Profesionálna rodina ako prostriedok socializácie detí a mladých dospelých z detských domovov

máj 13 2013

Abstrakt: Príspevok sa zaoberá aktuálnou problematikou detí a mladých dospelých z detských domovov. Opisuje profesionálnu rodinu v kontexte platnej legislatívy ako prechodnú, náročnú formu rodinnej starostlivosti. Poukazuje na jej význam, ako aj úskalia pri socializácii a sociálnej integrácii detí a mladých dospelých z detských domovov. Príspevok reflektuje aktuálne ,ako aj pripravované koncepcie a projekty v tejto oblasti.
Kľúčové slová: Socializácia. Sociálna integrácia. Detský domov. Profesionálna rodina. Mladí dospelí.

Abstract: Article deals with actual problems of children and joung adults from foster homes. Descripes professional substitute family as temporary, difficult form of family care. Shows on its importance, as well as its ledge by the socialisation of children and joung adults from the foster homes. Article reflects actual, as well as prepared conceptions and projects in this field.
Key words: Socialisation. Social integration. Foster home. Professional family. Young adults.

Úvod

V roku 1950 Winniccott povedal, že neexistuje fenomén „dieťa”, môže existovať len fenomén „matka a dieťa”. Pod pojmom „matka” nerozumieme len žena - matka. Psychológovia hovoria o tzv. blízkej osobe, ktorá sa o dieťa stará, kde nie je podstatné pohlavie, vek či príbuzenský vzťah. Alebo inak, dieťa považuje za rodiča toho, kto sa o neho skutočne stará. Proces socializácie dieťaťa v prvých rokoch života je determinovaný osobami a prostredím, v ktorom žije a ktoré mu poskytuje vzory správania.

V prvom roku života dieťaťa sa vynára dôležitá psychosociálna kríza budovania základnej dôvery alebo nedôvery. Obdobie pripútania (attachmentu). Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, mu buď poskytuje dostatok dôvery a stability, alebo nie. Dieťa je tým pádom ohrozené v detskom domove (DeD), ale aj v rozpadávajúcej sa rodine, alebo keď sa ocitne v situácii nechceného dieťaťa. Najťažšie formy psychickej deprivácie pramenia už z tohto obdobia. (Škoviera, 2006).

Práve negatívne dopady psychickej deprivácie u detí dlhodobo žijúcich v DeD internátneho typu boli podnetom na transformáciu detských domovov na Slovensku a na ich postupný prerod na DeD rodinného typu s preferenciou profesionálnych rodín. V snahe minimalizovať pobyt detí v DeD a umiestniť ich do iných foriem rodinnej starostlivosti s hlavnou myšlienkou: „Aby každé dieťa malo svoju rodinu...“ začalo Občianske združenie Úsmev ako dar v roku 2000 v spolupráci s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny realizovať transformáciu detských domovov. Nakoľko ide o proces dlhodobý a zložitý, v praxi sa každé úsilie stretáva aj s mnohými prekážkami. V detských domovoch na Slovensku v súčasnosti vyrastá 4 589 detí, z toho viac ako tisíc práve v profesionálnej rodine (1 140, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, údaje sú k 31. novembru 2011). Problematika sociálnej integrácie detí a mladých dospelých z detských domovov je preto stále vysoko aktuálna.

Proces socializácie dieťaťa a narušenie tohto procesu

Socializáciu vymedzuje Kraus (2008) ako proces postupnej premeny človeka ako biologickej bytosti na bytosť spoločenskú, teda postupné začleňovanie sa do života danej spoločnosti, proces, v ktorom sa učíme v danej spoločnosti žiť. Socializácia prebieha celý život náhodne, živelne. V priebehu života si človek osvojuje špecificky ľudské formy správania, jazyk, poznatky a normy, teda kultúru danej spoločnosti. Podľa Vágnerovej (2004) je potreba patriť k nejakému spoločenstvu, byť ním akceptovaný a pozitívne hodnotený dôležitou psychickou potrebou a základom skupinovej identity človeka. V priebehu života dieťaťa je prvou a najdôležitejšou podmienkou v primárnej socializácii dôverná väzba – napojenie na ľudí, ktorí majú svoj prístup k svetu už vytvorený. Za stav senzorického vývinu a dobrý emocionálny stav je toto spojenie takmer výlučne zodpovedné. Najjednoduchšie sa tento vzťah vytvára medzi dieťaťom a matkou, teda osobou, s ktorou je už počas tehotenstva citovo najbližšie spojený. V nej a pri nej sa môže so svojimi elementárnymi vitálnymi potrebami tepla, výživy, podpory a opatery cítiť najprirodzenejšie. Ide teda o potrebu blízkej osoby, ktorá je nevyhnutná na uspokojenie základných potrieb. Väzba na druhých ľudí závisí v rovnakej miere od toho, ako prispievajú k dobrému stavu (zdraviu) dieťaťa (Lewinski, 2006). Z hľadiska rozvoja osobnosti je pre dieťa najdôležitejšia primárna socializácia, ktorá prebieha v rodine, alebo prostredí, ktoré ju nahradzuje. Sekundárna socializácia je proces učenia a prispôsobovania jedincov v priebehu celého života. Prebieha vo výchovných, vzdelávacích, prípadne ďalších inštitúciách a prostrediach, do ktorých sa dieťa dostáva (Matoušek, 2003).

Nesúlad potrieb, hodnôt a noriem jedinca voči prostrediu zodpovedá sociálnej maladaptácii (maladjustácii, dysadaptácii), t. j. narušenej, neprimeranej alebo nedostatočnej adaptácie jedinca alebo malej sociálnej skupiny. Formou sociálnej maladaptácie je disociálne správanie, ktoré je typické svojou pestrou symptomatológiou a mnohofaktoriálnym pozadím. Môžu existovať aj iné druhy maladaptácie, napr. v širšom zmysle neurózy, poruchy osobnosti, psychózy. Ako uvádza Labáth a kol. (2001), v prípade, že nedochádza k spontánnej úprave disociálnych príznakov, resp. nie je poskytnutá účinná intervencia, je veľmi pravdepodobné, že disociálne prejavy budú získavať na intenzite, budú viac patologické a zameraná voči sociálnemu prostrediu.

Z nasledujúceho vyplýva, že základom úspešnej socializácie človeka je primárna socializácia (v rodine, alebo prostredí rodinu nahradzujúcom). Tu sa dieťa učí modelom správania a vzťahom k iným ľuďom, k vzdelaniu, k práci, k riešeniu problémov, k sebe samému. Nezanedbateľné miesto tu má vzor rodičov a štýl výchovy. To, že dieťaťu z DeD chýbajú tieto prirodzené vzory, ako aj modely fungovania bežnej rodiny, spôsobuje v mnohých prípadoch aj problémy pri jeho sekundárnej socializácii, ktorá prebieha vo výchovných, vzdelávacích, prípadne ďalších inštitúciách a prostrediach, do ktorých sa dieťa dostáva. Ďalšie problémy v tejto skupine nastávajú aj pri sociálnej integrácii po ukončení ústavnej starostlivosti. Sociálnu integráciu charakterizuje Slowík (2008) ako proces rovnoprávneho začleňovania človeka do spoločnosti – teda niečo úplne prirodzené, čo sa týka každého člena spoločnosti. Komplikácie však nastávajú v špecifických prípadoch niektorých osôb alebo minoritných skupín (etnické menšiny, osoby s postihnutím, mladí dospelí z DeD a pod.), ktoré sa od väčšinovej populácie výrazne odlišujú a nie sú schopné dosiahnuť prirodzeným spôsobom vysokú mieru socializácie. V týchto prípadoch je nevyhnutné ich integráciu aktívne podporovať a vytvárať pre nich vhodné podmienky.

Najčastejšie sociálno-patologické javy u detí a mladých dospelých z detských domovov

Etiológia vzniku porúch správania je široká. Existujú vnútorné a vonkajšie činitele, ktoré majú vplyv na vznik týchto porúch. Poruchy správania charakterizuje Gaľová (2011) ako trvalejšie, široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, keď je jedinec rezistentný na bežné výchovné pôsobenie. Deti a mladí dospelí v DeD sú rizikovou skupinou. Rizikovosť v tejto skupine znamená väčšiu náchylnosť, vyššie ohrozenie psychosociálneho vývinu oproti štandardnej populácii (Labáth, 2001). Za rozhodujúce rizikové faktory možno považovať najmä frustráciu, konflikt, depriváciu, strach a stres, ktoré sú častými sprievodnými javmi v patologických rodinách, ale aj pri odňatí dieťaťa z biologických rodín a pri prispôsobovaní sa dieťaťa na nové prostredie a ľudí v DeD. Vznik psychosociálneho narušenia, ako je zrejmé už z jeho názvu, je daný súhrou činiteľov psychických (deprivácia v nefunkčnej rodine alebo v podmienkach DeD) a sociálnych (nedostatočná výchova, zanedbávanie v rodine, spôsob výchovy v DeD a pod.). Možno súhlasiť s názorom Škovieru (2006), že fungujúca rodina má v prvých štádiách psychosociálneho vývinu dieťaťa oveľa väčšie možnosti vytvoriť také prostredie, v ktorom vie dieťa primerane riešiť svoje psychosociálne krízy. Medzi najčastejšie sociálnopatologické javy, s ktorými sa stretávame v prostredí detských domovov, patria šikanovanie a rôzne poruchy správania (asociálne správanie, neposlušnosť, disociálne správanie). Deti majú aj rôzne psychologické problémy ako sú napr. úzkostné poruchy, hyperaktivita a impulzivita, detská depresia (Oláh, 2005). Ďalšími typickými symptómami detí s poruchami správania sú aj záškoláctvo, výchovné problémy, trestná činnosť, drogová skúsenosť, agresívne prejavy, hyperaktivita s narušenou pozornosťou, túlanie, predčasné sexuálne aktivity (Škoviera, 2007).

Výskumom sociálnej integrácie mladých dospelých z detských domovov (Kollárová, Hučík, 2011) boli zistené najčastejšie poruchy správania vyskytujúce sa u detí v DeD (Obr.1) ako aj najčastejšie sociálno-patologické javy ohrozujúce mladých dospelých po odchode z DeD (Obr. 2):

Obr.1: Najčastejšie poruchy správania u detí v detskom domove (Zdroj: Kollárová, Hučík, 2010)Obr.1: Najčastejšie poruchy správania u detí v detskom domove (Zdroj: Kollárová, Hučík, 2010)

Obr. 2: Najčastejšie sociálno-patologické javy ohrozujúce mladých dospelých po odchode z DeD (Zdroj: Kollárová, Hučík, 2010)Obr. 2: Najčastejšie sociálno-patologické javy ohrozujúce mladých dospelých po odchode z DeD (Zdroj: Kollárová, Hučík, 2010)

Všetky tieto poruchy je nutné podchytiť v počiatočnom štádiu a venovať im zvýšenú pozornosť. Súčasná situácia v oblasti sociálno-patologických javov u detí a mládeže nás upozorňuje na potrebu účinnej prevencie. Uskutočňovať tento proces je veľmi náročné a zahŕňa celý proces realizácie opatrení mnohých inštitúcií, ktoré majú za úlohu znížiť výskyt a šírenie sociálno-patologických javov. Dosiahnuť úspech v reedukačnom procese u detí a mladých dospelých s poruchami psychosociálneho a emocionálneho vývinu je veľmi náročné a podmienené mnohými faktormi. Jednotlivé modely reedukačných programov podčiarkujú buď pôsobenie na „vnútorné“ faktory, ktoré viedli k delikventnému vývinu, alebo dôležitosť kvality sociálneho prostredia a výchovného pôsobenia, resp. sa obidva prístupy v rozličnej miere kombinujú. Napriek snahe teoretikov aj pracovníkov z praxe nájsť a overiť čo najefektívnejší model vzájomne prepojených a systematicky nadväzujúcich metód a postupov, vychádzajúcich z vedeckých poznatkov psychológie, pedagogiky, špeciálnej a liečebnej pedagogiky, psychiatrie a iných vedných odborov, predsa sa ukazuje ako najdôležitejší ľudský faktor. V tomto smere možno vyzdvihnúť profesionálnu rodinu, ktorá poskytuje deťom a mladým dospelým s poruchami správania alternatívu na zmiernenie a prekonanie týchto porúch v rodinnom nie inštitucionálnom prostredí. Pri závažných poruchách správania, ako sa uvádza v Koncepcii zabezpečovania výkonu súdnych rozhodnutí v detských domovoch na roky 2012 – 2015 s výhľadom do roku 2020 Plán transformácie a deinštitucionalizácie náhradnej starostlivosti (ÚPSVaR, 2011), nie je individuálny integračný prístup vhodným, účinným prostriedkom. Dieťa ohrozuje nielen chod samostatnej skupiny v DeD, ale aj seba, prípadne iných vo svojom okolí. Vtedy je vhodné uvažovať o zaradení do špecializovanej skupiny pre deti s poruchami správania s režimovými prvkami.

Význam a problémy profesionálnych rodín pri socializácii detí a mladých dospelých z detských domovov

Pri profesionálnej rodine treba predovšetkým vyzdvihnúť význam profesionálnej rodiny pre dieťa. Táto forma náhradnej starostlivosti zohľadňuje napĺňanie individuálnych potrieb dieťaťa a najviac sa približuje modelu rodinnej výchovy. Dieťa v profesionálnej rodine má možnosť vyrastať v rodinnom prostredí, čo je z hľadiska jeho vývinu veľmi dôležité pre budovanie vzťahov a väzieb. Profesionálny rodič dáva dieťaťu stálosť osoby, ktorá sa o neho stará. Dieťa v profesionálnej rodine vyrastá v prostredí s dostatočnými podnetmi pre jeho vývin a získava v profesionálnej rodine prirodzeným spôsobom vzory rodinných rol. Profesionálna náhradná výchova v rodine bola u nás prvýkrát právne zakotvená v roku 1993 v zákone č. 279/1993 Z. z. o školských zariadeniach. Detské domovy v tom čase patrili pod rezort školstva a jeho zámerom bolo vytvoriť taký typ náhradnej rodinnej starostlivosti, v ktorom by sa spájali výhody rodinného prostredia s dostupnosťou odbornej pomoci pri výchove (Mikloško, 2008). Profesionálna náhradná výchova v rodine bola určená pre tie deti, ktoré si nebolo možné osvojiť a pre ktoré sa nenašli ani pestúnske rodiny. To znamená pre skupinu detí znevýhodnenú tým, že to boli staršie deti, súrodenecké skupiny, rómske deti, deti s výchovnými problémami, mentálne či psychicky postihnuté deti alebo pre deti, ktoré síce boli v kontakte s rodičmi, ale rodičia ich nemohli sami vychovávať (Oláh, 2005). Podľa Mikloška (2011) má profesionálna rodina obrovský význam najmä pre malé deti, pretože nevyrastajú v anonymnej inštitúcii, ale v rodine, ktorá napĺňa ich potrebu mať blízku osobu a umožňuje tak deťom rozvinúť zdravú osobnostnú štruktúru a v budúcnosti byť dobrým rodičom. V profesionálnej rodine zabezpečujú starostlivosť o deti jednotlivec alebo manželia, ktorí sú zamestnancami detského domova alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnancom detského domova vo vlastnom rodinnom prostredí. Manželia môžu zabezpečovať starostlivosť v profesionálnej rodine, ktorá je zriadená v samostatnom dome alebo byte, ktorý je vymedzenou časťou detského domova, len ak sú obaja zamestnancami detského domova. Detský domov je povinný utvárať také podmienky v detskom domove, aby každé dieťa do veku troch rokov, ktoré sa prijíma do detského domova, bolo čo najskôr po diagnostike zaradené do profesionálnej rodiny. Detský domov udržiava s mladým dospelým s jeho súhlasom kontakt aj po jeho odchode z detského domova a poskytuje mu potrebné poradenstvo pri osamostatňovaní. Od januára 2013 musí byť do profesionálnej rodiny umiestnené každé dieťa do 6 rokov veku. Ústredie práce chce túto hranicu postupne zvyšovať a umožniť vyrastať v rodinnom prostredí čo najväčšiemu počtu detí. Ústredie tiež spúšťa projekt pre lepšiu pripravenosť a podporu profesionálnych rodičov. Profesionálne rodiny postupne nahrádzajú ústavnú starostlivosť a v posledných rokoch je evidentný nárast profesionálneho rodičovstva na Slovensku (Tab. 1).

Tab. č. 1 – Počet profesionálnych rodín (PR) (Zdroj: ÚPSVaR, 2011)Tab. č. 1 – Počet profesionálnych rodín (PR) (Zdroj: ÚPSVaR, 2011)

V zmysle Koncepcie si Ústredie dalo za cieľ postupným zvyšovaním počtu profesionálnych rodín zabezpečiť také podmienky, aby najneskôr v roku 2015 každé dieťa minimálne do 8 roku veku a najneskôr v roku 2020 každé dieťa minimálne do 10 rokov veku bolo umiestnené v profesionálnej rodine. Ďalšie opatrenia, ktoré Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (2011) v tejto oblasti pripravuje, sa týkajú posilnenia sociálnej práce v teréne s cieľom pomôcť biologickej rodine dieťaťa vyriešiť ťažkosti, aby sa dieťa mohlo vrátiť k rodičom.

Problematika profesionálneho rodičovstva

Situácia v DeD za posledné roky jasne hovorí o náraste profesionálneho rodičovstva. Podľa údajov Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) počet profesionálnych rodičov v DeD sa v priebehu rokov 2008 až 2010 neustále zvyšuje. Počet profesionálnych rodičov stúpol v porovnaní s rokom 2008 o 181, čo predstavuje nárast o 54,3 % a počet detí a mladých dospelých v nich umiestnených o 388 detí a mladých dospelých. Taktiež bol zaznamenaný stúpajúci počet profesionálnych rodičov, ktorí sú ochotní a schopní zabezpečovať poskytovanie starostlivosti väčšiemu počtu detí, čiže aj väčším súrodeneckým skupinám (Koncepcia...). V súvislosti s profesionálnym rodičovstvom vystupujú do popredia tieto problémy:

  1. problém zamestnať všetkých profesionálnych rodičov,
  2. problém s umiestňovaním:
    - vekovo starších detí (okolo 5 500 detí v detskom domove nad 10 rokov),
    - súrodeneckých skupín (len 19 % v detskom domove nemá súrodencov),
    - detí so závažnými poruchami správania (drogovo a inak závislé),
    - detí so zdravotným postihnutím,
    - rómskych detí (50 – 80 % v detskom domove). (Mikloško, 2008).
  3. problém sociálnej integrácie mladých dospelých po odchode z detských domovov (slabá podpora osamostatňovania sa tejto cieľovej skupiny),
  4. problém skvalitňovania prípravy profesionálnych rodičov.

V súvislosti s profesionálnym rodičovstvom ÚPSVaR riešilo niekoľko prípadov ťažkostí pri odchode dieťaťa z profesionálnej rodiny do náhradnej rodiny. Išlo o podnety profesionálnych rodičov súvisiace s tým, že počas starostlivosti vznikla medzi profesionálnym rodičom a dieťaťom silná citová väzba, čo spôsobovalo problémy profesionálnym rodičom odovzdať dieťa do náhradnej rodiny. „Dočasnosť“ starostlivosti o dieťa v profesionálnej rodine vystúpila do popredia najmä v súvislosti s umiestňovaním detí do 3 rokov veku, kde je častejšie zverovanie týchto detí do náhradných rodín alebo návrat do vlastnej rodiny. Tieto deti zostávajú v profesionálnych rodinách niekoľko mesiacov, niekedy týždňov. Deti sa v profesionálnych rodinách častejšie menia, čo je určite náročné. V začiatkoch profesionálneho rodičovstva sa do profesionálnych rodín umiestňovali deti, ktoré mali nižšiu šancu na zverenie do pestúnskej alebo adoptívnej rodiny (napr. s postihnutím). Tieto deti zotrvávali v profesionálnych rodinách dlhšie, často až do plnoletosti. Téma pripútania sa v profesionálnej rodine je preto veľmi aktuálna. (Marcinová, 2009).

Syndróm CAN v profesionálnych rodinách je zriedkavý, žiaľ, nie neexistujúci jav. Sú ojedinelé prípady, keď profesionálny rodič zlyháva vo svojej náročnej práci, nevykonáva ju v súlade s princípmi správnej výchovy dieťaťa, používa neadekvátne výchovné metódy, či dokonca nemá k deťom vzťah a vykonáva prácu len pre neschopnosť nájsť si iné zamestnanie. Žiaľ, média upozorňujú aj na prípady šikanovania, týrania či zanedbávania zo strany profesionálneho rodiča. V takýchto prípadoch treba aj pri sebemenšom podozrení z týrania či zanedbávania detí, či iného neprípustného správania „profirodičov“ okamžite to hlásiť na najbližšom sociálnom oddelení alebo na polícii a tí budú situáciu ihneď riešiť s profesionálnym rodičom a aj s detským domovom. V tomto smere vystupuje do popredia potreba komplexnejšej a kvalitnejšej prípravy profesionálnych rodičov a prísnejší výber kritérií na výkon tohto náročného povolania. Profesionálni rodičia sa stávajú zamestnancami 24 hodín denne, sú konfrontovaní s poruchami správania či inými emocionálnymi poruchami často sa vyskytujúcich u detí z DeD.

Problematika detí so zdravotným postihnutím v profesionálnych rodinách

Špecifickú skupinu tvoria deti so zdravotným postihnutím, ktoré vyžadujú obzvlášť individuálny, trpezlivý prístup. Podľa údajov ÚPSVaR, oproti r. 2008 stúpol viac ako dvojnásobne počet detí s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP) umiestnených do starostlivosti profesionálnych rodičov. Komunikácia a spolupráca s odborníkmi (psychológmi, špeciálnymi, liečebnými pedagógmi či inými odborníkmi) je v tomto smere nevyhnutná. Ústredie pripravuje preto zmeny v postavení profesionálnych rodičov, ktoré majú byť obsiahnuté v novele Zákonníka práce. Ďalej sa uvažuje aj o lepšom finančnom ohodnotení pri umiestňovaní detí o zdravotným postihnutím, ako aj výbere uchádzačov o profesionálneho rodiča, a takisto aj o zavedení psychotestov v rámci ich výberu.

Tab. 2– Počet detí a mladých dospelých v profesionálnych rodinách (Zdroj: ÚPSVaR, 2011)Tab. 2– Počet detí a mladých dospelých v profesionálnych rodinách (Zdroj: ÚPSVaR, 2011)

Základným východiskom pre prácu s touto cieľovou skupinou je integračný a individuálny prístup. Integračný prístup je chápaný v dvoch rovinách. V prvej rovine ide o utváranie podmienok pre integráciu detí v miestnych komunitách (profesionálne rodiny a vhodne usporiadané a lokalizované skupiny v podmienkach na úrovni komunity). Druhá rovina obsahuje interný integračný prístup, t. j. zaraďovanie detí s menej závažnými vývinovými poruchami, ktoré nie sú kontraindikáciou pre integráciu (vážne zdravotné a zmyslové postihnutia, duševné poruchy, poruchy správania...) do profesionálnych rodín a samostatných skupín v DeD, s vytvorením podmienok pre zintenzívnenie individuálneho prístupu a aplikáciu odborných metód, foriem a programov práce s deťmi, ktoré si vyžadujú špecifický prístup.

Ústredie vzhľadom na tieto fakty plánuje prijať systémové opatrení, ktoré zabezpečia udržateľnosť systému poskytovanej starostlivosti a ktoré zároveň prispejú aj k zvýšenej pripravenosti profesionálnych rodičov prijímať do svojich rodín aj deti ťažko umiestniteľné (deti s ťažkým zdravotným postihnutím, deti s poruchami správania, deti s duševnými poruchami, deti z väčších súrodeneckých skupín). Treba preto vytvoriť podmienky pre zabezpečenie kvalitného a intenzívneho odborného poradenstva a pomoci vo vzťahu k profesionálnym rodičom a pre ich ďalšie vzdelávanie, zamerané na získavanie vedomostí a zručností pre prácu s deťmi s poruchami správania, učenia a s deťmi vyžadujúcimi zvýšenú starostlivosť. Detské domovy preto plánujú vytvárať tzv. Centrá podpory profesionálnych rodičov, ktoré budú organizačnou súčasťou príslušného detského domova. Centrá budú poskytovať podporu profesionálnym rodičom prostredníctvom odborných tímov (ÚPSVaR, 2013). Úlohami týchto centier bude najmä:

  • odborná pomoc pri zoznamovaní dieťaťa s profesionálnym rodičom a uľahčovanie nadviazania vzťahu medzi dieťaťom a profesionálnym rodičom,
  • odborné poradenstvo pri zaraďovaní detí do profesionálnych rodín,
  • komunikácia (odborná rovina) so záujemcami na pracovné pozície profesionálnych rodičov a vyhodnocovanie možností zabezpečenia požadovanej starostlivosti o deti, osobitne o deti s rôznymi handicapmi a súrodenecké skupiny,
  • vyhľadávanie profesionálnych rodičov cielene podľa špecifických potrieb konkrétneho dieťaťa/detí,
  • zabezpečovanie odbornej diagnostiky a diagnostických činností detí, odborná pomoc deťom v profesionálnych rodinách,
  • poradenstvo pri starostlivosti o deti,
  • poradenstvo a podpora pri riešení procesných a organizačných náležitostí,
  • pomoc profesionálnym rodičom pri udržiavaní väzieb detí s rodičmi a ďalšími rodinnými príslušníkmi,
  • sieťovanie externých odborných foriem pomoci a iných podporných činností podľa potrieb detí, zabezpečenie vzdelávania a supervízie,
  • poskytovaním odľahčovacích aktivít podľa potrieb profesionálnych rodičov a detí im zverených, koordináciou činnosti profesionálnych rodičov,
  • kontrola zabezpečovania starostlivosti o deti.

Centrá podpory profesionálnych rodičov by mali pracovať na báze odborných tímov (v zložení 1 sociálny pracovník asi na 10 profesionálnych rodičov a 1 psychológ asi na20 profesionálnych rodičov) a ďalších odborníkov podľa potrieb detí a profesionálnych rodičov toho-ktorého detského domova (psychológ, špeciálny pedagóg, liečebný pedagóg, rehabilitačný pracovník apod.) tak, aby každý profesionálny rodič mal k dispozícii určeného sociálneho pracovníka a psychológa, ktorí ho sprevádzajú celým „pobytom“ dieťaťa v jeho domácnosti a pomáhajú riešiť každodenné situácie (Koncepcia..., 2011).

Problematika sociálnej integrácie mladých dospelých z detských domovov

Ďalším aktuálnym problémom v súvislosti s deťmi v detských domovoch je ich sociálna integrácia po ukončení starostlivosti v detskom domove. V zmysle zákona mladý dospelý človek po dosiahnutí plnoletosti môže zotrvať po skončení ústavnej starostlivosti v samostatnej skupine, špecializovanej samostatnej skupine alebo v profesionálnej rodine, ak o to požiada a ak je to vhodné a účelné (§ 53 zákona č. 27/2009 Z. z). Profesionálna náhradná rodina môže poskytovať starostlivosť aj maloletej matke a jej dieťaťu s nariadenou ústavnou výchovou. Aké sú ale reálne šance tejto rizikovej skupiny sociálne sa integrovať bez problémov? V roku 2010 sa realizoval celoslovenský výskum sociálnej integrácie mladých dospelých z DeD (Kollárová, Hučík, 2011), ktorého hlavným cieľom bolo zhodnotiť a analyzovať, ako sa sociálne integrujú mladí dospelí po odchode z DeD. Výskumnú vzorku tvorili riaditelia (resp. zástupcovia riaditeľov, sociálni pracovníci) detských domovov na Slovensku. Reálne šance mladých dospelých z DeD sociálne sa integrovať po odchode z DeD bez problémov najviac z riaditeľov a sociálnych pracovníkov opýtaných detských domovov - 36% – zhodnotilo ako slabé. Ako podpriemerné zhodnotilo šance mladých dospelých integrovať sa bez problémov 28 %. Ďalej 26 % ako primerané, 9 % nevedelo dané šance posúdiť a len 1 % hodnotilo šance mladých dospelých sociálne sa integrovať po odchode z DeD ako dobré. Hlavné dôvody tohto hodnotenia vyplývajú zo zistení, ktoré poukazujú na najčastejšie poruchy správania u detí v DeD (Obr.1), najčastejšie sociálno-patologické javy ohrozujúce mladých dospelých po odchode z DeD (Obr. 2), ako aj na najčastejšie dôvody sociálneho zlyhania po odchode z DeD (Obr. 3).

Obr. 3: Najčastejšie dôvody sociálneho zlyhania mladých dospelých po odchode z DeD (Zdroj: Kollárová, Hučík, 2010)Obr. 3: Najčastejšie dôvody sociálneho zlyhania mladých dospelých po odchode z DeD (Zdroj: Kollárová, Hučík, 2010)

Z nasledujúceho je zrejmé, že medzi najčastejšie dôvody sociálneho zlyhania patrí kumulácia osobnostných problémov mladých dospelých z DeD (19 %) a objektívnych príčin, z ktorých najčastejším dôvodom bol práve návrat do pôvodnej – biologickej - rodiny a jej negatívny vzor na mladého dospelého (19 %). Zvýšenú pozornosť preto treba venovať práve sanácii rodinného prostredia, do ktorého sa mnohí mladí dospelí po odchode z DeD vracajú. Práve tu sú často vystavení druhotnému ohrozeniu, pretože nesamostatnosť, osobnostné problémy a negatívny vplyv biologickej rodiny (patológia, alkoholizmus, nezamestnanosť a pod.) môžu spôsobiť, že mladý dospelý ľahko podľahne sociálnopatologickým javom, alebo skončí na ulici. Ako uvádzajú mnohé z DeD, biologickí rodičia sa často nezaujímajú o pomoc mladému dospelému, ale o finančnú čiastku, ktorú DeD vypláca mladému dospelému po odchode z DeD. Potreba terénnej a komunitnej sociálnej práce v tomto smere naberá na význame. Ako uvádza Mikloško, (2011) často sa stáva, že dieťa po odchode z detského domova zlyhá. V tomto prípade sa stáva, že sa nemá na koho obrátiť a požiadať ho o pomoc. Ak sa mladý človek po odchode z detského domova nachádza v sociálnej kríze, mal by mať možnosť vyhľadať sociálneho pracovníka, ktorý by mu mal možnosť pomôcť a poradiť, alebo vytvoriť priestor pre jeho ďalšiu spoločenskú integráciu, a to spoluprácou s miestnym úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, poskytnutím sociálneho, právneho a psychologického poradenstva.

Záver

Najdôležitejšie pri zaobchádzaní s emocionálne narušenými deťmi a mladými dospelými je ich problémy riešiť s veľkým rešpektom. Veď už samotný fakt, že dieťa či mladý človek sa zrazu ocitne bez podpory vlastných, biologických rodičov (či už je to ich smrť, nezáujem alebo je z rodiny vyňatý pre nedostatočnú starostlivosť) a je zrazu odkázaný na pomoc cudzích ľudí, je frustrujúci moment. Neexistuje nič, čo by nahradilo vlastnú rodinu, aj keď tá nie vždy funguje tak, ako by mala. Traumy, ktoré si mnohé z týchto detí museli prežiť a ponesú si ich už celý život, sú akoby len kvapkou v mori ďalších problémov, ktoré sa vynárajú pri riešení ich komplikovanej situácie. Problematika detí s nariadenou ústavnou výchovu je preto vysoko aktuálna. Každé dieťa, ktoré sa ocitne v takejto životnej situácie, je individuálne a vyžaduje individuálny prístup a to najlepšie riešenie pre jeho ďalší osobnostný rozvoj. Prioritou sociálnej práce s rodinou a dieťaťom musí byť snaha o návrat dieťaťa do jeho pôvodnej rodiny. V prípade, že sa dieťa do pôvodnej rodiny nemôže vrátiť a nemôže vyrastať ani u príbuzných, umiestnenie dieťaťa v ústavnej starostlivosti, to znamená v detskom domove alebo v profesionálnej rodine, by malo trvať len nevyhnutne dlhý čas, kým sa pre dieťa nájde náhradná rodina, alebo sa upravia podmienky na návrat dieťaťa do prirodzeného rodinného prostredia. Táto pôvodná rodina však naďalej potrebuje intenzívnu odbornú pomoc poskytovanú sociálnym pracovníkom. Na význame preto naberá sanácia rodinného prostredia, ako podpora dieťaťa prostredníctvom pomoci jeho rodine.

Autor: PhDr. Alena Kollárová, PhD.

Literatúra

BALOGOVÁ, B. 2008. Neúspešná sanácia dysfunkčnej rodiny a jej dôsledky na vývin dieťaťa v náhradnej starostlivosti. In Mládež a spoločnosť. ISSN 1335-1109, 2008, č. 2, s. 27 - 51.
BECHYŇOVÁ, V. - KONVIČKOVÁ, M. 2008. Sanace rodiny, Sociální práce s dysfunkčními rodinami. 1. vyd. Praha: Portál, 2008. 152 s. ISBN 978-80-7367-392-5.
BERTOVÁ, S. 2008. Práca s výchovným prostredím dieťaťa. In: Sociálna politika a zamestnanosť. ISSN 1336 5053, 2008, č. 7, s. 5 - 6.
BERTOVÁ, S. a kol. 2011. Program prípravy na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti. 1. vyd. Bratislava: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, 2011. 150 s. ISBN 978-80-969002-5-1.
DUNOVSKÝ, J. 1986. Dítě a poruchy rodiny. 1. vyd. Praha: Avicenum, 1986. 140 s. ISBN 08-040-86.
GAĽOVÁ, K. 2012. Skúsenosti so sociálnej práce s deťmi s poruchami správania a ich rodinami. In: Mosty k rodine. 2 - 3/2012/ročník 3. ISSN I338-2713. [online] [cit. 2013. 1. 1]. Dostupné na internete: http://www.mostykrodine.sk/mosty22012down.pdf
HEJDIŠ, M. a kol. 2011. Profesionálna rodina. 1. vyd. Trenčín: SpoSoIntE, 2011.144s. ISBN 978-80-89533-03-9.
KOLLÁROVÁ, A., HUČÍK, J. 2011. Sociálna integrácia mladých dospelých z detských domovov. 1. vyd. Liptovský Ján: PROHU s. r. o., 2011. 90 s. ISBN 978-80-89535-02-6.
KONČEKOVÁ, Ľ. 2005. Patopsychológia. 2. vyd. Prešov: Lana, 2005. 224 s. ISBN 80-89235-00-X.
MARCINOVÁ, 2009. In: Asociácia náhradných rodín - občianske združenie. [online] [cit. 2013. 1. 1]. Dostupné na internete: http://www.anr.sk/?p=199
MATOUŠEK, O. 2003. Slovník sociální práce. Praha: Portál, 2003. 288 s. ISBN 80-7178-549-0.
MATOUŠEK, O., KROFTOVÁ, A. 2003. Mládež a delikvence. 2. vyd. Praha: Portál, 2003. 335 s. ISBN 80-7178-226-2.
MIKLOŠKO, J. 2011. Náhradná starostlivosť. 2. vyd. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2011. 94 s. ISBN 978-80-89271-36-8.
MINISTERSTVO PRÁCE SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY SR, 2011 [online] [cit. 2011. 10. 11]. Dostupné na internete: http://www.employment.gov.sk/index.php?SMC=1&mod=news&nid=627&lg=sk
MINISTERSTVO ŠKOLSTVA SR, 2000: Koncepcia o výchove vzdelávaní detí so zdravotným postihnutím [online] [cit. 2011. 10. 11]. Dostupné na internete: http://www.minedu.sk/data/att/937.pdf
OLÁH, M. 2005. Sociálnoprávna ochrana detí. Prešov: PU, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 2005. 206 s. ISBN 80-8068-349-2.
ŘÍČAN, P. 1998. S Romy žít budeme – jde o to jak. Praha: Portál, 1998. ISBN 80-7178-250-5.
SLOWÍK, J. 2008. Speciální pedagogika. Praha : Grada Publishing a. s., 2008. 160 s. ISBN 978-80-247-1733-3.
ŠÍPOŠOVÁ, M. 2008. Detský domov nie je ozajstný domov. In Vychovávateľ, 2008, č. 8, s. 30 – 31.
ŠKOVIERA, A. 2007. Dilemata náhradní výchovy. Praha: Portál, 2007. 144 s. ISBN 978-80-7367-318-5.
ŠKOVIERA, A. 2007. Trendy náhradnej výchovy. Bratislava: Petrus, 2007. 174 s. ISBN 978-80-89233-32-8.
ŠTATISTICKÝ ÚRAD SR, 2013. Zariadenia sociálnych služieb, 2011, 157 s. [online] [cit. 2013. 1. 1]. Dostupné na internete:http://www.employment.gov.sk/index.php?SMC=1&mod=news&nid=627&lg=sk.
TRUHLÁŘOVÁ, Z., SMUTEK, M., 2006. Riziková mládež v současné společnosti. Hradec Králové: Gaudeamus, 2006. ISBN 80-7041-044-2.
ÚSTREDIE PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY, 2011: Koncepcia zabezpečovania výkonu súdnych rozhodnutí v detských domovoch na roky 2012 – 2015 s výhľadom do roku 2020 Plán transformácie a deinštitucionalizácie náhradnej starostlivosti, 2011, 38 s. . [online] [cit. 2013. 1. 2.]. Dostupné na internete: www.upsvar.sk/buxus/docs/SSVaR/OVOZ/Koncepcia.rtf
ÚSTREDIE PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY, 2011: PROJEKT: Podpora deinštitucionalizácie náhradnej starostlivosti. Programové obdobie: 2007-2013, 30 s. . [online] [cit. 2013. 1. 2.]. Dostupné na internete: http://www.upsvar.sk/europsky-socialny-fond/narodne-projekty-v-programov...
VÁGNEROVÁ, M. 2004. Psychopatologie pro pomáhajíci profese. Praha: Portál, 2004. 872 s. ISBN 80-7178-802-3.
Zákon NR SR č. 36/2005 Z. z. o rodine
Zákon NR SR č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane a sociálnej kuratele
Zákon NR SR č. 27/2009 Z. z. úplné znenie zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov [online] [cit. 2010. 10. 11]. Dostupné na internete: http://www.zbierka.sk.