Prohuman

Davy v arabských krajinách sú často nebezpečné. Vášnivé, neovládateľné. A preto v nich aj často zomierajú ľudia, väčšinou na ušliapanie. Tento taký nebol.

Stál som v čom dve hodiny. Dokopy išlo o tri rady, ktoré sa končili osobnou prehliadkou. Pri mne s osobitnou pozornosťou – kontrolovali pas, pýtali sa, prečo idem na Tahrír práve vtedy, keď tam prebieha revolúcia. Nakoniec ma pustili. Osobnými prehliadkami prešli aj ostatní. Deti, starci, ženy v burkách, ale aj „po európsky“ odhalené. ľudia v oblekoch, či tí najchudobnejší. Všetci dúfali, že sa im podarí zvrhnúť prezidenta Husního Mubaraka. Ten z nášho pohľadu vyzeral ako diktátor, ktorého je možné tolerovať. Zaručil sa za bezpečnosť Izraela, ponúkal Európanom lacné dovolenky, držal na uzde islamistov. Vo vnútri krajiny, ktorá má 80 miliónov obyvateľov, z toho viac ako polovica má menej ako 30 rokov, to však vyzeralo ináč. Ekonomickú moc mala armáda a klika okolo prezidenta. Mladí ľudia sa nemali kde zamestnať. Ak chceli podnikať, nedostali úver. Ten bol vyhradený pre elitu. Ak sa niekto ozval, tajná polícia ho mučila, alebo väznila. Preto prišla revolúcia.

Ľudia v Tunisku už vedia, že zmeny v ich krajine nebudú také rýchle, ako si predstavovali. Aj preto sú sklamaní. „V spoločnosti je napätie. Aj ja patrím k tým, ktorí sú so súčasnou situáciou u nás nespokojní,“ hovorí Asma Mansour. Je jednou zo štrnástich zástupcov tuniského občianskeho sektora, ktorí navštívili Slovensko v rámci projektu organizácie PDCS.

Tunisko je prvou arabskou krajinou, kde prebehla začiatkom minulého roka revolúcia. Tá tuniská bola v mnohých ohľadoch výnimočná. Bola prvá, trvala menej ako mesiac, prebehla bez veľkého počtu obetí a nebola taká násilná ako iné revolučné pokusy v regióne. Jazmínová revolúcia zbavila krajinu jedného z najrepresívnejších diktátorov sveta, ktorý v krajine vládol 23 rokov a efektívne obmedzil väčšinu občianskych slobôd.

Odsúdiť slovenské médiá za nezáujem o dianie v rozvojových krajinách by bolo príliš jednoduché. Stačí jedno premyslenejšie riešenie. Napríklad vyškoliť skupinu mladých novinárov v tom, ako informovať o rozvojových témach.

Postpenitenciárna starostlivosť vo Francúzsku má vysoko rozvinutý systém penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti. Systém postpenitenciárnej starostlivosti tvorí neoddeliteľnú súčasť celého systému. Z histórie vývoja penitenciárnej starostlivosti vo Francúzsku zistíme, že od prvej svetovej vojny, teda od roku 1911, celý systém spadá pod ministerstvo spravodlivosti. Systém sa od svojich začiatkov skladal z penitenciárnej starostlivosti a postupne sa prehlboval o druhú oblasť, ktorou bola postpenitenciárna starostlivosť.

Slovenská katolícka charita (SKCH) sa začiatkom leta 2011 zapojila do pomoci krajinám východnej Afriky, ktoré zasiahli obrovské suchá a vlna hladomoru. V roku 2012 aktivity pokračujú – už nie promptnou humanitárnou pomocou, ale najmä premyslenou rozvojovou spoluprácou v kenskom okrese Kericho.

Ešte niekoľko rokov potrvá, kým sa na Haiti či do Ugandy budú hrnúť európski turisti a turistky. Dôvody sú jednoduché: dôsledky prírodných či spoločenských sa odstraňujú ťažko, krajiny sa spamätávajú pomaly. Humanitárni pracovníci a pracovníčky často nasadzujú počas misií v rozvojových krajinách vlastné životy. Minimálne v Medzinárodný humanitárny deň (19. august) si títo ľudia zaslúžia uznanie. Aj Slovenská katolícka charita (SKCH) vyzdvihuje prácu svojich terénnych pracovníčok v zahraničí.

Začiatkom leta prebehol monitoring ročného projektu Slovenskej katolíckej charity (SKCH) v Gruzínsku, ktorý bol finančne realizovaný z grantovej schémy podpory SlovakAid. Ako konkrétne sa pomohlo 22 rodinám presídlencov z Abcházska, žijúcich v gruzínskom meste Khobi, objasnia projektová koordinátorka SKCH: Júlia Aguado (JA) a generálny sekretár SKCH Radovan Gumulák (RG).

Názov projektu: Pomoc rodinám vnútorných presídlencov v Gruzínsku
Miesto projektu: gruzínske mesto Khobi (mestská časť Torsa)
Zameranie projektu: pomoc 22 rodinám presídlencov z Abcházska: zlepšiť koordináciu poskytovania pomoci presídlencom na regionálnej úrovni a zlepšiť životné podmienky a integráciu rodín do majoritnej spoločnosti v rámci Gruzínska

Názov projektu: Zlepšenie živobytia chudobných a zraniteľných skupín obyvateľstva v Keni
Miesto projektu: obce Kaplelartet a Kebeneti v obvode Sigowet v okrese Kericho
Zameranie projektu: Zlepšenie potravinovej bezpečnosti, prístupu k bezpečnej vode a zdravotného stavu komunít v častiach Kaplelartet a Kebeneti v obvode Sigowet v okrese Kericho – ide o 800 domácností (cca. 5 000 ľudí) v 12 dedinách.
Cieľom je zvýšenie poľnohospodárskej produkcie a výstupov na úrovni domácností; propagácia trvalo udržateľného využívania pôdy a ochrany životného prostredia, zlepšenie návykov v oblasti hygieny a sanitácie a lepší prístup k bezpečnej pitnej vode.

Recenzia publikácie ,,Základy projektovania pre charitatívnu a sociálnu službu“.

Charitatívna a sociálna služba ako jeden z mála študijných programov v rámci odboru sociálnej práce ponúka komplementárny a synergizujúci prístup v sociálnych a kresťanských otázkach. V programe sa prednášajú spoločenskovedné a univerzálne disciplíny, ktoré reflektujú potreby sociálnej reality a praxe. Získavanie finančných zdrojov prostredníctvom grantov a realizácia projektov predstavuje v sociálnej a charitatívnej sfére jeden z najefektívnejších nástrojov na riešenie sociálnych problémov. Domnievame sa, že práve tieto dôvody podnietili PhDr. Bohuslava Kuzyšina, PhD., aby spracoval vysokoškolský učebný text s názvom Základy projektovania pre charitatívnu a sociálnu službu. Učebnica je jedným z výsledkov riešenia vedeckovýskumného projektu Projektovanie v sociálnych oblastiach a v Cirkvi (VGA 2/2010).

Tohto roku sa uskutočnila najrozsiahlejšia akcia pre ľudí oddaných sociálnej práci. Bola to spoločná svetová konferencia pod názvom „Sociálna práca a sociálny rozvoj: činnosť a výsledok“ (http://www.swsd-stockholm-2012.org). Pred dvoma rokmi sa táto akcia konala v Hongkongu. Vtedy sa začala aktivita z globálnu sociálnu agendu. V roku 2014 preberá štafetu vzdialené Melbourne v Austrálii. Je škoda, že účasť Slovenska v Štokholme bola ako pasívne, tak i aktívne poddimenzovaná. Cesta do Austrálie bude zrejme finančne náročnejšia.

Slavomír Laca
ÚVOD
„Si dôležitý, pretože si to Ty! Si dôležitý do poslednej chvíle svojho života a my urobíme všetko, čo len môžeme, aby sme Ti pomohli nie iba v pokoji umrieť, ale žiť dovtedy, kým neumrieš.“ (Cicely Saunders)

Minulosť, súčasnosť a budúcnosť sú neoddeliteľne spojené a existujú v našom živote súbežne. Napriek tomu je budúcnosť tá časť života, ktorou sa zaoberáme najmenej. Tvárime sa, že nám čas neplynie a my nikdy starí nebudeme. Avšak plynutie času predstavuje absolútnu spravodlivosť. Každému plynie rovnako. Súčasťou tejto spravodlivosti je fakt, že každý z nás starne a neodvratne raz nastane okamih, keď sa stane súčasťou skupiny „starých“.

Žijeme v době, která je i přes pokračující ekonomickou krizi stále více orientovaná na děti a příznivá jim. Přibývá „baby friendly“ akcí, restaurací i dopravních prostředků, školky jsou plné, a i když se nám zdá, jako by socioekonomická situace rodičovství příliš nepřála, v porovnání s minulými generacemi jsou podmínky pro rodiny stále výhodnější a flexibilnější, například co do možnosti přivýdělku nebo péče o děti. S tím přibývá i nestandardních a různým způsobem znevýhodněných párů – těch, které se rozhodnou mít a vychovávat děti i přes vážnější zdravotní handicap, párů znevýhodněných ekonomicky, sociokulturně či jiným způsobem. Sociální a zdravotní systém na tuto situaci sice reaguje a přizpůsobuje se jí, avšak ne vždy je tempo a míra této adaptace dostačující. Pokusme se srovnat, jak vypadají počátky rodičovství u zdravého páru, u páru s handicapem a u páru znevýhodněného sociálně (tedy například osob žijících ve squatu, na ubytovně nebo v jiném provizoriu).

V uplynulých dňoch sa rokovalo o budúcnosti našej planéty na medzinárodnom summite Rio +20 Organizácie spojených národov v Rio de Janieru. Bez ohľadu na to, aké výsledky a záväzky toto stretnutie prinieslo – je na každom z nás, ako budeme pristupovať k životnému prostrediu a k zmierneniu dôsledkov klimatických zmien. Jednou z ciest je aj beh rovesníckej solidarity ako forma zvyšovania povedomia na školách.