21. marca 2000 sa v kenskom dištrikte Mandera odohrala dvojhodinová bitka o vodu medzi opicami a dedinčanmi. Problémy sa začali koncom obdobia sucha, keď dedinčanky naberali vodu z troch záchranných vodných nádrží. Smädné opice, ktoré už nenachádzali vodu vo vyschnutom koryte rieky, zaútočili na ženy. Tým neostávalo nič iné, iba utiecť. Dedinčania a dedinčanky sa samozrejme sformovali do odvetného útoku a 8 opíc zaplatilo za svoj smäd životom. Podobné súboje o vodu vedú ľudia v Keni napríklad so slonmi, či medzi sebou.
Predstavte si skupinu chlapov, ozbrojených mačetami a lopatami, ktorí cestujú z odľahlejších polosuchých oblastí dolných tokov riek k úpätiu hory Keňa, aby zničili a prekopali zavlažovacie systémy. Tie si tamojší obyvatelia vybudovali (často ilegálne) na presmerovanie riečnej vody do ich vlastných záhrad. Je to reakcia a zároveň akt zúfalstva obyvateľov/iek dolných tokov riek pre dlhotrvajúce obdobia sucha. Bohužiaľ, pri takýchto „akciách' často dochádza aj k stratám na životoch. Ak sa k suchu a neúrode pridá rastúca populácia, nezamestnanosť, nedostatok financií na čokoľvek, ale aj tzv. tribalizmus (lojalita k vlastnému kmeňu), konflikty o vodu, či hlad a nedostatok potravín sú nezvrátiteľnou realitou. Aj preto je podľa mnohých odborníkov spravodlivá distribúcia riečnej vody pre potreby zavlažovania kľúčovou výzvou na dosiahnutie mieru a potravinovej bezpečnosti v regióne. Riešenia však ležia, respektíve tečú z iného zdroja: z vody dažďovej.
Zadržiavanie dažďovej vody
Keďže rieky sú vzhľadom na ich sezónny charakter nespoľahlivým zdrojom vody, až 80% poľnohospodárstva v krajine závisí od vody dažďovej. Avšak ani dažďová voda nie je vzhľadom na nerovnomernú priestorovú a časovú distribúciu spoľahlivým partnerom poľnohospodárov. Podľa viacerých odborníkov, ktorí uvádzajú pozitívne aj negatívne príklady a prípadové štúdie, je jednoznačnou budúcnosťou celého regiónu subsaharskej Afriky tisíce rokov stará, no minimálne využívaná metóda zachytávania a skladovania dažďovej vody. Táto metóda má potenciál nielen na riešenie, respektíve predchádzanie konfliktov o vodu. Je zároveň najlacnejšou a najdôležitejšou metódou, pomocou ktorej je možné vyriešiť viacero sociálnych, ekonomických i environmentálnych problémov v subsaharskej Afrike.
Kukurica a fazuľa nie sú všetko
Na tento spôsob manažmentu poľnohospodárskej pôdy kladieme dôraz v rámci projektu Človeka v ohrození, zameraného na zvyšovanie potravinovej bezpečnosti v centrálnej Keni. Zamerali sme sa na mladú generáciu, teda na žiakov a žiačky stredných a základných škôl, ktorí/é majú poobede rôzne záujmové krúžky. Jeden z takýchto krúžkov sa venuje farmárčeniu, poľnohospodárskym postupom a technikám. Problémom väčšiny krúžkov však je, že školy nemajú dosť peňazí na zabezpečenie praktického vyučovania a školy nemajú žiadne školské záhrady. Aj preto sa poľnohospodárstvo považuje medzi tunajšou mladou generáciou za neatraktívne. Skutočnosť je však taká, že v krajine, kde hospodárstvo stojí a padá práve na tomto sektore, majú mladí ľudia z odľahlého vidieka omnoho vyššiu šancu na dôstojný život produkciou potravín a farmárčením, ako snívaním svojich milionárskych snov v slumoch na okraji veľkých miest.
Snahou Človeka v ohrození v spolupráci s miestnou organizáciou Seanet International je obnoviť kluby mladých farmárov a farmárok, zatraktívniť ich pre členov a členky klubu a cez ich kvalitnú prácu a pozitívny príklad inšpirovať farmárov z okolia škôl, či ďalšie deti na školách. Na novovybudovaných školských záhradách (väčšina škôl sa rozprestiera na obrovských a často nevyužitých pozemkoch), kde budú veľké nádrže na zachytávanie a uskladňovanie dažďovej vody, či zavlažovací systém na jej využitie, sa budú žiaci a žiačky vzdelávať v nových poľnohospodárskych technikách a praktikách.
V 11 školách, s ktorými pracujeme, plánujeme pestovať rôzne druhy zeleniny a viesť drobnochov pre školskú jedáleň. Tým sa obohatí na živiny chudobná strava, ktorú teraz tvorí prevažne kukurica a fazuľa. Na tieto dve plodiny je zameraná väčšina poľnohospodárskej produkcie krajiny a preto mnohí farmári v obdobiach sucha zažijú spálenú úrodu, hlad a ekonomickú núdzu. Preto sa chceme zamerať aj na pestovanie pôvodných a suchu odolnejších druhov plodín, ktoré boli v Afrike tradičné, no z rôznych dôvodov sa na ne zabudlo. V rámci projektu postavíme v mnohých záhradách aj skleníky na pestovanie napríklad rajčín a inej zeleniny. Niektoré školy majú záujem o obnovenie včelích úľov na produkciu a predaj medu. Zavedieme aj poľnohospodárske postupy ako mulčovanie, medziročnú rotáciu plodín, ako prevenciu proti vyčerpaniu pôdy a jej ochranu, či sadenie viacerých druhov komplementárnych plodín na jednom políčku (jedna rastlina poskytuje tieň, druhá živiny a navzájom si pomáhajú rásť). Predpokladáme, že všetky tieto znalosti a radosť z úspešného dopestovania plodín (aj vďaka systému na zber dažďovej vody, jej uskladňovanie a postupné zavlažovanie v období sucha) budú motivovať mladých k uplatneniu svojich nových schopností v poľnohospodárskom sektore.
Tu sa však náš projekt ani zďaleka nekončí. Aby bolo poľnohospodárstvo atraktívne, musí byť istým spôsobom moderné a „cool“. Aj preto sme sa podujali na neľahkú cestu zapojenia všetkých projektových škôl na internet a vytvorenia internetovej platformy pre výmenu skúseností medzi žiakmi a žiačkami týchto škôl. Každá škola dostane cca 20 počítačov od americkej organizácie One dollar for life. My začneme vzdelávaním učiteľov/iek, oni by potom mohli ďalej učiť svojich žiakov a žiačky.
Skúsia to aj doma
Krajina chudobná na vzdelanie je chudobná i na myšlienky a nápady riešiace jej problematickú situáciu. Bežní ľudia sa len ťažko dostávajú k informáciám, ktoré by mohli zlepšiť ich život. Chýbajú pozitívne príklady a motivačné faktory. Chudoba a každodenný boj o prežitie nedávajú ľuďom ani čas porozmýšľať nad tým, že malá investícia, či pôžička ich môže v dlhodobom horizonte posunúť k lepšiemu životnému štandardu.
Jedným z cieľov projektu je inšpirovať ľudí z miestnych fariem k uplatňovaniu podobných poľnohospodárskych techník, aké zavádzame na miestnych školách. Potešiteľné je, že už po predstavení myšlienky projektu sa na troch školách našli dvaja učitelia a jedna riaditeľka školy, ktorí sa rozhodli, že niečo podobné skúsia aj u nich doma. Pani riaditeľka zo strednej školy Gakawa, kde sme už začali s budovaním školskej záhrady, sa nechala počuť, že už konečne vie, čo bude robiť, keď odíde do dôchodku. A my veríme, že takých ľudí bude viac. Môže to pomôcť nielen im, ale i celému regiónu.
Lukáš Zorád od januára 2011 pracuje v projekte občianskeho združenia Človek v ohrození ako terénny koordinátor projektu zvyšovania potravinovej bezpečnosti v centrálnej Keni. Projekt sa realizuje v spolupráci s kenskou partnerskou organizáciou SEANET International a s finančnou podporou SlovakAid. Svoje postrehy z mestečka Nanyuiki píše v blogu na http://zorad.blog.sme.sk [2].
_________________________________________
Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jar 2011. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií [3] (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.