Christian ethics as source of knowledge in social work
Abstrakt: Článok je venovaný vzťahu etiky a Kresťanstva. Zároveň podáva náčrt vzťahu kresťanského učenia a z neho plynúcej etiky, ako základu pre etiku v sociálnej práci.
Kľúčové slová: Etika, morálka, láska, kresťanstvo, judaizmus, sociálna práca.
Abstract: The article deals with the relationship of ethics and Christianity. Furthermore, we give a frame of the relation of Christian teachings and consequential ethics as a basis for ethics in social work.
Key words: Ethics, morality, love, Christianity, Judaism, social work.
Napokon premýšľajte bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je cnostné a čo je chválitebné. (Fil. 4,8)
Andrej Mátel (2010) dáva do určitej miery návod ako postupovať pri zmýšľaní, aby človek neupadol do sváru pri výkone profesie sociálneho pracovníka: „V každé profesi, včetně sociální práce, se člověk může dostat do situace, kdy přichází do úvahy nejméně dvě alternativy řešení. Přitom ani jedno nemusí být ideální, právě naopak. Sociální pracovník se má rozhodnout pro jedno řešení z takových alternativ, kdy ani jedno není optimální nebo morálně správné.“
Skúsme sa zamyslieť čo nám chce týmto výrokom povedať apoštol Pavol a zároveň o úskaliach sociálneho pracovníka, ktorý musí konať podľa svojej najlepšej vôle vedomia a svedomia. . Kresťanstvo svojou filozofiou obohatilo svet o lásku, úctu ku človeku. Morálne zákony a pravidlá v Biblii je možné nájsť v rozdielnej podobe, často krát aj v podobe protichodných postulátov. Starozákonná etika sa v niektorých postoj rozchádza s novozákonnou kresťanskou etikou, či už je to v medziľudských vzťahoch ako napr.: „Ak by nastala smrteľná nehoda, vtedy dáš život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu, popáleninu za popáleninu, ranu za ranu, modrinu za modrinu (Ex 21,22-24). Takýmto spôsobom snažil sa Hospodin o udržanie poriadku vo vyvolenom národe, ktorý musel nájsť spôsob ako existovať v egyptskom zajatí, aby vedel zvládať každodenné existenčné problémy a starostlivosť o seba. V Starom Zákone by sme našli ešte ďalší nespočetný rad takýchto nariadení, ktoré u kresťana vyvolajú do určitej miery nielen zamyslenie sa nad dejinami sveta, človeka. Ale tak ako uvádza prorok Izaijáš: „Preto Vám sám Pán dá znamenie: Ajhľa, panna počne porodí syna a dá mu meno Immanuel“ (Iz, 7,14). Preklad tohto mena Immanuel jest S nami je Boh. Od tohto momentu nastal vo svete pohyb vecí, pohyb filozofického myslenia, tak ako dvanásťročný Christos v Jeruzalemskom chráme sedel s učiteľmi: „...našli Ho v chráme sedieť medzi učiteľmi počúvať a spytovať sa ich. Všetci, ktorí Ho počúvali, žasli nad Jeho rozumnosťou a nad Jeho odpoveďami“ (Lk. 2, 46-47). A v ďalšom napredovaní Jeho vykupiteľského diela nachádzame Jeho výrok, ktorý zachytil evanjelista Matúš: „Nemyslíte si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som ho zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Týmito výrokmi z Jeho života je podchytené a poukázané na moment, ktorý sa často opomína a sa na neho zabúda. Je potrebné pri hľadaní etických princípov kresťanstva sa opierať aj o etické, morálne princípy judaizmu ako predchodcu kresťanstva, ktorý dal možnosť - priestor pre vznik kresťanstva.
Ale je potrebné ešte spomenúť etiku, ktorá sa rozvíjala aj v pohanskom polyteistickom prostredí napríklad u filozofov Sokrata, Platóna, Aristotela alebo ďalších. Sokrates za svoje najvlastnejšie poslanie považoval viesť spoluobčanov k pravej múdrosti a dobrému životu, nestarajúc sa o hmotné veci tohto sveta. (Klimekov et al., 1998, s. 24)
U Platóna nachádzame učenie o ideách. Zároveň je známe jeho učenie o ideách, ktoré sa stalo teoretickým základom pre jeho etiku, estetiku, pedagogiku, keď jeho etika vychádza z učenia o duši, ktorá podľa neho sa skladá z troch častí: rozumovej, vášnivej (vôľovej), žiadostivej (zmyselnej). Dáva aj vysvetlenie týchto častí duše že rozumová časť je sídlom cnosti, múdrosti, vášnivá sídlom statočnosti a premáhaním zmyselnosti sa táto cnosť stáva cnosťou rozvážnosti – umiernenosti (Klimeková et al., 1998, s. 38).
Na základoch judaizmu a s časti aj starovekej etiky a filozofie sa formuje kresťanstvo, ktoré dáva svetu nový rozmer, akým je rozmer vzťahu človeka ku človeku, a tým aj mení sa konanie človeka. V Starom Zákone bol človek vnímaný ako bytosť, ktorá musí byť podriadená prísnym nariadeniam spoločnosti. Celý Starý Zákon bol vychovávateľom človeka, aby bol v konečnom dôsledku schopný prijať vykupiteľské dielo Christa, aby vedel pochopiť rozmer lásky Boha ku človeku a zároveň aby vedel človek pochopiť aj interpersonálny vzťah budovaný na vzájomnej dôvere a vzájomnej láske. Veď akým spôsobom by sa človek uberal, ak by človek nebol pripravený na toto dielo? U evanjelistu Lukáša nachádzame odpoveď, ako sa človek dokáže zdokonaľovať pre blaho sveta, pre blaho blížneho svojho, na príklade Panny Márie, ktorá chápala svet a zároveň svojimi činmi snažila sa aby bol svet humánnejší, keď povedala tieto slová: „Som služobnica Pánova, nech sa stane podľa Tvojho slova!“ (Lk, 1, 38). Týmito slovami položila základ a poukázala na to že je potrebné ak chce spoločnosť udržateľne existovať, musí medzi členmi spoločnosti byť symbióza, súhra všetkých jej členov. Ak by ona ako Tá oslovená nedala dobrovoľný súhlas, bolo by možné vyjadriť, že človeku vlastný egoistický vzťah ku svetu, matérii prevládol a nebol by priestor pre novú etiku, etické konanie a zároveň pre nový kvalitatívne lepší svetonázor. Takéto nové etické konanie nachádzame vo výroku Christa: „Milujte svojich nepriateľov, čiňte dobre tým, čo vás nenávidia“ (Lk 6,28). Z tohto vyplýva hlavná úloha pre kresťanov, milovať blížneho svojho ako seba samého, tak ako to píše apoštol a evanjelista Marek: „milovať budeš blížneho ako seba samého. Nad tieto niet väčšieho prikázania.“ (Mk. 12, 31) a ďalej pokračuje tento rozhovor: „Tu mu povedal zákonník: Dobre Majstre, pravdu si povedal, že jeden je Boh, a niet iného okrem Neho, a milovať ho z celého srdca, celej mysle a z celej sily a milovať blížneho ako seba samého je omnoho viac ako všetky zápaly a obete.“ (Mk. 12, 33) Apoštol Pavol dodáva k tomu ešte: „nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon.“ (Rím 13,8). Práve na týchto citátoch zo Svätého Písma je postavená etika sociálnej prace, ako pomocnej vedy pre človeka v tomto svete. Každý kto je ozajstným kresťanom má mať empatiu voči blížnemu svojmu, vedieť ho vypočuť, pochopiť.
Každý sociálny pracovník, ktorý nie je len vzdelaním profesionál v tejto vede, ale aj v praktickej každodennej činnosti je v styku s blížnym, klientom musí mať na pamäti že etika jeho profesie má korene nielen vo filozofickom smere ale hlavne v kresťanských zásadách, medzi ktoré patrí aj zásada ktorú máme zachytenú u apoštola a evanjelistu Mareka, ktorého som Vám pred chvíľkou citoval.
Autor: PhDr. Ján Holonič, PhD.
Zoznam bibliografických odkazov
[1] BIBLIA, Slovenská evanjelická cirkev A.V. v ČSSR, 1979.
[2] KLIMEKOVÁ, Anna a kol. 1998. Prešov : FHPV PU Prešov, 1998. 274 s. ISBN 80-88722-32-2.
[3] MÁTEL, Andrej. 2010. Systematický postup řešení etických dilemat v sociální práci. In Akční pole sociální práce IV. Sborník příspěvků z mezinárodní konference. Olomouc : Pedagogická fakulta UP v Olomouci, 2010. V tisku. [cit. 2010-10-12]. Dostupný z WWW: http://www.andrejmatel.info/Texty/Etika/Matel_eticke%20dilemata_Olomouc_... [2]
[4] POTÚČEK, Juraj. Biblická konkordancia. Banská Bystrica: Slovenská biblická spoločnosť, 1993. 717 s. ISBN 80-85486-06-7.
__________________________________________
Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.