Sociálna patológia a patológia rodiny

nov 2 2011

Family pathology conditional on unemployment in the Slovak society

Abstract: Príspevok sa zaoberá sociálno-patologickými prejavmi, ktoré sú príznačné pre súčasnosť. Súčasná spoločnosť čelí mnohým závažným problémom, ktoré ohrozujú jej stabilitu, ale aj stabilitu rodiny ako základnej bunky spoločnosti. Príčiny, ktoré vedú k rôznorodým prejavom sociálno-patologických javov v súčasnej rodine sú mnohoraké, a preto sa im treba venovať.
Kľúčové slová: Rodina. Sociálna patológia. Patológia rodiny. Patologické prejavy.

Abstract: This work deals with socio-pathological manifestations, which are typical for our time. Contemporary society is facing many serious problems that threaten its stability, but also the stability of the family as the basic unit of society. Causes that lead to diverse manifestations of socio-pathological phenomena, are manifold
Keywords: Family. Social Pathology. Pathology family. Pathological manifestations.

Človek ako sociálna, ako seba uvedomujúca bytosť nemôže existovať v izolácii. Ľudské bytie je dané v prostredí, ktoré má nesmierny vplyv na formáciu osobnosti človeka a na kvalitu jeho života. „Sociálne prostredie tvoria javy, stavy, procesy a vzťahy, ktoré človeka obklopujú v rodine, sociálnej skupine, spoločenskej vrstve a celej spoločnosti. Ide o súhrn všetkých vplyvov ostatných ľudí a skupín, s ktorými sa jedinec v spoločnosti stretáva a ktoré tak silno pôsobia na priebeh edukačných procesov a jeho výsledky“ (Průcha, In: Bargel, Mühlpachr, 2010, s. 22). Pre človeka je príznačné a charakteristické nadväzovanie vzťahov spolupráce s inými ľuďmi, rozvíjať pocit spolupatričnosti a vzájomnosti. Bez existencie prostredia a jednotlivých vzťahov človek nemôže naplno rozvíjať svoje bytie. Byť súčasťou prostredia, patriť do spoločnosti je súčasťou jeho sociálnej prirodzenosti.

Byť súčasťou sociálneho prostredia, patriť do rodiny a spoločnosti predpokladá aj žiť v zhode s istými pravidlami a hodnotami, ktoré by mali byť odrazom plurality názorov danej society, teda sú pre ňu typické či charakteristické a sú v zhode s cieľmi, ktoré societa chce dosiahnuť. V každej takejto societe však dochádza aj k zlyhávaniu jednotlivcov a skupín, ktoré ohrozujú stabilitu spoločenstva a vedú k nezdravým prejavom. Vtedy hovoríme o patológii. Pojem patológia vo všeobecnosti teda charakterizuje niečo choré, nezdravé, niečo, čo ohrozuje stabilitu, istotu, pokoj. Dotýka sa všetkých oblastí ľudského života, rôznych aspektov spoločnosti, rodiny, jednotlivca. V súvislosti so sociálnym životom človeka, s jeho existenciou v sociálnom prostredí, s jeho konaním, slobodným rozhodovaním, situáciou, v ktorej sa nachádza, hovoríme o sociálnej patológii.

Sociálnu patológiu (ang. social pathology, nem. Sozialpathologie) Ondrejkovič et al. (2009) charakterizujeme ako súhrnný pojem, ktorým pomenúvame choré, nenormálne, či všeobecne nežiaduce spoločenské javy, kde zaraďujeme aj sankcionované formy deviantného správania, ale aj štúdium príčin ich vzniku a existencie. K takýmto javom teda môžeme zaradiť agresiu, alkoholizmus, drogové závislosti, samovražednosť, prostitúciu, homosexualitu, rozvodovosť, nezamestnanosť, patologické hráčstvo, vojnu, násilie, ale aj novšie formy patologických prejavov, ku ktorým Mühlpachr (2008) začleňuje napr. extrémizmus, ktorý dnes predstavuje jednu z najväčších nebezpečenstiev a tiež rôzne druhy závislosti: netomániu – závislosť od internetu, závislosť od televízie, sexuálnu závislosť, workoholizmus, či patologické nakupovanie a prejedanie sa. Marešová (2010) za najčastejšie sociálno-patologické javy dnešnej doby považuje alkoholizmus, toxikomániu, gamblerstvo a ostatné závislosti; členstvo v extrémistických skupinách a náboženských sektách, xenofóbiu a rasizmus; domáce násilie, chorobné prenasledovanie; šikanovanie v škole, na pracovisku (mobbing, bossing), v sociálnych a výchovných inštitúciách voči klientom týchto inštitúcií; prostitúciu, promiskuitu, účasť na pornoprodukcii, kupliarstvo, komerčné sexuálne zneužívanie; vandalizmus vrátane sprejerstva, násilie na štadiónoch, pouličné násilie; asociálnosť šírená prostredníctvom internetu a na tzv. sociálnych sieťach, zneužívanie osobných údajov prístupných na internete, šírenie záznamov z fyzických útokov na vrstovníkoch, učiteľoch, handicapovaných osobách a pod.; samovraždy; korupciu, klientelizmus; vytváranie pouličných gangov detí a mladistvých; bezdomovectvo.

Pojem sociálna patológia ako prvý začal používať anglický filozof a sociológ Herbert Spencer (1820-1903), ktorý ju použil v súvislosti so spoločnosťou ako s istým špecifickým druhom ľudského organizmu, v ktorom figurujú rovnaké zákony. Bol presvedčený o jednote spoločenských (sociálnych) a prírodných zákonov, ktoré majú vplyv na ľudské správanie. Práve tento biologizmus sa stal príčinou neskoršieho zamietnutia tohto pojmu a nahradil ho pojmom sociálna deviácia (Ondrejkovič, In: Tokárová et al., 2002). Na rozdiel od Spencera, Èmile Durkheim (1857-1917), francúzsky zakladateľ vedeckej sociológie, sociálnu patológiu považoval za vedu „o chorobách a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odchyľujú od stanovených noriem, ale súčasne sú organickou súčasťou, komponentom života sociálnych celkov“ (Ondrejkovič et al., 2009, s. 23). Významný český sociológ Inocenc Arnosšt Bláha (In: Schavel, Čišecký, 2005, s. 55) použil termín sociálna patológia na zdôraznenie poruchy „sociálnych procesov a sociálnych zariadení, vo funkcii determinantov individuálnych a hromadných porúch“. Vo všeobecnosti teda môžeme vymedziť pojem sociálnej patológie v súvislosti so sledovaním, skúmaním, pozorovaním negatívnych sociálnych javov vyskytujúcich sa v societe na úrovni jednotlivcov, skupín, širších spoločenstiev či celku.

Stanoviť patologický aspekt predpokladá stanoviť normalitu. Nie je možné rozpoznať normálne od nenormálneho, zdravé od chorého, ak nevieme rozlíšiť, či dokonca pomenovať to, čo je korektné, dobré, normálne. Aby sme dokázali správne vymedziť pojem normality, treba mať na zreteli faktor času a priestoru. Každá doba a každá kultúra sa vyznačuje svojou konformitou, teda zaužívanými zvykmi, pravidlami, normami, hodnotami, náboženstvom. Ich dodržiavanie či nedodržiavanie, zmeny, prijímanie nových pravidiel sa, samozrejme, odvíjajú od základov existencie ľudského bytia v súvislosti so stanovením si istých hraníc vzájomného spolužitia, od vývoja spoločnosti, kvantitatívnych i kvalitatívnych ukazovateľov ekonomického rozvoja, sociálnej i kultúrnej vyspelosti národa. Posudzovať normalitu teda nie je ľahké. Ondrejkovič et al. (2009) hovorí, že v literatúre možno nájsť dvojaké chápanie normality, a to ako vnútornú istotu, prežívanie vlastného sveta a potom normalitu, ktorá je typická pre sociálny štát, čiže pomoc pri zvládaní existujúcich sociálnych problémov. Je teda ponímaná subjektívnym prežívaním konkrétneho jedinca a následne sociálnym i kultúrno-etickým aspektom. „Všeobecne možno povedať, že za normálne je zmysluplné pokladať sociálne javy a procesy, ale aj sociálnu situáciu, ktoré umožňujú človeku také životné prejavy, aké sú výsledkom konsenzu a nepotrebujú vždy znova a znova osobitnú argumentáciu pre vlastné zdôvodňovanie“ (Ondrejkovič et al., 2009, s. 23). Laca (In: Bargel, Mühlpachr et al., 2010) dodáva, že pojem normality sa dá vysvetliť pomocou spoločenských vzťahov, spoločenských rolí, postojov, vzorcov správania či kultúry v danej spoločnosti. Nie je však možné stotožňovať normalitu so štandardom. Pretože to, čo je pre jedného prirodzené, a teda normálne, nemusí byť automaticky pre druhého. Je teda nevyhnutné upozorniť aj na socio-kultúrnu určenosť sociálno-patologických javov a ich premenlivosť v závislosti od času a prostredia. Máme na mysli predovšetkým vekové kategórie mládež, dospelí. Takto môžeme tvrdiť, že normalita vystihuje prijímanie, dodržiavanie a rešpektovanie takých noriem, hodnôt a pravidiel, ktoré sú v súlade s konformitou society, ich ustálenosť reprezentuje vhodnosť a potrebnosť ich využívania s cieľom zabezpečenia fungovania spoločnosti ako celku a tým aj každého jednotlivca, skupiny, rodiny, organizácií, inštitúcií.

Sociálno-patologické javy sa zväčša vyskytujú tam, kde dochádza k istým druhom problémov, záťažových situácii, ktoré vyvolávajú vnútorný tlak, nepokoj a človek viac-menej nedokáže takýto stav akceptovať, prispôsobiť sa, resp. čeliť a nachádzať riešenia. Sociálna patológia je tak spätá s pojmom sociálny problém, ktorý definuje V. Lamser (In: Žilová, 2005, s. 42) ako “vývojové tendencie v ľudských vzťahoch a v spoločnosti, ktoré sú považované za ťaživé (problémové) a ktorým je nutné venovať pozornosť formou korektívnych a vyrovnávacích, ale zvlášť preventívnych opatrení“. Lamser (In: Levická, 2002, s. 63) ďalej tvrdí, že „ o sociálnom probléme hovoríme až vtedy, keď problém presahuje osobnú situáciu, zasahuje väčší počet ľudí a vyžaduje riešenie“. Je chápaný ako záťažová situácia, ktorú treba riešiť z pohľadu celej spoločnosti i každého jednotlivca. Na základe týchto charakteristík môžeme vymenovať niektoré faktory ovplyvňujúce vznik sociálno-patologických javov. Ide najmä o nefunkčnosť rodiny, keď dochádza k degradácii zaužívaných pravidiel, noriem i hodnôt, zdravotné problémy, smrť, zadlženosť, nezamestnanosť a iné.

Problémy sociálnej patológie sú v centre záujmu mnohých vedných disciplín ako sú právne vedy, sociálna psychológia, sociológia, sociálna pedagogika, sociálna práca. Každá z týchto vied prispieva k riešeniu danej problematiky do takej miery, do akej je schopná v rámci svojho predmetu záujmu získať potrebné poznanie konkrétneho sociálno-patologického javu. V tejto súvislosti Ondrejkovič et al. (2009) poznamenáva, že sociálna práca predstavuje integrovanú disciplínu zaoberajúcu sa problematikou sociálnej patológie nielen v teoretickej, ale najmä praktickej rovine, a to zväčša v podobe sociálnej služby, ktorá je schopná riešiť individuálne, rodinné i celospoločenské problémy aj v súvislosti s nadväznosťou na sociálnu politiku. Sociálnu patológiu preto môžeme považovať za vednú disciplínu, ktorá skúma negatívne javy a procesy vyskytujúce sa v rámci spoločnosti a sú dominantným predmetom sociálnej práce.

Sociálno-patologické javy sa dotýkajú tak každého jednotlivca, rodiny, ako aj celej spoločnosti. Tým, že existujú, sú nebezpečné, predstavujú ohrozenie, nestabilitu celej society. Účinný spôsob v boji proti zlu, ktorý pomenúvame sociálno-patologickým javom, je najmä predchádzanie jeho vzniku, šíreniu, stupňovaniu, a to rešpektovaním spoločného dobra, čiže prijímaním a uplatňovaním takých noriem, pravidiel, vzorcov správania, ktoré budú zabezpečovať spoločný úžitok, spravodlivosť, dôstojnosť a humanizáciu každého ľudského bytia.

Patologické prejavy rodinného systému

Ako sme už spomínali, sociálno-patologické javy sa nedotýkajú iba jednotlivca. Ich eventualita presahuje individuálne zlyhávania, teda dotýkajú sa všetkých vekových kategórii, či už ide o deti, mládež i dospelú populáciu, ale dotýkajú sa taktiež inštitúcií, organizácií a celej spoločnosti. Treba si uvedomiť, že zlyhanie jednotlivca môže mať za následok patologický zárodok širšieho spoločenstva, v ktorom jednotlivec existuje a, samozrejme, spoločenstvo, ktoré má znaky patologických prejavov, vyvoláva deštrukciu menších skupín a jednotlivcov. Ide o akýsi druh reťazovej reakcie, ktorý nie je treba podceňovať, či dokonca zatvárať oči. Jedným z dôležitých systémov, kde takéto zlyhávanie vyvoláva ďalšie zhubné reakcie a kde sa najviac ukazujú nepriaznivé účinky týchto patologických prejavov je rodina.

Rodina predstavuje istý druh sociálneho systému. Sociálny systém podľa Eriksena (2008) je súbor sociálnych vzťahov, ktoré sa pravidelne aktualizujú a reprodukujú v procese interakcie. Sociálny systém zdieľa aj normatívny systém s funkčným súborom sankcií, čiže ide o určitý druh zhody alebo vynútenej poslušnosti so zreteľom na to, čo sa v rámci systému a medziľudských interakcií deje, alebo čo by sa malo diať. Rodinný systém je postavený na sociálnych vzťahoch jednotlivých jej členov, každý člen rodiny má svoje postavenie a svoje úlohy, ktoré by mal plniť. Platia, resp. mali by tu platiť isté pravidlá v rámci sociálneho statusu a spoločnej deľby práce. Zvláštnosť rodinného systému spočívajúci v prepojení verejných, sociologických, psychologických i čisto súkromných prvkov vyjadruje Možný (In: Sobotková, 2007) takto: „Rodina je dnes vnímaná súčasne so svetom, ktorý ju obklopuje, ako racionálna, pragmatická, funkčne vertikálne hierarchizovaná, kultúrne obmedzujúca inštitúcia a zároveň ako zvláštny svet autenticity, emocionality, prirodzenej rovnosti a spontánnosti.“

Rodina je základom, dôležitým elementom spoločnosti. Takto najvšeobecnejšie možno charakterizovať rodinu a takto ju charakterizovalo už niekoľko autorov. Musíme v podstate súhlasiť s takto formulovanou definíciou, ktorá vystihuje vzťah rodiny k spoločnosti, teda v ktorej existuje, a, samozrejme, tento vzťah smeruje aj od spoločnosti k rodine. Takýto vzťah je vyjadrením jednotlivých funkcií rodiny (jednotlivé funkcie rodiny budeme rozoberať v ďalšej kapitole), ktoré sú nasmerované do jej vnútra, ale aj do spoločnosti ako celku a povinnosťou spoločnosti je vytvárať priaznivé podmienky pre jej funkčnosť. Ide o pomer, ktorý vyjadruje vzájomnú spätosť dvoch inštitútov. Spoločnosť potrebuje funkčnú rodinu a rodina potrebuje funkčnú spoločnosť. Pre funkčnosť rodiny sú veľmi dôležité vzťahy medzi jej členmi, dôležité je to, ako si vedia pomáhať, ako akceptujú jednotlivé potreby svojich členov. Pozitívne sociálno-psychologické usporiadanie rodiny s primeraným ekonomickým zabezpečením je dobrou konšteláciou pre pozitívne smerovanie rodiny a zabezpečenie jej normality. Froma Walshová (In: Sobotková, 2007) rozlišuje štyri prístupy k normalite rodiny:

  1. normalita ako zdravie a absencia patológie – rodina je normálna, ak žiadny člen rodiny nevykazuje symptómy poruchy,
  2. normalita ako ideál – úspešnosť rodín sa vzťahuje k hodnotám ako je vernosť, porozumenie, tolerancia a pod., a k splneniu určitých úloh, napr. správna výchova dieťaťa. Veľký vplyv na obraz ideálnej rodiny majú teda sociálne, kultúrne a etické normy,
  3. normalita ako priemer – rodina je normálna, pokiaľ jej fungovanie zodpovedá tomu, čo sa v spoločnosti považuje za typické, či štandardné,
  4. normalita ako transakčný proces – pozornosť sa upriamuje na prebiehajúci proces v čase, čiže do úvahy sa berie sociálny a časový kontext rodiny.

Spoločenský vývoj po roku 1989 priniesol do našej spoločnosti tak dlho očakávanú slobodu, nové obzory, možnosti, ale aj zmeny, a to prakticky do všetkých oblastí života, teda aj do našich rodín (Laca, 2005). Musíme tvrdiť, že v každom ohľade ide o mnoho pozitívnym zmien, či už v oblasti hospodárstva, ekonomiky, politiky ... Na druhej strane treba vidieť aj dôsledky týchto tzv. úspechov. Je treba si všimnúť prenikanie nových prvkov západného sveta, ktoré okrem pozitívneho rázu prinášajú do tohto nášho sveta chaos, prevracanie hodnôt, nestabilitu, neistotu, zmätok. To, čo sa považovalo za prvoradé, a tým myslíme rodinu a jej stabilitu, sa chtiac-nechtiac odsúva do pozadia. Tradičná rodina, jej hodnoty a úlohy v nej pomaly, ale iste začínajú byť v rozklade. A to so všetkými negatívnymi dôsledkami tak, ako o tom hovorí Mühlpachar (In: Bargel, Mühlpachr, 2010, s. 20): „... nemanželské rodičovstvo, manželstvo ako ekonomicko-zmluvný vzťah, bezdetné manželstvá, predčasná „socializácia“ detí, rozvodovosť ako nástroj riešenia bežných konfliktov, neúplná rodina – výchova detí s absenciou mužského (otcovského) vzoru, rozpočtový neporiadok v rodine, strata autority v rodine, starnutie (pra)rodiča ako príťaž, umieranie v anonymnom prostredí, nepochopenie skutočného zmyslu ženskej a mužskej roly“.

Rodina je základným socializačným subjektom. Má bezprostredný vplyv na ďalšie smerovanie a uplatnenie sa svojich najmladších členov rodiny, čiže detí v spoločnosti. Dieťa je veľmi vnímavé a svojich rodičov považuje za vzory, ich správanie a konanie považuje za správne, a teda je prirodzené, že ich zvykne kopírovať. Možno tak očakávať, že dieťa bude prospešné pre spoločnosť v takom rozsahu, ako sú prospešní jeho rodičia. Okrem toho, rodina má vplyv na psychické rozpoloženie dieťaťa (Hudáková, 2011). Výchova dieťaťa vo funkčnej rodine podmieňuje jeho zdravý vývin. Dieťa, ktoré vyrastá v harmonickej rodine, v ktorej nachádza emočnú podporu, kde prejavy lásky, spolupatričnosti, vzájomného zdieľania radosti i starostí sú súčasťou spolunažívania, je vybavené dostatočnou schopnosťou zdieľať každodenný život i v dospelom veku. „Len ľudia, ktorí boli vo svojom detstve vyzbrojení pre záťaže budúceho sveta, môžu zvládnuť všetky ťažkosti a nároky a nájsť s druhými ľuďmi, blízkymi i vzdialenými spôsob spolužitia“ (Koluchová, In: Mühlpachr, 2008, s. 147). Je však treba povedať, že emocionálna funkcia rodiny akoby zapadala do úzadia.

Konzumný spôsob života a jeho zabezpečovanie oberá hlavne mužov o rodinný život. Nedostatok času pre rodinu, nedostatok kontaktov s deťmi, možností prijímať a dostávať lásku ohrozuje mužov rôznymi patologickými prejavmi v ich rodinných vzťahoch. Ak chýba spolupráca zo strany mužov, ženy sa v takejto rodine cítia neslobodné a ukrátené o vlastné formy sebarealizácie. Preferovaním bohatstva a konzumného spôsobu života sa takto oslabuje úcta k materstvu a otcovstvu (Lenczová, 2005). Podobného názoru je aj Hrehová (2005), ktorá tvrdí, že v moderných rodinách dnes väčšinou chýba láskyplné pochopenie a vzájomná úcta. A práve táto absencia spôsobuje, že rodine chýba jednota, šťastie a rovnoprávnosť. Na tento nedostatok sa potom nabaľuje strata tak otcovskej, ako aj materskej autority. Mnohí rodičia si nevedia poradiť s vlastnými deťmi už od puberty.

Východiskom z tejto dilemy je návrat k pravým morálnym a kresťanským hodnotám. A práve dnešné rodiny akoby sa vymykali z hodnôt a princípov, ktoré po stáročia boli ich súčasťou. Nevera, nezáujem o manželského partnera, nezáujem o výchovu detí, trávenie času mimo rodiny, nízka reprodukcia, život partnerov bez manželského zväzku, to sú iba niektoré otázniky nad dnešnými rodinami. Kresťanské ponímanie manželstva ako nezrušiteľnej inštitúcie, trvalosť rodiny na základe viery „Čo Boh spojil, človek nerozlučuje“ nepredstavuje v dnešnej dobe tak vysoko morálno-kresťanskú hodnotu. Stabilita rodiny už nie je takým vysokým kreditom. Rozvod manželstva sa stáva pre dnešnú spoločnosť prirodzeným aktom, formou vlastnej samostatnosti, obligátnym prejavom nechceného spolužitia. Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov sa inštitút rozvodu chápal ako odchýlka od zaužívaného prejavu správania. Najmä rozvedené ženy boli často terčom posmechu, priam opovrhovania zo strany užšieho i širšieho prostredia. Rozvod nezapadal do zvykov a morálnych noriem spoločnosti. Nemôžeme úplne tvrdiť, že dnes takého prejavy nepoznáme, avšak miera tolerantnosti stúpla. Neúplná rodina z akýchkoľvek dôvodov sa často stáva dysfunkčným prvkom rodiny ako takej a zanecháva následky v podstate na všetkých jej členoch. Nižší príjem do domácnosti, zmena deľby práce v domácnosti, menšia sociálna podpora, stres, to sú faktory, ktoré môžu vyvolávať patologické zlyhávania jej jednotlivých členov a rodinu ako celok tak postihuje istý druh dysfunkcie. Výskumy ukazujú, že nízky ekonomický (ale aj kultúrny) štandard rodiny, funkcionálne poruchy rodiny, nepriaznivá emocionálna klíma i záporné rodičovské vzory majú bezprostredný vplyv na morálnu kvalitu dieťaťa, na jeho prejavy i vzťah k okoliu (Mühlpachr, 2008). Je len samozrejme, že dieťa, ktoré nenachádza v rodine lásku, porozumenie, podporu, sa ľahšie stáva ohniskom rôznych patologických javov. Všetky potreby, ktoré by dieťa malo dostať v rodine, tak nachádza na ulici, v kruhu tzv. kamarátov. U detí z nefunkčných rodín sa častejšie vyskytuje záškoláctvo, poruchy správania, drogové závislosti, protizákonná činnosť a pod.

Nemôžeme však tvrdiť, že úplná rodina je zárukou jej funkčnosti. Aj v úplných rodinách sa vyskytujú patologické prejavy, aj keď navonok vyzerá všetko v normále. Poznáme mnohé zlyhávania rodinného systému v podobe zanedbávanej výchovy, v horšom prípade v podobe týrania detí či už fyzického, psychického, emocionálneho. Ide v podstate o necitlivý prístup k deťom zo strany rodičov, ich agresívne prejavy vyvolané nezamestnanosťou, nedostatočnou finančnou situáciou, frustráciou, vlastnou nemohúcnosťou nájsť a mať zmysel života, alkoholizmom a mnohými inými faktormi. Takéto konanie teda súvisí s osobnosťou človeka, s jeho neschopnosťou čeliť životným situáciám primeraným a požadovaným spôsobom. Zvláštnym prípadom je sexuálne zneužívanie detí. Ako tvrdí Mühlpachr (2008), osoby, ktoré sexuálne zneužívajú svoje dieťa, sú intelektuálne podpriemerní, z psychiatrického hľadiska sú hodnotení ako psychopati alebo anomálne osobnosti. Mnohí z nich sú alkoholici, užívatelia drog a dopúšťajú sa ďalších foriem patologických prejavov. Avšak nielen dieťa je v rodine zneužívané. S domácim násilím, či s domácim terorizmom sa stretávame, bohužiaľ, pomerne dosť často. Nejde pritom o rodiny s nižším vzdelaním a nižšou životnou úrovňou, naopak, k týmto prípadom dochádza skôr v rodinách s vyšším vzdelaním a vyššou životnou úrovňou (Šmolka, Mach, 2008). Domáce násilie sa prejavuje neprimeranými požiadavkami na partnera. Môže ísť o násilie tak zo strany muža, ako aj ženy, ale častejšie sa vyskytuje v podobe násilia na žene. Domáce násilie sa prejavuje priamym fyzickým násilím, tiež psychickým, sexuálnym, sociálnym, ale aj ekonomickým násilím.

Vážne dysfunkčné prvky do rodiny vnáša nezamestnanosť. Na jednej strane zníženie rodinného rozpočtu, na strane druhej pocit nepotrebnosti, pocit neschopnosti a z toho prameniace ďalšie a ďalšie negatívne faktory, odrážajúce sa nielen na jednotlivcovi, ale na rodine ako celku, či už v spojitosti s alkoholizmom a inými drogovými závislosťami, agresivitou, psychickými i somatickými poruchami, narušenými rodinnými vzťahmi,;k tomu sa pridružuje narušená komunikácia v rodine, časté hádky, zanedbávaná starostlivosť o deti, o domácnosť a pod. Najhoršie je, ak nezamestnanosť rodine po ekonomickej rovine dosiahne istú znesiteľnú hranicu a prerastie do zadlženosti rodiny, do chudoby, v horšom prípade až k bezdomovectvu. Ide takpovediac o extrémne prípady, ale nie neexistujúce. A nie sú to prípady, ktoré vznikali v minulosti, sú to prípady dnešných čias, situácie súčasného sveta.

Ako vidíme, problémy v rodine sú stále aktuálne, jeden problém vyvoláva (Dirgová, 2010) ďalší, a je teda namieste uvažovať, či nie sme ľahostajní voči rôznym sociopatologickým prejavom, ktoré dnešnú rodinu postihujú, či máme dostatočne kvalitný, primeraný a vyhovujúci sociálny, ekonomický i normatívno-právny systém, či nezavrhujeme sociálny život postavený na hodnotách ako je kultúra, priateľstvo, rovnosť, ale najmä právo na život a právo na dôstojný život a spravodlivosť. Rodina patrí bezpochyby do systému všeľudských hodnôt, patrí do systému kresťanských hodnôt, ku ktorým sa Slovensko verejne hlási. Je pravda, že rodina má byť nezávislá inštitúcia, v každom ohľade spôsobilá, a samozrejme, aj povinná udržiavať si svoju situáciu tak, aby bola schopná riešiť všetky svoje problémy. Sú však životné okamihy, keď si sama nevystačí. Ako podotýka v blahej pamäti Ján Pavol II. (1995), budúcnosť ľudstva prechádza cez rodinu. Aby rodina mohla plniť svoje poslanie, je nutné a naliehavé zaistiť jej pomoc a podporu. Spoločnosť a štát majú zabezpečiť nevyhnutnú pomoc, aj ekonomickú, aby rodina svoje problémy mohla riešiť čo najľudskejším spôsobom. Strieženec (2001, s. 62) k tomu dodáva, že „vo funkčných zmenách rodiny za najpodstatnejšie pokladáme vytvorenie takých podmienok pre rodinu, aby čo najširší okruh sociálnych potrieb rodín mohol byť zabezpečovaný jej vlastnými silami. Predovšetkým pracovnými príjmami, adekvátnym poisťovacím systémom a pod.“. Je dôležité pre rozvoj spoločnosti a pre existenciu ďalších generácií vrátiť rodine základné všeľudské hodnoty postavené na dlhoročných tradíciách, ktoré dokážu vrátiť „život“ rodine, rodinným vzťahom, a teda celej spoločnosti.

Záver

Žijeme v období, v ktorom sa snažíme o globálne prepájania, o informačné prepájania, dosahujeme nebadané pokroky z hľadiska vedy a výskumu (Černá, Hrablik, 2010), snažíme sa podmaniť si nielen zem, ale aj vesmír a svet pod vodou. A pritom akosi zabúdame, za akú cenu to všetko robíme, zabúdame na základnú bunku spoločnosti, teda na rodinu.

Čas nám uteká veľmi rýchlo a táto rýchlosť nás zbavuje pocitu, aby sme si stihli uvedomiť, čo sa s nami deje a čo sa deje v našich rodinách. Snažíme sa byť prvými, ideme za svojimi cieľmi a to bez ohľadu na druhých a často aj bez ohľadu na seba samých, a pritom nám uniká podstatná vec, ktorá je taká dôležitá v rodine. Až keď príde „problém“ realita, ktorá zásadne ovplyvní náš život, ktorá dáva nejasný signál do budúcnosti, až vtedy človek precitne zo svojej letargie, keď tvárou v tvár a chtiac-nechtiac musí riešiť problém (vyskytujúci sa nejaký sociálno-patologický jav v rodine), ktorý si nevedel ani len predstaviť. Najefektívnejšou cestou riešenia sociálno-patologických javov vyskytujúcich sa v rámci rodiny i v rámci spoločnosti je ich prevencia. A to je poslaním i povinnosťou vedy, výskumu, štátnych a politických predstaviteľov, ale aj každého človeka.

Autor: PaedDr. Slavomír Laca, PhD.

Zoznam použitej literatúry

BARGEL, M. – MÜHLPACHR, P. et al. 2010. Inkluze versus exkluze – dilema sociální patológie. Brno: Institut mezioborových studií, 2010. 184 s. ISBN 978-80-87182-12-3.
ČERNÁ, Ľ. - HRABLIK, M. 2010. Zamestnávanie absolventov na súčasnom trhu práce.
In: Humanitné vedy a ich význam pri vzdelávaní a rozvoji kľúčových kompetencií študentov vysokých škôl technického zamerania: Zborník recenzovaných vedeckých prác s medzinárodnou účasťou k 20. výročiu založenia katedry. - Košice: Technická univerzita v Košiciach, Katedra spoločenských vied, 2010. ISBN 978-80-553-0523-3.
DIRGOVÁ,E. 2010. Vzdelávanie ako primárny faktor zvyšovania zamestnanosti. In: Zborník z Týždňa vedy a techniky. – Ružomberok: PF KU, 2010. 126 s. ISBN 978-80-8084-555-1.
ERIKSEN, T. H. 2001. Små steder – store spørsmål. Sociální a kulturní antropologie. Praha: Portál, 2008. 408 s. ISBN 978-80-7367-465-6.
HUDÁKOVÁ, Z. 2011. Dieťa s poruchou správania. In Zborník z II. vedeckej konferencie Tradície a inovácie vo výchove a vzdelávaní modernej generácie učiteľov VII. Vydavateľstvo: Verbum, Katolícka univerzita v Ružomberku. Ružomberok, 2011. 364 s. ISBN 978-80-8084-676-3. s. 144-150.
HREHOVÁ, H. 2005. Etika – sociálne vzťahy – spoločnosť. Bratislava: VEDA, 2005. 337 s. ISBN 80-224-0849-2.
JÁN PAVOL II. 1995. Evangelium vitae. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1995. 198 s. ISBN 80-7162-097-1.
LACA, P. 2005. Kriminalita mladistvých. Prešov. In: Slovo – časopis gréckokatolíckej cirkvi, In: Slovo, č. 5, roč. XX, 2005, ISNN 1311-8544.
LENCZOVÁ, T. 2005. Rodina spoločnosti, spoločnosť rodine. In Rodina a trvalo udržateľný rozvoj. Zborník referátov z konferencie. Bratislava: Slovenská spoločnosť pre rodinu a zodpovedné rodičovstvo, 2005. ISBN 80-968891-4-1, s. 86–93.
LEVICKÁ, J. 2002. Teoretické aspekty sociálnej práce. Trnava: ProSocio, 2002. 283 s. ISBN 80-89074-39-1.
MAREŠOVÁ, A. 2010. Jaké společenské jevy jsou dnes označovány jako závažné sociálně patologické jevy? In Sociální, ekonomické, právní a bezpečnostní otázky součastnosti. (Česká a Slovenská republika na počátku nového milénia). Sborník 2. mezinárodní slovensko-české konference. Praha: Soukromá vysoká škola ekonomických studií, 2010. ISBN 978-80-86744-84-1, s. 295-301.
MOŽNÝ, I. 2006. Rodina a společnost. Praha: SLON, 2006. 312 s. ISBN 80-86429-58–X.
MÜHLPACHR, P. 2008. Sociopatologie pro sociální pracovníky. Brno: MSD, 2008. 194 s. ISBN 978-80-7392-069-2.
ONDREJKOVIČ, P. et al. 2009. Sociálna patológia. Bratislava: VEDA, 2009. 580 s. ISBN 978-80-224-1074-8.
SCHAVEL, M. et al. 2010. Sociálna prevencia. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety, 2010. 266 s. ISBN 978-80-89271-22-1.
ŠMOLKA, P. – MACH, J. 2008. Manželská a rodinná trápení. Praha: Portál, 2008. 191 s. ISBN 978-80-7367-448-9.
WALSCH, N. D. 2002. O holistickom živote. Bratislava: Evos, 2002. 103 s. ISBN 80-88881-14-5.

_________________________________

Publikácie autora článku: PaedDr. Slavomír Laca, PhD
Základy sociálnej pedagogiky - Sociálna pedagogika prechádza neustálym vývojom v súvislosti s vývojom celej spoločnosti, ktorá je poznačená spoločenskými zmenami súvisiacimi predovšetkým s rastúcou technikou, automatizáciou a globalizáciou sveta, ale aj s narastajúcim množstvom sociálno-patologických javov v spoločnosti.

Vybrané kapitoly z etiky pre sociálno-zdravotnícke profesie - V súčasnosti môžeme konštatovať, že je veľký nárast pribúdajúcich vedeckých poznatkov o človeku ako o rozumnom indivíduu na úrovni ľudskej populácie, až po rôznu problematiku. Vystupujú do popredia stále nápadnejšie mnohoraké a komplikované etické otázky ohľadom ľudského života.