Humor v zdraví a v chorobe 2 - Čo sa nedostalo do predchádzajúcej časti a ešte niečo iné

feb 4 2011

Róbert Ďurka, Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, Michalovce - Motto: Najzložitejšou časťou štúdia článkov o humore je rozhodnúť sa, či to autori myslia vážne alebo len žartujú. Povzbudený mottom tohto príspevku ponúkame pohľad Josepha Palladina a Mitchella Handelsmana na osobnostnú poruchu nedostatočného (možno zníženého a možno poškodeného) humoru (Humor-Impaired Personality Disorder). Kľúčovými znakmi tejto poruchy sú: neschopnosť usmievať sa alebo smiať sa, chýbanie porozumenia alebo ocenenia mnohých alebo všetkých foriem humoru, rigidita. Priame diagnostické testy zisťujúce prítomnosť symptómov (napr. dotazníky) sú nepoužiteľné, pretože títo jedinci nemajú vhľad. Preto sa informácie zbierajú od signifikantných druhých.

Pre určenie diagnózy sa u jedinca musia vyskytnúť 3 z nasledujúcich kritérií v priebehu 6 mesiacov.

  • Pokúsil sa a zlyhal počas hovorenia vtipu a uchýlil sa k vete: „Mal si tam byť!“.
  • Minimálne 3-krát povedal vetu: „Aspoň raz by si nemohol byť vážny?“.
  • Nevie sa dočkať, aby sa dostal domov z práce alebo zo školy, aby sa mohol pozerať na predpoveď počasia.
  • Nikdy sa neusmieva. (Ak je tento symptóm prítomný, tak kritériá vyžadujú už iba jeden ďalší symptóm na stanovenie diagnózy.)
  • Sú prítomné neobvyklé presvedčenia (napr., že úsmev alebo smiech je ekvivalentný vypusteniu (telesného) plynu na verejnosti).
  • Takéto presvedčenia nie sú ostatnými ľuďmi interpretované ako slabý pokus o vtip.
  • Číta psychologický bulletin len tak na pobavenie.
  • Nie je schopný pochopiť koncept klubu komediantov.
    • Ak je členom fakulty alebo študent: navštevuje všetky pracovné porady a entuziasticky ponúka čítanie a opravu rukopisov.
    • Ak je členom fakulty: považuje porady fakulty za vrcholný bod týždňa. Stáva sa viditeľne nahnevaný, ak je porada ukončená bez stanovenia dátumu a času ďalšej porady.
    • Ak je študentom: podčiarkne alebo zvýrazní viac ako 55% učebnice na ľubovoľnom predmete.

Čo sa týka liečby tejto poruchy, zatiaľ nie je známy liek. Uskutočnilo sa niekoľko pokusov zameraných na spomalenie a zmierňovanie progresu. Jedným z prístupov je štrukturovanie prostredia týchto jedincov, aby nemohli nakaziť ďalších. Autori (Palladino, Handelsman, 1996) svoj príspevok o ľuďoch s osobnostnou poruchou nedostatočného humoru ukončujú poznámkou, že títo ľudia vedú produktívny život, sú napr. dekanmi fakúlt, redaktormi alebo predsedami psychologických asociácií.
Ľudia s osobnostnou poruchou nedostatočného humoru sú neschopní usmievať sa a rozumieť humoru. Väčšina ľudí je však schopná smiať sa a hovorí sa o nich, že majú „zmysel pre humor“.

Zmysel pre humor

Steve Wilson (1996) zmysel pre humor prirovnáva ku gravitácii, k sile, ktorú nemôžeme priamo pozorovať našimi piatimi zmyslami, ale ktorej účinky sú stále a neodškriepiteľné. Nemôžeme vidieť, ochutnať, dotknúť sa, ovoňať alebo počuť zmysel pre humor, ale určite môžeme cítiť jeho účinky. Ten istý autor na inom mieste (Wilson, 2009) hovorí nie o „zmysle pre humor“, ale o „zmysloch pre humor“. Niekoľko príkladov zmyslov pre humor: abstraktný, bizarný, burleskný, cynický, detinský, diabolský, duchaplný, fraškovitý, gašparský, groteskný, hysterický, inteligentný, neviazaný, nekonvenčný, morbídny, oplzlý, parodický, rozjarený, rozjašený, sardonický, sarkastický, satirický, sebapodceňujúci, sedliacky, suchý, šašovský, šibalský, švacnutý, trúfalý, unikátny, zábavný, zlomyseľný, žoviálny. Autor ďalej dodáva, že ak by sme sa naučili oceniť rozdiely v zmysloch pre humor, tak by sme mohli zvýšiť toleranciu a znížiť hostilitu vo svete (Wilson, 2009).
Humor je vážna vec a vyžaduje prísny, odborný prístup. Štúdium humoru sa uskutočňuje prostredníctvom gelotológie (z gréckeho gelos – smiech). Táto disciplína sa zaoberá štúdiom humoru a smiechu a ich fyziologickými a psychologickými vplyvmi na ľudské telo.

Liečivá sila humoru

Výskumy preukázali, že humor a smiech podporuje mnoho fyziologických zmien: stabilizuje tlak krvi, masíruje vnútorné orgány, stimuluje cirkuláciu, uľahčuje trávenie, zvyšuje prísun kyslíka do svalov, znižuje svalovú tenziu a podporuje celkový pocit well-beingu (Seaward, 1992). Potvrdený je aj pozitívny vplyv humoru a smiechu na imunitný systém (Wilson, 1996; McGuire, 1999; Berk, Felten, Tan, Bitman, Westengard, 2001; Bennett, Lengacher, 2007). Počas smiechu sa zvyšuje počet NK buniek (NK znamená natural killer, teda prirodzený zabíjač), ktoré ničia nádorové alebo infekciou napadnuté bunky a tiež sa zvyšuje počet T-lymfocytov, ktoré napadajú infekčný agens (Wooten, 1996; Nešpor, 2002).
Je dôležité vedieť o pozitívnom vplyve humoru a smiechu na ľudské telo, pre psychológa je však zaujímavejšie venovať sa humoru vo vzťahu k psychoterapii. Carbelo a Jáuregui (2006) poukazujú na to, že humor môže byť použitý na uľahčenie kontaktu medzi pacientom a terapeutom, napríklad humor môže pomôcť pri vytváraní komunikácie medzi nimi, na posilnenie terapeutického vzťahu alebo na zníženie potenciálnej hostility alebo anxiety. Autori ďalej uvádzajú, že analýza toho, ako pacient používa humor môže pomôcť pri diagnostike. Dôležité témy pacientovho duševného života sa totiž objavujú vo vtipoch, ktoré rozprávajú. Carbelo a Jáuregui (2006), vychádzajúc z prác Kubieho a ďalších autorov, poukazujú na to, že využitie humoru v terapii môže mať aj svoje kontraindikácie. Humor môže byť použitý na vyhnutie sa komunikácii o bolestivých pocitoch, čo môže vyústiť do inhibície alebo stagnácie terapeutického progresu. Ak pacient interpretuje terapeutov humor ako sarkastický alebo bez rešpektu k nemu resp. k jeho rodine alebo sociálnej skupine, môže to pacient interpretovať ako útok, čo môže viesť k vzniku konfliktu alebo k hostilite (Carbelo a Jáuregui, 2006).
Mohli by ste sa spýtať: „Ako používať humor pri terapii (liečení) ľudí?“ Priblížime si dva konkrétne prístupy. Prvým prístupom je humordráma. Jednou zo základných charakteristík nás ľudí je, že sa radi smejeme na iných ľuďoch, vysmievame sa iným ľuďom. Nie sme však radi, ak sa iní ľudia smejú nám alebo sa z nás vysmievajú. Niektorí ľudia majú až chorobný strach zo zosmiešnenia, ktorý sa nazýva gelotofóbia. Titze (2007) pri pomoci ľuďom s gelotofóbiou používa humordrámu, ktorá je variáciou psychodrámy a jej dvomi základnými nástrojmi sú klaunská redukcia a hravá absurdita. Obe techniky sú vyvinuté na eliminovanie perfekcionistického prístupu jedincov, ktorí sa chcú vyhnúť situáciám, v ktorých sa môžu javiť smiešne. V humordráme môžu ľudia s gelotofóbiou radostne zdieľať mnoho hrových a nebrzdených aktivít, ktoré sa môžu javiť smiešne alebo trápne z perspektívy perfekcionistického dospelého.
Ďalší prístup k využitiu humoru nám ukazuje David Granirer (2005(a)) prostredníctvom svojho projektu Stand Up pre mentálne zdravie (Stand Up For Mental Health). Stand Up comedy je špecifický formát humoru. Ide o najrýchlejší a najefektívnejší spôsob vyvolania smiechu. Cieľom komendianta je dosiahnuť, aby sa ľudia smiali počas jeho vystúpenia čo najčastejšie (meria sa to počtom zasmiatí za minútu). To si vyžaduje stručnosť a dobrú pointu. David Granirer učí ľudí s duševnými chorobami ako sa „stand up comedy“ robí. Jeho cieľom je zvýšenie sebaúcty týchto ľudí a tiež boj proti verejnej stigme. Ako hovorí: „ Je niečo neuveriteľne ozdravujúce na tom, keď hovoríte plnej miestnosti ľudí, kto ste a zabávate sa s nimi. Vedie to k odkopnutiu hanby. A k myšlienke: Veď nie som až taký zlý.“ (Granirer, 2005(a)).

Práca – humor – stres

„Práca je vážna vec, ktorá s humorom nemá nič spoločného!“; „Práca má cenu iba ak pri nej trpíte!“; „Sľubujem Vám iba krv, pot a slzy (Winston Churchill)!“ Takéto alebo podobné vety často počujeme z úst nadriadených (šéfov, bosov). Pomaly si však začíname uvedomovať, že práca nás zabíja. Japonci v 80-tych a 90-tych rokoch
20. storočia zažívali takú vysokú hladinu stresu, že zaviedli nový pojem „karoshi“, ktorý znamená „náhlu smrť z prepracovania“ (Wilson, 1995; McGhee, 2009). McGhee (2009) odhaduje, že 20% až 50% pracovného dňa priemerného amerického pracovníka sa stráca vďaka stresu, nude a všeobecnou nespokojnosťou s prácou.
Spomínaný autor uvádza nasledujúce 4 stále zdroje stresu v každom zamestnaní:

  • Udržať krok so zmenou – pracovníci sa naučili neznášať zmeny, lebo nemajú konca. Kým sa stihneme niečo naučiť, tak už je tu niečo ešte novšie.
  • Urobiť viac za menej – znižovanie počtu zamestnancov znamená dve veci – tí, ktorí ostali, sa obávajú, že ich to tak isto čaká a znížený počet zamestnancov znamená zvýšený nával práce pre tých, ktorí ostali. Záver: obávajúci sa zamestnanci sa majú učiť nové veci a preberať novú zodpovednosť v tom istom čase.
  • Robiť veci rýchlejšie – hneď, keď sa ukončí jeden projekt, druhý už čaká na okamžité vybavenie.
  • Preťaženie informáciami – Internet a e-maily nám nedovolia ani deň voľna, stačí si iba spomenúť na tú horu správ, ktorá nás čaká po víkende (McGhee, 2009).

Wilson (1998) odkazuje na Freda Pryora, keď hovorí, že zdraví a šťastní zamestnanci pracujú a nešťastní majú tendenciu hlásiť chorobu. Pre zamestnanca je dobré, ak je zdravý a šťastný, čo je výhodné aj pre zamestnávateľa. Čo teda urobiť, aby boli zamestnanci šťastní, zdraví a spokojní? Wilson (2009) navrhuje zriadenie Uh-Oh oddielov. V „Uh-Oh“ situácii sme vtedy, keď niečo cítime v žalúdku a v hlave sa ozve hlas hovoriaci: „Uh-Oh“. Sú to signály hroziaceho stresu. Členovia oddielu majú mať po ruke červené klaunovské nosy keď je niekto v „Uh-Oh“ situácii, tak ho majú obkolesiť a parodicky štyrikrát zaspievať „Uh-Oh! Uh-Oh! Uh-Oh! Uh-Oh!“. Trvá to iba 30 sekúnd (Wilson, 2009).
Komu to ešte nestačí, tak nech sa poučí z nasledujúcich myšlienok, ktoré uvádza Baum (1996) a ktoré môžu pomôcť vniesť trošku humoru do osobného alebo pracovného života:

  • Usiluj sa pridať humor do každodenných aktivít. Nemusíš ho rezervovať iba na špeciálne príležitosti.
  • Urob niečo, čo príjemne prekvapí spolupracovníkov a členov rodiny.
  • Zameraj sa na pozitívne formy humoru. Sarkazmus, zosmiešňovanie a iné negatívne formy humoru zvyčajne slúžia na vytvorenie zlých emócií.
  • Oceň prirodzene sa objavujúci humor doma i v práci. Ľudia robia zvláštne a smiešne veci – niekedy zámerne, často náhodou. Pokús sa oceniť tieto momenty.
  • Experimentuj s pozitívnymi a primeranými vtipmi. Vyskúšaj ich najskôr doma a potom v práci.
  • Usmievaj a smej sa častejšie. Praktizuj „humorobic“. Smiech napomáha tvorbe endorfínov – biochemickej substancii, ktorá vedie k dobrým pocitom.
  • Buď citlivý k tomu, čo kolegovia alebo členovia rodiny považujú za smiešne a čo nie. Nedovoľ, aby sa niečo pre teba smiešne obrátilo na zlú skúsenosť pre druhého.
  • Uvoľni sa. Nenechaj sa vystresovať udalosťami, ktoré nie sú dôležité.
  • Pokús sa oddeliť prácu (profesijný život) od osobného života. Naplánuj si zábavné aktivity s rodinou počas voľných hodín.
  • Uvedom si, že jediná vec, ktorá je stála či už v práci alebo doma je zmena. Snaž sa byť čo najflexibilnejší, aby si sa mohol meniť, keď to bude potrebné.
  • Pozoruj stresujúce a negatívne situácie, aby si sa mohol rozhodnúť, čo môžeš kontrolovať a čo nie.
  • Pokús sa netrápiť tým, čo si ľudia myslia. Skúšaj byť trošku švacnutý, divý a zvláštny – možno sa to naučíš mať rád (Baum, 1998).

Komu to ešte vždy nestačí, tak nech si pozrie 71 vyskúšaných spôsobov, ako vnášať humor do pracovnej aktivity (Wilson, 2009). Samozrejme ich nebudem všetky uvádzať, pravdu povediac neuvediem ani jeden, lebo by to unavilo každého čitateľa a v neposlednom rade mňa pisateľa (rozumej autora tohto príspevku).
Únavné a nudné by nemali byť ani vysokoškolské prednášky či príspevky (prezentácie) na konferenciách. Na internetovej stránke www.write-out-loud.com sa v článku „Ako používať humor efektívne (Dobrý vtip je veľmi dobrý. Zlý môže byť katastrofálny)“ môžeme dočítať, okrem iného, že humor láme bariéry, humor zrelaxuje obecenstvo, upozorní ich na to, aby počúvali, aby dávali pozor, humor pridáva „šťavu“ do prezentácie, humor uvoľňuje tenziu, humor spája ľudí.
David Granirer (2005(b)) hovorí, že vtip by mal obsahovať aspoň jeden z týchto dvoch elementov – preháňanie alebo prekvapenie (je vhodné sa o tom presvedčiť). Vtip ďalej pozostáva z dvoch komponentov – nastavenie (uvedenie situácie) a pointa. Uvedenie situácie je krátke predstavenie témy (20 – 30 sekúnd), ktoré by nemalo byť myslené žartovne, pretože potom druhá časť vtipu pointa nemá s čím byť v kontraste. Pointa by teda mala obsahovať neočakávaný obrat. Potiaľ to boli myšlienky Davida Granirera, teraz nasleduje náš príklad: Vtip nemusí mať pointu (uvedenie situácie). Aj keď nevadí, ak ju má (pointa).

Namiesto záveru

Ak ste čakali aj niečo iné, tak neprestávajte čakať! Vydržte! Možno sa dočkáte už v ďalšom z mojich príspevkov týkajúcich sa psychológie humoru. Ak sa predsa len neviete dočkať, tak sa poraďte so svojim lekárom (psychológom, psychiatrom), či nie ste neurotický alebo sa nechajte inšpirovať zoznamom internetových stránok, ktoré nájdete po zozname použitej literatúry. Oscar Wilde raz povedal: „Život je príliš dôležitý na to, aby sme ho brali vážne.“ A ja dodávam: „Ak predsa len chcete brať život vážne, tak ho berte s humorom!“

________________________________
Príspevok bol publikovaní v zborníku z konferencie ,,Psychológia zdravia - Zdravie a múdrosť. Psychológia zdravia a syndróm vyhorenia. Rodové rozdiely v zdraví“. Konferencia sa konala v roku 2009. Spracovateľ: PhDr. Dušan Selko, CSc., MPH, Mgr. Róbert Ďurka, PhD. Zborník vydaný s finančným príspevkom Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, a. s., Bratislava
Vydavateľ: Národný ústav srdcových a cievnych chorôb, a. s., Bratislava vo Vydavateľstve MAURO Slovakia s.r.o., Bratislava 2010, ISBN 978-80-968092-6-4