Úvodník

Žijeme dnes v Európe, ktorá je konfrontovaná s otázkou mierového spolužitia čo sme už, možno predčasne, pokladali za problém skôr našich rodičov. Narastajú sociálne rozdiely vo vnútri štátov i medzi nimi navzájom, napriek tomu, že európska myšlienka sa opiera o zásadu sociálnej a ekonomickej kohézie. Európskej únii sa nedarí napĺňať sociálnu časť svojho programu datovaného na rok 2020. Členským štátom sa nedarí boj s chudobou a ani znižovanie nezamestnanosti, ako nástroja na dosiahnutie udržateľného dôstojného života.

Preto je potrebné pripomínať európskym vládam ich záväzok, ktorý dali v roku 2012 v Ženeve v súvislosti s prijatím odporúčania ILO č. 202 k minimálnej sociálnej ochrane („social protection floor“). Je potrebné si znova uvedomiť že hoci sme rôzny, nemôžeme si myslieť že rozdielnosť je bez solidarity. Deklarácia práv človeka a občana, ktorú francúzske Národné zhromaždenie prijalo v roku 1789 „uznáva a vyhlasuje, za prítomnosti a pod záštitou Najvyššej Bytosti, práva človeka a občana v podobe, že ľudia sa rodia a zostávajú slobodnými a rovnými vo svojich právach, a že spoločenské rozdiely sa môžu zakladať iba na prospešnosti pre celok“. Trhové hospodárstvo, súkromný majetok a rozdiely áno, ale nie na škodu celku. V našich srdciach a mestách máme mnohé problémy a hanby, ktoré treba riešiť v prospech spoločnosti a dôstojného života všetkých.

Spoločnosť jestvuje na trojitej dohode solidarity. Prvou takouto “zmluvou” je dohoda medzi generáciami. Tí čo v tejto dobe pracujú udržujú pri živote starších a mladších. Tento záväzok tvorí obrovský medzigeneračný transfer, ktorý je akceptovaný ako realita. Aj súkromný penzijný systém, je závislý od toho čo nová generácia vyprodukuje. Súkromné dôchodkové fondy sa chovajú presne ako systémy priebežného financovania a s nebezpečenstvom plného prenesenia rizika na už ekonomicky neaktívnu populáciu a znamená stratu solidarity. Bez existencie medzigeneračnej dohody sa cyklus zastaví. Bez existencie novej generácie, prestane život.

Druhý „kontrakt“ sa uzatvoril medzi triedami. Koexistencia rôznych sociálnych tried je umožnená transfermi od bohatších k chudobnejším skupinám obyvateľstva. Progresívne zdaňovanie, ktoré je v Európe používané je toho dôkazom. Prečo musia tí bohatší vzdať sa časti svojho zisku? Nemali by mať všetci rovnakú daň?

Tretím „kontraktom“ je zmluva regionálna medzi jednotlivými teritóriami. V každom štáte sú bohatšie aj chudobnejšie regióny, ale neakceptujú to ako večná a prirodzená situácia. Existuje celoeurópsky konsenzus pomoci chudobnejším štátom a regiónom pomocou finančných transferov. Bez teritoriálnej kohézie je nemysliteľná stabilita a jednota Európy a jej krajín.

Tieto tri zmluvy reprezentujú európsky spôsob života. Európska demokracia je výsledkom širokej dohody medzi kapitálom a prácou, ktorá spočíva na akceptovaní ekonomiky postavenej na súkromnej iniciatívy a sociálneho štátu, ktorý je redistribučný pri všetkých tu uvedených spoločenských zmluvách. V súčasnosti prebieha vývoj v posune mnohých úloh v oblasti redistribúcií na celoeurópske inštitúcie v rámci procesu európskeho zjednocovania.

Sociálne blaho („social welfare“) bez ľudských práv je nemožné. Sociálna ochrana je ich neobíditeľnou súčasťou. Zmysel a podstata života je témou, ktorá nám môže dať odpoveď na najťaživejšie aj bežné problémy, výzvy a otázky dneška. Hľadanie odpovede prečo nie sme šťastní aj keď sa o to usilujeme musíme hľadať v pochopení ľudských práv.

Meranie bohatstva, šťastia a úspechu bolo v západných kultúrach a je doposiaľ chápané inak. Náš rast hrubého domáceho produktu používaný ako meradlo prosperity sa ukázal ako zhubný počas súčasnej finančnej krízy. Chamtivosť a totálny egoizmus priviedol do našich spoločností krízu. Medzinárodné finančné organizácie po vypuknutí krízy zrazu uznali potrebu merania šťastia a to nielen materiálnym bohatstvom. Poučka o tom že „rast“ a iba neustály hospodársky rast vyrieši naše neduhy sa ukázala ako falošná cesta. Aj v samotnej novej stratégii Európa 2020 sa nachádzala 82 krát zmienka o raste, no zmienka o trvalo udržateľnom dôstojnom živote tam nie je. Trvalo udržateľný ekonomický rast je logický nezmysel. Nič netrvá večne, nič nerastie neustále, surovinové zdroje sú neobnoviteľné ako to vidíme u ropy, uhlia atď. Planéta Zem má svoju ohraničenú plochu a nekonečné množstvo ľudí sa na ňu fyzicky nezmestí. Tak ako uhlie, tak aj ropa a iné neobnoviteľné prírodné zdroje sa raz definitívne vyčerpajú. Exploatovanie iba týchto zdrojov a využívanie doterajších prístupov nie je trvalo udržateľné energetické riešenie.

Pôsobnosť a poslanie činnosti ICSW sa týka činnosti ľudí v interaktivite s ich prostredím (okolím). Prostredie zahrňuje mnoho sociálnych systémov, v ktorých sú ľudia zapojení do prírodného geografického prostredia, ktoré má zásadný vplyv na život ľudí. Participatívna metodológia, ktorá je podporovaná v našej práci sa odráža v zapájaní ľudí a organizácií do riešenia problémov života alebo do zlepšenia života. Pokiaľ je to možné ICSW pracuje viac s ľuďmi než iba pre ľudí.

ICSW sa darí rozširovať svoju unikátnu členskú základňu. Vítame nového plnoprávneho člena z Českej republiky, ktorá patrila historicky významným aktérom ICSW. Podporujeme aktivity našich členov v podobe expertných stretnutí aj v roku 2015. Predpokladáme významný prínos so stretnutia venovaného sociálnej problematike migrantov v Španielsku. ICSW je prítomná a aktívna na medzinárodných európskych podujatiach a pokračuje vo svojich aktivitách v rámci EÚ, Rady Európy, OSN a aj inde. V lete zhodnotíme svoju činnosť a posunieme naše úsilie na spoločnom stretnutí v Helsinkách k otázkam sociálneho investovania. ICSW bude naďalej usilovať o zvýšenie svojej viditeľnosti a zlepšenie počuteľnosti jej hlasu v spolupráci s jej členmi a v spolupráci so všetkými hlavnými hráčmi.

doc. RNDr. Miloslav Hetteš, CSc.
prezident ICSW Europe
International Council on Social Welfare (ICSW)
http://www.icsw.org/