Nevhodné spôsoby sociálnej komunikácie so seniormi

mar 30 2015

Inapropriate ways of social communication with the elderly

Abstrakt: Životný tranzit v seniorskom veku a limity v sociálnej komunikácii, možno vnímať v kontexte sociálnej a spoločenskej situácie seniorov a v kontexte ich osobnej situácie. Čo znamená životný tranzit v seniorskom veku? Ako sú ľudia pripravovaní na intimitu prežívania prípadnej osamelosti a neraz i na psychickú a sociálnu izoláciu?
Pripomíname jeden z prejavov diskriminácie seniorov v súčasnosti, ktorým je nevhodný spôsob sociálnej interakcie. Znevažujúca sociálna komunikácia sa stáva vážnou prekážkou v sebavyjadrení seniorov. Je tiež prekážkou v ich adekvátnej sociálno-psychickej adaptácii a integrite ich osobnosti.
Kľúčové slová: Životný tranzit v seniorskom veku. Spôsob interakcie a komunikácie v seniorskom veku.

Abstract: Life transit in senior age and limits on social communication, can be seen in the context of social situation of seniors and in the context of their personal situation. What is life transit in the senior age? How are people prepared for the possible survival of intimacy loneliness, and sometimes also on psychological and social isolation?
Reminds one of forms of discrimination, seniors now, which is unsuitable way of social interaction. Patronizing social communication is becoming a serious obstacle to self-expression in the elderly. It is also an adequate barrier to their socio-psychological adaptation and integrity of their personality.
Keywords: The life turn in senior age. Interaction and communication in senior age.

Životný tranzit v seniorskom veku

V kultúre dneška, ktorá sa vyhýba bolesti a krízam sa k starnutiu a starobe zaujíma zvláštny postoj. Bolesti a krízy sa odmietajú a obdobie seniorského veku sa v lepšom prípade zľahčuje, v horšom prípade sa vníma mladšími osobami nepriateľsky a toto životné obdobie na mnohých pôsobí odpudivo. V čase vrcholu pracovnej kariéry, osobných úspechov a intenzívnej angažovanosti v živote sa málo pripúšťa, alebo vonkoncom nepripúšťa možnosť vlastnej staroby. Zdá sa neaktuálna.

Kríza, ktorá sprevádza tranzit do seniorského veku spôsobuje u mnohých ľudí nepríjemné precitnutie, obavy a úzkosť. Duševné zdravie však závisí od toho, či sú ľudia schopní stretnúť sa so svojimi krízami života a poradiť si s nimi. Napokon, tvrdí M. Scott-Peck (1993) iba vďaka krízam môžeme osobnostne rásť.

Výzvy k objavovaniu svojej osobnosti v seniorskom veku, možno vnímať v kontexte sociálnej a spoločenskej situácie života seniorov a v kontexte ich osobnej situácie. Spoločenskú situáciu seniorov vyjadruje C. G. Jung takto (1994, s. 286): „Človek je síce presvedčený o tom, že sme na významnom rozhraní vekov, domnieva sa však, že príčinou tohto rozhrania bolo rozštiepenie a zlúčenie atómu, alebo kozmické rakety. Ako zvyčajne sa prehliada, čo sa zároveň deje v ľudskej duši“. Nazdávame sa, že tento spôsob nazerania ovplyvňuje aj postoj ľudí súčasnosti (nazvanej postmodernou dobou) k životnému obdobiu seniorského veku.

Osobná situácia sa zrkadlí v životnom pocite ľudí v seniorskom veku, kedy do popredia vystupuje osamelosť. Tá nevzniká tým, „že by človek okolo seba nemal ľudí, ale skôr spočíva v tom, že s nimi nemôže zdieľať veci, ktoré sa mu javia ako dôležité“... (C. G. Jung, 1994,s.300). Životný pocit ľudí v seniorskom veku možno vyjadriť aj slovami mysliteľa Lao-c: „Všetko je jasné, len ja som nejasný“.

Čo je teda životný tranzit v seniorskom veku? Ako sú ľudia pripravovaní na cestu do svojej intimity prežívania a neraz na cestu svojej psychickej i sociálnej izolácie?

Do druhej polovice svojho života sa mnohí ľudia vydávajú celkom nepripravení. Je to ľahkovážny postoj k vlastnému životu. Popoludnie života predsa nemôžeme žiť podľa toho istého programu, ako sme ho žili dopoludnia... Starnúci človek by mal vedieť, že jeho život sa nerozširuje, ale že si neúprosný proces žitia vynucuje zúženie akčného poľa jeho života. Prílišné zaoberanie sa sebou samým je pre mladého človeka takmer hriechom. Lenže pre človeka starnúceho je to povinnosť a nevyhnutnosť, aby sa s plnou vážnosťou zaoberal svojím úplným bytostným Ja. (C. G. Jung, 1994, s.103.)

Staroba je obmedzenie, vyznáva sa na inom mieste C. G. Jung : „Čím menej istoty som mal o sebe samom, tým silnejšie vo mne narastal pocit príbuzenstva so všetkými vecami. Áno, pripadá mi, ako by sa táto cudzota, ktorá ma dlho oddeľovala od sveta, presťahovala do môjho vnútorného sveta a odhalila mi, ako neočakávane poznám seba samého. Životné popoludnie musí mať svoj zmysel a cieľ, nemôže byť akousi príťažou. Život zameraný na cieľ je pritom bohatší a zdravší než život bezcieľny. Je lepšie ísť s časom dopredu než ísť proti času.“ (C.G.Jung, 1994, s.104.)

Vnútorná izolácia môže byť jednotlivými osobami prežívaná rôzne : ako dobrodenie alebo ako trest. Dobrodením je pre tých ľudí, ktorí sa vedome a dobrovoľne stiahnu, čiže vnútorne sa izolujú od mnohého balastu žitia a v rámci vlastnej životnej situácie a okolností sa zrieknu všetkého, čo za daných okolností a situácie, nie je pre nich dôležité. „Vnútorná emigrácia“ stiahnutie sa do jadra svojej bytosti dáva človeku možnosť budovať a chrániť si intímny psychický priestor svojej osoby. Umožňuje človeku precítiť vnútorné ticho, bez ktorého sa nedá duchovne rozvíjať ani psychicky dozrievať, čo platí pre ľudí po celý život a tým viac v období seniorského veku.

Svoju samotu ako osamelosť a trest prežívajú iba tí ľudia, ktorí v zúfalstve nad vlastnou duševnou prázdnotou a duševnou lenivosťou obviňujú seba i druhých a prepadajú duševnému trýzneniu, alebo trýzneniu druhých. Pocity viny a duševnej prázdnoty, či stratu zmyslu žitia oberajú ľudí o duševné, telesné i sociálne zdravie. Toto sa u jednotlivých osôb prejavuje rôzne - počnúc depresiami, pokračujúc agresivitou zameranou na seba alebo na okolie, prepadnutím zúfalstvu a beznádeji, pasívnym správaním a nekonaním - končiac somatizáciou, čiže útekom do rôznych psychosomatických chorôb. Je to náhoda, že sa tak prudko zvyšuje počet chorých dospelých a seniorov v našej spoločnosti? Čo urobili a robia ľudia so svojimi životmi? Začať treba vždy od seba.

Interakcia a komunikácia v seniorskom veku

Zaoberanie sa sebou je pre starnúceho človeka nevyhnutnosťou, ktorú mu diktujú životné vývinové a rozvojové úlohy vekového štádia v jedinečnom a neopakovateľnom priebehu jeho životnej cesty (Machalová, 2010). Zmysel zamerania sa človeka na svoju osobu v seniorskom veku spočíva v tom, že podvedome i vedome nasleduje vlastný prirodzený proces dospievania svojej osoby a dosahovania psychickej autentickosti a osobnostnej i sociálnej integrity. Proces rozvoja osobnosti človeka za určitých nevyhnutných podmienok a okolností prebieha po celý život. Aj v seniorskom veku pôsobí vývinová zákonitosť fungovania psychiky človeka v tom význame, že človek je doživotne plne angažovaný v procese vlastnej seba-organizácie a seba-regulácie svojej osobnosti. Inak by psychicky a de facto ani telesne nemohol prežiť. Pretože, ako sme už uviedli aj inde (Machalová, 2006, 2013, 2014):

  1. Sebaorganizácia osoby je spojená s psychickým pohybom od menej vyvinutého k viac vyvinutému. Je to evolučný pud k naplneniu individuálneho potenciálu konkrétneho človeka a vyvíjanie tlaku, aby smeroval z minulosti do budúcnosti.
  2. Sebaregulácia osoby je spojená s udržaním psychickej rovnováhy človeka, ktorá ho drží v rovnováhe v tom životnom bode, kde sa nachádza. Pre osobnosť človeka v seniorskom veku je preto nevyhnutné, aby mal podnetné sociálne a psychologické organizačné pole pre sociálnu interakciu a komunikáciu. Iba vtedy má vytvorené podmienky pre individuálny proces optimálnej psychickej a sociálnej adaptácie v živote. Človek sa ani inak nemôže rozvíjať. Ak je vzťahová a komunikačná sieť danej osoby v seniorskom veku v harmónii s jej potrebami duchovného, psychického a sociálneho rozvoja, táto osoba je schopná sa aktívne psychicky a sociálne adaptovať a rozvíjať sa.

Práca so seniormi vyžaduje vysokú humánnosť a profesionálnu vyspelosť odborníkov z oblasti pomáhajúcich profesií. Títo pracovníci totiž organizujú a vytvárajú sociálne a psychologické prostredie, ktoré môže pozdvihnúť osobnosť seniorov, alebo naopak, môže osobnosť seniorov (za zvlášť ignorantských podmienok v sociálnom či domácom prostredí) aj zničiť. Treba si vysoko ceniť schopnosť a ochotu príbuzných a sociálnych pracovníkov, alebo opatrovateliek, ktorí rezonujú s potrebami seniorov a podporujú ľudskú jedinečnosť a hodnotu osobnosti príbuzného či klienta. Zvlášť v dnešku, kedy v spoločnosti dominuje kult mladosti, zdravia a bohatstva a súbežne s tým aj skrytá i zjavná diskriminácia seniorov na základe ich veku. Nie je žiadnym tajomstvom, že sociálne okolie sa neraz správa voči seniorom tak, že im bráni žiť dôstojne a podľa vlastných potrieb a hodnôt. To sa týka tiež sociálnych možností alebo skôr sociálnych prekážok v sebavyjadrení a v sebarealizácii ľudí v seniorskom veku. K danému stavu diskriminácie ľudí na základe chronologického veku prispieva aj nevhodný spôsob sociálnej interakcie a komunikácie so seniormi v rodinách i v sociálnych zariadeniach. (Machalová, 2013, 2014.)

V komunikácii ľudí sa vyskytujú dva spôsoby neuspokojivej sociálnej interakcie: komunikačná invázia a komunikačná deprivácia (Boadella, 1997,s.6).

  • V prípade komunikačnej invázie sa človeku vnucuje niečo, čo nechce a nežiada si. Osoba je nútená a nasilu prijme to, čo je vnucované – ide o psychologický jav introjekcie.
    Človek v takom prípade reaguje zvyčajne, aj keď to nemusí byť ihneď, rovnako inváziou voči niekomu a niečomu - ide o psychologický jav projekcie.
  • V prípade komunikačnej deprivácie človeku nie je vyhovené, aby mohol komunikovať alebo byť vo vzťahu s niekým, kto je preň dôležitý.
  • Napokon zdravý spôsob interakcie, ktorý nie je ani komunikačnou inváziou, ani komunikačnou depriváciou, sa nazýva dialóg – ide o interpersonálnu komunikáciu.

V poradenskom a terapeutickom prístupe ku klientom sa má rešpektovať celostnosť každého človeka - jeho duchovného, telesného, psychického a komunikačného aspektu. Vzhľadom na rozvoj komunikačnej spôsobilosti osôb je potrebné venovať pozornosť dôležitým „kanálom“ vzájomného kontaktu ľudí, ktorými sú:

  • pohľad (resp. oči);
  • zvuk (resp. hlas)
  • dotyk (resp. nohy ako kontakt so zemou a ruky ako kontakt s druhými bytosťami a vecami).

Organizačné pole, v ktorom prebieha sociálna interakcia a sociálna komunikácia, môže napomáhať alebo sťažovať rozvoj osobnosti v každom životnom období, vrátane seniorskeho veku.

Teoretický rámec nižšie uvedených spôsobov sociálnopsychickej interakcie sme prevzali z publikácie nášho švajčiarskeho učiteľa – zakladateľa somatickej psychoterapie a biosyntézy D. Boadellu (1997, s.7), ktorý konštatoval, že v terapii je dôležité poznať a diagnosticky dešifrovať „kanály kontaktu.“ Prostredníctvom nich si osoba buduje vzťah s ľuďmi a živým svetom od narodenia do posledného dychu. A to na základe spôsobu interakcie ľudí prostredníctvom pohľadu, hlasu, dotyku.


Obrázok 1: Kanály kontaktu a spôsob interakcie

Problém somatického a psychického komfortu a zdravia ľudí v seniorskom veku úzko súvisí s tým, akým spôsobom prebieha sociálna interakcia a komunikácia so seniormi. Netýka sa to iba interakcie a komunikácie so seniormi, ale rovnako aj osôb v ktoromkoľvek vekovom období.

Invázia a deprivácia sú nevhodnými spôsobmi interakcie, pretože sa s nimi spája psychologicky znevažujúca komunikácia. Dialóg je optimálny spôsob interakcie a komunikácie, pretože sa s ním spája psychologicky podporná komunikácia.
Nevhodná interakcia a komunikácia sa prejavuje znevažujúcim prístupom k osobám seniorského veku. Spôsoby takej komunikácie sú vážnou prekážkou v napĺňaní životnej potreby sebavyjadrenia a sebarozvoja seniorov. Zároveň je vážnou bariérou v tom, aby sa seniori sociálne a psychicky adaptovali jednak na špecifické úlohy seniorského veku v rodinách, ale tiež aby sa optimálne adaptovali na významné zmeny životného štýlu po ich umiestnení v zariadeniach pre seniorov.

Neuspokojivé sebavyjadrenie vlastnej osobnosti môže byť vážnou príčinou zníženia sebaúcty konkrétneho človeka a tiež dôvodom k prežívania bezmocnosti v situáciách komunikačnej invázie a deprivácie. Z psychologického hľadiska sebavyjadrenie pozostáva z mimovoľných prirodzených a spontánnych aktivít a pohybov tela. V tomto zmysle, podľa A. Lowena (1992, s.196), sebavyjadrenie nie je vedomou aktivitou. „Prirodzene, že... si môžeme byť vedomí svojho sebavyjadrenia, ale stále ide o nás, bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie... Oslovujeme druhých už našou existenciou a niekedy na nich zapôsobíme viac, keď nerobíme nič, než keď sa pokúšame byť zvlášť pôsobiví alebo výrazní... aj uvedomovanie si samého seba môže prekážať nášmu sebavyjadreniu. Podstatným znakom sebavyjadrenia nie je vedomie, ale spontánnosť“.

Rozvoj osobnosti seniorov podporujú také podmienky, ktoré sú priaznivé pre ich sociálne vzťahy a komunikáciu. Znamená to, že je im umožnené spontánne vyjadriť svoju osobnosť v kruhu ohľaduplných príbuzných a ďalších ľudí. Optimálna sloboda a optimálne možnosti sebavyjadrenia seniorov napomáhajú tomu, aby nestratili citlivosť k sebe a k druhým. Zároveň sa tým podporí telesná, psychická aj sociálna motilita (pohyblivosť, živosť) seniorov, čo je badateľné v ich telesnej pohyblivosti, v živej neverbálnej komunikácii aj vo verbálnej komunikácii.

Terapeutické prístupy zamerané na harmonizáciu „kanálov sebavyjadrenia“, ktorými sú – pohyb - oči a dívanie sa - hlasový prejav - dotyk, vychádzajú z toho, že „za normálnych okolností sa vyjadrujeme všetkými týmito komunikačnými kanálmi súčasne. Ak sme napr. smutní, slzia nám oči, hovoríme vzlykajúc, alebo sa nám zlomí hlas a telo sa chveje. Zlosť tak isto vyjadrujeme pohybmi tela, pohľadom, intonáciou hlasu. Ak je jedna z týchto komunikačných ciest blokovaná, zoslabia sa emócie a možnosť vyjadriť ich. “ (A. Lowen, 1992, s.199-200).

U ľudí v seniorskom veku je obzvlášť osožné venovať zvýšenú pozornosť psychologicky i zdravotne dôležitému prepojeniu pohybu, životnej energie a komunikácie. Poukazuje sa na fakt priameho spojenia medzi sebavyjadrením konkrétneho človeka s jeho telesnou a psychickou energiou. Vyjadríme to v nasledujúcom reťazci:
energia ↔ motilita ↔ emócie ↔ spontánnosť ↔ sebavyjadrenie.
Podľa načrtnutého kauzálneho reťazca je zrejmé, že ak je sebavyjadrenie človeka blokované, blokuje sa tým zároveň: jeho spontánnosť; jeho emócie; jeho pohybová aktivita; jeho telesná energia.

Vyjadríme to aj v nasledujúcom kauzálnom reťazci:
blokované sebavyjadrenie ↔ brzdená spontánnosť ↔ redukovanie hladiny emócií ↔ znížená motilita tela ↔ potlačenie energie. (Inšpirácia : In A. Lowen, 1992, s. 199).
Podľa načrtnutého kauzálneho reťazca predpokladáme, že ak dôjde k blokovaniu sebavyjadrenia človeka spôsobom nevhodnej invazívnej komunikácie, alebo spôsobom jeho deprivácie v interpersonálnej komunikácii, blokovaná komunikácia redukuje emócie a životnú energiu tohto človeka, čo možno považovať za podhubie jeho možných psychosomatických symptómov a psychosomatického ochorenia. Daná osoba si môže nevedomky zvoliť chorobu ako cestu k naplneniu dôležitej potreby komunikovať s ľuďmi a byť opatrovaný. Je to spôsob nezámerného a poväčšine neuvedomeného vyjadrenia psychologickej potreby sociálneho kontaktu.

Práca so seniormi spočíva hlavne v kultivovaní vzájomnej psychickej rezonancie a komunikácie, ktoré sú vyjadrením vzájomného pochopenia seniorov a ich dôležitých osôb v sociálnom prostredí, v ktorom žijú.

Slová na záver: „Dokiaľ žijeme, učme sa ako žiť.“ (Seneca)

Autor: Prof. PhDr. Mária Machalová, CSc.

Biblografia

BOADELLA, D. The Net is not the Sea. (Manuál z Biosyntézy.) Učebný materiál k medzinárodnému výcviku psychoterapeutov. Brno : SPS 1997.
JUNG, C. G. Duše moderního člověka. Brno : Atlantis 1994. ISBN 80-7108-087-X.
LOWEN, A. Bioenergetika (terapie duše pomocí práce s tělem). Brno : SPS 1992.
MACHALOVÁ, M. Psychológia vo vzdelávaní dospelých. 2.vydanie. Bratislava : Gerlach Print 2006. ISBN 80-89142-07-9.
MACHALOVÁ, M. Biodromálna psychológia pre pomáhajúce profesie. Brno : IMS 2010. ISBN 978-80-87182-10-9.
MACHALOVÁ,M. Preventívna sociálna práca – Edukačná paradigma v sociálnej práci. Prešov : Prešovská univerzita 2013. ISBN 978-80-555-0932-7.
MACHALOVÁ,M. Edukačná sociálna práca. Prešov : Prešovská univerzita 2014. ISBN 978-80-555-1118-4.
PECK,M.SCOTT. Dále nevyšlapanou cestou - Nekonečná pouť duchovního růstu. Praha : Votobia 1994. ISBN 80-85885-12-3.