Syndróm vyhorenia u sociálnych pracovníkov

nov 26 2015

Burnout syndrome among social workers

Abstrakt: Štúdia sa zaoberá výsledkami výskumu realizovaného na vzorke sociálnych pracovníkov v oblasti syndrómu vyhorenia z dôvodu potenciálneho vzniku vyhorenia u tejto rizikovej skupiny. So syndrómom vyhorenia súvisí aj stres, ktorý môže byť spúšťačom vzniku syndrómu vyhorenia. Zber údajov prebehol prostredníctvom použitia Maslachovej dotazníka syndrómu vyhorenia. Na základe t-testov pre dva nezávislé výbery boli zistené štatisticky významné výsledky v úrovni syndrómu vyhorenia medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov. Neboli zistené štatisticky významné výsledky v úrovni emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a osobnej spokojnosti medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov. Neboli zistené štatisticky významné výsledky medzi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov v úrovni syndrómu vyhorenia, emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a osobnej spokojnosti.
Kľúčové slová: Pracovný stres, sociálni pracovníci, syndróm vyhorenia

Abstract: The study deals with the results of research conducted on a sample of social workers in the field of burnout syndrome because social workers could be a risk group, where is possibility of burnout syndrome. Burnout syndrome is related to stress, which may trigger burnout. We tried to identify the differences between the social workers at the level of burnout syndrome and also in its individual factors, namely the level of emotional exhaustion, depersonalization and personal accomplishment. Data collection was conducted by using a Maslach Burnout Inventory. We used t-test for two independent samples and we were found statistically significant differences at the level of burnout syndrome among social workers with experience lower than 5 years and a social worker with experience between 6-15 years. There were statistically significant differences at the level of emotional exhaustion, depersonalization and personal accomplishment among social workers with experience lower than 5 years and a social worker with experience between 6-15 years. There were no statistically significant differences among social workers with experience between 6-15 years and social workers with experience over 16 years in the level of burnout syndrome, emotional exhaustion, depersonalization and personal accomplishment.
Key words: Organizational stress, social workers, burnout syndrome

Syndróm vyhorenia je sociálny a psychologický konštrukt, ktorý vo významnej miere ovplyvňuje tak jednotlivca, ako aj spoločnosť v ktorej sa daný jednotlivec nachádza. Tento vplyv je negatívny a jeho pôsobenie môžeme rozdeliť na pôsobenie v rámci indivídua pri výkone jeho profesie a v rámci spoločnosti. Z hľadiska neschopnosti prispôsobiť sa vysokým pracovným nárokom je možné uvažovať aj o postupnom zlyhávaní v pracovnej činnosti, pričom negatívnym vyvrcholením je práve vyhorenie a s ním spojený aj pokles osobnej a pracovnej spokojnosti. Syndróm vyhorenia sa najčastejšie vyskytuje u profesií, kde sú jednotlivci v neustálom kontakte s ľuďmi a tieto profesie môžeme označiť aj ako pomáhajúce profesie. Sociálnu prácu je možné zaradiť medzi pomáhajúce profesie, pretože sociálny pracovník je v kontakte s klientom, ktorý je odkázaný na jeho pomoc spojenú s riešením problémov daného klienta. Z tohto dôvodu je možné uvažovať o potenciálnom vzniku syndrómu vyhorenia u sociálnych pracovníkov, pričom možným zdrojom vzniku je práve pracovný stres, ktorý vyplýva z pracovnej náplne sociálneho pracovníka a z požiadaviek, ktoré sú na neho každodenne kladené.

Teoretické východiská

Besevic-Ćomićová a kol. (2014, s. 26) prezentujú definíciu syndrómu vyhorenia od Christiny Maslachovej, ktorá je jednou z najznámejších výskumníčok tohto fenoménu v USA a charakterizuje ho ako psychologický syndróm emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a zníženého osobného úspechu, ktoré sa zvyčajne vyskytujú u ľudí, ktorí určitým spôsobom pracujú s inými ľuďmi. Preto emocionálne vyčerpanie označuje pocity emocionálneho preťaženia a pracovného vyčerpania, zatiaľ čo znížený osobný úspech a depersonalizácia sú spojené s negatívnym hodnotením seba a ostatných. Pracovný stres je možné na základe Buchancovej (in Matulová, 2010) charakterizovať ako pracovníkom vnímanú diskrepanciu medzi profesionálnymi požiadavkami (vplyvmi a nárokmi práce, ktoré sú kladené na pracovníka) a schopnosťou danú pracovnú činnosť vykonávať. Samotným spúšťacom pracovného stresu je v tomto prípade vnímanie vyššie uvedenej diskrepancie samotným pracovníkom. Kebza a Šolcová (2010) uvádzajú, že „syndróm vyhorenia vzniká obzvlášť u niektorých profesních skupín v dôsledku kombinácie vplyvu najmä chronického stresu a výrazného poklesu motivácie, zaujatia vykonávanou činnosťou a pracovnou spokojnosťou“ (s. 1).

Autori Weber a Reinhard-Jaekel (2000) uvádzajú, že k negatívnym faktorom, ktoré ovplyvňujú primárnu osobnostnú štruktúru (napr. idealizmus, perfekcionizmus, neistotu, plachosť a emocionálnu instabilitu) navyše patria individuálna tolerancia stresu, neadekvátnosť alebo nedostatok stratégií čeliť stresu, negatívna skúsenosť a životný štýl (napr. neadekvátna podpora vzhľadom na nedostatok sociálnych vzťahov). Kebza a Šolcová (2013) uvádzajú postulát vzhľadom na predchádzajúce výskumy týkajúce sa problematiky syndrómu, kde konštatujú, že „naplňovanie vysokých, resp. nadmerných pracovných požiadaviek vyžaduje značné fyzické a psychické úsilie a býva často spojené so vzrastajúcim absentérstvom, rozvojom pracovného vyhorenia a poklesom pracovného výkonu“ (s. 330).

Stanetić a Tesanović (2013) uvádzajú, že syndróm vyhorenia má určité podobnosti so stresom a depresiou. Syndróm vyhorenia sa od stresu odlišuje tým, že je to porucha, ktorá je chronická a od depresie tým, že porucha sa týka len pracovných aspektov a nie aspektov osobného života. Syndróm vyhorenia je možné prirovnať k vysokej úrovni stresu a k tretiemu štádiu všeobecného adaptačného syndrómu.

Morovicsová (2008) uvádza, že psychológovia opisujú proces syndrómu vyhorenia v troch štádiách:

  • prvé štádium je charakterizované neustálou časovou tiesňou, v ktorej sa sociálny pracovník nachádza počas výkonu svojej práce. Medzi ďalšie faktory je možné zaradiť nedostatok pomôcok, administratívne práce, ale aj osobnostné predpoklady pre výkon povolania sociálneho pracovníka, ako napr. nedostatočná odbornosť sociálneho pracovníka, neschopnosť zorganizovať si prácu a znížená odolnosť zvládať stresujúce situácie,
  • v druhom štádiu sa v dôsledku pretrvávajúcej telesnej a psychickej záťaže začínajú vyskytovať neurózy v správaní sociálneho pracovníka. Konkrétne sa neuróza prejavuje neustálym nutkaním niečo robiť, aby sa situácia v práci stala pre jednotlivca prijateľnejšou. Výsledkom druhého štádia je znížená koncentrácia na výkon pracovnej činnosti, roztržitosť a aj nedokončenie začatej práce,
  • v treťom štádiu dochádza k pocitu, ktorý je charakterizovaný tým, že sociálny pracovník nemusí nič robiť. Dochádza k strate záujmu o vlastné povolanie, úplne absentuje radosť z vykonanej práce. Vzhľadom k tejto skutočnosti sa človek nie je schopný tešiť ani z pozitívnych vecí, ktoré sa týkajú jeho súkromia, až napokon dochádza k úplnej rezignácii a emočnej inhibícii, ktoré vedú k samotnému vyhoreniu.

Cieľom výskumu bola komparácia sociálnych pracovníkov v celkovej úrovni syndrómu vyhorenia a v úrovniach emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a osobnej spokojnosti vzhľadom na ich dĺžku praxe. Na základe teoretických východísk sme predpokladali, že:

  • sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú nižšou úrovňou syndrómu vyhorenia ako sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov,
  • sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú nižšou úrovňou emocionálneho vyčerpania a depersonalizácie a vyššou úrovňou osobnej spokojnosti ako sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov,
  • sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov disponujú nižšou úrovňou syndrómu vyhorenia ako sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov,
  • sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov disponujú nižšou úrovňou emocionálneho vyčerpania a depersonalizácie a vyššou úrovňou osobnej spokojnosti ako sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov,
  • sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú nižšou úrovňou syndrómu vyhorenia ako sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov,
  • sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú nižšou úrovňou emocionálneho vyčerpania a depersonalizácie a vyššou úrovňou osobnej spokojnosti ako sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov.

Výskumná vzorka

Výskumnú vzorku tvorilo 103 respondentov vo veku od 23 do 56 rokov (priemerný vek bol 36,01 so štandardnou odchýlkou 10,71), pričom boli do vzorky vyberaní príležitostným výberom. Proporcionalita pohlaví nebola rovnomerná, vo výskumnej vzorke sa nachádzalo 92 žien a 11 mužov. Sociálni pracovníci sú zamestnancami Ústavu sociálnych služieb (83 respondentov) a Základnej školy pre zdravotne postihnutých (20 respondentov) v Prešovskom a Košickom kraji.

Prvá skupina sociálnych pracovníkov bola definovaná ako sociálni pracovníci, ktorých dĺžka praxe je do 5 rokov v oblasti sociálnej práce. Druhá skupina sociálnych pracovníkov bola definovaná ako sociálni pracovníci, ktorých dĺžka praxe je od 6 do 15 rokov v oblasti sociálnej práce. Tretia skupina sociálnych pracovníkov bola definovaná ako sociálni pracovníci, ktorých dĺžka praxe je nad 16 rokov v oblasti sociálnej práce. Z hľadiska dĺžky praxe v oblasti sociálnej práce, prvú skupinu tvorilo 44 respondentov, druhú skupinu tvorilo 31 respondentov a tretiu skupinu 24 respondentov.

Metóda zberu údajov

Maslachovej dotazník syndrómu vyhorenia (Maslach Burnout Inventory)
Maslach Burnout Inventory je dotazník zisťujúci úroveň syndrómu vyhorenia a bol vytvorený americkými psychologičkami C. Maslachovou a S. Jacksonovou v roku 1981, pričom dotazníkovú metódu upravili v roku 1986. Tento dotazník bol do slovenského jazyka preložený autorkami Nôtová a Páleníková (2003).

Autori Stanetić a Tesanović (2013) uvádzajú, že metodika pozostáva z 22 otázok, na ktoré je možné odpovedať prostredníctvom nasledujúcich odpovedí: nikdy (0 bodov), niekoľkokrát ročne (1 bod), mesačne (2 body), niekoľkokrát za mesiac (3 body), týždenne (4 body), niekoľko krát za týždeň (5 bodov), denne (6 bodov). Jednotlivé otázky sú rozdelené do troch subškál, ktoré zahŕňajú emocionálne vyčerpanie, depersonalizáciu a osobnú spokojnosť/úspech. Dve subškály sú ladené negatívne (emocionálne vyhorenia a depersonalizácia) a jedna pozitívne (osobná spokojnosť/úspech).

Emocionálne vyčerpanie je sýtené 9. Depersonalizácia je sýtená piatimi položkami a osobná spokojnosť/úspech sú sýtené 8 položkami.

Výskumné výsledky

Výskumné výsledky boli spracované prostredníctvom štatistického programu SPSS 18, pričom boli použité t-testy pre dva nezávisle výbery. Pred použitím t-testu pre dva nezávislé výbery boli splnené podmienky, konkrétne lineárny charakter intervalových premenných a nebol zistený výskyt extrémnych hodnôt. V tab. 1 sú uvedené štatisticky spracované výsledky.

Tab. 1 Štatistická významnosť rozdielov v úrovni syndrómu vyhorenia medzi prvou a druhou skupinou sociálnych pracovníkov

Vysvetlivky: 1. skupina- sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov, 2. skupina- sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov

Číselné vyjadrenie výsledkov preukázalo, že boli zistené štatisticky významne rozdiely v úrovni syndrómu vyhorenia, pričom hodnota p bola nižšia ako 0,05 a ukazovateľ t= 0,13. Konkrétne bol zistený rozdiel -5,53 bodov v prospech druhej skupiny a preto môžeme hypotézu č. 1 považovať za štatisticky významnú. Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú nižšou úrovňou syndrómu vyhorenia ako sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov.

Číselné vyjadrenie výsledkov na základe tab. 1 poukazuje na neexistenciu štatisticky významných rozdielov medzi prvou a druhou skupinou v úrovni emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a osobnej spokojnosti. Konkrétne boli zistené hodnoty p= 0,31 a ukazovateľ t= -0,5 v úrovni emocionálneho vyčerpania, v úrovni depersonalizácie boli p= 0,95 a t= -0,07 a v úrovni osobnej spokojnosti boli zistené hodnoty p= 0,69 a ukazovateľ t= -0,4. Vzhľadom na nepreukázanie štatisticky významných rozdielov medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov nie je možné potvrdiť platnosť druhej hypotézy. Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov nepreukazujú vyššiu úroveň emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a osobnej spokojnosti ako sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov.

Tab. 2 Štatistická významnosť rozdielov v úrovni syndrómu vyhorenia medzi druhou a treťou skupinou sociálnych pracovníkov

Vysvetlivky: 2. skupina- sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov, 3. skupina- sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov

Číselné vyjadrenie výsledkov poukazuje na neexistenciu štatisticky významných rozdielov v jednotlivých faktoroch syndrómu vyhorenia. Taktiež neboli preukázané ani štatisticky významné rozdiely v celkovom skóre syndrómu vyhorenia medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov. Neboli zistené štatisticky významné rozdiely medzi druhou a treťou skupinou v úrovni emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a osobnej spokojnosti. Konkrétne boli p= 0,59 a ukazovateľ t= -0,54 v úrovni emocionálneho vyčerpania, v úrovni depersonalizácie boli ukazovatele p= 0,5 a t= 0,68 a v úrovni osobnej spokojnosti boli ukazovatele p=0,74 a t=-0,34. Sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov nepreukazujú nižšiu úroveň emocionálneho vyčerpania a depersonalizácie a vyššiu úroveň osobnej spokojnosti ako sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov.

Tab. 3 Štatistická významnosť rozdielov v úrovni syndrómu vyhorenia medzi prvou a treťou skupinou sociálnych pracovníkov

Vysvetlivky: 1. skupina- sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov, 3. skupina- sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov

Číselné vyjadrenie výsledkov preukázalo, že boli zistené štatisticky významne rozdiely v úrovni syndrómu vyhorenia, pričom hodnota p bola nižšia ako 0,05 a ukazovateľ t= 0,84. Konkrétne bol zistený rozdiel -5,95 bodov v prospech tretej skupiny a preto môžeme hypotézu č. 5 považovať za štatisticky významnú. Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú nižšou úrovňou syndrómu vyhorenia ako sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov. Boli zistené štatisticky významné rozdiely v úrovni osobnej spokojnosti medzi prvou a treťou skupinou, pričom hodnota p< 0,001 a ukazovateľ t= -0,73. Číselné vyjadrenie výsledkov na základe tab. 3 poukazuje na neexistenciu štatisticky významných rozdielov medzi prvou a treťou skupinou v úrovni emocionálneho vyčerpania a depersonalizácie. Hypotéza č. 6 je platná len čiastočne. Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov preukazujú vyššiu úroveň osobnej spokojnosti a nižšiu úroveň emocionálneho vyčerpania a depersonalizácie ako sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov.

Diskusia

Empirická analýza výsledkov poskytla riešenie stanovených hypotéz a informácie o syndróme vyhorenia u sociálnych pracovníkov s rôznou dĺžkou praxe.

Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú nízkou úrovňou emocionálneho vyčerpania vzhľadom na ich získané hrubé skoré v úrovni emocionálneho vyčerpania. Aj napriek týmto rozdielom v úrovni emocionálneho vyčerpania neboli zistené štatisticky významné výsledky medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov. Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú strednou úrovňou depersonalizácie vzhľadom na ich získané hrubé skóre v úrovni depersonalizácie. Sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov taktiež disponujú strednou úrovňou depersonalizácie a to vzhľadom na dosiahnuté výsledky v škále depersonalizácie. Na základe porovnania týchto úrovni neboli zistené štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov.

Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú vysokou úrovňou osobnej spokojnosti vzhľadom na získané skóre v úrovni osobnej spokojnosti. Sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov taktiež disponujú vysokou úrovňou osobnej spokojnosti vzhľadom na dosiahnuté výsledky v škále osobnej spokojnosti. Na základe porovnania týchto úrovni v jednotlivých skupinách neboli zistené štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov. Autorky Havrdová a kol. (2010) výskumom preukázali, že pracovníci v sociálnych službách sa cítia vyťaženejší, ale na druhej strane aj viac oceňovaní, pričom tento jav môže do istej miery ovplyvňovať aj ich osobnú spokojnosť.
Celkové skóre, ktoré je možné považovať za ukazovateľ syndrómu vyhorenia, poukazuje na zistené štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov. Potvrdil sa predpoklad, ktorý súvisí s dĺžkou praxe sociálnych pracovníkov. Sociálni pracovníci, ktorí dlhšie pracujú s klientmi v oblasti sociálnej práce, disponujú vyššou úrovňou vyhorenia ako sociálni pracovníci, ktorí pracujú kratšie, konkrétne menej ako 5 rokov.

Neboli zistené štatisticky významné rozdiely v úrovni emocionálneho vyčerpania medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov. Sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov disponujú strednou úrovňou depersonalizácie vzhľadom na ich získané hrubé skóre v úrovni depersonalizácie. Sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov taktiež disponujú strednou úrovňou depersonalizácie a to vzhľadom na dosiahnuté výsledky v škále depersonalizácie. Na základe porovnania týchto úrovní neboli zistené štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov. Sociálni pracovníci s praxou od 6 do 15 rokov disponujú vysokou úrovňou osobnej spokojnosti vzhľadom na získané skóre v úrovni osobnej spokojnosti. Sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov taktiež disponujú vysokou úrovňou osobnej spokojnosti vzhľadom na dosiahnuté výsledky v škále osobnej spokojnosti. Na základe porovnania týchto úrovní v jednotlivých skupinách neboli zistené štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov. Celkové skóre, ktoré je možné považovať za ukazovateľ syndrómu vyhorenia nepoukazuje na zistené štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou od 6 do 15 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov. Nepotvrdil sa predpoklad, ktorý súvisí s dĺžkou praxe sociálnych pracovníkov. Sociálni pracovníci, ktorí dlhšie pracujú s klientmi v oblasti sociálnej práce, nedisponujú vyššou úrovňou vyhorenia ako sociálni pracovníci, ktorí pracujú kratšie, konkrétne od 6 do 15 rokov. Autorky Havrdová a kol. (2010) vo svojom výskume zistili, že pracovníci v sociálnej oblasti kategorizujú na prvé miesto hodnotovej preferencie v rámci profesie kvalitu/ profesionalitu. Na ďalších miestach pracovníci udávali hodnoty pod spoločným menovateľom pomoc a rozvoj. Respondenti z oblasti sociálnej práce zdôrazňujú ako svoju individuálnu hodnotu najčastejšie kvalitu/ profesionalitu, česť/ poctivosť a humanitu. Tieto hodnoty prispievajú aj k samotnej spokojnosti s pracovným zameraním sociálnych pracovníkov a k prevencii pred vznikom syndrómu vyhorenia.

Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú nízkou úrovňou emocionálneho vyčerpania vzhľadom na ich získané hrubé skoré v úrovni emocionálneho vyčerpania. Sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov disponujú strednou úrovňou emocionálneho vyčerpania vzhľadom na dosiahnuté hrubé skóre v úrovni emocionálneho vyčerpania. Na základe týchto zistených rozdielov v úrovni emocionálneho vyčerpania boli získané štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov. Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú strednou úrovňou depersonalizácie vzhľadom na ich získané hrubé skóre v úrovni depersonalizácie. Sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov taktiež disponujú strednou úrovňou depersonalizácie a to vzhľadom na dosiahnuté výsledky v škále depersonalizácie. Na základe porovnania týchto úrovni neboli zistené štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov. Sociálni pracovníci s praxou do 5 rokov disponujú vysokou úrovňou osobnej spokojnosti vzhľadom na získané skóre v úrovni pracovnej spokojnosti. Sociálni pracovníci s praxou nad 16 rokov taktiež disponujú strednou úrovňou osobnej spokojnosti vzhľadom na dosiahnuté výsledky v škále osobnej spokojnosti. Na základe porovnania týchto úrovni v jednotlivých skupinách boli zistené štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov. Celkové skóre syndrómu vyhorenia poukazuje na zistené štatisticky významné rozdiely medzi sociálnymi pracovníkmi s praxou do 5 rokov a sociálnymi pracovníkmi s praxou nad 16 rokov. Potvrdil sa predpoklad, ktorý súvisí s dĺžkou praxe sociálnych pracovníkov. Sociálni pracovníci, ktorí dlhšie pracujú s klientmi v oblasti sociálnej práce, disponujú vyššou úrovňou vyhorenia ako sociálni pracovníci, ktorí pracujú kratšie, konkrétne menej ako 5 rokov. Na túto skutočnosť poukazuje aj predchádzajúci výskum od autorov Stanetića a Tešanovića (2013) v oblasti syndrómu vyhorenia na vzorke všeobecných lekárov s rozdielnou dĺžkou praxe. Boli zistené rozdiely medzi lekármi s dĺžkou praxe do 5 rokov a lekármi s dĺžkou praxe nad 21 rokov.

Sociálni pracovníci, ktorí pracujú v danej oblasti viac ako 16 rokov majú oveľa vyššiu úroveň syndrómu vyhorenia ako ich mladší kolegovia a z tohto dôvodu je nevyhnutné uvažovať aj o prevencii pred samotným syndrómom vyhorenia a možnostiach, ako syndrómu vyhorenia predchádzať.

Weber a Reinhard-Jaekel (2000) uvádzajú niekoľko opatrení pred samotným vyhorením:

  • zlepšovanie techník vyrovnávania sa so stresom,
  • učenie sa relaxačným technikám,
  • prenesenie zodpovednosti (schopnosť povedať nie),
  • záľuby (šport, kultúra, príroda),
  • snaha udržiavať stabilné partnerstvo/ sociálne priateľstvá.

Odporúčania vyššie uvedených autorov je možné aplikovať na sociálnych pracovníkov a pomôcť im vyrovnávať sa s náročnými pracovnými požiadavkami prostredníctvom využitia techník zvládania stresu, učením sa relaxačným technikám a samozrejme prostredníctvom prehlbovania záľub u sociálnych pracovníkov.

Záver

Syndróm vyhorenia je negatívny psychologický a sociálny konštrukt, ktorý ovplyvňuje pracovný výkon jednotlivca, pričom ma negatívny dopad aj na samotnú spoločnosť, v ktorej sa jednotlivec nachádza. Weber a Reinhard-Jaekel (2000) definujú syndróm vyhorenia ako vyčerpanie, depersonalizáciu a zníženú spokojnosť so samotným výkonom. Vzhľadom na etiopatogenézu, je syndróm vyhorenia považovaný za výsledok chronického stresu, ktorý jednotlivec nebol schopný zvládnuť. Chronický stres má nepriaznivý dopad na vznik a rozvoj syndrómu vyhorenia. Konkrétne pracovný stres je vo významnom vzťahu so syndrómom vyhorenia a pri dlhodobom pretrvávajúcom pracovnom strese je veľmi vysoké riziko vzniku syndrómu vyhorenia. Rizikovou skupinou sú všetky pomáhajúce profesie, kde sú pracovníci v každodennom kontakte s klientmi. Medzi pomáhajúce profesie je možné zaradiť aj sociálnych pracovníkov, ktorí čelia náročným pracovným požiadavkám, ktoré sú na nich kladené vzhľadom na ich profesiu. Sociálni pracovníci, ktorí pracujú v danej oblasti viac ako 16 rokov, disponujú vyššou úrovňou syndrómu vyhorenia ako ich mladší kolegovia a z tohto dôvodu je nevyhnutné uvažovať aj o prevencii pred samotným syndrómom vyhorenia a možnostiach, ako syndrómu vyhorenia predchádzať.

Autori:
PhDr. Dana Balogová
PhDr. Tatiana Lorincová, PhD.

Zoznam bibliografických odkazov

BEŠEVIĆ- ĆOMIĆ, Viktorija — BOSANKIĆ, Nina — DRAGANOVIĆ, Selvira. 2014. Burnout syndrome and self-efficacy among nurses. In: Scripta Medica. ISSN 0350-8218, 2014, 45, 1, (s. 26-29).
HAVRDOVÁ, Zuzana – ŠOLCOVÁ, Iva — HRADCOVÁ, Dana – ROHANOVÁ, Eva. 2010. Kultura organizace a syndrom vyhoření. In. Československá psychologie. ISSN 0009-062X, 14, 3, (s. 235-248).
KEBZA, Vladimír – ŠOLCOVÁ, Iva. 2010. Syndrom vyhoření, vybrané psychologické proměnné a rizikové faktory kardiovaskulárních onemocnění. In. Československá psychologie. ISSN 0009-062X, 2010, 14, 1, (s. 1-16).
KEBZA, Vladimír – ŠOLCOVÁ, Iva. 2013. Současné sociální změny, jejich důsledky a syndrom vyhoření. In. Československá psychologie. ISSN 0009-062X, 17, 4, (s. 329-341).
MASLACH, Christina — JACKSON E., Susan. 1986. The Maslach Burnout Inventory (Research Edition). Palo Alto, California: Consulting Psychologist Press.
MATULOVÁ, Slávka a kol. 2008. Prehĺbenie systému riadenia rizikových faktorov práce. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2008. 74 s. ISBN 978-80-969253-1-5.
MOROVICSOVÁ, Eva. 2008. Profesia sestier a syndróm vyhorenia. In. Florence. ISSN 1335-423X, 2008, 2, 1, (s. 67-68).
NÔTOVÁ, Pavla. – PÁLENÍKOVÁ, Viera. 2003. Syndróm vyhorenia – analýza pilotnej štúdie u zdravotníckych pracovníkov. In. Psychiatria. ISSN 1338-7030, 10, 4, (s. 221-223).
STANETIĆ, Kosana — TEŠANOVIĆ, Gordana. 2013. Influence of age and lenght of service on the burnout syndrome. In:HealthMED. ISSN 1840-2291, 2013, 66, 1, (s. 153-162).
WEBER, A. — REINHARD-JAEKEL, A. 2000. Burnout syndrome: a disease of modern societies? In. Journal of Occupational and Environmental Medicine. ISSN 1076-2752, 2000, 50, 2, (s. 512-517).