Vzájomné vzťahové prepojenie medzi vednými disciplínami sociálnou pedagogikou a sociálnou prácou

nov 24 2010

I cez mnohé nepriaznivé skutočnosti, ktoré sociálnu pedagogiku sprevádzajú od začiatku až po súčasnosť, svoje miesto, ktoré zaujala v systéme vied o človeku, výchove a spoločnosti jej právom patrí. Stala sa integrálnou a veľmi dôležitou súčasťou celej vedy o výchove detí a mládeže, ktorá je metodologicky i terminologicky zastrešená. Metodológia vied, do ktorej spadá aj sociálna pedagogika, je určitá veda o princípoch, stratégiách, procedúrach, nástrojoch i normách fungovania a rozvoja, objektívneho poznávania a praktického pretrvávania objektívnej reality.

Podstata sociálneho výskumu, ktorý je základným zdrojom nových poznatkov sociálneho odboru - sociálnej pedagogiky, sa v oblasti spoločenských vied stretáva s rôznymi problémami, ktoré vyplývajú zo skúmaného javu. Centrom pozornosti je v každom prípade človek, a preto treba používať humanisticko-sociálny prístup, ktorý je svojou podstatou blízky sociálnej pedagogike (Kraus, 2008), a to isté ma na zreteli aj sociálna práca.

Sociálna práca je spoločenskovedná disciplína i oblasť praktickej činnosti. Jej cieľom „je odhaľovanie, vysvetľovanie, zmierňovanie ale aj riešenie sociálnych problémov, akými sú chudoba, zanedbávanie výchovy detí, diskriminácia určitých skupín, delikvencia mládeže či nezamestnanosť. Opiera sa na jednej strane o rámec spoločenskej solidarity a na strane druhej o ideál napĺňania individuálneho ľudského potenciálu“, ako na to poukazuje Matoušek (2003). Špecifickou činnosťou tejto vednej disciplíny, ktorú rozoberáme, je smerovanie a zlepšovanie vzájomného prispôsobovania jednotlivcov a sociálneho prostredia, v ktorom žijú.

Sociálna pedagogika v našich končinách prešla spletitým vývojom a v súčasnosti patrí k jednej z najpremenlivejších a taktiež k najprogresívnejšie sa rozvíjajúcich pedagogických disciplín, pretože jej cieľom je neustále prehodnocovať súvislosti s častými zmenami spoločnosti. To isté môžeme hovoriť aj o sociálnej práci ako vednej disciplíne. Sociálna pedagogika má hlboké historické korene, ale ako veda je stále pomerne mladá a mnohými je vnímaná ako niečo nové, ako študijný i vedecký odbor, ktorý si stále hľadá svoje pevné miesto medzi ďalšími príbuznými, humanitne orientovanými disciplínami, akou je sociálna práca. Sociálna pedagogika má integračný a transdisciplinárny charakter. Z pohľadu praxe sa sociálna pedagogika sústreďuje a najmä ďalej rozvíja svoje teoretické poznatky z výskumu rôznych pedagogických, spoločenských a ďalších vedných disciplín. Najbližšie má predovšetkým k sociológii, pedagogike a ,samozrejme, aj k sociálnej práci.

Sociálna pedagogika má súvislosť s odborom zvaným sociálna práca. Vzhľadom na to, že pojem sociálna práca nie je jednoznačne definovaný, nie je tento vzťah spresnený. J. Hroncová (1999, s. 44) konštatuje, že „sociálna práca je charakterizovaná priamym, zámerným a pripraveným kontaktom sociálneho pracovníka s klientom (skupinou, komunitou) za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a uskutočnenie sociálnej terapie“. Autorka ďalej uvádza, že sociálna pedagogika je skôr teoretická disciplína, naproti tomu sociálna práca vychádza z praktickej intervencie – sociálnej starostlivosti. Podľa A. Salomonovej (In: Oláh, Schavel, 2006, s. 28), ktorá je považovaná za priekopníčku v oblasti sociálnej práce, „je cieľom sociálnej starostlivosti maximálny rozvoj celej osobnosti vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia požiadavkám a schopnostiam človeka. Úlohou sociálnej práce je: podporovať a rozvíjať u človeka schopnosti, ktorými disponuje; zachovať a chrániť tieto schopnosti; predchádzať a zabraňovať poškodeniu záujmov človeka a obnovovať stratené schopnosti, reparovať a vyrovnávať poškodenia, zaopatrovať a chrániť bezmocných.“

Podľa Mühluma poznáme sedem možností určenia vzťahov medzi sociálnou prácou a sociálnou pedagogikou:

  1. Teorém divergencie: sociálna pedagogika a sociálna práca sú jednoznačne oddelené.
  2. Teorém subordinácie: sociálna pedagogika a sociálna práca sú vo vzťahu nadradenosti a podradenosti.
  3. Teorém substitúcie: sociálna pedagogika a sociálna práca sú zameniteľné.
  4. Teorém identity: sociálna pedagogika a sociálna práca sa zhodujú.
  5. Teorém alternatívy: sociálna pedagogika a sociálna práca sú nahradené novými pojmami ako sú sociálna pedagogika = sociálna výchova , sociálna práca = sociálna terapia.
  6. Teorém konvergencie: sociálna pedagogika a sociálna práca sa navzájom zbližujú.
  7. Teorém subsumcie: sociálna pedagogika a sociálna práca sú napriek špecifickým odborným rozdielom natoľko podobné, že vytvárajú spoločný systém jednania: sociálna pedagogika + sociálna práca = sociálne služby.

Sociálna pedagogika a sociálna práca nie sú dva úplne rozdielne odbory, ale nie sú ani úplne identické. Skôr sa vytvára predstava spojiť ich, konvergovať do jedného celku. Téza konvergencie nehovorí o úlohách, rozpade, prípadne spojení oboch oblastí, ale o spoločnom rozvoji sociálnej pedagogiky a sociálnej práci v smere rozrastajúceho sa súladu so zohľadnením ich samostatnosti a jedinečnosti.

Rozdiel medzi sociálnou pedagogikou a sociálnou pracou predkladá i F. Vízdal. Podľa neho je cieľom sociálnej pedagogiky pomáhať v ťažkých životných situáciách ľuďom, ktorí majú problém zvládať požiadavky života a potrebujú pomoc. „Jedná sa vlastne o výchovu jedincov z rizikových a znevýhodnených sociálnych skupín. Naproti tomu sociálna práce iba poskytuje pomoc tým, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii a potrebujú pomoc“(Vízdal 2006, s.38).

Podrobnejšie sa vzťahom medzi sociálnou pedagogikou a sociálnou pracou zaoberá B. Kraus. Podľa uvedeného autora (2001) sociálna práca sa vyvinula v samostatnú integrovanú disciplínu. Tento vedný odbor sa začal rozvíjať až po roku 1990, skôr prakticky neexistoval. Stretneme sa s ním predovšetkým na sociologických pracoviskách. Ide o praktickú vedu, ktorá sa snaží procesom pomoci a kontroly o dosiahnutie sociálnych zmien jednotlivcov, skupín alebo komunít nachádzajúcich sa v nepriaznivých ekonomicko-sociálnych situáciách a dospieť k ich fungovaniu v súladu s normami a hodnotami danej spoločnosti. Má veľmi blízko k praxi, takže sociálna pedagogika je niekedy chápaná ako teoreticko-akademické východisko sociálnej práce. Rozdiel medzi sociálnou prácou a sociálnou pedagogikou vidí B. Kraus (2001) v niekoľkých aspektoch:

  • Sociálna práca je úzko prepojená so sociálnou politikou konkrétneho štátu;
    sociálna pedagogika súvisí s politikou výchovnou - vzdelávacou v konkrétnej spoločnosti.
  • Sociálna práca sa zameriava na riešenie nepriaznivých sociálnych situácií;
    V sociálnej pedagogike ide viac o prevenciu. (Spoločné ciele obidvoch vedných disciplín môžeme pozorovať predovšetkým v oblasti sekundárnej a terciárnej prevencie, ktorá je zameraná na pomoc rizikovým osobám, ktoré ju akútne potrebujú. A vyžaduje si to ich životná situácia).
  • Prítomnosť nielen sociálne problémových situácií v spoločnosti vyčleňuje tzv. cieľovú klientelu sociálnej práce;
    sociálna pedagogika sa orientuje na celú ľudskú populáciu, u nej chce presadzovať zdravý spôsob života.
  • Sociálna práca sa sústreďuje na zmenu v oblasti konania a správania osôb;
    sociálna pedagogika sa usiluje prostredníctvom sociálnej výchovy, teda procesom zámerného zamerania a formovania osobnosti, o zmenu konkrétnej osobnosti.
  • Sociálna práca vychádza zo skutočnosti, že vzťah medzi jedincom a ľudskou spoločnosťou je narušený nejakou odchýlkou od stanovenej normy - deviácia;
    sociálnu pedagogiku nezaujíma vzťah človeka a spoločnosti skrze sociálnu deviáciu, ale ide jej o dlhodobý zámer s konkrétnymi cieľmi pri formovaní zdravého životného štýlu jedinca.
  • Sociálna práca ako vedný odbor sa primárne zameriava a poukazuje na potreby základné a fyziologické;
    sociálna pedagogika sa skôr zaujíma o potreby najvyššie, tzv. metapotreby.
  • Sociálna práca sa zaujíma o jednotlivých klientov s pragmatickým postojom, s cieľom minimalizovať riziko spojené s jeho konaním;
    cieľom sociálnej pedagogiky je zmena osobnosti klienta - jedinca.
  • V sociálnej práci je dôležitým momentom dospenie k ukončeniu práce s klientom, a taktiež naplnenie vopred stanoveného cieľa, keď sa práca s jednotlivým klientom končí;
    sociálna pedagogika pracuje s ľudským jedincom i po odstránení a zvládnutí problémov.

B. Kraus (2008.) sa domnieva, že súčasný vývoj oboch vied, tak sociálnej práce, ako aj sociálnej pedagogiky je potrebný. Samozrejme, nutnosťou je poukazovať na ich rozdiely, ale najmä v praxi sa prístupy sociálnej pedagogiky a sociálnej práce prelínajú. Sociálni pedagóg i sociálny pracovník pracuje s rovnakou klientelou a s rovnakými alebo podobnými situáciami, s rovnakými metódami, a čo je hlavné, ide im o naplnenie rovnakého cieľa .

Súčasné teoretické prístupy riešenia vzťahu sociálnej pedagogiky a sociálnej práce nie sú až tak jednoznačne vymedzené. Je logické, že súčasná sociálna pedagogika ako taká nadobudla charakter sociálnej vedy, že rôzne oblasti problémov vníma nielen z hľadiska výchovy, ale i spoločnosti. Tým pádom sa spája výchova a jednotlivé sociálne podmienky, a tak sa postupne rozvíja kriticko-emancipačný prístup. Prepojenie sociálnej pomoci a výchovy je pôvodná myšlienka sociálnej pedagogiky, takto v sebe zahrňuje perspektívu sociálnych vied. Približuje sa tým k sociálnej práci.

Prekonávanie rôznych životných situácií v živote ľudí sa pokladá za individuálne vedenie života a sociálno-spoločenských situácií, a tu môžeme umiestiť a zaradiť vznik sociálnych problémov na stranu ľudskej spoločnosti. Nakoniec sa pozeráme na tento variant sociálnej pedagogiky ako na úplnú sociálno-vedeckú disciplínu, ktorá nepochopením reaguje na problémy spoločnosti, ktoré jej neprináležia. Na tieto úsudky reagujú jednotliví vedci a odborníci zaoberajúci sa vednou disciplínou o sociálnej práci. „Rozvinutie paradigmy orientovanej na každodenný, žitý svet, ktorý je spojený nielen s pedagogicko-výchovnými, ale aj právnymi, etickými, sociologickými a ekonomickými faktormi a otázkami, ktoré sa zaoberajú tak sociálnymi problémami a určitými životnými situáciami, ako aj otázkami prekonávania životných situácií“ (Rauschenbach 1991, s. 287) má za úlohu skúmať a rozoberať sociálna práca vo svojej podstate. Zástancovia a odborníci v oblasti sociálnej práce zvyčajne poukazujú na spoločenské súvislosti a pomery, ktoré sa stali veľmi zložitými a neprehľadnými a zodpovedajúc tomu narástli aj nároky na sociálnu prácu ako na vedný odbor. Požiadavky na spôsob života v spoločnosti a zdolávanie problémov ľudí sa stali takými zložitými a možnosti zlyhania sú také rozmanité, že si vyžadujú pomoc od vedy, ktorá sa zaoberá týmito problémami – sociálnej práce.

Medzi zástancami sociálnej pedagogiky, vedy o sociálnej práci, aj zástancami teórii existuje konsenzus o tom, že „profesia relevantná sociálnej práci potrebuje vedecký základ pre reflexiu“ (Geöppner 2008, s. 131). Sociálnej práci neposlúži eklektické a nekonštruktívne menu z nejakých teórií, ani sociálna pedagogika, ktorá zmenila svoj charakter na sociálnu vedu a to z dôvodu toho, že sociálna práca sa má podieľať „na umožnení všetkým ľuďom rozvíjať svoj potenciál v najširších dimenziách ľudskej existencie, so zjavným zámerom rozvojových tendencií a prejavom spolupatričnosti. Prostredníctvom poznania a konkrétnych analýz teórií, ktoré sa zaoberajú ľudským správaním, využívať všeľudské hodnoty na obohacovanie vlastných životov ľudí s rešpektovaním rovnosti, spravodlivosti a dôstojnosti všetkých ľudí“ (Strieženec, 2006, s. 139).

Veda o sociálnej práci je ako základ reflexie z hľadiska teórie vedy nenahraditeľná, pretože k praktickým záležitostiam pristupuje skutočne otvorene a transdisciplinárne a vie zabezpečiť a najmä premeniť jednotlivé životné problémy poznania na problémy konania. A tie reflektuje, samozrejme, sleduje v transdisciplinárnej rovine a tým ju robí praktickou vedou, akou sociálna práca je. Novotná a Schimmerlingová (1992) hovoria o sociálnej práci ako o umení vychádzať s ľuďmi a viesť ich, a to na základe získaných odborných vedomostí i praktických skúseností. Ako sociálna práca, tak i sociálna pedagogika predstavujú zaujímavé prípady na široko rozsiahle štúdium toho, aké prednosti a výhody nám určitým spôsobom nazerania prinesú. O tom svedčia rôzne prístupy pri ich riešení ako to uvádza J. Hroncová a kol. (2001) alebo P. Ondrejkovič.

Prvý prístup je diferencovaný, je typický pre angloamerickú oblasť, kde je snaha o oddeľovanie sociálnej pedagogiky a sociálnej práce. Sociálna práca v tomto ponímaní vychádza z amerického modelu a pojmu Social work sa dištancuje od „pedagogizácie svojho odboru“.
Druhý prístup je identifikačný, stotožňuje sa so sociálnou prácou a sociálnou pedagogikou pod označením Socialwesen a je príznačný najmä pre nemecky hovoriace krajiny.
Tretí prístup je konvergentný, je typický pre súčasné tendencie smerujúce k zbližovaniu sociálnej pedagogiky a sociálnej práce v našej krajine, teda na Slovensku.

Súčasný vývoj sociálnej pedagogiky a sociálnej práce podľa Krausa (2008) a ďalších sociálnych pedagógov, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, „speje k postupnej konvergencii obidvoch disciplín a k minimalizácii rozdielov medzi nimi“. Celkom, ktorý spája oba vedné odbory, sociálnu pedagogiku a sociálnu prácu, sú sociálne služby vyjadrujúce záujem spoločnosti o pomoc, podporu a starostlivosť o ľudí, ktorí sa ocitajú alebo ocitli v zložitých a niekedy aj neriešiteľných životných, ekonomických či sociálnych situáciách.

Sociálna pedagogika si musí ponechať názor, že je vhodná na prebratie jednotlivých úloh praktickej vedy pre sociálnu prácu. Treba ju chápať z nášho hľadiska ako pomocnú vedu a „spolupracovníčku“ pre sociálnu prácu, lebo jej prístup je pozitívne orientovaný na každodenný život a problémy jednotlivcov či skupín v spoločnosti, ktoré so sebou prináša. Samozrejme, sociálna práca ako veda je svojimi univerzalistickými nárokmi svojho programu nápomocná a má pomáhať pri rozvoji sociálnej pedagogiky v rámci svojich možnosti a hraníc ako vedy. Lebo veda je „zvláštna forma ľudského poznávania podľa zvláštnych pravidiel a postupov, o ktorých možno diskutovať“ (Geöppner 2008, s.144). Jej najvšeobecnejším cieľom je skúmanie sveta takého, aký by mal byť, alebo aký by sme si ho priali.

Premýšľanie o sociálnej pedagogike a sociálnej práci sa musí, či chceme alebo nie, postaviť zoči-voči. A obidva tábory musia vzájomne poukázať na svoje silné a slabé stránky a pritom si obojstranne a recipročne pomáhať. Hoci vieme, že pohľady a argumenty na obe vedné disciplíny sú niekedy rozdielne, ktoré nevznikli pred desaťročím či storočí, na úsvite vekov sa takto polarizovali. Zásadne názory sociálnej pedagogiky a sociálnej práce by sa mali zastaviť a oba tábory by si mali vyjsť v ústrety a navzájom sa tolerovať a akceptovať ako súčasť spoločensko-humánnych vied.

Záver

Sociálna pedagogika a sociálna práca sú v neustálom vývoji, ktorý je spôsobený stále sa vyvíjajúcou situáciou v spoločnosti. A to jednak vplyvom spoločenských zmien súvisiacich s technizáciou a globalizáciou sveta, ale i nárastom sociálnych tém, ktoré musí v rôznych podobách riešiť spoločnosť.

V sociálnej práci aj v sociálnej pedagogike platí viac než v ktorejkoľvek inej disciplíne, že ich ciele sa menia so zmenami spoločnosti v konkrétnom čase a na konkrétnom území. Oba vedné odbory majú svoju históriu, ale stále sú vnímané ako mladé vedy, ktoré si hľadajú svoj okruh pôsobenia. Ich samotné pôsobenie, formy a metódy im dávajú veľký tvorivý potenciál a možnosti vstúpiť do najrôznejších sfér sociálnych a pedagogických činností, ktoré sa navzájom prelínajú. I cez tieto vzájomné prelínania sa tieto disciplíny vyvíjajú samostatne, vytvárajú si vlastné teórie a okruh praxe, v ktorom sa budú realizovať, a teda prirodzene sa stretávať, lebo majú veľa spoločného.

Autor: PaedDr. Slavomír Laca PhD.

Zoznam použitej literatúry

1. Geöppner H. J. – Hemmlän J. Rozprava o vede a sociálnej práci. Bratislava : Sv. Alžbeta, 2008. ISBN 978-80-89371-33-7.
2. Hroncová, J. – Hudecová, A. – Matulayová, T. Sociálna pedagogika a sociálna práca. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta UMB, 2000. ISBN 80-8055-476-5.
3. Kraus, B. Základy sociální pedagogiky. Praha : Portál, 2008, ISBN 978-80-7367-383-3.
4. Kraus B. - Poláčková, V. a kol. Člověk - prostředí – výchova. K otázkám sociální pedagogiky. Brno: Paido, 2001. ISBN 80-7315-004-2.
5. Matoušek, O. Slovník sociální práce. Praha: Portál, 2003. ISBN 80-7178-549-0.
6. Novotná, V. – Schimmerlingová, V. Sociální práce, jej vývoj a metodické postupy. Praha: Karolinum, 1991. ISBN 83-7164-109-5 26.
7. Oláh, M. - Schavel, M. Úvod do štúdia a dejín sociálnej práce. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety n. o., 2006. ISBN 80-969449-6-7.
8. Rauschenbach, Th. Das sozialpädagogische Jahrhundert. Analysen zur Arbeit in der Moderne. Weinheim: Juventa, 1991.
9. Vízdal, F. Sociální pedagogika jako věda o formativním účinku sociálních interakcí. Brno: IMS In: Sociální pedagogika v teorii a praxi, 2006, ISBN 80-902936-7-0.

_________________________________

Publikácie autora článku: PaedDr. Slavomír Laca, PhD
Základy sociálnej pedagogiky - Sociálna pedagogika prechádza neustálym vývojom v súvislosti s vývojom celej spoločnosti, ktorá je poznačená spoločenskými zmenami súvisiacimi predovšetkým s rastúcou technikou, automatizáciou a globalizáciou sveta, ale aj s narastajúcim množstvom sociálno-patologických javov v spoločnosti.

Vybrané kapitoly z etiky pre sociálno-zdravotnícke profesie - V súčasnosti môžeme konštatovať, že je veľký nárast pribúdajúcich vedeckých poznatkov o človeku ako o rozumnom indivíduu na úrovni ľudskej populácie, až po rôznu problematiku. Vystupujú do popredia stále nápadnejšie mnohoraké a komplikované etické otázky ohľadom ľudského života.