Biodromálna koncepcia vývinu človeka

apr 7 2016

Biodromal concept of human development

Abstrakt: V príspevku vlastným autorským textom stvárňujeme biodromálnu koncepciu vývinu človeka. Východiskom je nám pôvodný slovenský koncept biodromálneho prístupu v poradenstve, ktorý na Slovensku formuloval prof. PhDr. Jozef Koščo, CSc., v sedemdesiatych rokoch 20.storočia. Od toho času podnes, koncept biodromálneho prístupu k osobnosti človeka autorsky rozpracovali ďalší psychológovia na Slovensku, poväčšine bývalí študenti (vrátane autorky tohto príspevku) vzácneho vysokoškolského učiteľa a významného vedca – pána profesora Jozefa Košča, na Psychologickom ústave Univerzity J.A. Komenského v Bratislave.
V našom príspevku prezentujeme biodromálnu koncepciu vývinu človeka na základe vlastných autorských knižných publikácií, v ktorých sa venujeme biodromálnemu prístupu v psychológii. (M.Machalová, 2004, 2010, 2011,2014.)
Kľúčové slová: Biodromálna koncepcia vývinu. Vývin osobnosti človeka.

Abstract: The article is copyrighted text portrays the biodromal concept of human development. The starting point is for us the original concept of biodromal approach to counselling, which has been formulated by Professor Jozef Koščo in the 70th years of the 20th century. From that time to this day, the concept of biodromal approach to human personality was authored elaborated in Slovakia by another of psychologists (including the author of this article) and further former university students of Professor Jozef Koščo at the Psychological Institute of Comenius University in Bratislava.
In our conribution we present biodromal concept of human development based on our own copyright books (M.Machalová, 2004,2010,2011,2014) which are dedicated to the concept of biodromal approach in psychology.
Keywords: Biodromal concept of development. Development of human personality.

1 Biodromálna koncepcia vývinu

Psychický vývin sa na jednej strane vyznačuje aspektmi stálosti a trvácnosti a na druhej strane pohybom, ktorým sa jednotlivec prispôsobuje zmeneným okolnostiam svojho života. Upadanie do rutiny a zvyku je brzdou psychického vývinu a naopak, ustavičná zmena smeru vo vývine je druhým extrémom s možnými následkami v podobe psychických porúch.

  • Psychický vývin človeka je determinovaný zdedenými dispozíciami (čiže individuálnym dedičstvom predkov danej osoby), vrodenými dispozíciami (čiže vlohami získanými v prenatálnom období vývinu danej osoby) a vonkajšími okolnosťami vývinu (čiže vplyvom sociálneho a kultúrneho aj prírodného prostredia, v ktorom žije a tiež tým, akej výchovy a vzdelávania sa konkrétnej osobe počas života dostalo).
  • Psychický vývin človeka ako pohyb od nižšieho (jednoduchšieho) k vyššiemu (zložitejšiemu) je imanentný proces, v ktorom nižšia úroveň psychického v skrytej forme obsahuje tendenciu k vyššej úrovni psychického. Vývin prebieha v špirále. Vyššie formy psychických kvalít človeka v sebe zahŕňajú všetky jeho nižšie psychické kvality.
  • V procese psychického vývinu sa striedajú obdobia, etapy a fázy pokojnejšie prebiehajúcich zmien s obdobiami rýchlejšie prebiehajúcich a radikálnejších vývinových zmien psychiky človeka.

V biodromálnej koncepcii (grécky: bios - život, vzťah k životu; dromos - cesta), ktorú rozpracúvame autorsky vo viacerých publikáciách, charakterizujeme psychický vývin jednak ako proces nevyhnutných vývinových zmien danej osoby, a rovnako tak aj ako proces možných rozvojových zmien danej osoby. Vývinové zmeny a rozvojové zmeny sú predovšetkým výsledkom toho, čo sa človek naučil (osvojil si, zvnútornil) a ako to, čo sa naučil dokáže uplatniť vo svojom konaní a v rozmanitých činnostiach.

Psychické zmeny u dospelého človeka možno odborne posúdiť rôznym spôsobom a podľa rôznych kritérií. Napríklad možno sa oprieť o zistenia z psychologických metód skúmania osobnosti človeka (z dotazníka, testu, škály, pozorovania, rozboru výsledkov činnosti, analýzy a hodnotenia správania, z rozhovoru a iné). Posudzujú sa vlastnosti osobnosti, správanie a konanie človeka, jeho systém psychiky: inteligencia, emócie, motivácia, hodnoty, ciele a ďalšie. Možno podchytiť aj to, či psychické zmeny a akým spôsobom vedú k zmenám v konaní a výsledných činoch danej osoby. Či sa psychická zmena odzrkadľuje v rozhodnutiach a konkrétnej činnosti a fungovaní daného človeka v psychologicky dôležitých sociálnych skupinách (v rodine, na pracoviskách, spoločenských skupinách, vrstovníckych skupinách). Človek sa v priebehu života podľa životných podmienok a okolností permanentne mení v smere funkčnej alebo nefunkčnej sociálno-psychickej adaptácie. To sa aj odzrkadľuje v sociálne pozitívnej alebo sociálne negatívnej psychickej a sociálnej adaptácii v skupinách, ktoré sú pre život človeka zvlášť významné.

V prípade funkčnej sociálno-psychickej adaptácie človek dospeje k adaptívnym zmenám jeho spôsobu fungovania medzi ľuďmi. V prípade nefunkčnej sociálno-psychickej adaptácie človek dospeje k neadaptívnym zmenám jeho spôsobu fungovania medzi ľuďmi. Je zrejmé, že adaptívne psychické zmeny napomáhajú osobe k tomu, aby sa stala psychicky a sociálne adaptovaným človekom. A naopak, neadaptívne psychické zmeny napomáhajú osobe k tomu, aby sa stala psychicky a sociálne neadaptovaným človekom. Ibaže taký stav má zvyčajne neblahé následky, ktorými sú telesné ochorenia, sociálne vylúčenie, duchovná kríza spojená so stratou zmyslu života, duševná frustrácia spojená s psychickými poruchami a ochoreniami. Život človeka je pohyb a zmena. Človek sa permanentne prispôsobuje telesne, psychicky aj sociálne. Je preň a pre okolie nanajvýš potrebné, aby sa prispôsobil v rámci a v súlade s očakávaniami a platnými normami spoločenstiev, v ktorých žije. Významné a radikálne zmeny v prežívaní osoby a v jej správaní sa dejú v priebehu života najmä v tranzitných vekových obdobiach životnej cesty: napríklad v puberte, po dvadsiatke, v štyridsiatke, na prelome dospelosti a seniorského veku. Ale tranzitom na životnej ceste sa môžu stať aj významné osobné rozhodnutia, rodinné a pracovné životné zmeny, významné udalosti a činy daného človeka. Významné psychické zmeny človeka sa dejú v každom životnom období, od narodenia po smrť.

Psychické zmeny sú sprievodným javom realizácie zdedeného a vrodeného psychického potenciálu človeka. Závisia od vlastností ľudskej psychiky (ľudskej duše), ktorá sa vyznačuje nasledovnými vlastnosťami:

  1. Psychika človeka má tendenciu k vlastnému vývinu a k vlastnému rozvoju.
  2. Psychika človeka má tendenciu k celostnému a usporiadanému samo - organizovaniu a riadeniu.
  3. Psychika človeka má tendenciu k prispôsobeniu sa podmienkam života človeka.

Psychika má základ v individuálnom potenciáli osoby, čiže v dispozíciách, ktoré sú počas života uskutočnené v podobe psychických vlastností. Človek sa prejavuje rozumom, citom, činmi. V rámci biodromálnej koncepcie J. Koščo (1987, s. 55) psychický vývin človeka chápe ako "proces permanentne sa odohrávajúcich zmien, s potenciálom pre rast, obohacovanie a zmenu aj v dospelosti a starobe. Vývinové zmeny sa teda odohrávajú vo všetkých fázach, štádiách a všetkých bodoch životnej cesty. Aj v dospelosti, až po neskoré fázy staroby môže dochádzať k podstatnejším zmenám a reorganizácii osobnosti."

K psychickému vývinu človeka sa psychológ P. Říčan vyjadril nasledovne (2004, s. 22 - 25):

  1. Vývin je rad zákonitých zmien, ktoré nasledujú v zákonitom poradí. Znamená to, že nie každá zmena je vývinová. Zásahy do telesného a psychického vývinu osôb majú za následok rôzne typické varianty individuálneho vývinu.
  2. Vývin má vzostupné štádiá a zostupné štádiá. Ak sa za vývin považuje iba vzostupné štádium, nemožno s tým súhlasiť. Vývin sa vyznačuje aj stacionárnym štádiom (plató) a zostupným štádiom (involúcia). Vývinový vzostup a vývinový zostup sa časovo prekrývajú. Vývinový zostup nie je iba úpadok - ide o dômyselnú prestavbu organizmu a psychiky.
  3. Dvomi stránkami vzostupného vývinu sú diferenciácia a integrácia. Proces rozlišovania – diferenciácia znamená, že nové psychikou riadené činnosti vznikajú diferenciáciou tých, ktorými už osoba doteraz disponuje. Proces zjednotenia - integrácie je spojenie častí do jedného celku. Pričom psychikou riadené činnosti, prežívanie a správanie osoby prebiehajú v čase kontinuitne (plynule).
  4. V procese diferenciácie a integrácie sa zdokonaľuje štruktúra osobnosti, čiže vnútorná psychická organizovanosť. Integrácia má dôležitú úlohu vo všetkých vekových obdobiach človeka. Aj v období psychického zostupu (v seniorskom veku a vo veku staroby) je nevyhnutná nová zjednodušená psychická integrácia.
  5. Vývin je iniciatíva, svet je príležitosťou k vývinu. Iniciatíva k vývinu je daná genetickým programom, aj tým, akým sa človek stáva v danom prostredí. Iniciatíva vychádza tak z vnútra jedinca - čiže z jeho psychických potrieb, motívov, vedomých zámerov, ako aj zvonka - čiže zo sociálnych potrieb, motívov, vedomých zámerov rôznych sociálnych skupín (rodiny, inštitúcií, spoločnosti).
  6. Učenie sa, je mechanizmom vývinu, je prispôsobovaním sa na podmienky prostredia na základe skúseností. Živá bytosť sa nemôže naučiť čokoľvek, ale iba to, k čomu má príslušné vlohy (pohotovosť, inštinkt, genetický program). Pretože genetický program človeka je voľnejší a otvorenejší, človek je prispôsobivejší, lenže ako jednotlivec sa vyvíja pomaly.

2 Psychický vývin a rozvoj človeka

Názory autorov P. Říčana (2004), J. Košča (1987), C.G. Junga (1994) sa zhodujú v tom, že vývin jednotlivca je iniciatívou a svet je príležitosťou k vývinu človeka. Pre nás tak vyvstáva otázka, čo je vývin a čo je rozvoj človeka. Je to ten istý životný proces? Alebo treba odlišovať skutočnosť vyjadrenú pojmom vývin od skutočnosti vyjadrenej pojmom rozvoj? A v našich otázkach pokračujeme ďalej:
Aký je rozdiel v obsahu pojmu psychický vývin človeka a pojmu psychický rozvoj človeka?
Čo je prioritou v biodromálnej koncepcii vývinu: psychický vývin človeka - ako indivídua, alebo psychický rozvoj človeka - ako osobnosti a ako individuality? Alebo je v biodromálnej koncepcii vývinu prioritou celostný psychický vývin a rozvoj človeka?

Na takto položené otázky hľadáme odpoveď pomocou odlíšenia „rôznych psychológií“ v rámci pôvodne nerozdelenej vedy pomenovanej termínom Psychológia. Pri odlíšení „psychológií“ použijeme v rámci tohto príspevku kritérium: psychický vývin človeka.

K základným psychologickým vedám patrí vývinová psychológia, ktorá sa delí na fylogenetickú psychológiu a ontogenetickú psychológiu.
Voľným pretlmočením uvedieme názor M. Nakonečného (2003, s. 53):
Vývinová psychológia skúma jednak špecificky ľudskú psychogenézu, ale v súvislosti s antropogenézou a tiež skúma vývin indivídua, to znamená štádium plodu, novorodenca, kojenca, batoľaťa, dieťaťa predškolského a školského veku, štádium dospievania, adolescencie, dospelosti a staroby.

V súlade s témou nášho príspevku Biodromálna koncepcia vývinu človeka, je potrebné zreteľne zdôrazniť, že predmetom biodromálnej psychológie podľa nášho konceptu, nie je iba psychický vývin, ale aj psychický rozvoj človeka.

V Biodromálnej psychológii sú síce obsiahnuté aj poznatky „klasickej“ vývinovej psychológie (a to fylogenetickej a ontogenetickej psychológie človeka), pretože tieto poznatky objasňujú zákonité psychické vývinové zmeny človeka, avšak predmetom biodromálnej psychológie, resp. celoživotnej rozvojovej psychológie, je psychický rozvoj človeka, ktorý psychicky, duchovne a sociálne dospieva k vlastnej psychickej vyspelosti. Biodromálna psychológia poznáva psychiku človeka v životných štádiách dospelosti (v období mladej, strednej a neskorej dospelosti, resp. v seniorskom veku).

Človek dosahuje určitý stupeň vlastnej zrelosti vďaka zdedeným a vrodeným danostiam a hlavne tým, že sa celý život učí žiť. Svoje dispozície viac či menej aktívne rozvíja vplyvom výchovy a vzdelávania. Učí sa zmyslami a pohybmi (senzomotoricky), myslením (kognitívne), komunikáciou (sociálne). Rozvíja svoj psychický potenciál v detstve aj v dospelosti sám a tiež za pomoci druhých ľudí. Človek sa rozvíja ako neopakovateľná osobnosť. Vytvára si svoju jedinečnú osobnú identitu , postupuje v uvedomovaní si samého seba. Svoje JA prežíva a v priebehu života sa sebarealizuje tak, že plní úlohy, ktoré súvisia s určitými sociálnymi rolami (muža či ženy, občana či občianky, partnera či partnerky, otca či matky, pracovníka či pracovníčky).

Človek "nie je v zásade spätý len s jediným spôsobom života... nie je odkázaný na jediný spôsob interpretácie sveta či vlastnej sebainterpretácie." (B.Šulavíková, 2004, s. 3.)
Utváranie vlastnej identity ( M. Marcelli, 2001) predpokladá u ľudí ich schopnosť aj ochotu, k tomu, aby si boli vedomí, že sú hlavnými aktérmi svojho života. Človek je predurčený k osobnostnému rozvoju. Ak je psychicky zdravý, prirodzene inklinuje k osobnej zmene a má tendenciu žiť tvorivo. Riadi sa tým, aký má obraz o sebe samom. Súčasťou sebareflexie človeka je identifikovanie sa so svojim talentom, nadaním, schopnosťami. Ľudia „nedokážu byť odkázaní len na prítomnú realitu. Ich účelom je hľadať svoj obraz v zrkadlách, ktoré nie sú dokonale rovné a preto svoju moc konať a silu existovať musia opierať aj o vízie a sny.“ (B.Šulavíková, 2004, s. 11.)

V biodromálnej koncepcii vývinu človeka sa zohľadňuje, že zmeny určitej osoby sú výsledkom jedinečnej osobnej histórie daného človeka. V tomto zmysle sú všetky obdobia a štádiá vývinu a rozvoja človeka rovnako dôležité a významné. Každé životné obdobie sa vyznačuje nevyhnutnými vývinovými úlohami a osobnostnými zmenami človeka, ale rovnako tak aj od človeka požadovanými rozvojovými úlohami a osobnostnými zmenami. Človek ako celostná bytosť sa v priebehu života mení a rozvíja permanentne. V ktoromkoľvek životnom období, etape či fáze životnej cesty prebieha psychologický proces individuácie (utváranie individuality) človeka, čiže jeho smerovanie k psychickej jedinečnej vyspelosti, k realizácii jeho talentov čo v najvyššej miere. Osoba hlavne vlastným pričinením môže dospieť k osobnostnej zrelosti a psychickej vyspelosti. Avšak platí aj opak - človek sa vlastnou nečinnosťou a záhaľčivým životom vzdáva príležitostí k osobnostnému rozvoju a nedospeje k osobnostnej zrelosti a psychickej vyspelosti.

Záver

V štúdii O vzniku osobnosti výnimočný analytický psychológ C. G. Jung (1994, s. 64) poznamenal niečo, čo sa bezprostredne týka biodromálnej koncepcie vývinu a rozvoja človeka: Aj keď objektívne psychično (ktoré si v podstate nemožno predstaviť inak než ako univerzálnu a rovnorodú danosť človeka) znamená duševný predpoklad všetkých ľudí, musí sa individuovať, ak sa chce prejaviť. Lebo nemá inú voľbu, iba sa vyjadriť skrz jednotlivé indivíduum.

Pretože každý jednotlivec má vrodený životný zákon, má aj každý teoretickú možnosť nasledovať tento zákon individuácie pred všetkými, a stať sa tak osobnosťou, to znamená dosiahnuť celostnosť.

Iba dodáme, že individuácia je nadradeným procesom rozvoja ľudskej bytosti – prostredníctvom ktorého sa jednotliví ľudia zdokonaľujú podľa svojich osobných daností a vonkajších okolností po celý život smerom k psychickej integrite a jedinečnosti. Za optimálnych životných podmienok človek vyvíja úsilie k tomu, aby sa rozvíjal smerom k svojmu osobnému progresu (osobnému pokroku). Progres dosahuje tak, že sa aktívne podieľa tak na zmene svojej osoby, ako aj na zmene prostredia, v ktorom žije.

„... životné problémy nie sú nikdy vyriešené raz navždy. Ak sú zdanlivo vyriešené, je to vždy strata. Zdá sa, že ich zmysel a účel nespočíva v ich riešení, ale v tom, že na nich neustále pracujeme. Len to nás chráni pred zhlúpnutím a skostnatením“. (C. G. Jung, 1994, s. 99.)

Autor: Prof. PhDr. Mária Machalová, CSc.

Literatúra

JUNG,C.G. 1994. Duše moderního člověka. Brno: Atlantis. 380 s. ISBN 89-7108-087-X.
KOŠČO, J. a kol. 1987. Poradenská psychológia. Bratislava: SPN. 446 s.
LEVINSON,D. 1980. Conception of the adult life course. In: Themes of Work and Love in Adulthood. (Eds. N.Smelser-E.Erikson.) Cambridge, Mass.: Harvard University Press.
MACHALOVÁ,M. 2004. Psychológia vo vzdelávaní dospelých. Bratislava: Rádioprint.
224 s. ISBN 80-969339-6-5.
MACHALOVÁ,M. 2010. Biodromálna psychológia pre pomáhajúce profesie (sociálnych pracovníkov, sociálnych pedagógov a andragógov). Brno: Institut mezioborových studií.
222 s. ISBN 978-80-87182-10-9.
MACHALOVÁ,M. 2011. Biodromálna psychológia pre pomáhajúce profesie. Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta, Prešovská univerzita. 107 s. ISBN 978-80-555-0321-9.
MACHALOVÁ,M. 2014. Edukačná sociálna práca. Prešov: Prešovská univerzita.
326 s. ISBN 978-80-555-1118-4.
MARCELI,M. 2001. Diskurz a identita alebo o výskyte dažďa v Španielsku. In: Identita, zdravie a nová paradigma. (Ed.G.Bianchi.) Bratislava: Veda KVSBK SAV. s. 100.
NAKONEČNÝ,M. 2003. Úvod do psychologie. Praha:Academia.507 s. ISBN 80-200-0993-0.
ŘÍČAN,P. 2004. Cesta životem. Praha: Portál. 390 s. ISBN 80-7178-829-5.
ŠULAVÍKOVÁ,B. 2004. Sebaobraz v krajine krivých zrkadiel. In: Filozofia, vedecký časopis SAV, roč.59, č.7, s. 482-491.