Eliminácia agresivity a šikanovania prostredníctvom prosociálnosti

okt 24 2010

Elimination of aggressiveness and harassment through pro-sociability

Abstract:
The problem of child and youth abuse is rightfully in the centre of attention and is becoming a problem of the whole society. The wave of violence keeps rising more and more among young people and the age limit of these people keeps getting lower. Even though harming and taking advantage of others has always been present in human society, nowadays the alarming fact is not only the increasing tendency of the occurence of child abuse but also the increasing rudeness and aggressiveness in various forms of this negative phenomenon.

Upbringing of a child in a family environment, later school environment, and the influence of broader social environment play a very important role in this problem. In our opinion, young people could recognize and choose the way to learn how to behave towards others with love, to treat them as equal, and to be strong in admitting their weaknesses. Modern education is capable of this by means of pro-social education.
Key words:
aggressiveness, harassment, pro-social education
________________________________________________

„Nie všetko, čo človek dokáže, človek môže.“ T. Halík
„Agresivita, podobne ako oheň, je dobrý sluha, ale zlý pán. Každý z nás ju má vo svojej základnej osobnostnej výbave. Môže nám pomôcť, ale aj komplikovať život. Aby sme s ňou vedeli optimálne narábať, mali by sme jej rozumieť.“
Nakopená negatívna energia, stres, neúspechy, frustrácia, vnútorná nespokojnosť a nevyrovnanosť, to všetko sa stalo súčasťou dnešného života. Následkom môže byť správanie, ktoré sa nielenže nepáči nášmu okoliu, ale môže mu ubližovať - agresivita. Vybíjanie si zlosti na niekom inom, veľmi často práve na tom najbližšom.

Slovo agresia pochádza z latinského aggressio čo znamená výpad alebo útok. Agresia je konanie, ktorým sa prejavuje násilie voči niektorému objektu, alebo nepriateľstvo a útočnosť s výrazným zámerom ublížiť. Je jednou z bežných reakcií na frustráciu a prostredníctvom nej sa človek snaží vyrovnať s náročnou životnou situáciou, ktorú nezvláda.

Agresivita patrí medzi druhy extrémneho správania a v psychológii sa definuje ako osobnostná črta. Veľmi častá je jej slovná forma, ktorú si možno ani neuvedomujeme. Predstavuje napríklad aj vnucovanie vlastných názorov, útočenie na druhú osobu ironickými vyjadreniami. Agresívny človek sa presadzuje na úkor iných, nerešpektuje ich práva a požiadavky. Ak sa mu nedarí, vinu hádže na iných. Manipuluje s ľuďmi a ťažko ovláda svoje emócie. Dá sa hovoriť o psychickom šikanovaní, keď agresívny človek okolie ponižuje a zosmiešňuje.

V psychoanalytickom poňatí je agresívne konanie jedna z bežných reakcií na frustráciu. Rozoznávame štyri stupne agresie:

  1. navonok sa neprejaví, kôrovo je konanie zvládnuté (niekedy sčervenanie alebo zblednutie, zatínanie zubov);
  2. prejaví sa slovne nadávkami;
  3. prejavy deštrukcie alebo rozbíjania predmetov;
  4. prejavy fyzického násilia i zabitia (In: http://sk.wikipedia.org/wiki/Agresia_(psychológia).

Agresia je jeden zo spôsobov vyrovnávania sa s náročnou životnou situáciou. Používa sa na čelné odstránenie prekážok, ak je úspešná, má sklon opakovať sa.
Bohužiaľ, agresivita študentov na školách je už skôr pravidlom ako výnimkou. Čoraz viac sa rozmáha šikanovanie, či už medzi rovesníkmi alebo šikanovanie mladších staršími. Buď je to psychická forma – posmievanie, ponižovanie, alebo vydieračská násilná forma – vymáhanie peňazí a bitka. Študenti sa čoraz vulgárnejšie vyjadrujú, bežne aj pred pedagógmi, a táto ústna agresivita často prerastá do fyzickej.

Každý pedagóg by mal byť zorientovaný v problematike šikanovania, poznať jeho základné druhy a znaky, vedieť identifikovať prejavy, riešiť prípady výskytu šikanovania a v neposlednom rade realizovať účinnú prevenciu.
Šikanovanie v školskom prostredí je fenoménom psychologickým, pedagogickým a právnym. Zároveň ho považujeme za problém, ktorý súčasná škola potrebuje špecificky vymedziť, definovať a nutne riešiť. Pojem šikanovanie v školskom prostredí môžeme analyzovať z nasledujúcich troch hľadísk:

  1. Z hľadiska psychologického ako špecifické poruchy správania. (Vágnerová, 2004)
  2. Z hľadiska pedagogického ako problémové správanie.(Ďurič, Grác, Štefanovič, 1991)
  3. Z hľadiska právneho ako násilnú trestnú činnosť' páchanú dieťaťom alebo mladistvým, pričom v prípade šikanujúceho mladistvého môžeme hovoriť o delikvencii mládeže (Matoušek, Kroftová, 1998).

Spomenuté tri hľadiská posudzovania sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, keďže problematika je komplexná a takmer nie je možné vytrhnúť školské šikanovanie ako problémové správanie z jeho psychologického kontextu poruchy správania, ani vynechať jeho právny dosah.
Slovo šikanovanie pochádza z francúzskeho slova chicane, čo znamená zlomyseľné obťažovanie, týranie, sužovanie, prenasledovanie. Kolář (2001) definuje tento jav takto: „Jeden alebo viac žiakov úmyselne, väčšinou opakovane, týra a zotročuje spolužiaka či spolužiakov a používa na to agresiu a manipuláciu.“ Šikanovanie je interpretované ako závažná porucha sociálnych vzťahov, ktorých riešenie je predovšetkým v rukách samotných učiteľov.

Autorky príručky pre učiteľov Tholtová, Žuffová, Sučáková (2000) podávajú rozšírenú a najčastejšie uvádzanú definíciu v odbornej literatúre: „Šikanovanie je, keď jedno dieťa alebo skupina detí hovorí druhému dieťaťu škaredé a nepríjemné veci, bije ho, kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a pod. Tieto incidenty sa môžu opakovať a pre šikanované dieťa je veľmi ťažké ubrániť sa. Ako šikanovanie označujeme tiež opakované posmešky alebo nepekné poznámky o rodičoch. Za šikanovanie obvykle neoznačujeme občasnú bitku alebo hádku rovnako zdatných súperov.“

Šikanovanie je prejavom sociálnej patológie, kde hlavným záujmom je cieľ niekomu ublížiť. Od jednoduchej agresie sa líši snahou ublížiť druhému a navyše ešte získať ľubovoľnú odmenu vo svoj prospech. Šikanovanie je vlastne zneužívanie sily alebo právomoci. Tento výraz znamená zlomyseľné obťažovanie, preháňanie, strkanie do iného dieťaťa, bitky, kopanie, týranie, prenasledovanie, vydieranie, ponižovanie, prezývanie, zastrašovanie, ničenie osobných vecí a pod. (Říčan, 1995).
Ide o cielené a opakované použitie násilia voči takému študentovi alebo skupine študentov, ktorí sa z najrôznejších dôvodov nevedia alebo nemôžu brániť. Šikanovanie sa prejavuje v rôznych podobách, ktoré môžu mať následky na psychickom a fyzickom zdraví.
Akákoľvek definícia šikanovania by mala podľa Kolářa (1997) obsahovať tieto základné znaky:

  • Jasný úmysel ublížiť druhému, či už fyzicky alebo psychicky. Napríklad bitie, strkanie, krádeže peňazí a vecí, schovávanie a ničenie vecí, ale aj posmievanie, nadávanie a vylúčenie zo spoločnosti ostatných.
  • Útočníkom môže byť jedno dieťa alebo skupina detí (asymetrická agresia).
  • Incidenty sú opakované. Jednorazová akcia sa väčšinou za šikanovanie nepovažuje.
  • Nepomer síl medzi útočníkom a obeťou.

Šikanovanie sa prejavuje v priamej podobe: fyzickými útokmi, urážlivými prezývkami, nadávkami, posmechom, tvrdými príkazmi agresora vykonať určitú vec proti vôli obete, odcudzením veci a pod. Šikanovanie sa môže prejavovať i v nepriamej podobe, napr. prehliadaním a ignorovaním obete. Môže sa uskutočňovať v triede a odohráva sa najmä v čase prestávok, cestou do školy a zo školy alebo v čase mimo vyučovania.

Agresor je ten, kto šikanuje, často týra alebo obťažuje fyzicky či slovne. Najčastejšie je to chlapec, ale výnimkou nie je ani dievča. Trpí pocitmi menejcennosti, závidí svojim kamarátom úspechy v školskej práci. Väčšinou je sebaistý, nie je úzkostlivý. Prevláda v ňom túžba dominovať, ovládať druhých, bezohľadne sa presadzovať, ubližovať druhým je pre neho radosťou. Ľahko sa urazí, vidí agresiu proti sebe aj tam, kde jej niet. V zásade sa nelíši od ostatných. Niekedy býva agresor slabšej telesnej stavby, no prevažuje u neho bezohľadnosť, zlomyseľnosť alebo túžba dominovať. Takéhoto agresora nachádzame hlavne pri verbálnom šikanovaní. V praxi sa často stretávame so študentmi trpiacimi pocitom menejcennosti. V ničom nevynikajú, alebo sú neúspešní v škole, a preto chcú získať rešpekt kolektívu agresívnymi činmi.

Verbálna agresivita súvisí podľa Frankovského a Bajana (1998, s. 317-319) s úrovňou argumentatívnosti. Verbálne agresívnejší komunikátori sú skôr ochotní obhajovať nielen svoj vlastný názor, ale aj názor celej skupiny, nevzdávajú a vytrvalejšie argumentujú aj v prípade neúspechu, viac sa v nich prejavuje dôvera a istota vo vlastné schopnosti presadiť svoj názor, po diskusii sú uvoľnenejší, netrápia sa výčitkami svedomia či postupovali správne.

Agresia a agresívne správanie môže mať rozmanitú podobu. Nemecký pedagóg Winkel (In: Határ, 2004) stanovil päť perspektív detskej a mládežníckej agresie:

  1. Agresia ako forma hry. Cieľom dieťaťa je len vyskúšať si svoje vlastné sily.
  2. Agresia ako obranný mechanizmus, ktorým sa obeť bráni voči útočníkovi.
  3. Agresia ako reakcia frustrovaného jedinca. Dieťa hľadá náhradu za svoju porážku práve na slabších jedincoch.
  4. Agresia ako forma zvedavosti, ktorou chcú deti zistiť, kde sú ich hranice.
  5. Agresia ako nevhodná forma túžby po láske. Dieťa sa usiluje získať pozornosť okolia hlavne negatívnym správaním.

Sklon k takémuto správaniu sa utvára už v prvých rokoch života. Zásluhu na tom má temperament študenta (impulzívnosť, nepremyslené konanie) a spôsob výchovy (nedostatok záujmu o neho, citový chlad, ľahostajnosť, ponižovanie, fyzické tresty). Agresor býva zväčša egoistický jedinec, je mu cudzia úcta k iným ľuďom, nerozumie utrpeniu a bolesti iných, nevie, čo je empatia. Jeho mravné mantinely sú pružné, vždy si vie nájsť prijateľné vysvetlenie pre svoje nemorálne správanie.

Účastníkmi šikanovania sú agresor a jeho obeť. Elliott a Killpatrick (1994) uvádzajú dva typy agresorov, u ktorých sa objavujú nasledovné prejavy správania:

  • príležitostný agresor – tieto deti potrebujú jasné a pevné pravidlá a mali by poznať dôsledky svojich činov,
  • chronický agresor – u týchto detí je veľmi ťažké zmeniť ich správanie. Bez intenzívnej pomoci sa budú pravdepodobne dopúšťať trestnej činnosti a spôsobovať problémy svojmu okoliu.

Podľa Mrúzovej (2007) príležitostný agresor môže mať niektoré alebo všetky z nasledovných charakteristík: je agresívny k rovesníkom, učiteľom, rodičom a súrodencom, reaguje impulzívne, želá si byť vodcom, môže byť fyzicky silný, vie byť presvedčivý, manipulatívny, má aj iné antisociálne prejavy, má dobrú úroveň sebaúcty - šikanovanie mu dáva pocit dôležitosti, môže byť rozmaznaný. Chronický agresor: sa cíti neisto, cíti sa byť ponížený, býva šikanovaný rodičmi alebo súrodencami, je pod tlakom, aby bol úspešný, nemá dovolené prejavovať svoje emócie, má pocit, že je iný, nevie sa kontrolovať, má pozitívny postoj k násiliu, správa sa agresívne väčšinu času, odmieta brať zodpovednosť za svoje činy.

Ak chceme zmeniť správanie šikanujúceho, mali by sme mu vysvetliť, čo sa od neho očakáva, prediskutovať a vymedziť krátkodobé ciele. Vhodné je ho chváliť a odmeniť úspech a dobré správanie, na hodinách cvičiť hranie rolí (empatia s obeťou), zvládanie stresu, relaxáciu, odchod zo situácie, ako aj uznanie, uvedomovanie si a ospravedlnenie.

Vymedziť pojem obeť je zložitejšie. Kritériá na jej výber v kolektíve sú rozmanité. Niekedy je to otázkou náhody. Najdôležitejším zistením je, že obeťou šikanovania sa môže stať každý. Avšak často to býva práve študent, ktorý je dlhšiu dobu objektom agresie iných, je terčom fyzických útokov, posmievania a zosmiešňovania.
Typy obetí šikanovania:

  • Prvý typ: študent je pasívny, úzkostlivý a neistý. Nie je schopný brániť sa.
  • Druhý typ: obeť je provokujúca. Dráždi iných a posmieva sa im. Ak na ňu niekto zaútočí, bráni sa.

Obeťou sa môže stať ktorýkoľvek študent. Podľa Mrúzovej (2007) existujú rôzne typy obetí: Pasívne obete sú úzkostné a neisté, citlivé a tiché, na šikanovanie reagujú plačom alebo odtiahnutím sa, majú negatívny obraz o sebe, pocit zlyhania, chýba im sebavedomie, sú osamelé a izolované od rovesníkov, učiteľov a iných, je nepravdepodobné, že to budú oplácať. Aktívne obete sú úzkostné a agresívne, provokatívne, narušené. Chronické obete majú zo seba zlý pocit a nízku sebaúctu, majú pocit, že šikanovanie ich o tom len uisťuje, keďže potvrdzuje ich nízky názor na seba, nahnevajú sa, ak je im povedané, že sú dobré, pretože to sa nehodí do ich obrazu o sebe, ničia svoju vlastnú dobrú prácu, hovoria, že ich nikto nemá rád, pomaly sa prispôsobujú novým situáciám, sú nervózne a ostražité, chýba im zmysel pre humor.

Ako predchádzať šikanovaniu v školách

Druhou veľmi silnou realitou pôsobiacou na človeka v období detstva a dospievania je po rodine škola. To je miesto možného pozitívneho vplyvu. Reflexia nepriaznivých spoločenských podmienok nás vedie k vnímaniu väčšej potreby výchovy. Výchova zasahuje celú osobnosť človeka a potom aj všetky jeho výstupy, či už na úrovni postojov, alebo konkrétneho správania a zodpovednosti za osobný vklad do akéhokoľvek vzťahu.

Súčasná školská výchova má túto možnosť aj prostredníctvom projektu výchovy k prosociálnosti. Tento projekt vníma „učenie o vydarenom živote“ (Spaemann, 1990). Ide o ľudský život ako celok, o správanie, aby život mal zmysel, aby priviedol mladého človeka k šťastiu. Projekt prosociálnej výchovy si za základ vzal dve psychické potreby človeka – milovať a byť milovaným. Prosociálnosť je také správanie, ktoré je orientované na druhého človeka, je to správanie ústretové, nápomocné, bez očakávania odmeny. Prosociálny človek popri starostlivosti o iného, sám sa stáva úplným – napĺňa svoju psychickú potrebu milovať.

Lencz (2002) pripomína definíciu prosociálnosti prof. Roche-Olivara, ktorá definuje tento pojem štyrmi znakmi:

  1. správanie v prospech druhého,
  2. správanie bez očakávania vonkajšej odmeny,
  3. správanie podporujúce reciprocitu,
  4. správanie, ktoré nenaruší identitu subjektu.

Prosociálne správanie je:

  • bez odmeny,
  • motívom je vnútorná potreba pomôcť druhému (láska),
  • cieľom výchovy k prosociálnemu správaniu je vytvoriť podmienky, aby si študenti a dospelí vytvorili taký typ správania, aby vyplýval z ich potreby.

Roberto Rochelle Olivar (1992), ktorý dal teoretický základ prosociálnosti tvrdí, že existuje 15 premenných (veličín), ktoré sú odpoveďou na jeho otázky: dôstojnosť ľudskej osoby a úcta k sebe; postoje a spôsobilosti v medziľudských vzťahoch; pozitívne správanie a hodnotenie iných ľudí; kreativita a iniciatíva; komunikácia a vyjadrenie vlastných citov; interpersonálna a sociálna empatia; asertivita, sebaovládanie, riešenie konfliktov s inými; reálne a zobrazené prosociálne modely (vzory rodičov); prosociálne správanie (pomoc, spolupráca, darovanie, zodpovednosť, starosť o druhých, delenie sa...); komplexná prosociálnosť (solidarita, nenásilie, občianska neposlušnosť, sociálna kritika, sociálne problémy); prijať dieťa také, aké je; vyjadrenie sympatie (bezpodmienečné prijatie); atribúcia (prisudzovanie) prosociálnosti; induktívna disciplína - poukázať (vysvetliť) dôsledky správania; nabádanie k prosociálnosti, podporovať prosociálnosť. Tento model zahŕňa všetky vekové kategórie (aj dospelých). Je však nutné prispôsobiť ho veku. Ak sa realizuje s malými deťmi, tak neskôr aj s dospelými. Po realizácii sa zmenili vzťahy žiak – žiak, ale aj vzťahy učiteľ – žiak a učiteľ – učiteľ.

Slovenský model, ktorého autorom je Lencz spolu s Krížovou (2004) rešpektuje 10 premenných Olivara. Nazývame ich základné témy, spôsobilosti alebo obsah, ktorý máme študentov naučiť. Tieto témy sa premietajú do školských osnov a sú podľa Krížovej (2006) veľmi prospešné aj pri eliminácii šikanovania:

  1. Otvorená komunikácia – naučiť mladého človeka otvorene komunikovať je jedným z kľúčov ku kvalitnému životu. Komunikáciu chápeme ako odovzdávanie a prijímanie významov s cieľom lepšie sa navzájom chápať. Poukazuje na dôležitosť sociálnej komunikácie a vytvára prostredníctvom cvičení príležitosť, ako ju kultivovať.<.li>
  2. Dôstojnosť ľudskej osoby – pozitívne hodnotenie seba. Uvedomenie si hodnoty vlastnej dôstojnosti je prvým krokom k akceptácii iného človeka. Podmienkou vnímania hodnoty druhého človeka je pochopenie vlastnej hodnoty.
  3. Pozitívne hodnotenie druhých. Jeden z hlavných bodov výchovy k prosociálnosti. Ak chceme iným robiť dobre, byť k nim dobroprajní, treba, aby sme ich vnímali pozitívne. Kľúčovým aspektom tejto témy je pochvala, objavovanie dobra na iných. <.li>
  4. Kreativita a iniciatíva. Každý človek má istú dávku kreativity. Tú ale treba rozvíjať. Prežívanie úspechu dáva mladému človeku väčší pocit sebaúcty. Pri kreativite vstupuje nutne do akcie i sebaovládanie, i to je dôležité v koncepte sebahodnotenia. Ak chce byť človek prosociálny, potrebuje spôsobilosť tvorivosti.
  5. Vyjadrovanie citov. Mladí ľudia, ktorí vedia kultivovane vyjadrovať svoje city, sú menej konfliktní. Možno aj preto, že sú pokojnejší. Mladých ľudí vedieme k tomu, aby svoje city identifikovali, aby pomenovali dôvod ich citového rozpoloženia a kultivovane ho vyjadrili.
  6. Empatia – znamená vcítenie sa do situácie toho druhého. Nemôžeme druhému robiť dobro podľa našich predstáv, ale podľa jeho potrieb. Ten druhý musí o nás povedať, že sme prosociálni. Preto vedieme mladých k empatii, veľmi vzácnej vlastnosti pre každodenný život. S istou dávkou empatie sa rodíme, avšak môže byť úplne zanedbaná nevhodnou výchovou, alebo zámernou výchovou rozvinutá.
  7. Asertivita – znamená sebapresadenie. Prosociálny človek má vo svojej výbave aj prvok priamej, jasnej komunikácie svojich oprávnených nárokov. Vie sa svojich práv kultivovane dožadovať, ak sa rozhodne, vie prijať aj kompromis. Pri presadzovaní svojich práv je slušný, avšak vytrvalý. Nedá sa zmanipulovať pocitom viny a aj sám sa usiluje, aby jeho požiadavky na okolie nemali v sebe prvky manipulácie.
  8. Reálne a zobrazené vzory. Vplyv okolia a hlavne vplyv tých najbližších dáva veľkú formačnú pečať na každého z nás. V neskoršom období na mládež vplývajú kamaráti, rôzne vzory, idoly z médií. Poukazujeme na ich zodpovednosť za vlastné správanie. Aj oni môžu byť pre niekoho vzorom. Ide tiež o prezentáciu prosociálnych vzorov.
  9. Prosociálne správanie v konkrétnej forme. Téma ponúka oboznámenie sa s druhmi prosociálneho správania – spolupráca, priateľstvo, pomoc, darovanie, delenie sa. Zákonitosti jednotlivých druhov správania si mladí skúšajú na sebe v simulovaných situáciách, ale i naživo v teréne a potom o nich diskutujú. Vnímajú hlavný rozlišovací znak prosociálnosti a to je nezištnosť. Rozmýšľajú o jej zastúpení v jednotlivých druhoch prosociálneho správania a robia prostredníctvom tohto kritéria i spätnú väzbu na svoje správanie.
  10. Komplexná prosociálnosť. Tento pojem je orientovaný na širšiu societu. Teda už nielen od človeka k človeku, ale prosociálne správanie od jednotlivca ku skupine a medzi skupinami. Téma poskytuje možnosť uvažovania nad tým, čo vedie ľudí k angažovaniu sa za spoločenské dobro.

Úlohou školskej prevencie je podľa Mrúzovej a Olšavskej (1998) rozpracovať kódex školskej disciplíny a systém výchovných opatrení, vo vnútornom poriadku školy zakotviť jednoznačné pravidlá týkajúce sa prevencie šikanovania, obťažovania, násilia, vandalizmu a ďalších foriem patologických javov.
Je ťažké prisľúbiť žiakom 100 % ochranu, avšak učitelia môžu poradiť obeti, aby sa vyhla nebezpečným miestam, mali by mať agresora v škole pod stálym dohľadom ako aj zariadiť v škole také miesto pre obeť, kam môže ísť v prípade, že sa cíti byť ohrozená a vystrašená. Vhodné je priradiť obeti konkrétnych ľudí z učiteľského zboru, alebo aj zo žiakov na ktorých sa môže obrátiť, presvedčiť dieťa, aby oznámilo, keď sa ho útočník pokúsi opäť šikanovať. Ak nám to nepovie, nevieme mu pomôcť (Ferjenčíková,2003).
Výrazne nižší výskyt šikanovania je zistený tam, kde sa prevencii šikanovania venuje náležitá pozornosť, kde platia jasné pravidlá a ich dodržiavanie je jednotné a konzistentné, kde vládnu dobré medziľudské vzťahy a otvorená komunikácia. Na druhej strane šikanovaniu napomáha nekonzistentné uplatňovanie pravidiel, pocity nespravodlivosti, ako aj zvýhodňovanie žiakov.

Ak nekonáme, šikanovanie tolerujeme. Obete majú pocit, že nemajú žiadnu hodnotu, ani šancu na spravodlivosť, problémy sa nevypláca oznamovať, je lepšie ľuďom neveriť a byť ticho, byť submisívny a žiť v strachu. Páchatelia sa naučia, že hrubá sila je lepšia ako slušnosť a inteligencia, môže ľudí ovládať zlobou a silou, naučia sa správať z pozície sily a moci, naháňaním strachu. Školy musia uviesť do praxe základný preventívny princíp: „„Sme škola, kde sa šikanovanie netoleruje v žiadnych podobách!“ Tento základný princíp musí platiť od prvého dňa školského roka bez výnimky pre všetkých študentov, rodičov a pracovníkov školy. Deti musia byť vedené k tomu, aby si uvedomili, že za svoje činy nesú zodpovednosť.

Prevencia šikanovania

Väčšina preventívnych opatrení proti šikanovaniu sa musí začať doma, skôr než dieťa nastúpi do školy. Rodičia môžu pomôcť: byť príkladom dobrých vzťahov, zvládať vlastnú agresiu, dávať jasne najavo, že násilná agresia je neprijateľná, okamžite zastaviť akúkoľvek známku neprijateľnej agresie, identifikovať a pomenovať účinky agresie, učiť starostlivým a empatickým vzťahom.
Zdôrazňuje sa nevyhnutnosť aktívnej prevencie šikanovania. Nie je dobré očakávať, že mladí ľudia prirodzene vyrastú zo svojej agresie bez zásahu dospelých. Aktívne učenie je v prevencii agresie a šikanovania veľmi významné.
Učiť k zodpovednosti za seba a iných: Je iba jediný spôsob ako naučiť mladých ľudí zodpovednosti a to je dať im zodpovednosť. Zodpovednosť musíme zvyšovať krok po kroku a prispôsobovať ju špeciálnym požiadavkám. Toto sa dá urobiť iba s dobrým porozumením toho, čo každý potrebuje a s neustálou kontrolou.
Naučiť vážiť si seba a iných: Sebaúcta a úcta k ostatným sú úzko prepojené. Navzájom sa dopĺňajú a jedna je zrkadlovým obrazom druhej. Od študenta, ktorý nemá úctu k sebe, nemôžeme očakávať, že si bude vážiť druhých.
Naučiť starostlivosti a jemnosti: Dobrý príklad dospelého je jeden z najlepších spôsobov, ako naučiť starostlivosti. Keď mladý človek cíti, že sa o neho starajú, bude sa starať aj on o druhých. Niekedy je nevyhnutné ho naučiť, ako byť láskavý a jemný.
Naučiť vhodnej asertivite a agresii: Na agresii, ktorá je správne nasmerovaná a adekvátne regulovaná, nie je nič zlé. Deti sa učia kontrolovať agresiu aj v hre. Aj tu sa vyžaduje dôsledná kontrola, a ak treba, aj zásah, ak sa agresia vymkne z rúk.
Stanoviť pevné pravidlá pre každodenný život: Do určitej miery môžeme na prejavy neprijateľnej agresie alebo šikanovanie pozerať ako na zlyhanie disciplíny - buď sa študent nenaučil pravidlá rozumného správania ,alebo ich zámerne porušil. Dôležitosť naučiť sa zvládnuť agresívne impulzy, ako aj jasná a stála disciplína, sú nevyhnutnou podmienkou naučiť sa, čo je správne a čo je nesprávne.
Kontrola a usmernenie agresie: Šikanovanie sa väčšinou vyskytne tam, kde je kontrola najslabšia. Dobrá kontrola je nielen veľmi účinná, ale umožní nám okamžitý zásah pri zistení šikanovania predtým, než príde k väčšiemu poškodeniu.
Vyhýbanie sa podporovaniu agresie: Tvrdá práca uvedená vyššie by mala malý účinok, keby sa súčasne šikanovanie a iné neprijateľné agresívne správanie nepovzbudzovalo a neodmeňovalo.
Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť za šikanovanie sa nemôže sústrediť iba na samotnú šikanujúcu osobu. Rodičia, učitelia, ostatní dospelí a aj obete majú svoj podiel viny. Nie je pravdepodobné, že bude účinné sústrediť sa iba na šikanujúcu osobu (Centrum ochrany detí, Laurinská 2, 811 01 Bratislava 1. In: http://www.ochranadeti.sk/).

Konkrétne aktivity proti šikanovaniu

Vyhlásenie boja proti šikanovaniu by malo byť frontálnym útokom vo všetkých oblastiach života školy aj mimo školy.
Návrh aktivít:

  • slávnostné vyhlásenie boja proti šikanovaniu v prvý deň školského roka,
  • zmapovanie situácie o výskyte šikanovania na škole anonymným dotazníkom,
  • pravidelné opakovanie mapovania situácie dotazníkom, prípadne iné formy zisťovania šikanovania,
  • počas školského roka vyhlásenie týždňa boja proti šikanovaniu, v rámci ktorého sa zrealizuje relácia v rozhlase, zapájanie sa do výtvarnej súťaže a podobne,
  • na hodinách etiky brainstorming nápadov na konkrétne odmeny a tresty, riešenie modelových situácií šikanovania,
  • súťaž o najlepší plagát počas kampani proti šikanovaniu,
  • spoločná estetická úprava kritických miest, kde sa šikanovanie vyskytovalo, podľa návrhov študentov,
  • zvolenie zástupcov tried a pedagógov školy, ktorí by riešili a sankcionovali jednotlivé prípady šikanovania podľa školského zákonníka,
  • súťaž o logo a nápis na tričká proti šikanovaniu, ktoré potom môžu byť zahrnuté do odmien,
  • oboznámenie sa s Trestným zákonom a základnými informáciami o šikanovaní,
  • referáty študentov, diskusné kluby, články v školskom časopise, besedy s právnikom.

Všetky spôsoby vyhlásenia a zverejňovania šikanovania musia byť súčasťou celkovej stratégie. Je vhodné, aby mali zmysel a boli naplnené skutočnými činmi. Musia byť emocionálne tak silné, aby mali dopad na zmenu postoja študentov k šikanovaniu. Škola by mala pravidelne monitorovať situáciu, robiť permanentnú kampaň proti šikanovaniu, organizovať diskusné kluby s mládežou o zavedených pravidlách, systematickú pozornosť venovať nebezpečným zónam v škole, inventúre nebezpečných zón, teda miest, kde dochádza k šikanovaniu. Mala by zaviesť schránky šikanovania a zabezpečiť atraktívne využívanie voľného času. Príčiny agresivity sú prevažne spoločenskej a ekonomickej povahy. Medzi najčastejšie patrí citová frustrácia, nenaplnené ciele, úzkosť, nedostatok psychického a fyzického uvoľnenia, ale vyvolať ju môže aj náhle a neočakávané ohrozenie. Ak vieme svoju agresivitu správne ovládnuť a zužitkovať vo svoj prospech, pomôže nám prekonať ťažké situácie, poskytne zdravé sebavedomie a neraz správnym smerom ovplyvní náš ďalší život. Pre psychicky vyrovnaného človeka môže znamenať doping pri dosahovaní určitého cieľa alebo pri súťaživosti.

Autor: PaedDr. Zuzana Birknerová, PhD., Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta manažmentu

Zoznam bibliografických odkazov
Ďurič, L., Grác, J., Štefanovič, J.: Pedagogická psychológia. Bratislava: Jaspis, 1991. ISBN 80-900477-6-9
Elliott, M., Killpatrick, J.: How to stop bullying: A Kidscape training guide. Kidscape, London, 1994.
Ferjenčíková, M.: Prevencia a eliminácia šikanovania v školách. In: Pomocná ruka. Prešov: MPC, 2003, s. 97-110. ISBN 80-8045-314-4
Frankovský, M., Bajan, P.: Prejavy verbálnej agresivity a argumentatívnosť. In: Človek na počiatku nového tisícročia. Bratislava: MO SR, 1998, s. 317-319. ISBN 80-967228-9-1
Határ, C.: Termonilogické poznatky k agresii agresívnemu správaniu detí. In: Mládež a spoločnosť. Bratislava, 2004, č. 1/2004, s. 13-20.
Kolář, M.: Skrytý svět šikanování ve školách. Praha: Portál, 1997. ISBN 80-7178-123-1
Kolář, M.: Bolest šikanování. Praha: Portál, 2001. ISBN 80-7178-513-X
Krížová, O.: Výchova k prosociálnym postojom ako cesta pre mladistvých k nájdeniu zmyslu života. In: Adolescencia. Bratislava: Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, 2006, s. 128-137. ISBN80-968891-5-X
Lencz, L. a kol.: Metodický materiál II k predmetu etická výchova. Bratislava: MPC, 2002, s. 5. ISBN 80-8052-144-1
Lencz, L., Krížová, O.: Metodický materiál k predmetu etická výchova. Prešov: Rokus, 2004, 148 s. ISBN 80-89055-50-8
Matouček, O., Kroftová, A.: Mládež a delikvence. Praha: Portál, 1998. ISBN 80- 7178-226-2
Mrúzová, A., Olšavská, M.: Koncepcia primárnej prevencie drogových závislostí, šikanovania, delikvencie detí a mládeže. Prešov: OPPP, 1998, s. 19.
Olivar, R. R.: Etická výchova. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 1992, s. 209.. ISBN 80-7158-001-5
Řičan, P.: Agresivita a šikana mezi dětmi. Praha: Portál, 1995. ISBN 80-7178-049- 9
Tholtová, J. et al.: Násilie v škole. Praktická príručka pre učiteľov. Nižná: Občianske združenie ICM Orava, 2000, s. 25 – 27. ISBN 80-967747-6-X
Vágnerová, M.: Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál, 2004. ISBN 80-7178-802-3
http://www.ochranadeti.sk/
http://sk.wikipedia.org/wiki/Agresia_(psychologia)