Garantované sociálne minimum: Nový prístup k sociálnej ochrane v Európe

apr 29 2014

doc. RNDr. Miloslav Hetteš, CSc., nominovaný prezident ICSW Europe

Abstrakt: Článok predstavuje názor Medzinárodnej rady pre sociálny rozvoj na sociálnu situáciu v Európe. Poskytuje názor na realizáciu Odporúčania Medzinárodnej organizácie práce (MOP) č. 202 z roku 2012 v podmienkach krajín Európskej únie. Odporúčanie je zamerané na garantovanie sociálneho minima pre všetkých.
Kľúčové slová: Garantované sociálne minimum, Medzinárodná organizácia práce, Medzinárodná rada pre sociálny rozvoj

Úvod

Vo francúzskom meste Rennes sa 25. marca 2014 zišli európski predstavitelia Medzinárodnej rady pre sociálny rozvoj (ICSW Europe) aby spolu posúdili možnosti občianskej spoločnosti a hlavných aktérov v Európskej únii v oblasti garantovaného sociálneho minima (tzv. Social Protection Floor). Odporúčanie číslo 202 (O 202) prijaté Medzinárodnou organizáciou práce (MOP) v roku 2012 dáva štátom za úlohu poskytnúť ich občanom garantované sociálne minimum. Je však potrebné sa dohodnúť spoločne, čo to znamená v podmienkach členských krajín EÚ, kde predsa už existujú rozmanité systémy sociálnej ochrany.

Medzinárodná rada pre sociálny rozvoj (ICSW) združuje celosvetovo organizácie a občanov, ktorí usilujú o sociálny rozvoj a sociálny mier. ICSW (International Council on Social Welfare) je mimovládna organizácia zastupujúca medzinárodné, národné a miestne organizácie venujúce sa sociálnemu rozvoju, sociálnemu zabezpečeniu a sociálnej spravodlivosti. UCSW bola založená v roku 1928 v Paríži. Svoje ústredie má v Kampale v Ugande. Jej európska organizácia bude mať svoje sídlo od júna 2014 v Bratislave. ICSW pomáha svojim členským organizáciám informáciami, konzultáciami, lobuje u miestnych a národných vládach, organizuje a účastní sa medzinárodných stretnutí a koordinuje svoju činnosť s inými medzinárodnými organizáciami. Vydáva množstvo publikácií, vrátane Global Social Policy Journal a International Social Work. ICSW má poradné postavenie pri OSN. ICSW je riadená výborom zloženým so zástupcov deviatich regiónov: Stredná a Západná Afrika, Východná a Južná Afrika, Južná Ázia, Juhovýchodná Ázia a Tichomorie, Severovýchodná Ázia, Európa, Blízky východ a Severná Afrika, Severná Amerika a Latinská Amerika a Karibik. Prezident a výkonný aparát je volený spomedzi členov správnej rady. ICSW je financovaná pomocou členských príspevkov a z grantov. Medzi najväčších prispievateľov v súčasnosti patria Fínsko, Nórsko a Švédsko.

Na definovanie toho čo v Európe znamená zabezpečenie minima sociálnej ochrany potrebujeme poznať lepšie dané odporúčanie (O 202(2012), poznať jeho vývoj a podstatu. Následne je dobré si zopakovať situáciu sociálnej ochrany v Európe. Potom sa zameriame na nedostatky medzi štandardami MOP a realitou než môžeme poskytnúť závery a odporúčania na odstránenie nedostatkov v tejto oblasti.

1. Iniciatíva MOP a medzinárodný význam stanovenia sociálneho minima

V júni roku 2012 sa v Ženeve počas Medzinárodnej konferencie práce prijalo Odporúčania č. 202 k minimálnej sociálnej ochrane (aj s podporou Slovenska). Tento nový medzinárodný nástroj je výsledkom mnohých rokov diskusií a návrhov medzi vládami a sociálnymi partnermi v rámci MOP. Moment zmeny pre ochotu dohody predstavovala globálna recesia začatá v roku 2008 ako dôsledok finančnej krízy a jej dopadu na zhoršenie sociálnej situácie všade.

Sociálne zabezpečenie je základným ľudským právom a ekonomickou hodnotou.

Už predtým v správe o sociálnej dimenzii globalizácie (správa komisie MOP, 2004) poukázala na nerovnosti, nespravodlivosti v príjmoch a v bohatstve vo svete a na potrebu zlepšiť sociálnu bezpečnosť pre všetkých.

Medzi ciele sociálneho zabezpečenia patrí poskytnutie príjmovej istoty, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a zníženie chudoby. Sociálne zabezpečenie je tiež ekonomickou nevyhnutnosťou. Pretože podporuje produktivitu, spotrebu a ekonomický rozvoj.

Napriek existencii systémov, legislatívy a štruktúr, MOP odhaduje že približne 80 % svetovej populácie žije bez primeranej príjmovej istoty, alebo bez prístup k zdravotnej starostlivosti. Okrem toho iba 49 štátov (prevažne európskych) ratifikovalo dohovor MOP č. 102 o minimálnych sociálnych štandardoch.

Väčšina krajín rozvojového sveta bola neochotných z dôvodu svojich ekonomických možností prijať záväzky dohovoru 102. Zároveň však sociálni partneri a mimovládne organizácie boli neochotní navrhnúť znížené štandardy, ktoré by sa ľahšie napĺňali väčšinou krajín.
Prepuknutie krízy v roku 2008 zamiešalo názormi a postojmi medzinárodnej komunity vo vzťahu k sociálnym istotám.

Zmenený postoj medzinárodnej komunity smerom ku garantovanému sociálnemu minimu a k odporúčaniu z dôvodu krízy po roku2008.

V apríli 2009 sa výkonní činitelia medzinárodných agentúr dohodli na sérii iniciatív, medzi ktoré zahrnuli aj potrebu sociálneho minima.

Medzi závermi Medzinárodnej konferencie práce v júni 2011 sa nachádza aj potreba rozšírenia sociálneho zabezpečenia pomocou nielen ratifikácie dohovoru o minimálnych sociálnych štandardoch č. 102, ale aj pomocou vytvorenia nového odporúčania, ktoré by dalo členským krajinám návod na vznik systému sociálneho minima za účelom poskytnutia istoty základného príjmu a prístupu k sociálnej starostlivosti pre všetkých. Navrhlo spôsob preklenutia nedostatkom pokrytia pomocou národných stratégií, ktoré rešpektujú národné priority a možnosti. Tieto národné stratégie majú dosiahnuť univerzálne personálne pokrytie populácie minimálnou úrovňou ochrany (horizontálna dimenzia) a progresívne zabezpečovať vyššie úrovne ochrany pomocou sociálnych štandardov MOP (vertikálna dimenzia). Toto dvoj dimenzionálne rozširovanie pokrytia je v súlade s potrebou postupného zosúlaďovania podmienok s požiadavkami dohovoru o minimálnych sociálnych štandardoch č. 102.

V októbri 2011 poradná skupina pre sociálne minimum, ktorú vytvorila Medzinárodným úradom práce a Svetovou zdravotníckou organizáciou s cieľom zlepšiť medzinárodnú podporu pre tieto iniciatívy a ktorú viedla pani Bacheletová, niekdajšia vedúca skupiny OSN pre otázky žien a prezidentka Čile, predložila svoju správu: „Sociálne minimum pre spravodlivú a inklúzivnú globalizáciu“. Správa vyzývala po implementácii systému sociálneho minima za účelom stimulovať hospodársky rast a nárast sociálnej súdržnosti v súvislosti s hospodárskou krízou a na urýchlenie pokroku smerom k dosiahnutiu miléniových rozvojových cieľov OSN.

V Cannes v novembru 2011 lídri skupiny G20 akceptovali význam istého sociálneho minima v každej ich krajine, v súlade s národnými možnosťami a podporili závery ich ministrov zamestnanosti zo septembra 2011. Ministri sa vtedy zaviazali uskutočňovať postupnú zmenu smerom k implementácii národných sociálnych miním. Na to dali súhlas s vyčlenením potrebnej administratívnej kapacity a zdrojov na ich využitie pre tento účel. Zaviazali rozšíriť sociálnu ochranu na celú populáciu, osobitne na marginalizované skupiny.

Medzinárodné úsilie viedlo k prijatiu odporúčania v roku 2012 so zámerom vytvoriť systém miním sociálneho zabezpečenia.

Táto koncepcia minima sociálneho zabezpečenia znamená stratégiu rozširovania sociálneho zabezpečenia, obsahujúceho základné sociálne záruky pre všetkých a postupnú implementáciu vyšších štandardov. Je na každej vláde aby si určila podstatu systému minimálneho sociálneho zabezpečenia a tempo jeho implementácie v súlade s národnými prioritami a v rámci širších sociálnych, ekonomických a zamestnaneckých stratégií. Osobitne je významné aby sa našli prostriedky na to v rozvojových krajinách. Národné systémy minimálneho sociálneho zabezpečenia musia obsahovať aspoň nasledovné sociálne záruky definované podľa národných možností:

  • Prístup k základnej zdravotnej starostlivosti, včítane materskej starostlivosti.
  • Istota základného príjmu pre deti, dostupnosť výživy, vzdelania, starostlivosti a iných potrebných tovarov a služieb.
  • Základná príjmová zábezpeka pre osoby v ekonomicky aktívnom veku, ktorí nie sú si schopní zabezpečiť dostatočný príjem, osobitne v prípadoch choroby, nezamestnanosti, materstva a pracovnej nespôsobilosti.
  • Istota príjmu pre staršie osoby.

Odporúčanie priznáva primárnu zodpovednosť štátov za sfunkčnenie systému sociálneho minima a uvádza niekoľko základných zásad, ktoré je nutné plniť: univerzalita ochrany založenej na solidarite, nároky na dávky musia byť zo zákona, primeranosť a predpovedateľnosť, nediskriminácia, pokrytie aj osôb v neformálnom sektore, uznanie už nadobudnutých práv v zmysle iných záruk, progresivita implementácie, solidarita pri financovaní, transparentnosť správy, finančná udržateľnosť, koherencia s inými sociálnymi politikami, kvalita poskytovaných služieb, dostupnosť a možnosť odvolania, sťažnosti, pravidelné monitorovanie, rešpektovanie kolektívneho vyjednávania, participácia a konzultácia v tripartite a s dotknutými organizáciami.

Koncepciu zaručeného minima sociálneho zabezpečenia je potrebné posúdiť v súvislosti so súčasnou situáciou v EÚ aby sme pochopili problémy s jej zavádzaním nielen ako jednoduchého minima, ale skôr ako prostriedku na posilnenie a obohatenie existujúcich systémov.

2. Súčasné trendy v sociálnej Európe

Na popísanie súčasných sociálnych zmien v Európe, môžeme poukázať na dlhodobé trendy podľa zistení Európskej komisie v súvislosti so sociálnym investovaním (Evidence on Demographic and Social Trends, 2013):

  • Narastá podiel nepracujúcich na jedného ekonomicky aktívneho.
  • Vzniká potreba po viacej ekonomicky aktívnej spoločnosti s vyššou pracovnou účasťou žien a predovšetkým je to potreba vyššej pracovnej aktivity starších.
  • Narastajú regionálne disproporcie (dopĺňané emigráciou mladých a vzdelaných ľudí z východnej a južnej Európy do bohatších krajín).
  • Narastajú rozdiely v populácii, v pracujúcich a v spôsobe života (za posledných 5 rokov dve tretiny nárastu obyvateľstva je len vďaka príchodu občanov z tretích krajín (z mimo EÚ).
  • Zmeny v štruktúre rodiny (viacej neúplných rodín a rodín vytvorených členmi z rozpadnutých predošlých zväzkov)
  • Rozvoj informačných a komunikačných technológií, ktoré prinášajú nové pracovné možnosti, ale aj nové riziká a nebezpečenstva exklúzie.

Premena sociálneho štátu

Poznáme množstvo rozsiahlych porovnávacích štúdií európskeho systému sociálneho zabezpečenia (napr. môžeme uviesť klasickú prácu Gøsta Esping-Andersena). Predchádzajúce hodnotenia z deväťdesiatych rokov hovorili o posilňovaní sociálneho systému. Opačne však o desať rokov neskôr sa už uvádza nárast hybridizácie a zásadných zmien v inštitucionalizácii (napr. privatizovanie, znižovanie solidarity a pod.).

Priemerné výdavky na sociálnu oblasť zostali v Európe na vysokej úrovni v porovnaní s ostatnými členskými krajinami OECD: tieto narástli z 26,5% HDP v roku 2000 na približne 30% v roku 2009 (dve hlavné zložky boli starobné dôchodky -11% a zdravotná starostlivosť - 8%). Ale existujú veľmi veľké rozdiely medzi európskymi krajinami. Pokiaľ ide o výdavky na sociálne zabezpečenie, štátne výdavky mali významnejší význam za posledných 15 rokov ako z iných zdrojov.

Rozdielne európske systémy majú veľkú pravdepodobnosť zjednocovania z dôvodov finančných obmedzení a postupov odporúčaných medzinárodnými organizáciami ako je Európska únia v súvislosti s paktom stability. Medzi spoločné trendy pre všetky členské krajiny môžeme uviesť komercionalizáciu hlavných častí sociálnej ochrany. V bývalých socialistických krajinách bol veľmi zjavný presun zdravotného a sociálneho systému do súkromných rúk. V mnohých krajinách, aj v tých najbohatších, sa stal dostup k zdravotnej starostlivosti oveľa viac zložitým (osobitne problematické je to v dopravne zle dostupných regiónoch).

Je problematické posudzovať Európsku úniu v oblasti sociálnej ochrany bez hodnotenia jej odporúčaní a legislatívy, ktorá je často protichodná. Možno uznať že úsilie o sociálnu Európu je často uvádzané v základných dokumentoch a stratégiách, ale nástroje liberálnej politiky nadobudli a nadobúdajú rozhodujúcu silu v práve EÚ.

Sociálny dopad ekonomickej krízy

Vplyv krízy na sociálnu situáciu spôsobuje veľké rozdiely v spoločnosti a medzi štátmi navzájom. Podľa vlastných slov Európskej komisie môžeme uviesť niektoré fakty.

V rokoch 2008 až 2011 poklesol podiel zamestnanej populácie o 2%; priemerná miera nezamestnanosti je dnes viac ako 10%. Koncom roku 2012 bolo 25 miliónov Európanov bez platenej práce. Ale táto miera nezamestnanosti je výrazne rozdielna v jednotlivých veľkých regiónoch Európy (v roku 2011 od 7% do 14,5%).

Veľkú sociálnu nerovnosť možno demonštrovať vo väčšine krajín niektorými základnými faktami. Pretože nezamestnanosť je o veľa vyššia ako pred krízou u niektorých špecifických skupín: u mladých ľudí to je 20% vo vekovej skupine 15-24 rokov, cudzinci, menej kvalifikovaní pracujúci a iní. Recesia posilnila mzdovú polarizáciu, ktorá bola už dávnejšie zistená (nové pracovné miesta boli prevažne nízko platené, alebo naopak vysoko honorované v rokoch 1998 and 2007).

Nárast chudoby je ďalší dopad súčasnej krízy. Možno použiť rozmanité indikátory na určenie miery chudoby. Podľa priloženej tabuľky založenej na tzv. miere populácie v riziku chudoby a vylúčenia (AROPE), miera chudoby klesala pred rokom 2009 a teraz narastá zrejme z dôvodu ekonomického úpadku:

2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011
25,6 % 25,2 % 24,4 % 23,5 % 23,1 % 23,4 % 24,2 %

Podiel populácie v riziku chudoby (AROPE), ktorá má menej ako 60% mediánu príjmu po transfere (príjme) sociálnych dávok bol stabilizovaný pred rokom 2009 a následne začal narastať:

2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011
16,4 % 16,5 % 16,5 % 16,4 % 16,3 % 16,4 % 16,9 %

Podiel populácie, ktorá je v ťažkej hmotnej núdzi narástol z 9% v roku 2008 na 10% v roku 2011.

Medzi rokmi 2007 a 2009 automatické stabilizačné nástroje a stimuly prispievali k vyrovnaným rozpočtom domácností vo väčšine krajín. Medzi rokmi 2009 a 2011 však príjmy domácností poklesli v mnohých krajinách, zvlášť v krajinách, kde recesia trvá dlhšie; to sa dá vysvetliť iba tým, že pomocné programy boli ukončené a ľudia stratili na ne nárok (sprísnené až zamedzujúce spôsoby nárokovateľnosti).

Urobiť dávky viacej účinné a nárast prispievania

Reformy, ktoré boli vykonané v posledných dvoch dekádach výrazne oddelili, osobitne vo Francúzsku, Nemecku a v Taliansku, systémy zamestnaneckej solidarity od systémov národnej solidarity. V západnej Európe patria zamestnanecké systémy do tzv. druhého piliera zabezpečenia a sú významné vo východnej Európe sú prakticky neznáme a boli tu podsunuté súkromné rizikové systémy, ktorí však nemajú nič spoločné so zabezpečením). Zmeny nastali v zamestnaneckých systémoch napr. starobných dôchodkov vo Švédsku a v dávkach v nezamestnanosti vo Francúzsku. Ich účelom malo byť zaviesť viacej aktuaristicky neutrálne systémy (bez vplyvu demografie) a zaviesť dávkové práva postavené na čisto iba na tom čo bolo na účte a len to je možné vyplatiť. Toto viedlo všeobecne k odstráneniu, alebo k zníženiu „nezaslúžených“ dôb a práv, ktoré však boli jeden z hlavných nástrojov sociálnej politiky dovtedy. Tento prístup zhoršil napr. aj rodovú nerovnosť. Napr. náhradné doby poistenia za opatrovanie, výchovu, prípravu na povolanie sa dostali medzi spoločensky nepotrebné a teda neuznané za účelom sociálneho poistenia. Zároveň tieto reštrikcie v sociálnej ochrane boli sprevádzané privatizáciou systému a posilňovaním sporivých individuálnych systémov.

Tieto „nové“ prístupy ohrozujú solidaritu národných sociálnych systémov v prípade subjektov, ktoré nie sú trhovo „zaujímavé“ (nízko príjmoví jedinci, pracujúci chudobní, dôchodcovia na minimálnom dôchodku, chronicky chorí, zdravotne postihnutí). Kdekoľvek je to možné sú títo jedinci podrobení procedúram zisťovania oprávnenosti (často nehumánne), sú na nich ukladané ďalšie povinnosti (často až charakteru nútených prác), alebo až ponižujúce nekonečné kontroly toho, či boli prostriedky primerane použité.
„Pracovať sa musí oplatiť“ je často jedno z hlavných zaklínadiel sociálnej politiky v mnohých krajinách, ktoré má zabezpečiť zabrániť pasciam chudoby a vzniku závislosti na sociálnych dávkach. Toto však nerieši otázku nárastu pracujúcej chudoby v Európe (venoval sa tomuto aj seminár ICSW v Kodani v októbri v roku 2012): 8,6% zamestnaných ľudí dostáva menej než 60% mediánu príjmu. Podiel chudobných zamestnaných osôb výrazne narastá v v posledných rokoch Európe a to vrátane najbohatších ako je Nemecko, alebo Holandsko. Je to spôsobené z dôvodu reforiem na trhu práce a hospodárskej recesia a nezamestnanosti.

Jednotný trh v Európe spôsobuje nárast konkurencie, čo je vhodné, ale vplýva tak aj na zdravotné a sociálne služby. Toto spôsobuje širokú prax sociálneho dumpingu. Smernica Európskej komisie o vysielaní robotníkov 96/71 mala za cieľ poskytnúť zahraničným pracovníkom rovnaké pracovné podmienky ako domácim. Z dôvodu nedostatku kolektívnych zmlúv a pre nárast nezákonných situácií sa realita stávala neudržateľnou. Rada EÚ nedávno rozhodla podporiť kontrolu, inšpekcie a zvýšiť transparentnosť.
Zvykne sa hovoriť o troch roliach sociálnej ochrany: chrániť ľudí pred ťažkosťami, keď sa objaví riziko, byť stabilizujúcim prvkom ekonomických cyklov a je dôležitá pre sociálne investície. V súčasnosti vodcovia EÚ začali propagovať predovšetkým sociálne investovanie. Podľa Európskej komisii z okolo 29% z HDP 27 krajín EÚ (bez Chorvátska) čo sa dáva na sociálne výdavky, iba 7,5% je investične orientovaných. Investovanie do detí je kľúčový faktor na zlepšenie situácii: je silná väzba a existuje jasný dôkaz o význame predškolskej starostlivosti. Boj s detskou chudobou je najlepšou cestou ako odstrániť množstvo sociálnych nerovnosti terajších, ale hlavne budúcich, preto je to investíciou. Odporúčam sa bližšie oboznámiť s výsledkami spoločnej konferencie ICSW o sociálnom investovaní v Bratislave v tomto roku (http://prohuman.sk/socialna-praca/konferencia-socialne-investovanie-2014).

3. Ako môžu byť riešené nedostatky

Na základe poznania súčasnej situácii v Európe a vzhľadom na to čo by bolo potrebné dosiahnuť v zmysle aj slovenského záväzku obsiahnutého v Odporúčaní MOP č. 202/2012 mali by sme sa sústrediť na niektoré základné problémy a nedostatky.

Rozdiely v miere dostupnosti základných služieb určených pre všetkých a konkrétna situácia dopadá predovšetkým na určité sociálne skupiny. Ukazovateľ miery rizikovosti a chudoby je vyšší u žien než u mužov (25,5% oproti verzus 23%), alebo v niektorých krajinách. Najťažšie formy sociálnej exklúzie sa týkajú troch skupín: bezdomovci, Rómov (indikátor až 80%) a migrantov (indikátor 37,8% pre rezidentov narodených v zahraničí).

Migrujúci pracovníci sú hlavnými v tejto kategórii. Okolo 35,4 miliónov cudzincov bolo v roku 2010 v EÚ; viac ako tretina (12,3 milióna) sú európski občania, ktorí žijú v inej členskej krajine EÚ a 20,1 miliónov sú občania tretích krajín. Narastá počet migrantov členských krajín EÚ z dôvodu voľného pohybu osôb a teraz aj z príčiny krízy. Ich práva sú však z dôvodu nestability porušované a bývajú aj uplatňované diskriminačné pravidlá, osobitne voči Rómom. Dostupnosť práv pre imigrantov z nečlenských krajín je niekedy obmedzená z dôvodu kultúrnych prekážok. Nelegálna imigrácia vytvára humanitárne a právne problémy. Toto je úplne v rozpore skutočnosti, že podľa Odporúčania MOP 202/2012 všetci obyvatelia musia mať prístup k základnej sociálnej ochrane.

Je nutné venovať pozornosť osobitnej skupine nazvanej „NEET“ (nevzdelaní, nezamestnaní a neškolení): sú to mladí ľudia, ktorí zamrzli v „šedej“ zóne medzi školou a prácou. Predstavujú okolo 13% z populácie vo veku medzi 15 a 24 rokmi, ale navyše ich podiel ďalej narastá (na Slovensku asi 14%). Nezamestnanosť mladých je osobitne vysoká (viac ako 50% z pracovnej sily tejto vekovej skupiny v Španielsku a v Grécku, na Slovensku „iba“ 37,8%) a predstavuje hlavný dôvod existencie skupiny „NEET“. Výraz veľmi podobný ruskej odpovedi či im dáme budúcnosť („net“). Existuje aj vážny problém s predčasným ukončením školskej dochádzky a štúdia v Európe (tomuto sa venovala ICSW v septembri 2013), ktorý je vážny osobitne u niektorých skupín, napr. Rómovia. Napriek istému pokroku, ktoré bolo pozorované, v južných krajinách ako sú Španielsko a Portugalsko je ich vyše 20%; v 12 krajinách (severná a stredná Európa) je táto miera pod 10%. Pochopiteľne, že títo ľudia sú spravidla bez zabezpečenia sociálneho minima.

Posúdime teraz ďalšiu kategóriu, ktorá žije v prechode medzi prácou a penzionovaním. Sú pri konci ich pracovnej kariéry, namiesto aby rozdávali svoje znalosti sú príliš starí aby boli zamestnaní ak sú prepustení, ale sú príliš mladí na poberanie starobného dôchodku. Sú spravidla obete ageizmu. Ich nerobenie iba sťažuje situáciu aj mladých, pretože poberajú akokoľvek malú sociálnu podporu na základe daňovej solidarity.

Starnúca populácia v Európe prináša nový zdroj ochudobňovania, osobitne z dôvodu rozpočtových ťažkostí. Bez existencie schém minimálnych dôchodkov a pri neexistencii primeraného systému služieb sociálnej pomoci pre odkázané osoby, sa môže stať, že dosiahnuť minimálnu sociálnu zábezpeku je mimo rozsahu možností u mnohých ľudí. Miera náhrady príjmu sa neustále znižuje a potreby starších odkázaných osôb sa nenapĺňajú. Vyplácané dôchodky sa výrazne vzďaľujú dole od pôvodného príjmu, až do narušenia racionality dôchodkovej zábezpeky ako inštitucionalizovaného systému.

Zatiaľ čo vo väčšine krajín EÚ zostáva úroveň sociálnych práv vysoká (napriek nedávnemu zaznamenanému poklesu), môžeme napriek tomu pozorovať varujúci jav, že tieto práva nie sú využívané. Narastá rozdiel medzi teóriou, právnym stavom a skutočnou situáciou, niektorí ľudia nič nevedia o svojich právach a preto ani ich nemôžu požadovať; iní síce o nich vedia, ale obávajú sa, neodvážia sa ich pýtať z dôvodu stigmatizácie, alebo pretože finančné nároky sú na to príliš obtiažne; iní o ne požiadajú, ale aj tak ich nedostanú z dôvodu zle fungujúceho riadenia, alebo jednoducho pre nedostatok zdrojov. Poznanie by mohli zlepšiť občianske poradne, ktoré ale na Slovensku nemáme. Byť nezamestnaným je žiaľ štandardná situácia a byť chudobným sa stáva väčšinovou situáciou. Podiel tých čo „nekonajú, nežiadajú“ (tzv. skupina non-take-up (NTU)) môže niekedy dosiahnuť až mieru ponad 50% (Hamel, Warin, 2010). Rovnaký prístup k sociálnym právam, preto zostáva iba na papieri. Táto situácia odráža situáciu kde je veľmi zložitá legislatíva – ktorá odráža náš komplikovaný život – realita ktorá sa usiluje o zohľadnenie individuálnych situácií a potrieb a je to často dôsledok nárast adresnosti v sociálnych schémach, čo zhoršuje vecný a personálny rozsah univerzality.

4. Na základe zistení, predkladáme tieto nasledovné návrhy

1. Tri dimenzie podmieňujú dlhodobú politiku sociálneho rozvoja. Obvykle sa dáva dôraz na ekonomický rast, ale je nutné vziať v úvahu aj sociálnu súdržnosť a príjmovú distribúciu, ako aj ochranu životného prostredia. Tieto tri dimenzie: ekonomická, sociálna a ekologická musia byť spolu zohľadnené, ak chceme dosiahnuť sociálne trvalo udržateľný rozvoj.

2. Prijatie Odporúčania 202/2012 všetkými delegáciami (vlády a sociálni partneri) z pomedzi EÚ počas Medzinárodnej konferencie práce je plne pochopiteľným z dôvodu sociálnej situácie v Európe, obzvlášť preto že je tu kríza a nie všetci Európania majú možnosť užívať možnosť definovaného sociálneho minima.

3. EÚ orgány musia tiež vedené k tomu aby upozornili členské krajiny, že majú záväzok udržiavať garantované sociálne minimum, s obsahom, rozsahom a úrovňou, ktorá je definovaná danou krajinou. Aj keď je sociálna ochrana je spoločná zdielaná kompetencia podľa Lisabonskej zmluvy, vplyv jednotného trhu a paktu stability spôsobuje, že Európska rada a Európska komisia nadobudla oveľa väčšie práva v tejto oblasti ako predtým mala. Avšak orgány EÚ sa domnievajú, že garantované sociálne minimum je skôr niečo ako záchranná sieť, ktorá napráva marginálne nerovnosti hlavného prúdu (mainstreamu) sociálnej ochrany orientovaného predovšetkým trhovo. Chápať to iba ako najnižší spoločný menovateľ je neakceptovateľné. Mali by sme si uvedomiť, že Lisabonská zmluva určuje že národné, regionálne a miestne orgány majú oprávnenie organizovať a spravovať sociálne služby v súlade s ich sociálnou politikou. Táto sociálna politika musí byť postavená skôr na základoch solidarity a neziskovosti poskytujúcich inštitúcií než na trhových zásadách. Takýto prístup plne odmieta privatizáciu staroby (nie súkromným penzijným systémom), privatizáciu choroby (nie privatizácii nemocníc) a chudoby ako biznisu.

4. Zriadenie národných systémov garantovaných sociálnych miním nesmie byť videné v EÚ úzko ako finančný nástroj, keďže je potrebné uvažovať v kategóriách hlavných cieľov Agendy 2020 z oblasti zamestnanosti a bojovania s chudobou. Garantované sociálne minimá musia byť založené na inluzívnej politike rastu (rastu pre všetkých). Cieľ môže byť dosiahnutý zmenou existujúcich systémov, tak aby finančné úsilie nenarušilo globálnu ekonomickú rovnováhu. Niektoré štáty môžu potrebovať na to pomoc z európskych fondov.

5. Napriek kríze, Európa zostáva územím kde sociálne práva vo všeobecnosti boli podporované na vysokej úrovni počas mnohých desaťročí. Narastá však vážny problém, že ľudia nie sú si vedomí o svojich právach a preto ani si nežiadajú svoje nároky. Pochopiteľne aj zneužívanie sociálneho systému musí byť prísne trestané, aj podvody zo strany poskytovateľov služieb a strata na daniach z dôvodu nelegálnej práce, pomocou lepšie spravovaného systému. Ale veľmi málo sa venuje pozornosť tomu, že služby neprídu k potrebným a oprávneným osobám, napriek veľkému množstvu vyložených prostriedkov (napr. v prípadoch kedy je chudoba pre niekoho biznis). Pomocou obavy zo stigmatizácie, zastrašovania od poskytovateľov a správcov systému, alebo jednoduchou ignoráciou, viacej a viacej Európanov nemá prístup k svojim právam. Musíme konať! Premiéra adresnosti, príliš veľa zisťovaní, príliš veľa podmienok, zbytočné dôkazy, nefungujúce oprávnenia a pod. končí nefunkčnosťou aj tých najsofistikovanejších systémov. Úrady musia byť bližšie k občanom a sociálni pracovníci musia zostať trvalo v ich kontakte.

6. Univerzálne sociálne pokrytie je základným prvkom garantovaného sociálneho minima. Nie všetci občania EÚ majú prístup k nemu a niektorí ho už dlho nemajú, dokonca aj čiastočná finančná participácia často odkladá riešenie mnohých ťažkých situácií aj ich často plne znemožňuje riešiť, alebo bráni ľuďom vyhľadať profesionálnu pomoc. Navyše môže existovať aj kultúrna aj jazyková bariéra. Niektoré regióny v rámci EÚ nemajú zdravotnú starostlivosť v primeranej dostupnosti. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti musí byť základom pre regionálne rozvojové politiky. Z ohľadom na nerovnosti v poskytovaní zdravotnej starostlivosti, musíme udržiavať a posilňovať mechanizmus solidarity, ako pomocou služieb ktoré sú k dispozícii skutočne pre každého, tak aj pomocou zákonného pokrytia všetkých osôb.

7. Ďalšie komponenty garantovaného sociálneho minima sa týkajú mechanizmov zaručeného príjmu.
7.1. Príjem zo zamestnania už mnohým Európanom neumožňuje, dokonca ani v najbohatších, žiť dôstojný život. Jav „pracujúci chudobní“ je dobre známy a zdokumentovaný. S ohľadom na toto nemáme inú možnosť než žiadať zaviesť v každej EÚ krajine medzi profesionálnu minimálnu mzdu s ohľadom na miestne ekonomické faktory.
7.2. Pre osoby v ekonomicky aktívnom veku, ktoré nemôžu pracovať z dôvodu zdravotného postihnutia, alebo pretože sú nezamestnaní, je potrebný tiež systém garantujúci minimálny príjem. Reštriktívne podmienky v dávkach v nezamestnanosti niekedy spôsobujú stratu nároku. Tieto dávky sú často poskytované skôr ako zo systému poistenia pre stratu príjmu než dávky určené pre zabezpečenie minimálnej životnej úrovni.
7.3. Ak u starších občanov starobný systém nie je viacej primeraný pre zaručenie dôstojných životných podmienok, každá krajina musí založiť a udržiavať primeraný dôchodkový systém. Narastajúca dĺžka očakávaného dožitia si vyžaduje zriadiť nové služby pre dlhovekých.
7.4. Každá členská krajina EÚ by mala zaviesť garantovaný minimálny príjem na úrovni polovice mediánu príjmu danej krajiny.

8. Podkladom pre myšlienku garantovaného sociálneho minima je existencia univerzálne prístupných služieb. Avšak podstata sociálnej kohézie musí byť proaktívna (pozitívna diskriminácia), s cieľom dať prioritu ohrozeným skupinám potrebujúcim pomoc a podporu.
8.1. Jeden z takýchto príkladov je „NEET, čo sú mladí ľudia, ktorí odišli zo školy, ktorí nenašli prácu a ktorí sa ani na ňu neškolia. Títo ľudia musia dostať pomoc keď vstupujú na trh práce pomocou prostriedkov, ktoré sa zatiaľ neplne nevyužívajú a ani nie sú plne kreované.
8.2. Predškolská príprava a zdravotná starostlivosti detí musí byť tiež pokladaná za hlavnú sociálnu investíciu.
8.3. Migranti sú ďalšia skupina.
8.3.1. Zahrňujú občanov EÚ, ktorí využívajú slobodu pohybu. Musí byť venovaná pozornosť aby sa nestali obeťami sociálneho dumpingu, čo je častým prípadom. Pokiaľ ide o Rómov, ich situácia si vyžaduje viacej pozornosti než iba finančná podpora.
8.3.2. Pokiaľ ide o migrantov, ktorí nie sú občanmi EÚ, musí sa tiež uplatňovať garantované sociálne minimum na nich rovnaké ako na rezidentov. Avšak mnohokrát sa stretávajú s prekážkami predtým než majú úžitok zo sociálnych systémov na ktoré majú nárok a takéto bariéry je potrebné odstrániť. Pokiaľ ide o nelegálnych imigrantov, ktorí a priori nemajú žiadne práva v národných sociálnych systémoch, ich prístup k sociálnej ochrane musí vychádzať z humanitárnych príčin.

Záver

Tento príspevok odráža súčasné poznanie a úsilie Medzinárodnej rady pre sociálny rozvoj o zavedenie garantovaného sociálneho minima pre všetkých v podmienkach Európy. Nemal za cieľ analyzovať výlučne situáciu na Slovensku a mal ambíciu podať európsky pohľad.

Autor: doc. RNDr. Miloslav Hetteš, CSc.
nominovaný prezident ICSW Europe
www.icsw.org

Použitá literatúra:

Evidence on Demographic and Social Trends. Social Policies' Contribution to Inclusion, Employment and the Economy, European Commission, Brussels, 20.2.2013 SWD(2013) 38 final I/II, 49 s.
Evidence on Demographic and Social Trends Social Policies' Contribution to Inclusion, Employment and the Economy, European Commission, Brussels, 20.2.2013 SWD(2013) 38 final II/II, 45 s.
HETTEŠ, M. (2014): Sociálne investovanie (na Slovensku?), s. 23 – 47, in: Hetteš, M., Krémer, B., Steck, P.: Sociálne investovanie, SKTS, Bratislava, 114 s., ISBN 978-80971606-0-9
WARIN, P, HAMEL, M.-P. (2010): Access to social rights: criteria for evaluating public sector reforms, Event: New and growing inequalities: a challenge for the social, economic and democratic development of the European Union? Insights from Socio-Economics Sciences and Humanities for the EU 2020 strategy for inclusive growth., 11 November 2010, 23 s.