Výzvy pre sexuálnu výchovu osôb s mentálnym postihnutím

feb 9 2013

Challenges for Sexual Education of Persons with Mental Disabilities

Abstrakt: V príspevku autorky analyzujú a popisujú niektoré z výziev pre realizáciu sexuálnej výchovy u osôb s mentálnym postihnutím. Ich teoretická analýza smeruje do oblasti terminológie, učebných osnov, povinnosti vyučovania uvedenej zložky výchovy, odbornosti sexuálneho pedagóga a mnohých ďalších. V ďalšej časti príspevku pozornosť sústreďujú na zhodnotenie problémov praktickej realizácie sexuálnej výchovy v domovoch sociálnych služieb. Vychádzajú pritom z analýzy relevantnej odbornej literatúry a vlastných výskumných zistení.
Kľúčové slová: sexualita, sexuálna výchova, mentálne postihnutie, domov sociálnych služieb

Abstract: The aim of this study is to analyze and describe some challenges of a sex education in people with an intellectual disabilities. The theoretical analysis focuses on terminology, curriculum, the obligation of teaching this part of an education, the expertise of teachers etc. The other part of this study centers on the estimation of problems following from practical realization of sexual education in social care homes. The authors result from their analysis of relevant literature and their own researches.
Keywords: sexuality, sex education, intellectual disability, social care home

Úvod

Na Slovensku sa sexualita osôb s mentálnym postihnutím ako tabuizovaný či marginalizovaný koncept postupne stáva menej tabuizovanou témou, aspoň v kruhoch odborných. Je to takto správne. Sexualita je predsa prirodzenou súčasťou ľudského života a postihnutie v žiadnom prípade neznižuje právo jednotlivcov s mentálnym postihnutím na ich sexuálne vyjadrenie.

Aj napriek tomu, že je sexualita považovaná za základnú ľudskú potrebu a výchova v tejto oblasti za prirodzené právo každého z nás, dosiaľ nebola skoro žiadna pozornosť venovaná sexuálnej výchove týchto osôb. Pri tejto cieľovej kategórii sa málokedy stretávame s plánovite prevádzanou sexuálnou výchovou, väčšinou nebýva vnímaná ako dôležitá súčasť výchovy. V prezentovanom príspevku preto venujeme pozornosť deskripcii niektorých z problémov, ktoré v kontexte uvedenej zložky výchovy vnímame pri jej praktickej realizácii (v prípade, že sa vôbec realizuje) u osôb s mentálnym postihnutím. Vychádzame pritom z analýzy relevantnej literatúry a vlastných výskumných zistení.

Výzva smerom k terminológii sexuálnej výchovy osôb s mentálnym postihnutím

Sexuálna výchova a jej zavedenie do vzdelávacieho systému má na Slovensku svoju genézu vývinu. My sa však obmedzíme len na konštatovanie E. Poliakovej (2003), podľa ktorej, historicky vzaté, patríme medzi krajiny, ktoré kládli základy sexuálnej výchovy v Európe, vedecky a inštitucionálne ju rozvíjali. Napriek uvedenému v tejto oblasti vládne veľká pojmová neujasnenosť a nejednotnosť. Môže to byť dokumentované napríklad niektorými jej starším názvami: výchova k rodičovstvu, manželská a rodičovská výchova, rodinná výchova, príprava k manželstvu a rodičovstvu, výchova pre život v rodine a i.

Pred rokom 1989 bol u nás v odbornej literatúre, ako aj v oficiálnych dokumentoch najviac preferovaný termín výchova k rodičovstvu. Ten však zužuje celú problematiku iba na vzťah rodiča a dieťaťa, akcentuje problémy späté s výchovou detí a úlohou rodiča na úkor iných tém zaoberajúcich sa sexualitou, partnerskými vzťahmi. V kontexte nami sledovanej problematiky si väčšina osôb s mentálnym postihnutím žiadnu rodinu nezaloží a rodičmi sa nestanú. Podobne zavádzajúco znejú pojmy manželská a rodičovská výchova a rodinná výchova. Oba akcentujú zodpovednosť rodiny, resp. rodičov za výchovu, avšak nenaznačujú, že sexuálnu výchovu je nevyhnutné realizovať v škole, ako aj tam, kde rodina úplne zlyhala – v prípade osôb s ťažším mentálnym postihnutím najmä v domovoch sociálnych služieb.

V zahraničí sa okrem pojmu sexuálna výchova používajú aj iné termíny. V druhej polovici 70. rokov sa často používal pojem výchova k rodičovstvu (parenthood education), pretože zahrňuje širší záber než sexuálna výchova. V tomto období sa v jednotlivých krajinách prechádzalo k všeobecnejším názvom, ktoré mali zdôrazniť širší prístup k otázkam intímneho spolužitia, najmä z hľadiska etiky a morálky, napríklad vo Fínsku – Výchova k rodinnému životu, Nórsko – Učiť sa žiť spoločne, Ľudská reprodukcia, Švédsko – Výchova k sexuálnym a ľudským vzťahom, Poľsko – Príprava na rodinný život.

V 80. rokoch začali najmä sexuológovia upozorňovať na to, že širšie názvy (bez prívlastku sexuálna) umožňujú venovať pozornosť najmä psychologickým, sociálnym a etickým otázkam partnerstva, manželstva a rodičovstva a konkrétnym informáciám o sexualite je venovaná iba obmedzená (alebo žiadna) pozornosť. Narastajúci význam týchto informácií sa prejavil návratom k názvu sexuálna výchova (sexual education), ktorý do roku 1998 Ministerstvo školstva Slovenskej republiky oficiálne používalo na označenie danej oblasti výchovy aj u nás. V USA sa rozlišuje medzi názvami sex education, ktorá je menej komplexná a sexuality education, ktorá predstavuje poučenie o sexualite v celom komplexe (Šilerová, 2003).

Na Slovensku je v súčasnosti oficiálne schválená koncepcia Výchovy k manželstvu a rodičovstvu. Tento termín nahradil predtým zaužívaný pojem sexuálna výchova. Uvedená zmena bola vyvolaná odozvou medzi laickou i odbornou verejnosťou po tom, čo v roku 1994 schválilo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky učebné osnovy Sexuálna výchova.

Najmä u osôb s mentálnym postihnutím sa dostávame k určitému terminologickému rozporu týkajúcemu sa pojmov sexuálna výchova a výchova k manželstvu a rodičovstvu. U početnej laickej verejnosti totiž samotné substantívum sex a od neho odvodené adjektívum sexuálny vzbudzuje pohoršenie. Je zaujímavé, že tieto negatívne pocity sa ešte umocňujú stupňom religiozity obyvateľstva, takže termín sexuálna výchova, ako sme naznačili vyššie, je na Slovensku len ťažko priechodný. Po rozdelení Československa v roku 1993 bola Spoločnosť pre plánovanie rodiny a sexuálnu výchovu štátnymi orgánmi donútená na premenovanie na Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu. Taktiež v Českej republike je sexuálna výchova nahradzovaná rodinnou výchovou, aj keď je každému na prvý pohľad zrejmé, že nejde o synonymum. Táto diskrepancia potom ďaleko viac vynikne vo výchove sexuálnych menšín, akými sú práve osoby s mentálnym postihnutím. Podľa R. Uzla (2009) pritom nie je spor o tom, že ich sexuálna výchova je úplnou nevyhnutnosťou, zatiaľ čo výchova k rodičovstvu je značne problematická. Tento nomenklatúrny paradox sa potom veľmi zreteľne prejaví u osôb s ťažším mentálnym postihnutím. Pojem výchova k manželstvu a rodičovstvu u tejto skupiny obyvateľstva nemôže fungovať ako náhrada alebo dokonca termín „širšieho záberu“. U osôb s ľahkým mentálnym postihnutím by sme mohli uvažovať aj o pojme výchova k manželstvu a rodičovstvu, používanom u bežnej populácie. Čo však osoby s ťažším mentálnym postihnutím? Osoby, z ktorých, dovolíme si tvrdiť, väčšina nebude uzatvárať manželstvo a vychovávať svoje deti. V tomto smere považujeme za výstižnejší názov uvedenej zložky výchovy sexuálna výchova. Rovnakého názoru je R. Uzel (2009), keď konštatuje, že nemôžeme súhlasiť s názorom, že výchova k manželstvu a rodičovstvu je u osôb s mentálnym postihnutím nadradená výchove sexuálnej, ktorá je jej súčasťou. Naopak, u týchto osôb bude skôr platný švédsky model, kde výchova k manželstvu a rodičovstvu je považovaná za súčasť univerzálnej výchovy sexuálnej.

Niektoré ďalšie výzvy pre sexuálnu výchovu osôb s mentálnym postihnutím

Dosiaľ nevyriešenou otázkou v oblasti sexuálnej výchovy je, či má byť samostatným predmetom (ako je to napríklad vo Veľkej Británii) alebo súčasťou edukačného procesu (ako napríklad vo Švédsku, Dánsku a i.). Na Slovensku môžeme situáciu ilustrovať tým, že sexuálna výchova osôb s mentálnym postihnutím je súčasťou učebných osnov iných predmetov, ale vlastné učebné osnovy nemá. Sexuálna výchova nie je samostatným predmetom. Je koncipovaná ako medzipredmetová disciplína. Mala by sa teda implementovať do ostatných vyučovacích predmetov. Na špeciálnych základných školách sa vyučuje najmä v rámci prírodopisu, náuky o spoločnosti, ale aj v rámci iných predmetov formou tzv. skrytých osnov ako aj v mimovyučovacích výchovno-vzdelávacích aktivitách triedneho/ej učiteľa/učiteľky. Na špeciálnej základnej škole sa so sexuálnou výchovou žiaci/žiačky s mentálnym postihnutím stretávajú rovnako v etickej výchove, náboženstve, prírodopise, občianskej výchove a v rámci praktických predmetov ako i krúžkov varenia, šitia a pod. Samozrejme, najväčší priestor je na triednických hodinách a najmä na etickej výchove. Tá je však opäť nepovinná a deti (no častejšie ich rodičia) si vyberajú medzi ňou a náboženstvom. Výsledkom je, že existujú regióny, kde sa v škole neučí etickú výchovu ani jeden žiak a namiesto pravdivých informácií o sexualite počúvajú, že homosexualita je dedičný hriech, masturbácia škodí zdraviu, predmanželský sex je neprípustný a každá interrupcia rovná sa vražda. Môžeme preto konštatovať, že realizácia sexuálnej výchovy u osôb s mentálnym postihnutím je zväčša prakticky nulová.

Na druhej strane je pre efektívnosť sexuálnej výchovy potrebná systematickosť, komplexnosť a dlhodobé zaraďovanie do výchovno-vzdelávacieho procesu, najmä čo sa týka žiakov s mentálnym postihnutím. Pod systematickosťou a dlhodobosťou rozumieme zaraďovanie sexuálnej výchovy už od útleho veku až po dospelosť. Najmä pre osoby s mentálnym postihnutím je tento spôsob potrebný kvôli pamäťovej stope, ktorá sa u nich stráca rýchlejšie ako u intaktných detí. Pod komplexnosťou rozumieme zaradenie sexuálnej výchovy na všetky typy škôl, špeciálne školy nevynímajúc, rovnako u chlapcov ako aj u dievčat, pretože zatiaľ sa táto oblasť výchovy zameriavala väčšinou na dievčatá. Dôležité je, aby sa táto oblasť výchovy nezanedbávala.

Ďalšou prekážkou realizácie kvalitnej a odborne fundovanej sexuálnej výchovy na Slovensku je fakt, že nemáme jednoznačne určeného a vyškoleného učiteľa (pedagóga) sexuálnej výchovy. Máme nedostatočný počet pedagógov pripravených na takýto typ vzdelávania. Súčasné vzdelávanie sa realizuje najmä v rámci postgraduálneho vzdelávania učiteľov etickej a občianskej výchovy na pôde metodických centier, avšak skôr ako okrajová téma. Okrem toho majú možnosť sa na túto problematiku zameraní učitelia zúčastňovať špeciálnych školení.

Inou nedoriešenou oblasťou je problematika záväznosti sexuálnej výchovy. Je a má byť sexuálna výchova povinná? Musíme konštatovať, že sexuálnu výchovu v praxi realizuje len malá časť učiteľov. V tejto súvislosti E. Poliaková (1996) konštatuje, že napriek tomu, že otázky kvality a efektívnosti sexuálnej výchovy nadobúdajú osobitnú aktuálnosť a naliehavosť, prístup k ich riešeniu je nejasný. Autorka na základe výsledkov výskumu s učiteľmi sexuálnej výchovy a empirických poznatkov, uvádza nasledovné výpovede:

  1. Akceptácia sexuálnej výchovy ako nevyhnutnej súčasti výchovno-vzdelávacieho procesu na školách je veľmi vysoká.
  2. V subjektívne pociťovaných problémoch pri sexuálnej výchove prevládajú nedostatky v metodike nad nedostatkami v poznatkovej sfére a osobnostnými bariérami.
  3. Najfrekventovanejšie vnímaným problémom je nedostatočná spolupráca rodiny so školou a absolútna abstinencia sexuálnej výchovy v rodine.
  4. Prevládajú problémy s chápaním obsahu a postavením sexuálnej výchovy.

Výzvy smerom k sexuálnej výchove v domovoch sociálnych služieb

V ďalšej časti príspevku sa zameriame na deskripciu problémov, ktoré v oblasti sexuálnej výchovy vidíme v domovoch sociálnych služieb.

Na základe analýzy odbornej literatúry (Matulay, 1986; Tóthová, 2001; Novosad, 2002; Mandzáková, Horňák, 2009; Mandzáková, 2011 a iní) a našich výskumných zistení (Mandzáková, 2011) môžeme k problémom sexuality a realizácie sexuálnej výchovy v domoch sociálnych služieb na Slovensku zaradiť najmä tieto:

  • nedostatok intimity a príležitostí k telesnému i pocitovo-senzuálnemu sebapoznaniu;
  • nezabezpečenie koedukácie;
  • nedostatočné rešpektovanie sexuálnych potrieb a sexuálnych práv klientov;
  • sexuálne zneužívanie blízkymi ľuďmi (zamestnancami domova sociálnych služieb), resp. osobami vyššej mentálnej úrovne;
  • neplánované tehotenstvo a pohlavne prenosné choroby;
  • nedostatočná či chýbajúca sexuálna osveta a sexuálna výchova;
  • nedostatočná odborná príprava v sexuálnych otázkach;
  • absencia interdisciplinárnej spolupráce.

V nasledujúcich riadkoch uvedené problémy konkretizujeme a dopĺňame ich o naše výskumné zistenia.

Kolektívnu starostlivosť charakterizuje nedostatok intimity i príležitostí k telesnému i pocitovo-senzuálnemu sebapoznaniu. Podľa B. Bazalovej (2009) je problémom štátom stále podporovaný a stále preferovaný život osôb s mentálnym postihnutím vo veľkých zariadeniach. Klienti domovov sociálnych služieb majú nedostatok súkromia, či už pre masturbáciu alebo pre sexuálne aktivity v páre, pokiaľ teda používatelia týchto zariadení majú toľko šťastia, že sú v týchto aktivitách podporovaní. L. Novosad (2002) upozorňuje na všeobecne známu podnetovú, kognitívnu, citovú i výkonovú depriváciu ohrozujúcu osoby s mentálnym postihnutím v zariadeniach s trvalým pobytom.

Na základe nami realizovaného výskumného šetrenia je možné konštatovať, že existujú pomerne veľké rozdiely v jednotlivých zariadeniach, čo sa týka kvality poskytovaných služieb. Na jednej strane Slovenská republika disponuje modernými zariadeniami, ktoré ponúkajú svoje služby klientom, ktorí bývajú samostatne na izbe, na druhej strane existujú veľké, niekedy aj nekoedukované zariadenia, kde klient býva s desiatkou ďalších klientov. Kľúčovým faktorom je už samotná neprirodzenosť inštitucionálnej výchovy (napr. v domovoch sociálnych služieb s celodenným pobytom chýba kontakt s rodinou, riziko konfúzie rolí). Výskum nám potvrdil, že vo väčšine ústavných zariadení naďalej chýba dostatok súkromia pre osoby s mentálnym postihnutím. To súvisí s existenciou už spomínaných veľkých zariadení (riziko izolovanosti, zneužívania, nutnosti prispôsobovať sa režimu, potrebám iných obyvateľov a pod.). Väčšina domovov sociálnych služieb na Slovensku poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom, čo je kľúčová hranica z hľadiska posudzovania kvality poskytovaných služieb. Aj keď je zistenie väčšiny klientov koedukovaných zariadení pozitívne, sme nútení sa zmieniť o tom, že aj v niektorých koedukovaných zariadeniach majú jedinci obmedzený kontakt s osobami opačného pohlavia.

Z 28 domovov sociálnych služieb, ktoré sa zapojili do výskumu, 82,14 % (23) zariadení poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom (v jednom domove sociálnych služieb). Hranicu 30 klientov uvádzame vzhľadom na to, že práve táto je európskymi odborníkmi považovaná za kľúčovú z hľadiska posudzovania kvality služieb. V inštitúcii, ktorá má viac ako 30 obyvateľov, je väčšia pravdepodobnosť, že v nej dôjde k porušovaniu niektorých zo základných ľudských práv (Kozáková, 2005).

Dôležitým ukazovateľom kvality poskytovanej rezidenčnej služby je taktiež počet klientov obývajúcich spoločnú izbu. V rámci nášho šetrenia sme zisťovali minimálny a maximálny počet klientov obývajúcich jednu izbu. Veľmi potešujúcim zistením je, že 25 % z 28 oslovených zariadení uviedlo ako minimum jedného používateľa obývajúceho jednu izbu. Na druhej strane však pomerne znepokojujúcou informáciou je, že jedno zariadenie uviedlo ako minimálny počet 8 používateľov obývajúcich spoločne jednu izbu. Alarmujúce boli fakty pri zisťovaní maximálneho počtu klientov obývajúcich jednu izbu, kde v jednom prípade bolo ako maximum uvedených 11 klientov.

V domovoch sociálnych služieb nie je zabezpečená koedukácia. Čo sa týka zdravého sexuálneho vývoja osôb s mentálnym postihnutím, často zákonite musí byť patologický, najmä v tých zariadeniach, ktoré sú nekoedukované. V našom výskume sme zaznamenali do istej miery pomerne známy fakt, a to značnú prevahu zastúpenia žien (76,45%) v personáli domovov sociálnych služieb, teda nedostatok mužského vzoru v týchto typoch zariadenia. Klienti s mentálnym postihnutím tak odmalička vyrastajú v prostredí, kde okrem ženského personálu nikdy nevideli osobu opačného pohlavia.

Je zrejmé, že klienti domovov sociálnych služieb nemajú tie isté podmienky ako iní jedinci na nerušené rozvinutie svojho sexuálneho života. I. Burdová (1988) nazýva tento jav nezdravou „Love map“ teda „Mapou lásky“ – čo je to, čo odmalička dieťaťu tlačíme v oblasti sexuálneho rozvoja do pamäti. Ako dodáva B. Bazalová (2009), takéto podmienky by deformovali aj človeka bez mentálneho postihnutia (napr. väznice), nie to človeka, ktorý má problémy s logickým úsudkom, vyhodnocovaním situácií, generalizáciou, analýzou, syntézou, komunikáciou, predstavivosťou a pod. Atmosféra v koedukovaných zariadeniach je podľa K. Matulaya (1986) badateľne lepšia ako v zariadeniach s klientmi jedného pohlavia, nakoľko denný styk s druhým pohlavím im pomáha lepšie sa prispôsobovať požiadavkám spoločného života.

Pozitívnym zistením je, že v nami mapovaných domovoch sociálnych služieb z 28 zariadení bolo iba jedno zariadenie nekoedukované. Do porovnávania sexuálnych prejavov bolo zaradených 298 klientov umiestnených v koedukovaných zariadeniach a 68 klientov umiestnených v nekoedukovaných zariadeniach (Mandzáková, 2011). Aj keď je zistenie väčšiny klientov koedukovaných zariadení pozitívne, sme nútení sa zmieniť o tom, že aj v niektorých koedukovaných zariadeniach majú klienti obmedzený kontakt s osobami opačného pohlavia.

Domovy sociálnych služieb málo rešpektujú sexuálne potreby a sexuálne práva svojich klientov. Strata súkromia je pravidelnou daňou za pobyt v domove sociálnych služieb. Často ide o nútené znášanie malého priestoru s klientmi, ktorých si človek vybrať nemôže. Pocit osamelosti je často azda najväčším problémom týchto osôb. Cez deň počas zamestnania si zvyčajne môžu nájsť priateľa v chránenej dielni alebo v dennom stacionári, v čase voľna však často hrozí osamelosť (Matulay, 1986). Osamelosť a izolácia môžu byť príčinou nedostatku možností mať vzťahy s milujúcimi ľuďmi. Treba si uvedomovať dôležitosť a celkovú podstatu ľudských vzťahov. Keby sme to neurobili, ignorovali by sme hľadisko pochopenia jednotlivca ako celku.

Urýchlené riešenie situácie v domovoch sociálnych služieb je naliehavejšie o to viac, že podľa Helsinskej deklarácie o rovnosti a službách pre ľudí s mentálnym postihnutím zo dňa 11. júla 1996 (Preambula, článok 6): Ľudia s mentálnym postihnutím musia mať právo žiť v čo najmenej obmedzujúcom prostredí poskytujúcom súkromie. Ústavy sú v rozpore s týmto princípom, sú už modelovo prežité, pretože vychádzajú dnes už zo zastaraného princípu izolácie ľudí s postihnutím.

Deklarácia práv mentálne retardovaných rovnako zdôrazňuje, že osoby s mentálnym postihnutím majú rovnaké práva ako ostatní občania – teda aj právo na prejavy sexuálne, na výchovu a osvetu v tejto oblasti. V kontexte práva je treba spomenúť, že aj zamestnanci domovov sociálnych služieb často nemajú dostatočné práva v oblasti sexuality, množstvo vecí je napadnuteľných, konali by v rozpore s vedením a hrozilo by im prepustenie alebo dokonca trestné stíhanie v prípade nejakého problému (Bazalová, 2009). V tomto smere je nutné zdôrazniť, že oblasť sexuality si vyžaduje systematickosť a jasne nastavené pravidlá v danom zariadení, aby nemuselo dochádzať k nejakým nejasnostiam.

Sexuálne zneužívanie blízkymi osobami, zamestnancami domovov sociálnych služieb, resp. ostatnými osobami vyššej mentálnej úrovne. V domovoch sociálnych služieb sa často stretávame so sexuálnym zneužívaním, kde môže dochádzať aj k zneužívaniu medzi klientmi navzájom. Svoju moc nad klientmi v mnohých prípadoch zneužívajú i zamestnanci zariadenia k ich neprimeranému trestaniu, ponižovaniu, prípadne i k sexuálnemu zneužívaniu.

V našom výskume zisťovania prevalencie sexuálneho zneužívania u 452 klientov s mentálnym postihnutím umiestnených v kolektívnych zariadeniach, konkrétne v domovoch sociálnych služieb, sme dospeli k výsledkom, podľa ktorých sa väčšina odborných zamestnancov s uvedeným problémom u klientov nestretla. Vzhľadom na väčšinu by sme tento záver mohli vnímať pozitívne, ale hodnota 23,55 % upozorňuje na prítomnosť sexuálneho zneužívania medzi klientmi s ťažším mentálnym postihnutím (pozri tabuľka 1).

Tabuľka 1 Prítomnosť sexuálneho zneužívania medzi klientmi v domovoch sociálnych služieb

Odborní zamestnanci, ktorí sa stretli so sexuálnym zneužívaním, páchateľa sexuálneho zneužívania identifikovali nasledovne:

  • iný klient na vyššej mentálnej úrovni,
  • klient na nižšej mentálnej úrovni,
  • iný príbuzný,
  • iná cudzia osoba.

V odpovediach sme registrovali aj pracovníka domova sociálnych služieb a dokonca aj rodiča klienta (pozri tabuľka 2).

Tabuľka 2 Páchateľ sexuálneho zneužívania klientov v domovoch sociálnych služieb

Prezentované zistenia sú dôkazom toho, že v literatúre je množstvo argumentov pre tvrdenie, že ľudia s mentálnym postihnutím sú vystavení väčšiemu riziku sexuálneho zneužívania a vykorisťovania v rukách pracovníkov, zdravotníkov i rodinných príslušníkov ako v bežnej populácii. Pritom, ako konštatuje D. Štěrbová (2007), ak chceme zmeniť prístup k ľuďom s mentálnym postihnutím a zvyšovať kvalitu ich života, je treba odkrývať problém sexuálneho zneužívania predovšetkým zo strany poskytovateľov sociálnych služieb. Pre mnohých klientov sú domovy sociálnych služieb ich jediným domovom a ako doma by sa tam mali aj cítiť.

Neplánované tehotenstvo a pohlavne prenosné choroby. Jedným z dôsledkov neužívania antikoncepcie je nepochybne neplánované tehotenstvo. Aké majú skúsenosti s neplánovaným tehotenstvom u klientok domovov sociálnych služieb odborní zamestnanci na Slovensku, uvádzame v nasledujúcej časti textu.

Tabuľka 3 Prítomnosť neplánovaného tehotenstva v domovoch sociálnych služieb

Pozitívnym zistením je, že väčšina odborných zamestnancov sa s neplánovaným tehotenstvom v domovoch sociálnych služieb nestretla. Tí, ktorí sa s týmto problémom stretli, ich riešili najčastejšie interrupciou, resp. preložením klienta do iného zariadenia. Aj týmto prípadom je však možné predchádzať. Účinnú prevenciu vidíme v sexuálnej výchove a osvete tak odborných zamestnancov, ako i klientov s mentálnym postihnutím.

Neplánované tehotenstvo rozhodne nie je jediný problém, ktorý môže vzniknúť zo sexuálnej aktivity osôb s mentálnym postihnutím. Pohlavne prenosné choroby sú ďalším potenciálnym problémom, na ktorý sa často zabúdalo, pretože (chirurgické zákroky), či antikoncepcia, môžu vyvolať nesprávny dojem, že „už neexistuje žiadne nebezpečenstvo".

Sexuálna osveta a sexuálna výchova je v týchto zariadeniach minimálna. Problémom v oblasti sexuality klientov s mentálnym postihnutím je i nedostatočná informovanosť o prevencii a následkoch sexuálnej aktivity. Podľa výskumov iba v malej časti bežných škôl je sexuálna výchova realizovaná (pokiaľ nebudeme za sexuálnu výchovu považovať jednorazovú prednášku pozvaného odborníka) (Weiss, Zvěřina, 2001). Zaujímalo nás, aká je situácia v domovoch sociálnych služieb na Slovensku.

Tabuľka 4 Realizácia sexuálnej výchovy v domovoch sociálnych služieb

Ako ukazuje tabuľka 4, väčšina zariadení sexuálnu výchovu nerealizuje. K dôvodom zaradili najmä tieto: nie je potrebná, problémy v tejto oblasti nie sú, doteraz sme sa tým nezaoberali, nie je kvalifikovaný odborník, neviem, ťažké mentálne postihnutie, nedostatok odbornej literatúry a seminárov. V prípade, že sa sexuálna výchova v domove sociálnych služieb realizuje, je zrejmá preferencia individuálneho poučenia resp. rozhovoru s klientom pred ostatnými formami realizácie sexuálnej výchovy (pozri tabuľka 5).

Tabuľka 5 Formy realizácie sexuálnej výchovy v domovoch sociálnych služieb

Potvrdzuje sa nám tak konštatovanie J. Waltera (1994), podľa ktorého sa doma a v škole len zriedka nájde miesto pre realizáciu sexuálnej výchovy. Priestor pre uvedenú zložku výchovy nenachádzame ani v období dospelosti. Nečudo, že ľudia s mentálnym postihnutím nechápu súvislosť medzi plodením a antikoncepciou.

Tabuľka 6 Prítomnosť supervízora sexuálnej výchovy v domovoch sociálnych služieb

Údaje v tabuľke 6 naznačujú, že vo väčšine domovov sociálnych služieb nie je vedúci pracovník, ktorý by bol zodpovedný za riešenie sexuálnych a partnerských problémov. Toto zistenie je jedným z argumentov vypovedajúcom o nízkej úrovni realizácie sexuálnej výchovy v nami mapovaných domovoch sociálnych služieb (v prípade, že sa vôbec realizuje).

Vzhľadom na interdisciplinaritu sexuality, na ktorej by sa mal podieľať tím odborníkov, ktorý má v starostlivosti klienta s mentálnym postihnutím, vrátane rodiny a ďalších zainteresovaných osôb, je pre efektívnu realizáciu sexuálnej výchovy potrebné, aby bola v zariadení určená osoba, ktorá by bola poverená ich koordinovaním. V nami mapovaných domovoch sociálnych služieb je táto skutočnosť prehliadaná.

Ďalším zo zistení je, že okrem dvoch zariadení nie sú v domovoch sociálnych služieb na Slovensku vypracované žiadne pravidlá či smernice, ktoré by predstavovali návod, ako riešiť základné problémy, ktoré sa v oblasti sexuálnych a partnerských vzťahov klientov s ťažším mentálnym postihnutím v zariadení vyskytnú. Iba jedno zo zariadení má vydanú smernicu, ktorá sa pravidelne kontroluje a vyhodnocuje (pozri tabuľka 7). Podľa Z. Kozákovej (2005) je dôležité, aby v domovoch sociálnych služieb existovali presné smernice, či dohody ako riešiť základné problémy, ktoré sa v tejto oblasti vyskytujú. Podľa autorky by mali zabezpečovať aj to, aby bolo správanie zamestnancov pri problémových situáciách jednotné, pretože iba tak môže byť účinné. V zahraničí je tento trend bežnou a nevyhnutnou podmienkou úspešnej realizácie sexuálnej výchovy.

Tabuľka 7 Prítomnosť smerníc na riešenie sexuálnych problémov v domovoch sociálnych služieb

Odborná príprava v sexuálnych otázkach je nedostatočná. Komplikujúcim faktorom v domovoch sociálnych služieb je zrejme nedostatočná príprava odborných zamestnancov pracujúcich s klientmi, ako reagovať a správne riešiť problémy, ktoré nastanú a nedostatočná príprava samotných klientov. Náš výskum potvrdil negatívne hodnotenie informovanosti klientov odbornými zamestnancami domovov sociálnych služieb. Pri dopyte na potrebu rozširovania vedomostí klientov s mentálnym postihnutím v oblasti sexuálnej výchovy dominoval negatívny názor na sexuálnu výchovu a osvetu u tejto cieľovej skupiny osôb. Aj napriek minimálnej informovanosti klientov v oblasti sexuálnej výchovy totiž väčšina uviedla, že zvýšenie informovanosti nie je u tejto skupiny osôb potrebné (pozri tabuľka 8). Aj tu sa odráža negatívny postoj odborných zamestnancov na realizáciu sexuálnej osvety klientov s mentálnym postihnutím.

Tabuľka 8 Potreba rozširovania vedomostí klientov v oblasti sexuálnej výchovy a osvety

Tabuľka 9 Absolvovanie odbornej prípravy odborných zamestnancov v oblasti sexuality a sexuálnej výchovy osôb s mentálnym postihnutím

K rovnako negatívnym záverom sme dospeli aj z údajov prezentovaných v tabuľke 9, ktoré reflektujú, že väčšina odborných zamestnancov neabsolvovala v oblasti sexuality, či sexuálnej výchovy osôb s mentálnym postihnutím žiadnu odbornú prípravu. V prípadoch, keď ju absolvovali, išlo najmä o školenie, prednášky počas štúdia, seminár a kurz sexuálnej výchovy. Ako dôvody, pre ktoré vzdelanie respondenti neabsolvovali, uvádzali tieto: nebola príležitosť, neorganizujú sa, nie je dostupné, nie je to potrebné, nebol som poslaný, nebol podaný návrh zo strany vedenia – zamestnávateľa, neviem a z finančných dôvodov. Odborní zamestnanci, ktorí odbornú prípravu absolvovali, ju hodnotili ako skôr prínosnú, v čom vidíme pozitívny trend poukazujúci na význam a opodstatnenie ďalšieho vzdelávania v riešenej oblasti. Prezentované závery absolvovania vzdelania odborných zamestnancov v oblasti sexuality a sexuálnej výchovy naznačujú potrebu zlepšenia situácie implementáciou kontinuálneho vzdelávania so zabezpečením kvalitnej prípravy na riešenie tejto zložitej problematiky života osôb s mentálnym postihnutím.

Na základe nami realizovaného výskumu môžeme konštatovať, že existujú pomerne veľké rozdiely v jednotlivých zariadeniach, čo sa týka kvality poskytovaných služieb. Na jednej strane Slovenská republika disponuje modernými zariadeniami, ktoré ponúkajú svoje služby klientom, ktorí bývajú samostatne na izbe, na druhej strane existujú veľké, niekedy aj nekoedukované zariadenia, kde klient býva s desiatkou ďalších klientov. Ústavné zariadenie by sa malo čo najviac otvoriť okolitej spoločnosti, maximálne využívať sociálne učenie klientov priamo „v teréne“. Kontakty s bežnou populáciou motivujú klientov na neustály rozvoj a vzdelávanie. Vďaka veľmi dôležitej spätnej väzbe sa učia rýchlejšie a pozitívna odozva oveľa viac motivuje ako učenie v nestimulujúcom rigidnom prostredí, v ktorom jedinec nemá možnosť, to čo sa naučil, taktiež využiť.

Na záver tejto časti uvádzame povinnosti poskytovateľa sociálnych služieb v zahraničí. Rozvoj jasnej politiky zariadenia má viesť odborných zamestnancov k ďalšiemu vzdelávaniu, zabezpečovaniu dôkladného individuálneho hodnotenia spôsobilosti a zároveň poskytovať účastníkom programu vzdelávanie a odbornú prípravu, ktorú potrebujú v oblasti sexuality, vrátane osobnej ochrany a zabezpečenia adekvátneho dohľadu nad ochranou pred poškodením tých, ktorí nie sú schopní chrániť sami seba – to všetko sú základné povinnosti zaväzujúce poskytovateľa sociálnych služieb v zahraničí (Sweeney, 2007). Aj keď sú všetky tieto opatrenia vykonávané starostlivo, incidenty sa vyskytnúť môžu. Zariadenia musia vytvoriť prostredie, ktoré odhaduje konfrontáciu faktov pri vzhliadnutí incidentu ako príležitosti pre kritickú introspekciu alebo pre hľadanie vonkajšej pomoci a pre poučenie sa z týchto skúseností, ktoré môžu zabrániť recidívam a umožnia lepšie chrániť osoby s mentálnym postihnutím. To všetko môže vyznieť ako veľká výzva pre poskytovateľov sociálnych služieb na Slovensku. Čo udržiava náš optimizmus, je naša práca pri monitorovaní sexuálnej výchovy, ktorá by mala slúžiť ľuďom s mentálnym postihnutím.

Záverom príspevku konštatujeme, že úspešný sexuálny život a všetko, čo s tým súvisí, je dnes všeobecne považovaný za jednu zo základných ľudských potrieb a majú naň právo všetci dospelí ľudia bez rozdielu. Nie je preto dôvod, aby ľudia s mentálnym postihnutím okolo nás boli okrem primárneho postihnutia, postihnutí aj sekundárne v sexuálnej oblasti. Analyzované problematické oblasti sexuality osôb s mentálnym postihnutím však jednoznačne hovoria, že v tejto oblasti stále nemôžeme hovoriť o ich úspešnej socializácii či komplexnej podpore.

Autori: PaedDr. Stanislava Lištiak Mandzáková, PhD., doc. PhDr. Dagmar Marková, PhD.

Príspevok vznikol vďaka podpore grantov:
VEGA 2/0015/12 (2012-2015): Životné štýly, normy a ich prekračovanie: cesty k osobnej spokojnosti a spoločenskej prospešnosti.
VEGA 1/0942/11: Zvyšovanie kvality života klientov s ťažším mentálnym postihnutím v domovoch sociálnych služieb v oblasti sexuality a partnerských vzťahov.
APVV 0604-10: Udržateľná reprodukcia na Slovensku: psycho-sociálne skúmanie.

Literatúra

BAZALOVÁ, B. 2009. Autizmus, vztahy a sexualita u nás a v zahraničí. In: Sexualita mentálně postižených – II. : sborník materiálů z druhé celostátní konference organizované o. s. ORFEUS. Praha : Centrum denních služeb o.s. ORFEUS, 2009, s. 45-56. ISBN 978-80-903519-7-4.
BURDOVÁ, I. 1988. Kurz k sexualitě osob s mentálním postižením. Praha : Pragoversa, 1988.
CHOVANEC, M., WEISS, P. 2011. Sexuálne správanie študentov stredných škôl. In: Sexuológia, 2011, roč. 11, č. 2. ISSN 1335-8820.
KOZÁKOVÁ, Z. 2005. Výchova k bezpečnosti a sexuální výchova osob s mentálním postižením. In: Domácí násilí a zdravotně postižené : sborník materiálů z celostátní konference. Praha : HB Print, 2005. ISBN 80-903519-2-1.
MANDZÁKOVÁ, S. 2011. Zvyšovanie kvality sexuálneho a partnerského života osôb s ťažším mentálnym postihnutím. Prešov : PF PU v Prešove, 2011. ISBN 978-80-555-0455-1.
MANDZÁKOVÁ, S., HORŇÁK, L. 2009. Sexuálna výchova a príprava na partnerstvo osôb s mentálnym postihnutím. Prešov : PF PU v Prešove, 2009. ISBN 978-80-8068-935-3.
MATULAY, K. 1986. Mentálna retardácia. Martin : Osveta, 1986.
NOVOSAD, L. 2002. Zdravotní znevýhodnění a riziko sexuálního zneužití či napadení. In: Ochrana zdravotně postižených před sexuálním zneužívaním : Zdravotně výchovná publikace. Praha : Sdružení zdravotně postižených v ČR, 2002. s. 20-24.
POLIAKOVÁ, E. 1996. Poznámky k procesu sexuálnej výchovy. In: Poliaková, E. et al. Výchova k rodičovstvu, manželstvu a etike intímnych vzťahov. K projektu : Profesionálna príprava pre výchovné a vzdelávacie pôsobenie na deti v otázkach rodičovstva, manželstva a etiky intímnych vzťahov. Nitra : Slovdidac, 1996, p. 149-150. ISBN 80-967339-8-2.
POLIAKOVÁ, E. 2003. Vývoj sexuálnej výchovy na Slovensku. In: Bianchi, G. (Ed.). Upgrade pre sexuálnu výchovu. Bratislava : SAV VEDA, 2003, p. 11-20. ISBN 80-224-0783-6.
SWEENEY. L. 2007. Human Sexuality Education fro Students with Special Needs. [online], [citované 2008-07-14]. Dostupné na internete:
//www.ejhs.org/volume10/Marsh Media%20White%20Paper.pdf.
ŠILEROVÁ, L. 2003. Sexuální výchova : Jak a proč mluvit s dětmi o sexualitě. Praha : Grada Publishing, 2003. ISBN 80-247-0291-6.
ŠTĚRBOVÁ, D. 2007. Sexualita osob s mentálním postižením. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2007. ISBN 978-80-244-1389-2.
TÓTHOVÁ, M. 2001. Sexuálna výchova a príprava na partnerstvo pre ľudí so špecifickými potrebami. In: KLIMEK, Ľ., KLOHNA, B. (Eds.). Láska, partnerstvo, erotika a sexuálny život telesne postihnutých občanov : zborník prednášok, Zemplínska Šírava, 25. – 28.10. 2001. Prešov : ZOM, 2001, s. 9-20.
UZEL, R. 2009. Plánované rodičovství u osob s mentálním postižením. In: Sexualita mentálně postižených – II. : sborník materiálů z druhé celostátní konference organizované o. s. ORFEUS. Praha : Centrum denních služeb o.s. ORFEUS, 2009, p. 112-118. ISBN 978-80-903519-7-4.
WALTER, J. 1994. Sexualität und Geistige Behinderung. [online], 1994. [citované 2011-08-11]. Dostupné na internete: http://bidok.uibk.ac.at/library/walter-sexualitaet.html
WEISS, P., ZVĚŘINA, J. 2001. Sexuální chování v ČR – situace a trendy. Praha : Portál, 2001. ISBN 80-7178-558-X.