Spoluzávislosť v rodine s členom závislým od alkoholu

nov 11 2011

The Codependence in the family with alcohol addicted member
Abstrakt: Závislosť od alkoholu je choroba, ktorá svojím priebehom a prejavmi postihuje v najväčšej miere najbližších príbuzných závislého jedinca. Cítia za závislého zodpovední a jeho pitie sa často stáva jediným zdrojom ich pocitov. Príspevok sa zaoberá problematikou spoluzávislosti ako špecifického chorobného stavu, ktorým rodina reaguje na alkoholizmus svojho člena. Zároveň prezentuje závery kvalitatívneho výskumu, ktoré popisujú priebeh spoluzávislosti v rodine s alkoholovo závislým členom so zameraním na prežívanie a správanie sa spoluzávislej osoby vo vzťahu k závislému.
Kľúčové slova: Rodina, Spoluzávislosť, Spoluzávislá osoba, Terapia, Závislosť od alkoholu

Abstract: Alcohol addiction is a disease, which affects by its progress and demonstration mostly the family members of the addicted. They feel responsible for the addicted member and his drinking often becomes the sole source of their feelings. The contribution dwells on codependency problems as a specific pathological state the family reacts to the alcohol addiction of their member. It presents the conclusion of the qualitative research, which describe the course of the codependence in the family with alcohol addicted member with focusing on living out and behavior of the codependent in the relationship to the addicted.
The key words: Family, Codependence, Codependent, Therapy, Alcohol addiction

Úvod

Závislosť od alkoholu je choroba, ktorá má najväčší emocionálny dopad práve na rodinu. Vzájomné vzťahy v rodine bývajú narušené a čím viac sú pocity jednotlivých členov rodiny deštruktívne, tým neprimeranejšie je ich správanie sa vo vzťahu k alkoholovo závislému členovi rodiny. Problematika spoluzávislosti v rodine s výskytom závislosti od alkoholu nás zaujíma najmä z toho dôvodu, že rodinní príslušníci a blízki závislého pri hľadaní odbornej pomoci nikdy nepôsobia neutrálne. Buď závislého člena rodiny ovplyvňujú priaznivo a adekvátnym spôsobom participujú na jeho liečbe, alebo je ich vplyv v dôsledku rozvoja spoluzávislosti nežiaduci a pôsobí proti hlavnému cieľu liečby závislosti od alkoholu – trvalej, dôslednej a úplnej abstinencii. Pri práci s rodinnými príslušníkmi závislého často počúvame vety typu: „Ja by som mu dal všetko“ alebo „Keby som mohla, žijem jej život.“ Nie je preto zriedkavosťou, že pri zabezpečovaní efektívnej liečby môžu najbližší príbuzní závislého potrebovať viac odbornej pomoci ako samotný závislý. Poznať a pochopiť myslenie a správanie sa spoluzávislých osôb dáva možnosť odborníkom pripraviť sa na efektívnu spoluprácu s príbuznými, konštruktívne s nimi komunikovať, zabezpečiť jednotný prístup všetkých zainteresovaných vo vzťahu k závislému a tým nepochybne zvyšovať samotný efekt odbornej pomoci alkoholovo závislému členovi rodiny.

Spoluzávislosť

Pojem spoluzávislosť – kodependencia (z angl. Co-Dependence) priniesol veľa nových hľadísk na samotný syndróm závislosti, na jeho porozumenie i na samotnú liečbu.
Charles L. Whitfield (1991 In Laskovská, 2008, s. 8) definuje spoluzávislosť ako „multidimenzionálny stav (fyzický, mentálny, emocionálny a duchovný), prejavujúci sa pri akomkoľvek utrpení alebo dysfunkcii, ktorá sa spája alebo vzniká zameriavaním sa na potreby a správanie druhých“.

Robert Subby (In Beattieová, 2006, s. 42) v knihe Codependency, An Emerging Issue opisuje spoluzávislosť ako „emočný, psychologický a behavioristický stav u človeka, ktorý vzniká v dôsledku dlhodobého vystavenia a dodržiavania obmedzujúcich pravidiel, ktoré bránia úprimnému vyjadrovaniu pocitov a tiež priamej diskusii o osobných a medziľudských problémoch“.

Beattieová (2006, s. 47) definuje spoluzávislosť nasledovne: „Spoluzávislý človek je ten, kto sa dáva ovplyvňovať správaním druhého človeka a cíti nutkanie kontrolovať jeho správania“. Súčasne hovorí o spoluzávislosti ako o partnerstve v závislosti, a v kontexte závislosti od alkoholu je nám táto definícia najbližšia.

Podstata vyššie uvedených definícií však ostáva rovnaká – spoluzávislý jedinec má blízky vzťah k osobe s problémom závislosti, pričom jeho emócie, prežívanie, správanie, postoje a vzťahy k iným ľuďom sú jednoznačným spôsobom (i keď často nepriamo) ovplyvňované správaním, prežívaním a postojmi osobou, ktorá je závislá. Podľa niektorých odborníkov spoluzávislí chcú a potrebujú okolo seba chorých ľudí preto, aby mohli byť šťastní nedravým spôsobom.

Nebezpečenstvo spoluzávislosti spočíva najmä v tom, že príbuzní závislého jedinca strácajú postupne svoju osobnú identitu. V zameraní sa na potreby závislého zanedbávajú samých seba, berú problémy závislého za svoje problémy, preberajú za neho zodpovednosť, a tým mu umožňujú a dovoľujú unikať pred jeho vlastnou zodpovednosťou a pred následkami jeho pitia. U spoluzávislých sa časom vytráca nielen ich osobná identita, ale znižuje sa ich vlastné sebahodnotenie, skresľuje sa realita a pre mnohé rodiny je charakteristické úplné popretie výskytu problému a existencie závislosti.

V praxi sa často stretávame s príbuznými závislých, ktorí svojich blízkych nielen chránia v zmysle popierania ich problému, ale pitie svojho blízkeho (manžela, manželky, dieťaťa) racionalizujú, ba dokonca obhajujú. Častokrát rodinní príslušníci preberajú na seba pocity svojho závislého člena rodiny, stávajú sa jeho citovým zrkadlom, balansujú medzi potrebou pomôcť a potrebou odlúčiť sa. Tieto myšlienky u nich spätne vyvolávajú najmä pocity viny, napätia, strachu. Oni sami sa dostávajú do bludného kruhu, z ktorého bez pomoci odborníkov veľakrát nevedia odísť.

Ako uvádza Žiaková (2005, s. 171), na linkách dôvery nie je nezvyčajné tvrdenie ženy, že „popri manželovom pití ešte aj ja som ochorela“, pričom volajúca opisovala svoje subjektívne prežívané telesné ťažkosti. Nezriedka sa teda stáva, že v dôsledku psychického vyčerpania a depresií sami siahajú po alkohole alebo liekoch.

„Pravda je taká, že alkoholici ktorí sú sami obeťami choroby, majú negatívny vplyv na ľudí z najbližšej ale aj vzdialenej rodiny, teda na tých, s ktorými žijú. Príbuzní a priatelia alkoholika ho často ospravedlňujú, dlho kryjú, lebo paradoxne veria že sa polepší, i keď veľakrát sklamal a permanentne klame“ (Mariani, 2009, s. 17).
Spoluzávislé osoby sa snažia robiť zmeny, ktoré by (podľa ich názoru) situáciu zmenili, napravili, ale to, čo robia, v skutočnosti situáciu v rodine len zhoršuje. Nevedome a nechtiac tak podporujú pretrvávanie problému a stávajú sa súčasťou choroby. Väčšiu pravdepodobnosť stať sa spoluzávislým majú osoby, ktoré boli vychovávané v dysfunkčnej rodine a nemajú vzory správania sa dobrej a zdravej rodiny.

O tom, či sa konkrétna osoba stane spoluzávislou, alebo nie, rozhodujú mnohé činitele. Kredátus (2004) poukazuje na emocionálnu a materiálnu závislosť, slabé postavenie ženy v domácnosti, izoláciu rodiny, prípadne spoločenský tlak na udržanie manželstva za každú cenu. Nemenej dôležitá je aj pracovná a spoločenská pozícia členov rodiny, tlak verejnej mienky – názor prostredia, v ktorom rodina žije. Vzniku spoluzávislosti napomáha aj emocionálna nezrelosť, pocit vlastnej menejcennosti, potreba patriť partnerovi, slabé hranice vlastného „ja“, ale aj deficit interpersonálnych schopností riešiť problémy.

Priebeh spoluzávislosti – výsledky kvalitatívneho výskumu

Cieľom nami realizovaného kvalitatívneho výskumu bolo zistiť a analyzovať priebeh spoluzávislosti rodinných príslušníkov závislého od alkoholu. Pre naplnenie cieľa sme si stanovili nasledovné čiastkové ciele:

  • zadefinovať jednotlivé fázy spoluzávislosti rodinných príslušníkov závislého od alkoholu
  • charakterizovať jednotlivé fázy spoluzávislosti so zameraním na prežívanie a správanie sa spoluzávislých vo vzťahu k blízkemu členovi rodiny závislého od alkoholu

Na základe analýz údajov z rozhovorov s participantmi výskumu uvádzame jednotlivé fázy spoluzávislosti a ich špecifický priebeh so zameraním na prežívanie a správanie sa spoluzávislej osoby vo vzťahu k alkoholovo závislému členovi rodiny. Ako vyplýva z výskumu, ale aj z našich skúseností, nasledujúce fázy sa nemusia vždy vyskytnúť v uvedenom poradí, môžu sa opakovane vracať, striedať, prebiehať paralelne vedľa seba a mnohí spoluzávislí môžu zostať trvale v niektorej z uvedených fáz:

1.fáza – POPRETIE
Fáza Popretie je charakteristická intenzívnym popieraním reality, ktorou je alkoholová závislosť blízkeho člena rodiny. Jewettová (In Beattieová, 2006, s. 158) uvádza, že „popieranie reality je vedomá alebo nevedomá obrana, ktorú používame, aby sme sa vyhli úzkosti, keď sa cítime ohrození. Ignorujeme veci, ktorých uvedomenie si by porušilo našu duševnú rovnováhu.“ Popretie predstavuje fázu šoku, v ktorej sa spoluzávislá osoba snaží sama sebe nahovoriť, že sa nič vážne nedeje. Už v tejto fáze nastupujú obranné mechanizmy, ktorými sa spoluzávislá osoba chráni pred skutočnosťou. Spolieha sa na sľuby alkoholika, verí im a hoci jej zdravý rozum hovorí, že so správaním sa závislého nie je niečo v poriadku, svoje skutočné pocity skrýva a vyhýba sa nepríjemným témam, príp. odmieta komunikovať s okolím.

Najčastejšie vyskytujúcimi sa obrannými mechanizmami sú:

  • bagatelizácia, t.j. minimalizovanie a skresľovanie rozsahu a závažnosti problému, ako napr: „...ešte som si hovorila, že veď keď si dá v robote 2 dcl vínka s kolegyňami, na tom nie je predsa nič zlé, veď je to normálne. Pijú aj iní a omnoho horšie.“
  • zľahčovanie situácie, napr.: „...ale v duchu som si to zľahčoval a neprikladal som tomu príliš veľký význam.“
  • ignorovanie faktov, napr.: „A keď som to povedala mužovi, ten len kývol rukou a povedal, že zasa raz dramatizujem...“,
  • únik do sebaľútosti, napr.: „Keď začali problémy, neriešila som ich, potom som sa začala ľutovať, svoj život,...“

Tieto obrany sa v priebehu ďalšieho rozvoja spoluzávislosti posilňujú, obmieňajú a opakovane vracajú v dôsledku narastajúcich pocitov viny, ľútosti a nízkeho sebavedomia. Sprievodnými emóciami sú najmä šok a pocity strachu, ako napr.: „...dlho som tomu nechcel veriť a keď bola prvýkrát hospitalizovaná na psychiatrii a lekár mi hovoril ešte aj o jej závislosti od liekov, bol som v šoku.“ alebo „Keď som zistil, že pije, zľakol som sa,...“

2.fáza – HNEV
Keď spoluzávislá osoba prestane popierať vzniknutú situáciu, nastupuje fáza hnevu. Hnev, ktorý pociťuje, môže byť neoprávnený alebo oprávnený. V prvom prípade obviňuje nielen seba, ale aj Boha, prípadne iných ľudí a je charakterizovaný výrokmi typu: „Dlho som sa hnevala najskôr na Boha a potom na seba, že som ju zle vychovala.“ alebo: „Potom som sa hnevala sama na seba, že som sa nerozviedla, ešte keď bol malý, aby nevidel, aký opitý chodil domov otec.“ V určitých momentoch však začne spoluzávislá osoba pociťovať oprávnený hnev na správanie sa závislého, pretože si začína uvedomovať, že alkoholik často klame, neplní si povinnosti, nedodržuje sľuby a začína manipulovať s ostatnými členmi rodiny. Vtedy môže mať spoluzávislá osoba pocit, že alkoholikovi na nej nezáleží a má potrebu úder vrátiť a nejakým spôsobom alkoholika potrestať za bolesť, ktorú jej spôsobil.

Hoci samotné prežívanie hnevu spojené s otvorenou agresiou je charakteristické prevažne u mužov, z analýzy rozhovorov sme identifikovali zreteľný hnev ženy, ktorý sa navonok prejavoval agresívnym správaním namiereným na svojho závislého partnera: „...stalo sa, že som mu vlepila facku, aj som ho bila varechou, myslela som, že sa spamätá a že ho to preberie.“

3.fáza – ZACHRAŇOVANIE
Fáza Zachraňovanie má najdlhší priebeh a veľa spoluzávislých, napriek úsiliu zmeniť nielen závislého, ale aj svoj život, zotrváva v tejto fáze celý život. Pre toto obdobie je charakteristické striedanie pomoci závislému s tzv. umožňovaním, čiže podporovaním jeho problémového správania. Spoluzávislá osoba sa stáva akými záchrancom alkoholika, chráni ho pred následkami jeho pitia a dostáva sa do postavenia človeka, ktorý je za alkoholika zodpovedný. Dôsledkom takého správanie je „pohodlie alkoholika“, ktorý nemá žiadny dôvod a motiváciu na zmenu osobnosti, pretože spoluzávislá osoba mu vytrvalo dokazuje, že zaňho preberá zodpovednosť tým, že sa stará o všetky jeho potreby. Keď nastane zhoršenie situácie a spoluzávislá osoba vidí, čo svojím umožňovaním spôsobila, čoraz intenzívnejšie pocity viny spôsobujú opätovné umožňovanie.

Fázu Zachraňovanie charakterizuje nasledovné správanie:

  • priame podporovanie závislého správania, napr.: „...pomohla som jej so sťahovaním, aby mohla začať odznova a tu, doma, v bezpečí. Našla som jej brigádu, aby si zarobila aspoň nejaké peniaze, nemala nič, všetko prepila, ešte aj peniaze, ktoré som jej dávala.“, alebo „...doma má vždy navarené, opraté...“,
  • ospravedlňovanie, napr.: „...je mi jej ľúto, je to chorý človek, za toto správanie môže jej diagnóza...“, alebo: „Skôr mi jej bolo ľúto, lebo som vedela, k akému mužovi sa vrátila.“,
  • zdôvodňovanie, napr.: „...keď som k nej veľakrát domov prišla, mala taký neporiadok, že mi nedalo neupratať..., aj som jej navarila, lebo ledva stála na nohách, musela niečo zjesť...“, alebo „...je chorý, potrebuje moju pomoc, je to moja povinnosť.“,
  • bagatelizácia, napr.: „...veď on nie je zlý, keď má robotu, vydrží nepiť niekoľko dní...“
  • sľubovanie, napr.: „...hovoril som si, ak sa raz z toho dostane, prestanem piť aj ja...“
  • kontrolovanie, napr.: „...merala som, koľko ubúda z fľaše...“
  • zdanlivá ľahostajnosť, napr.: „Teraz sa tvárim, že sa nič nedeje...“, alebo „Teraz je mi to už skoro jedno. Syn má vlastnú rodinu, ja som celý deň v práci a mám svoj vlastný život. Človek si zvykne na všetko.“

V oblasti emócií dochádza v tejto fáze k náhlym obratom a zmenám. V období pomoci a pobytu alkoholika na liečení, dokonca aj prvé mesiace po liečbe, spoluzávislá osoba dúfa a verí, že všetko bude v poriadku, o čom svedčia nasledovné výroky: „Pri každom ďalšom liečení som dúfala, že sa postaví na nohy.“, alebo „...keď bol na liečení, verila som, že bude v poriadku a že s mojou pomocou to zvládneme.“ Pri recidíve prichádza sklamanie, beznádej a zúfalstvo: „Keď som jej po asi 2 mesiacoch abstinencie od prvého liečenia našiel fľašu, bol som zúfalý.“ alebo „Manžel pil ďalej a ja som bola zúfalá a na krok od nervového zrútenia...“

Počas celej fázy sú však trvalo prítomné (časovo odlišné a rôzne intenzívne) pocity strachu, vnútorného napätia, ľútosti, viny, hanby a hnevu charakterizované výrokmi: „...strašne sa hanbím za to, že si niekedy prajem, aby tu už nebol, potom sa hnevám na seba, že som zlá matka a znova sa oňho postarám...“ alebo „Stále je nado mnou niečo, čoho sa bojím.“

4.fáza – SMÚTOK
Táto fáza nadväzuje na predchádzajúcu, je s ňou úzko spojená, pričom spoluzávislá osoba môže často prechádzať z jednej fázy do druhej a naopak. V tejto fáze si spoluzávislý uvedomuje svoju bezmocnosť a pripúšťa, že na závislosť svojho blízkeho nemá žiadny vplyv. So situáciou však zmierený nie je a napriek vracajúcim sa pocitom smútku, depresie, strachu z budúcnosti, uzatváraniu sa do seba a neochote komunikovať s okolím opakovane zachraňuje závislého, o čom svedčia nasledovné výroky: „...aj keď cítim neustály strach, také vnútorné napätie...“, alebo „...napätie tam je, niekedy depresia...“, „Nemám chuť sa o tom s nikým rozprávať...“

5.fáza – NENÁVISŤ
Hnev, zachraňovanie, smútok, dlhodobé pocity strachu, ľútosti, hanby a nespracované pocity viny spôsobujú, že spoluzávislá osoba začne cítiť voči závislému odpor a v krajnom prípade nenávisť. O intenzívnych pocitoch nenávisti svedčia nasledovné výroky: „...nenávidím ju za to, že zničila zdravie mojich rodičov...“, ale aj „...nenávidela som ju za to, čo urobila svojim deťom,...“. Tieto pocity sa nevyvíjajú u každého rovnako, takisto ich intenzita a dĺžka trvania je individuálna. Nenávisť je špecifická najmä u tých spoluzávislých, ktorí sú dlhé roky svedkami toho, ako alkoholik postupne deštruuje vzťahy v rodine a jeho správanie sa odráža predovšetkým na zdraví ďalších rodinných príslušníkov. Spoluzávislá osoba si v tejto fáze vedome vytvára odstup od závislého a jeho správanie a ďalší osud je jej ľahostajný: „...keď chce piť, nech pije, nech sa upije na smrť.“ Napriek takémuto postoju sú však aj naďalej prítomné pocity úzkosti, strachu z budúcnosti a hanba.

6.fáza – ZMIERENIE
Fáza Zmierenie predstavuje prispôsobenie, vyrovnanie sa so situáciou, prijatie reality a zameranie pozornosti na seba a svoje potreby. Táto fáza prináša spoluzávislej osobe schopnosť reálne zhodnotiť situáciu, schopnosť správať sa racionálne a súčasné prináša pocity vyrovnanosti a šťastia, ako napr.: „...cítim sa vyrovnaná, dokonca niekedy šťastná, naučila som sa konečne tešiť a nemať pocity viny, že ja som v niečom zlyhala...“, „...necítim ani nenávisť voči manželovi.“ Spoluzávislá osoba si v tejto fáze uvedomuje, že alkoholika svojím správaním (vrátane umožňovania, sľubovania, kontrolovania) nezmení a zmeniť sa musí ona, o čom svedčia nasledujúce slová: „Prispôsobila som sa situácii a viem, že ja ho zmeniť nedokážem.“, „...zmenila som sa ja, nie on.“

Pre lepšie znázornenie priebehu spoluzávislosti uvádzame jednotlivé fázy, emócií a správanie sa spoluzávislej osoby vo vzťahu k alkoholovo závislému členovi rodiny v nasledovnom diagrame:

Terapia spoluzávislosti

Terapia spoluzávislosti je dlhodobý proces, ktorý spočíva v sebaobjavovaní a postupnom raste osobnosti spoluzávislého člena rodiny. Nakoľko nie je akceptovaná v diagnostických manuáloch MKCH-10, poisťovne nepreplácajú jej terapiu. Preto je potrebné nájsť súčasne v pacientovej anamnéze iné ochorenia, na ktoré by sa náhrady za liečbu pacienta vzťahovali.
Laskovská (2008) medzi techniky terapie okrem pravidelných a dlhodobých návštev svojpomocných skupín Al-Anon a Alateen zaraďuje:

  • podľa potreby detoxikáciu v zmysle odpútania sa od ľudí, miesta a správania, ktoré blokujú proces uzdravenia,
  • individuálnu terapiu s cieľom prijať seba samého a zodpovednosť za seba samého,
  • skupinovú psychoterapiu špecifickú pre kodependentov, prípadne pre dospelé deti z dysfunkčných rodín,
  • absolvovanie vzdelávacích programov o kodependencii,
  • využitie prvkov podpornej liečby (vedenie si denníka, pravidelný kontakt s jedným alebo viacerými dôveryhodnými ľuďmi).

V praxi však samotné uzdravovanie prebieha prevažne formou pravidelných návštev spomínaných svojpomocných skupín pre rodinných príslušníkov závislých a súčasne formou individuálnej terapie s cieľom odpútať sa od správania závislého člena takým spôsobom, aby neblokoval proces uzdravovania. Tento proces si vyžaduje aktívnu spoluprácu spoluzávislého a terapeuta a spočíva v poskytovaní konzultácií o spôsoboch, ako si zachovať zdravie a rozhodnutie pre seba a svoje deti. Cieľom terapie je dosiahnuť, aby manžel/manželka, partner/partnerka, rodič, prípadne dieťa pijúceho člena rodiny pochopili, že nemôžu zmeniť jeho závislosť, ani svoju bezmocnosť vo vzťahu k jeho názorom, myšlienkam, postojom, rozhodnutiam a správaniu, ale naopak môžu zmeniť a „objaviť“ moc nad sebou samým a nad svojím správaním.

Sociálne poradenstvo pre rodinných príslušníkov závislých

Sociálna práca ako samostatný vedný odbor má možnosť uplatniť svoje pôsobenie aj v oblasti závislosti predovšetkým prostredníctvom sociálneho poradenstva na všetkých úrovniach – základnej, odbornej a špecializovanej. Súhlasíme s tvrdením Pavelovej (2008), že profesionálne sociálne poradenstvo v oblasti závislostí patrí nielen do kompetencie špecializovaných zdravotných pracovníkov (najmä odborných lekárov zaoberajúcich sa závislosťami, psychológov a školených zdravotníckych pracovníkov), ale aj sociálnych pracovníkov disponujúcich odbornými a osobnostnými spôsobilosťami na prácu so závislým klientom a jeho rodinou.

Medzi najčastejšie otázky rodinných príslušníkov, s ktorými sa stretávame, patria:

  • Kde sme urobili chybu?
  • Prispeli sme k tomu, že začal/začala piť?
  • Môžeme mu/jej pomôcť, a ak áno, ako?
  • Ako riešili podobný problém iní?
  • Aká účinná je liečba závislostí?
  • Je závislosť vyliečiteľná?
  • Ako bude vyzerať jeho/jej návrat z liečenia?
  • Vyriešiť môj/náš vlastný problém.
  • Ako postupovať v prípade, že si nechce priznať problém s alkoholom?
  • Získať kontakt na možnú liečbu v mieste môjho bydliska.
  • Získať informácie o liečebných programoch.
  • Praktické otázky v prípade liečby (zdravotné poistenie, sociálne dávky a pod.).

Nakoľko systém pomoci je v našich podmienkach nastavený najmä na pomoc závislému, jeho rodine stále nie je venovaná adekvátna podpora. U príbuzných (najmä v dôsledku rozvoja spoluzávislosti) prevládajú pocity bezmocnosti, úzkosti, strachu a snahy situáciu čo najrýchlejšie vyriešiť a sú vo väčšine prípadov odkázaní na to, ako a či sa podarí ústavná protialkoholická liečba ich závislého člena. Nemotivuje ich to k práci na sebe samých a navyše im nie je poskytovaná pomoc pri riešení prípadných problémov, ktoré mohli vzniknúť v dôsledku dlhoročného spolužitia s alkoholikom. Rodina často nevie, ako sa má správať voči závislému členovi pred liečbou, akým spôsobom ho môže motivovať na liečbu, ako sa má správať voči abstinujúcemu po liečbe a práve tento fakt môže byť jedným z príčin recidívy a opakujúcich sa liečení závislého jedinca. Aj to je jeden z ďaľších dôvodov, aby sa predmetom liečebnej a sociálnej starostlivosti stala celá rodina, nielen jej chorý člen.

Preto hlavnými cieľmi sociálneho poradcu v tejto oblasti sú:

  • poskytnúť všetkým členom rodiny základné informácie o závislosti ako chorobe a vysvetliť im, že závislosť od alkoholu je choroba na celý život,
  • poskytnúť im informácie o liečebných programoch, o priebehu liečby, o prístupe k závislému v jednotlivých fázach liečebného procesu,
  • za spolupráce ďalších odborníkov ich poučiť o nebezpečenstve a sebadeštrukcii ich vlastného návykového správania, ktoré vzniká v dôsledku dlhoročného spolužitia s alkoholovo závislým členom,
  • poukázať na neefektívnosť ich „pomoci“ a snahy kontrolovať závislého a pomôcť im tak pracovať na potlačení všetkých foriem kontroly a jej prejavov (napr. kontrolovať financie, ospravedlňovať jeho pitie, merať množstvo vypitého alkoholu z fliaš, neustále naňho myslieť a báť sa, čo sa mu všetko môže stať...),
  • vysvetliť, že takéto správanie im samým znemožňuje nájsť pokoj a vyrovnanie a len oni sami svoje správanie môžu zmeniť,
  • spolupracovať a využiť pomoc iných ľudí, ktorí sú v podobnej situácii, najlepšie členov svojpomocnej organizácie Al-Anon, poskytnúť kontakty na tieto svojpomocné skupiny,
  • motivovať všetkých členov rodiny pre participáciu na liečebnom a doliečovacom procese, prípadne ponúknuť účasť na párovej alebo rodinnej terapii s cieľom:

- eliminovať ich vlastné návykové správanie,
- posilňovať adaptívne mechanizmy rodiny, zmeniť vzorce interakcií spájané s užívaním alkoholu a vytvoriť nový „scenár“ rodinného života,
- motivovať závislého k liečbe,
- podporovať závislého pri bezprostrednej liečbe,
- podporovať abstinujúceho závislého v čase doliečovania pri prevencii recidív.

Záver

Spoluzávislosť je špecifický chorobný stav, ktorým rodina reaguje na alkoholizmus svojho člena, pričom môžeme konštatovať, že má progresívnu tendenciu. Čím hlbšie sa chorý člen rodiny prepadáva do alkoholovej závislosti, tým intenzívnejšie reagujú ľudia v jeho okolí. Z prvotného popretia a vôbec zľahčovania možného vzniku závislosti, cez hnev a dlhoročné zachraňovanie môže nastať izolácia, depresia, ale aj intenzívna nenávisť.
Pomoc rodine s alkoholovo závislým členom predstavuje proces, ktorý si v prvom rade vyžaduje pochopiť priebeh spoluzávislosti, jej dynamiku a sebadeštruktívne formy správania sa spoluzávislých vo vzťahu k závislému. Táto pomoc by sa mala odvíjať od aktuálneho stavu, v ktorom sa blízki alkoholovo závislého člena rodiny nachádzajú.

Autori: Mgr. Michaela Šavrnochová, Markéta Rusnáková

Zoznam bibliografických odkazov
[1] BEATTIEOVÁ, Melody. 2006. Koniec spoluzávislosti. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2006. 275 s. ISBN 80-7162-631-7.
[2] KREDÁTUS, Jozef. 2004. Rodina ako systém, rodina ako klient a pacient. In Čistý deň: Štvrťročník pre všetkých, ktorí chcú žiť bez návykových látok... ISSN 1336-4243, 2004, roč. 2, č. 2, s. 6-7.
[3] LASKOVSKÁ, Štefánia. 2008. Závislosť od smerovania inam, k inému. In Čistý deň: Štvrťročník pre všetkých, ktorí chcú žiť bez návykových látok... ISSN 1336-4243, 2008, roč. 6, č. 3, s. 8-9.
[4] MARIANI, Juraj. 2009. Abstinencia je stav duše. Výpoveď abstinujúceho terapeuta. Liptovský Mikuláš: Bianko, 2009. 116 s. ISBN 978-80-970202-9-3.
[5] PAVELOVÁ, Ľuba. 2008. Sociálna práca v oblasti závislostí. Aké má šance? In Čistý deň: Štvrťročník pre všetkých, ktorí chcú žiť bez návykových látok... ISSN 1336-4243, 2008, roč. 6, č. 3, s. 24-25.
[6] ŽIAKOVÁ, Eva. 2005. Psychosociálne aspekty sociálnej práce. Prešov: Akcent Print, 2005. 232 s. ISBN 80-969274-2-6.

__________________________________

ŠAVRNOCHOVÁ, M., RUSNÁKOVÁ, M.. 2011 Spoluzávislosť v rodine s členom závislým od alkoholu. In MÁTEL, A. – JANECHOVÁ, L. – ROMAN, L. (eds.) 2011. Sociálna patológia a intervencia
sociálnej práce. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠ ZaSP sv. Alžbety. ISBN 978-80-8132-018-7, s. 65 - 77.