Postavenie sociálno-patologických javov v postmodernej spoločnosti

jan 29 2011

Status of socio-pathological phenomena in postmodern society

Anotácia: V súčasnej dobe je zaznamenaný zvýšený výskyt sociálno-patologických javov, ktoré sú v spoločnosti väčšinou hodnotené ako nežiaduce, alebo dokonca neprijateľné. Ohrozuje sa tým spoločenský „postmoderný“ vývoj. Dostatok informácií objasňujúcich príčiny sociálno-patologických javov v postmodernej spoločnosti prezentujeme v našom príspevku. Pozornosť venujeme sociálnej patológii, a zameriavame sa na ľudskú spoločnosť. Sociálno-patologické javy v postmodernej spoločnosti čoraz viac ohrozujú deti, mládež i dospelých. Preto je veľmi dôležité venovať viac pozornosti celej ľudskej spoločnosti a snažiť sa poukázať na jej problémy a chyby.

Jednou z možností ako sa podieľať na riešení týchto sociálno-spoločenských problémov je im predchádzať, prípadne ak sa už prezentujú, zabrániť ich ďalšiemu prehlbovaniu alebo zamedziť ich opakovaniu, a to sa dá dôslednou prevenciou v societe.
Kľúčové slová: Ľudská spoločnosť, Postmoderná spoločnosť, Spoločnosť, Sociálna patolólogia, Sociálno-patologické javy.

Annotation: He is currently an increased incidence of social pathologies, which are mostly companies rated as undesirable or even unacceptable. Threatening to the social "postmodern" developments. Enough information clarifying the causes of socio-pathological phenomena in postmodern society are presented in our contribution. Attention is paid to social pathology, and focus on human society. Socio-pathological phenomena in postmodern society which increasingly threaten the children, youth and adults. It is therefore very important to pay more attention to the whole human society and try to point out its problems and bugs. One way to contribute to solving these social problems of society is to avoid them, or if already present, to prevent their further deepening or prevent their recurrence, and this can be consistent prevention in society.
Key words: Human society, Post-modern society, Society, Social Pathology, Socio- pathological phenomena.

Úvod

„Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden múdry človek, ktorý chodieval na breh oceána tvoriť a písať. Skôr než začal pracovať, mal vo zvyku poprechádzať sa po pobreží. Raz zbadal ľudskú postavu, ktorá sa pohybovala po pobreží ladne ako tanečník. Zrýchlil krok, aby sa prizrel bližšie a videl mladého muža. Netancoval, skláňal sa. Čosi zdvíhal a veľmi jemne hádzal do oceánu. Podišiel k nemu a zvolal: „Dobrý deň, čože to robíte?“ Mladý muž sa zarazil, pozrel na neho a odvetil. „Hádžem do oceána hviezdice.“ „ Prečo ich hádžete späť?“ „Slnko je už vysoko a prichádza odliv. Ak ich nenahádžem späť, zahynú.“ „Mladý muž, uvedomujete si, že na celom pobreží sú vyplavené tisíce hviezdic? To predsa nezmeníte!“ Mladík ho zdvorilo vypočul, zohol sa, zodvihol ďalšiu hviezdicu a hodil ju do mora. „Ale zmenil som to aspoň pri tejto jednej.“ Mladíkova odpoveď ho prekvapila a rozladila. Otočil sa a vrátil do svojej chaty. Celý deň, kým písal, prenasledovala ho spomienka na mladého muža, nechcel sa jej poddávať, ale predstava bola nástojčivá.
Neskoro popoludní si uvedomil, že hoci je vedec a básnik, nepostrehol podstatu konania mladého muža. Až teraz si uvedomil, že to, čo mladík robil, bolo vlastné rozhodnutie nečinne sa neprizerať na svet okolo seba, nebyť len divákom, ale aj aktívnym – a v tom bol rozdiel. Ak si to podobne, ako mladý muž, dokážete uvedomiť, získate silu vytvárať svoju budúcnosť a práve v tom je vaša šanca - nájsť si svoje hviezdice. Ak ich dokážete odhadzovať rozumne, niet pochýb o tom, že 21. storočie môže byť nádherné“ (Zelina, Uhereková, 2002, s. 3).

Súčasná doba, v ktorej žijeme, je nová, neprehľadná, často nezrozumiteľná, plná závažných ekonomických a technických zmien a najmä sociálnych problémov. V zmysle civilizačných vĺn ju môžeme nazývať znalostnou, vedomostnou alebo informačnou spoločnosťou. Teda „sekularizovanou postmodernou spoločnosťou“.

Život dnešnej rodiny kladie na nás všetkých neporovnateľne vyššie nároky ako v minulosti. Oveľa náročnejšia je príprava na zabezpečenie šťastného rodinného života (Hučík, 2007). Predovšetkým v rodine by každé dieťa malo nájsť dobré sociálne vzory, mravnú rovnováhu medzi rodičmi a ostatnými členmi rodiny, zdravú citovú atmosféru, vyhovujúce podmienky , aby mu nechýbali najzákladnejšie životné potreby (Dirgová, Kalanin, 2009).

V tomto príspevku chceme zhodnotiť na základe analýzy postmoderného javu, či postmoderná spoločnosť priniesla niečo pozitívne a užitočné pre ľudstvo, alebo či toto smerovanie vedie spoločnosť k strate etických a morálnych noriem, k strate úcty k najvyšším hodnotám a k antagonizmom vo všetkých možných formách. Až k totálnej intolerancii k sociálno-patologickým javom.

Postavenie sociálnej patológii a spoločnosť

Žijeme v postmodernej spoločnosti, ktorá má svoje pravidlá a ciele. Ľudia postupom času určili, čo sa považuje za normálne a štandardné správanie. Tak isto určili, čo sa v ľudskom správaní už nepripúšťa a určitou formou bude stíhané a potrestané. Pre ľudskú spoločnosť je želateľné, aby sa jedinec správal v spoločnosti tak, aby jeho správanie viedlo k relatívnej stabilite spoločenských javov. Ak ľudský jedinec nie je ochotný prebrať spoločenské pravidlá a normy, tak hovoríme o nejakom probléme, teda o disociačnom procese. Ako základ fungovania spoločnosti sa javia práve spoločenské normy, ktoré so sebou prináša aj exklúzia ako dôsledok globálnych zmien. Nie je obmedzená na lokálne podmienky. Ide o koncept exklúzie, ktorá v sebe nesie potrebu inklúzie. D. Byrne nepovažuje koncept inklúzie za nič pozitívne, pretože inklúzia je podľa neho príčinou exklúzie. Je to pre to, že inklúzia dáva zo svojej podstaty zmysel len na pozadí toho, že niekto je vylúčený alebo niečo je vylúčené (Byrne, 1999, s. 4).

Koncept sociálnej exklúzie upozorňuje na nerovnomerný podiel jedincov a sociálnych skupín na zdrojoch bez ohľadu na triednu príslušnosť. Nejde však ani tak o stupňovanie nerovností, ako o jednotlivé mechanizmy v spoločnosti. R. Walker upozorňuje na to, že „práva a povinnosti ľudí žijúcich v spoločnosti sú určované na základe určitého zdieľaného morálneho poriadku a exklúzia je stav odlúčenia od tohto morálneho poriadku“ (Walker, 1995, s. 103). Odlúčenie od morálneho poriadku hlavného prúdu spoločnosti ohrozuje sociálnu kohéziu, pretože vylúčené skupiny strácajú pocit príslušnosti k hodnotám a pravidlám spoločnosti. Je to najmä tým, že v nej nemôžu participovať adekvátnym spôsobom. Kľúčovým prínosom konceptu sociálnej exklúzie je objavenie horizontálnej diferenciácie spoločnosti, ktorá je pre sociálnu súdržnosť rovnako problematická, ako bola v minulosti vertikálna nerovnosť.

Celá ľudská existencia, nielen súčasná spoločnosť, je založená na správaní a konaní, ktoré má byť v súlade s právnymi normami. Líši sa len forma, ktorou ľudia toto správanie a konanie produkujú, šíria a aplikujú a ako ich vníma jednotlivec, teda osobnosť. Podľa Balcara (1983) pri používaní pojmu osobnosť je značná zhoda, nie však v jeho formálnom vymedzení. Taký obsiahly pojem nemožno jednoznačne charakterizovať stručným výrokom. Preto sa každá definícia usiluje o vymedzenie iba tých najpodstatnejších znakov. Vyjadruje tým určitú teóriu a určitý program skúmania. Všeobecne však môžeme jednotlivé vymedzenia usporiadať podľa rozdielov v prístupe, v základnom spôsobe ponímania a v obsahovom dôraze.

Pojem osobnosť pochádza z latinského „persona“. Bola to maska, ktorú si herci dávali na tvár, keď vstupovali na javisko. Všeobecne a veľmi povrchne sa dá povedať, že súhrn psychických vlastností človeka tvorí jeho osobnosť.

Ak chceme vymedziť pojem osobnosť v ľudskej spoločnosti, môžeme sa oprieť o viaceré definície. Niektoré charakterizujú osobnosť ako celkovú organizáciu duševného života, podľa nich osobnosť zahŕňa v sebe všetky jednotlivé duševné funkcie. Podľa inej definície je osobnosť integrovaný súhrn vnútorných čŕt a zvláštností človeka, cez ktoré sa lámu všetky vonkajšie vplyvy. Subjektívne v osobnosti je neoddeliteľné od objektívnych vzťahov vznikajúcich medzi človekom a obklopujúcou osobnosťou (Boroš, 2002).

Osobnosťou je každý človek. Osobnosťou je tak dospelý, ako aj dieťa, tak vynikajúci ako aj slabý žiak. Osobnosť človeka nie je obmedzená len na jeho vnútro. Je daná predovšetkým tým, čo robí, ako sa správa k druhým, ako dokáže kontrolovať svoju činnosť prostredníctvom svedomia a tým, ako zodpovedne rieši úlohy svojho života. Osobnosť sa vytvára v spoločenských vzťahoch, do ktorých vstupuje pri svojej činnosti. Každý teoretik definuje osobnosť tak, aby zahŕňala tie aspekty ľudského správania, ktoré sú centrálne prijímané v ľudskej spoločnosti.

Samotné pomenovanie spoločnosti však závisí od toho, čo je pre ňu v určitom momente podstatné. Právo je určitý regulatívny systém v spoločnosti, v ktorej žijeme. Ono závisí od druhu spoločnosti, od štátu, kde sa táto spoločnosť nachádza. Predovšetkým závisí od globálneho psychického vývoja tejto spoločnosti a od právnych noriem a pravidiel, ktoré ovládajú život väčšiny dnešných ľudí, ktorí zodpovedajú za rozšírený, azda i všeobecne sprostredkúvaný pocit istoty či neistoty. Pre zjednodušenie môžeme prirovnať základné princípy právneho štátu ku ktorejkoľvek kolektívnej hre na profesionálnej úrovni. Aby takáto hra dávala zmysel, musia existovať jej jasné pravidlá, vrátane veľkosti ihriska a tiež ochoty hráčov tieto pravidlá dodržiavať. Samozrejme, aby boli hráči ochotní pravidlá dodržiavať, musia byť presvedčení, že dávajú zmysel, že sú spravodlivé a že sú vynútiteľné. Preto treba mať nielen férového rozhodcu, ale aj možnosti odvolať sa proti prípadným zlým rozhodnutiam.

Celá ľudská existencia, nielen súčasná spoločnosť, je založená na správaní a konaní, ktoré má byť v súlade s právnymi normami. Líši sa len forma, ktorou ľudia toto správanie a konanie produkujú, šíria a aplikujú. Samotné pomenovanie spoločnosti však závisí od toho, čo je pre ňu v určitom momente podstatné. Právo je určitý regulatívny systém v spoločnosti, v ktorej žijeme. Ono závisí od druhu spoločnosti, od štátu, kde sa táto spoločnosť nachádza.

Keď sa v spoločnosti začnú vyskytovať prostredníctvom zákonov sociálno-patologické javy, je nutná regulácia. Ak existujú v spoločnosti zbytočné zákony, môžu ju iba oslabovať a niekedy jej aj škodiť. Záleží len na nás, do akej miery toto právo využívame v rámci sociálnej prevencie, v prípadoch sociálno-patologických javov. Či sa nimi necháme obmedzovať, alebo ich budeme brať ako výhodu. Poriadok v rámci sociálno-patologických javov spoločnosti je dôležitý. Túto dôležitosť si však začíname uvedomovať až keď sa vytráca. Ak chceme, aby spoločnosť, v ktorej žijeme, bola pokojná, musíme robiť všetko čo je v našich silách a zamedziť sociálno-patologickým javom. Ak sa nachádzajú v spoločnosti sociálno-patologické javy, je len málo pravdepodobné, že ich vyliečime len zákonmi a právom.

V poslednom období zaznamenávame značný nárast javov, ktoré označujeme ako sociálno-patologické. Ide o variabilnú škálu javov, ktoré vnímame ako nechcené, nežiaduce alebo až neprijateľné. Každý taký jav má svoju mieru spoločenskej nebezpečnosti. Čím sú škodlivosť a nebezpečnosť vyššie, tým väčší je aj záujem o ich riešenie. Problematika takýchto javov, ako sú napríklad závislosti, delikvencia, kriminalita, organizovaný zločin a podobne. Ide o celosvetové závažné otázky. V prípade, že by súčasný trend vývoja týchto nežiaducich javov považujeme z hľadiska kvalitatívneho a kvantitatívneho, došlo by iste k ohrozeniu vývoja celej spoločnosti a jednotlivcov, ktorí v nej žijú (Fischer, Škoda, 2009, s. 13).

„Pojem sociálna patológia po prvýkrát použil C. W. Millson. Inými autormi je definovaná ako deštruktívne, alebo autodeštruktívne správanie ľudí, skupín aj celého spoločenstva. V tomto poňatí zahŕňa patologické správanie, patogénne podmienky, spoločensko– kultúrne podmienky a procesy vyvolávajúce, alebo zapríčiňujúce patologické správanie“ (Balogová et al., 2003, s.8).

„Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov generácie zakladateľov vedeckej sociológie, Francúz E. Durkheim (1858 – 1917), považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobách a nepriaznivých skutočnostiach, činov a správaní, ktoré sa odchyľujú od stanovených noriem, ale súčasne sú organickou súčasťou, komponentom života sociálnych celkov.“ V tomto zmysle, podľa tohto sociológa Durkheima, nie je možné stavať sociálnu chorobu proti zdraviu, lebo sú to vzájomne sa vysvetľujúce prejavy biologického i sociálneho života. Vymedziť presne, čo je patologické, je ťažké aj preto, že nevieme dobre stanoviť, respektíve definovať normalitu. Porozumieť tomu, čo je abnormálne, možno jedine vtedy, ak máme jasno v tom, čo je normálne. To, čo považujeme za normálne, však nemožno stotožňovať s predstavou o priemernosti, teda s tým, čo spoločnosť pokladá za priemerné alebo štandardné. Ak by sme chceli vysvetliť pojem normality, podarilo by sa nám to najskôr prostredníctvom spoločenských vzťahov, prevládajúcich spoločenských rol, postojov, vzorcov správania, prípadne kultúry. Preto je nevyhnutné upozorniť na socio-kultúrnu podmienenosť sociálno-patologických javov a ich premenlivosť v závislosti od času a územia, regiónu (Tokárová et al., 2007, s. 337).

V súvislosti s problematikou sociálnej patológie je nevyhnutné zmieniť sa o istej analógii s pojmom sociálny problém v spoločnosti. Podľa niektorých, ako uvádza P. Ondrejkovič (2009, s. 28), je sociálna patológia iba druhým názvom pre sociálny problém, dezorganizáciu, deviáciu a konflikt hodnôt. Tu musíme zdôrazniť, že sociálo-patologické javy majú všetky znaky sociálnych javov, vrátane individuálnosti. To znamená, že jestvujú nezávisle od toho, či si ich jednotlivec (dieťa alebo dospelý) uvedomuje, alebo nie. Ich charakter predstavuje objektívnymi podmienkami vymedzený rámec možností na individuálnu sebarealizáciu jednotlivca (Hučík, 2006). Sociálna skutočnosť je súčasne oveľa zložitejšia, než by sa jej plnosť dala pojať. Čoraz častejšie sa stretávame so snahou o skúmanie výlučne subjektívnej stránky sociálnej patológie. Podľa uvedenej paradigmy sú problémy sociálnej patológie konštruované spoločnosťou. Preto treba skúmať nie objektívne podmienky vzniku a definovania sociálnej patológie, ale procesy individuálneho prežívania a chápania sociálno-patologických javov v spoločnosti.

Vstupnú bránu do sveta sociálnej patológie tvoria rôzne „poruchy – sociálno-patologické javy“ detí a mládeže, ktoré sú závažným problémom a zasahujú aj do širších spoločenských súvislosti. Vznik a výskyt býva spravidla výsledkom pôsobenia veľkého množstva sociálnych, ekonomických, kultúrnych vplyvov a osobnostných faktorov.

Situáciu na trhu ovplyvňuje aj príchod novej generácie, mladých ľudí, ktorí vyrastajú v digitálnej kultúre, obklopení najnovšími technológiami a vynálezmi. Majú iné očakávania a poznatky ako mala generácia ich rodičov (Černá, Hrablik, 2010, s. 105).

Záver

Čoraz častejším fenoménom dnešnej doby sa stávajú narastajúce sociálno-patologické problémy nielen u detí a mládeže vplyvom rôznych faktorov, ktoré vplývajú na jedinca v spoločnosti. Snaha zaradiť sa do spoločnosti, hľadanie čo najnevhodnejších vzorov, neefektívne využívanie voľného času vedú k nepriaznivému vývoju. Jednou z možností ako týmto problémom predchádzať, alebo ak už sa problém vyskytol zabrániť jeho prehĺbeniu, je včasná prevencia. „Sociálno-pedagogická prevencia“ predstavuje formovanie optimálnych podmienok na rozvoj človeka ako bio – psycho – sociálnej bytosti. Cieľom takýchto preventívnych aktivít prevencie je predchádzanie vzniku sociálno-patologických javov, napomáhanie jedincovi, rodine, skupine či komunite v danom prostredí vytvárať tie najvhodnejšie podmienky pre ich zdravý vývoj.

Neustále treba poukázať na rôzne faktory v sociálnej patológii, ktoré ovplyvňujú vývoj v 21. storočí a jednoznačne poukázať na to, že predovšetkým moderné a zdravé sociálne prostredie ovplyvňuje formovanie ľudského jedinca.

Autor: PaedDr. Slavomír Laca, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava

Zoznam použitej literatúry

BALOGOVÁ, B. et al. 2003. Vybrané kapitoly zo sociálnej patológie. Prešov: PBF PU, 2003. 145 s. ISBN 80- 8068-183-X.
BOROŠ, J. 2002. Úvod do psychológie. Bratislava: IRIS, 2002. 305 s. ISBN 80-89018-35-1.
BYRNE, D.: Social exclusion. 1999. Buckingham: Open University Press, 1999.
DIRGOVÁ, E. – KALANIN, P.: Poruchy správania ako forma deviantného správania. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie mladých vedeckých pracovníkov. 52 s. ISBN 978-80-970251-8-2.
ČERNÁ, Ľ. - HRABLIK, M.: Zamestnávanie absolventov na súčasnom trhu práce.
In: Humanitné vedy a ich význam pri vzdelávaní a rozvoji kľúčových kompetencií študentov vysokých škôl technického zamerania: Zborník recenzovaných vedeckých prác s medzinárodnou účasťou k 20. výročiu založenia katedry. - Košice: Technická univerzita v Košiciach, Katedra spoločenských vied, 2010. 105-110 s. ISBN 978-80-553-0523-3.
HUČÍK, J.: Analýza obsahu základných pedagogických dokumentov učebných odborov pre žiakov s mentálnym postihnutím. In: Príprava na povolanie žiakov s mentálnym postihnutím v kontexte súčasnej doby. ZOUS: 2006. – ISBN 80-969619-2-6 S.44-75.
HUĆÍK, J.: Profesijná príprava MP I. Martin: OSVETA, 2007. 155 s. ISBN 978-80- 8063-260-1.
FISCHER, S. - ŠKODA, J. 2009. Sociálna patológia. Praha: GRADA PUBLISHING, 2009. 224 s. ISBN 978-80-247-2781-3.
ONDREJKOVIČ, P. a kol.: Sociálna patológia. 2009. Bratislava: Veda, 2009. 577 s. ISBN 978-80-224-1074-8.
SCHAVEL M. a kol.: Sociálna prevencia, Exspres print, 2007. 82 s. IBSN 978-80-89271-22-1.
TOKÁROVÁ, A. et.al. 2007. Sociálna práca. Prešov: AKCENT PRINT, 2007. 572 s. ISBN 978- 80-969419-8-8.
WALKER, R.: The Dynamics of Poverty and Social Exclusion. In: Beyond the Threshold. The Measurement and Analysis of Social Exclusion. Ed. By G. Room. Bristol: Policy Press. 1995 Pp. 102 – 128.
ZELINA, M.- UHEREKOVÁ, M., 2000. Ako sa stať sám sebou. Bratislava: POĽANA, 2000. 56 s. ISBN 80- 89002-21-8.

_________________________________

Publikácie autora článku: PaedDr. Slavomír Laca, PhD
Základy sociálnej pedagogiky - Sociálna pedagogika prechádza neustálym vývojom v súvislosti s vývojom celej spoločnosti, ktorá je poznačená spoločenskými zmenami súvisiacimi predovšetkým s rastúcou technikou, automatizáciou a globalizáciou sveta, ale aj s narastajúcim množstvom sociálno-patologických javov v spoločnosti.

Vybrané kapitoly z etiky pre sociálno-zdravotnícke profesie - V súčasnosti môžeme konštatovať, že je veľký nárast pribúdajúcich vedeckých poznatkov o človeku ako o rozumnom indivíduu na úrovni ľudskej populácie, až po rôznu problematiku. Vystupujú do popredia stále nápadnejšie mnohoraké a komplikované etické otázky ohľadom ľudského života.