, W. R., MUNK, S., KWIATKOWSKA, C., GELB, A. W. 1990. Preoperative anxiety: detection and contributing factors. In Canadian Journal of Anaesthesia. [online]. 1990 May;37(4 Pt 1):444-7. [citované 2016-05-25]. Dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/2340614. ISSN 1496-8975.
BAILEY, L. 2010. Strategies for decreasing patient anxiety in the perioperative setting. In AORN Journal. [online]. 2010 Oct;92(4):445-57. [citované 2016-05-25]. quiz 458-60. Dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/20888947. ISSN 0001-2092.
ČECHOVÁ, V., MELLANOVÁ, A., ROZSYPALOVÁ M. 2001. Speciální psychologie. 3. vyd. Brno : IDVPZ, 2001. 173 s. ISBN 80-7013-342-2.
DOENGES, M.E., MOORHOUSE, M.F., MURR, A.C. 2010. Nursing Care Plans. 8th ed. Philadelphia : F. A. Davis Company, 2010. ISBN 978-0-836-2210-4.
DOENGES, M.E., MOORHOUSE, M.F. 2001. Kapesní průvodce zdravotní sestry. 7. vyd. Praha : Grada Publishing, 2001. 568 s. ISBN 80-247-0242-8.
HERDMAN, T. H., KAMITSURU, S. 2014. NANDA International, Inc. Nursing Diagnoses: Definitions and Classification 2015 – 2017. 10th Edition. Oxford : WILEY Blackwell, 2014. 512 p. ISBN 978-1-118-91493-9.
HLINKOVÁ, E., NEMCOVÁ, J. a kol. 2015. Multimediálna e-učebnica Ošetrovateľské postupy v špeciálnej chirurgii [online]. Bratislava : Univerzita Komenského Bratislava, Jesseniova lekárska fakulta v Martine, 2015. Dostupné na internete: http://oschir.jfmed.uniba.sk/. ISBN 978-80-89544-72-1.
JANDOVÁ, M. 2003. Stres u hospitalizovaného pacienta. In Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. ISSN 1336-183002-04, 2003, I, č. 3, s. VII- VIII.
JANÍKOVÁ, E., ZELENÍKOVÁ, R. 2013. Ošetřovatelská péče v chirurgii. 1. vyd. Praha : Grada, 2013. 256 s. ISBN 978-80-247-4412-4.
KOZIEROVÁ, B., ERBOVÁ, G., OLIVIERIOVÁ, R. 2004. Ošetrovateľstvo 1, 2. 2. vyd. Martin : Osveta, 2004. 1474 s. ISBN 80-217-0528-0.
KRIŠKOVÁ, A. a kol. 2006. Ošetrovateľské techniky- metodika sesterských činností. 2. vyd. Martin : Osveta, 2006. 780 s. ISBN 80-8063-202-2.
KROHNE H. W., DE BRUIN J. T., EL-GIAMAL, M., SCHMUKLE, S. C. 2000. The assessment of surgery-related coping: The coping with surgical stress scale (COSS). In Psychology & Health. [online]. Volume 15, 2000, Issue 1. [citované 2016-05-25]. p. 135-149. Dostupné na internete: http://www.tandfonline.com /doi/abs/ 10.1080 /0887044000 8400294. ISSN 1476-8321.
KŘIVOHLAVÝ, J. 2002. Psychologie nemoci. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2002. 200 s. ISBN 80-247-0179-0.
MAGERČIAKOVÁ, M. 2011. Eliminácia stresogénnych faktorov v ošetrovateľskej starostlivosti o chirurgických pacientov. 1. vyd. Ružomberok : Verbum, 2011. 124 s. ISBN 978-80-8084-808-8.
MAREČKOVÁ, J., JAROŠOVÁ, D. 2005. NANDA domény v posouzení a diagnostické fázi ošetřovatelského procesu. 1. vyd. Ostrava : Ostravská univerzita, ZSF, 2005. 86 s. ISBN 80-7368-030-0.
MAREČKOVÁ, J., STEFANOVÁ, P., MAZALOVÁ, L., BOCKOVÁ, S. 2012. Přehled informací k mezinárodním terminologickým systémům v ošetřovatelství. In JAROŠOVÁ, D.: Využitelnost ošetřovatelských klasifikací NANDA international a NIC v domácí péči. Ostrava : Ostravská univerzita v Ostravě, Lékařská fakulta, 2012. ISBN 978-80-7464-000-1, s. 7 – 24.
MAREČKOVÁ, J. 2006. Ošetřovatelské diagnózy v NANDA doménách. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2006. 264 s. ISBN 80-247-1399-3.
MASTILIAKOVÁ, D. 2014. Posuzování stavu zdraví a ošetřovatelská diagnostika. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2014. 192 s. ISBN 978-80-247-5376-8.
MITCHELL, M. 2003. Patient anxiety and modern elective surgery: a literature review. In Journal of Clinical Nursing. [online]. 2003 Nov; 12(6). [citované 2016-05-25]. p. 806 – 815. Dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/14632973. ISSN 1365-2702.
RICHARDS, A., EDWARDS, S. 2004. Repetitorium pro zdravotní sestry. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2004. 376 s. ISBN 80-247-0932-5.
SIGDEL, S. 2015. Perioperative anxiety: A short review. In Global Anesthesia and Perioperative Medicine. [online]. 2015 doi: 10.15761/GAPM.1000126 Volume 1(4). [citované 2016-05-25]. p. 107-108. Dostupné na internete: www.oatext.com/pdf/GAPM-1-126.pdf . ISSN 2059-0512.
ŠLAISOVÁ, I. Komunikace v ošetřovatelství 2. díl: úzkost a strach pacienta [online]. [citované 2016-02-10]. Dostupné na internete: http://pro1.szs-tabor.cz/projekt/psk/Data/Texty_Komunikace _v_osetrovatelstvi_uzkost_a_strach.doc.
THEUNISSEN, M., PETERS, M. L., SCHOUTEN, E. G., FIDDELERS, A. A., WILLEMSEN, M. G., PINTO, P. R., GRAMKE, H. F., MARCUS, M. A. 2014. Validation of the surgical fear questionnaire in adult patients waiting for elective surgery. In PLoS One. [online]. 2014 Jun 24;9(6):e100225. [citované 2016-05-25]. eCollection 2014. Dostupné na internete: http://journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371%2Fjournal.pone.0100225. ISSN 1932-6203.
TOMAGOVÁ, M., BÓRIKOVÁ, I. a kol. 2008. Potreby v ošetrovateľstve. 1. vyd. Martin : Osveta, 2008. 198 s. ISBN 978-80-8063-270-0.
TÓTHOVÁ, V. 2014. Ošetřovatelský proces a jeho realizace. 1. vyd. Praha : Triton, 2014. 225 s. ISBN 978-80-7387-785-9.
VOMELA, J. a kol. 1998. Chirurgie pro sestry I. 1. vyd. Brno : IDVPZ, 1998. 210 s. ISBN 80-7013-262-0.
Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje zoznam sesterských diagnóz.
VӦRӦSOVÁ, G., SOLGAJOVÁ, A., ARCHALOUSOVÁ, A. 2015. Standardizovaná terminologie pro ošetřovatelskou diagnózu. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2015. 144 s. ISBN 978-80-247-5304-1.
ZACHAROVÁ, E., HERMANOVÁ, M., ŠRÁMKOVÁ, J. 2007. Zdravotnická psychologie. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2007. 232 s. ISBN 978-80-247-2068-5.
ZACHAROVÁ, E., ŠIMÍČKOVÁ-ČÍŽKOVÁ, J. 2011. Základy psychologie pro zdravotnické obory. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2011. 288 s. ISBN 978-80-247-4062-1.
ZELENÍKOVÁ, R., VRUBLOVÁ, Y., JAROŠOVÁ, D., ŽIAKOVÁ, K. 2011. Obsahová validizácia ošetrovateľskej diagnózy Strach. In Kontakt. [online]. 14/1: 30- 38. [citované 2016-05-25]. Dostupné na internete: profeseonline.upol.cz/ archive/2012 /1/ POL_CZ_2012-1-8_Zelenikova.pdf. ISSN 1804-7122.
ŽIAKOVÁ, K. a kol. 2009. Ošetrovateľský slovník. 1. vyd. Martin : Osveta, 2009. 218 s. ISBN 978-80-8063-315-8.