Genderové aspekty identity rómskej ženy v sociálnej exklúzii segregovanej rómskej osady Letanovce

Gender aspects of Romany woman identity in social exclusion of segregated Romany settlement Letanovce
Abstrakt: Autorka sa zaoberá skúmaním základných genderových aspektov súvisiacich s identitou rómskej ženy žijúcej v chudobnom a sociálne vylúčenom prostredí segregovanej rómskej osady. Hľadá súvislosti medzi prejavmi identity rómskej ženy, jej chápaním ženou samotnou a jej bezprostredným okolím (muž, deti, širšia rodina, komunita) na strane jednej a vedome prežívaným či neuvedomelým vylúčením zo sociálneho priestoru vlastnej sociokultúrnej skupiny a majoritnej spoločnosti na strane druhej.
Pôvodný text tejto štúdie vznikol ako výstup z projektu UGA VIII/3/2012 Genderové aspekty identity rómskej ženy a ich vzťah k sociálnej exklúzii v chudobnom a sociálne vylúčenom prostredí. Je výsledkom vedeckého výskumu, ktorého hlavným vedeckým cieľom je analýza a deskripcia základných genderových aspektov súvisiacich s identitou rómskej ženy a ich kontexty k chudobe a sociálnej exklúzii v segregovanej rómskej osade.
Kľúčové slová: rómska žena; rod; identita; sociálna exklúzia; segregovaná rómska osada

Abstract: Author deals with the research of basic gender aspects connected with identity of Romany woman living in poor and socially excluded surroundings of segregated Romany settlement. Author tries to find connections between identity manifestations of Romany woman, its understanding by the woman herself and her immediate environment (a man, children, wider family, community) on the one hand and consciously survived or unconscious exclusion from the social environment of own socio-cultural group and majority on the other hand.
The paper presents results of a scientific research. The main purpose is to analyse and describe basic gender aspects connected with the identity of Romany woman.
Key words: Romany woman; gender, identity; social exclusion; segregated Romany settlement

Úvod

V segregovanej rómskej osade, vzdialenej necelé tri kilometre od obce Letanovce v časti Slovenského raja Letanovský mlyn, žije vyše osemsto Rómov. Rodiny žijú v zrubových chatrčiach bez elektriny, vodovodu a kanalizácie. V jednej chatrči, pozostávajúcej často len z jedinej miestnosti a kuchyne k pecou, bývajú nezriedka aj tri až štyri generácie, pričom každá generácia je zastúpená ženou (prevažujú vdovy nad vdovcami).

Jedným z výstupov správy Chudoba Rómov a sociálna starostlivosť o nich v Slovenskej republike (2002)(1) je zistenie, že sociálne postavenie Rómov žijúcich v segregovaných osadách je podstatne nižšie ako Rómov, ktorí sú integrovaní do väčšinovej populácie. Podobne, situácia Rómov zo segregovaných osád v marginalizovaných regiónoch je podstatne horšia ako tých, ktorí žijú v segregovaných osadách v rozvinutejších regiónoch s lepšími ekonomickými podmienkami. Segregovaná osada Letanovce je lokalizovaná na území okresu, ktorý je podľa Správy okresom chudobným a Rómovia žijúci v chudobnom okrese sú dvojnásobne marginalizovaní. Sú na tom horšie podľa ekonomických, ako aj sociálnych ukazovateľov. Miera nezamestnanosti sa blíži k sto percentám, zdravotný stav je horší než v iných oblastiach a vzdelanostná úroveň obyvateľstva je nižšia. Väčšina obyvateľov má iba základné vzdelanie.

Teoretické vymedzenie identity z hľadiska genderu

Identita a s ňou súvisiace genderové aspekty sú kreované v závislosti od sociokultúrneho prostredia jedinca, pretože práve prostredníctvom neho osobnosť prežíva hodnotu svojho sebadefinovania. Podľa Šramovej (Poláková a kol., 2005) je osobitne dôležité sledovať formovanie identity počas adolescentného vývinového štádia, kedy si jedinec uvedomuje a hodnotí svoje prežívanie, hodnoty, ciele a hľadá si svoje miesto v spoločnosti.

Základným východiskom genderového poňatia identity rómskej ženy z chudobného a sociálne vylúčeného prostredia je predpoklad sociálnej nerovnosti pohlaví, vychádzajúci z idey segregácie rolí spojených s identitou oboch pohlaví: muž ako živiteľ a určovateľ statusu rodiny a žena ako tvorkyňa domova. Podľa Parsonsa (1964) je takéto delenie funkčnou nevyhnutnosťou pre manželskú a rodinnú stabilitu. Mechanizmy, ktoré zabezpečujú takéto členenie, sú zakotvené v špecifických kultúrnych vzorcoch daného sociokultúrneho kolektívu. Tieto kultúrne vzorce sa môžu v rôznych sociokultúrnych kolektívoch vzájomne diametrálne líšiť a v rámci interkultúrnych stretov môže dochádzať ku konkrétnym problémom, prameniacim z nedostatočnej snahy o poznanie a porozumenie základných aspektov kultúrnej a sociálnej diverzity v spoločnosti.

Problematike vylúčenia žien zo sociálneho priestoru sa venovali výskumy vychádzajúce z dejín feministickej sociálnej teórie. Spochybňovali ideály klasickej sociálnej teórie reprezentovanej predovšetkým v dielach Webera, Durkheima a Simmela. Weber (1968) obhajoval tradičný model rodiny a jeho charakteristické rozdelenie genderových rolí podľa princípov patriarchátu. Durkheim (1997) bol zástancom teórie prísnej špecializovanosti a odlišnosti genderových stereotypov v naviazanosti na identitu ženy. Simmel (2009) vo svojich štúdiách uvádza, že ženy si nedokážu osvojiť schopnosti potrebné pre účasť na sociálnom živote.

Rola ženy v rómskej rodine úzko súvisí s charakteristickými znakmi rodiny a jej vnútornou hierarchiou. Medzi rodinami žijúcimi v osadách a tými, ktoré žijú rozptýlené medzi majoritou sú výrazné rozdiely, pretože rómska rodina je dnes v závislosti od príslušnosti k istej skupine viac vnútorne diferencovaná ako bola v minulosti, kedy mala rómska žena v tradičnej rodine veľmi podradné postavenie. Jej úlohou bolo milovať, rodiť a vychovávať deti, starať sa o jedlo a o domácnosť. Aby dosiahla akú-takú úctu aspoň ako matka, rodila a vydávala sa čo najskôr. Vyžadovala sa od nej absolútna vernosť, zatiaľ čo manžel verný nemusel byť a ani nebol. Aj napriek tomu, že sa manželské spory riešili krikom a bitkou, rozvody sa takmer nevyskytovali. Kultúrna úroveň žien bola nižšia ako mužov, pretože ženy mali nižšie vzdelanie, neboli zamestnané, boli teda závislé na mužovi a zdržiavali sa hlavne doma (Poláková a kol., 2005).

Historické sformovanie vysokej hodnoty mnohodetnej rómskej rodiny, a teda mnohodetnej ženy, súvisí do veľkej miery s nevyhnutnosťou prežitia vzhľadom na zlé materiálne, sociálne, zdravotné a hygienické podmienky (spôsobujúce vysokú detskú úmrtnosť), ktoré v segregovaných rómskych osadách pretrvávajú na vysokom stupni dodnes. S tým súvisí aj nízky vek prvorodičiek, motivovaný snahou predĺžiť fertilitu ženy a tým dať väčšie šance zachovaniu rodu a sociokultúrneho kolektívu. No aj napriek tomu je žena v rómskom spoločenstve až druhoradou osobou (po svojom mužovi). Jej reč nie je medzi Rómami braná na zreteľ, pretože je iba žena a preto nemá veľkú váhu. Svoje názory si môže presadzovať iba medzi Rómkami. I keby prezentovala lepší názor ako jej muž, môže ho povedať iba jemu, lebo on je reprezentantom svojej rodiny. Tieto hodnoty sú v povedomí Rómov stále živé, aj medzi integrovanými Rómami (Poláková a kol., 2005).

Rodinné genderové stereotypy a ich premeny v prostredí chudoby a sociálneho vylúčenia

Ako sme už uviedli, v tradičnej rómskej rodine bola (a stále je) rómska žena – manželka zárukou prežitia rodu. S počtom zdravých potomkov, najmä synov, rastie jej spoločenský status a mužovo uznanie (Fabianová in Poláková a kol., 2005). Jeden z participientov nášho výskumu, štyridsaťšesťročný Róm zo segregovanej osady Letanovce, oceňoval svoju manželku ako partnerku, ktorá mu porodila šesť detí (najmladšie má dva mesiace, najstaršie trinásť rokov), je spokojný s tým ako ich vychováva, ako sa stará o domácnosť a poslúcha ho, preto by ju nevymenil za nič na svete.

Tradičný genderový stereotyp rómskych rodín minulých generácií, podľa ktorého bolo povinnosťou muža pracovať a živiť rodinu, sa zo segregovanej osady Letanovce v súčasnosti vytratil. Muži, ktorí boli v rómskych rodinách minulých generácií živiteľmi rodín, sa spoliehajú na to, že dokážu prežiť aj bez práce, vďaka dávkam v hmotnej núdzi vyplácaným všetkým členom rodiny. Napriek tomu, že majú konkrétnu predstavu, ako by si zarobili peniaze, keby zostali bez rodiny, nie sú schopní urobiť minimum pre to, aby podobný scenár uviedli do života za súčasného statusu, čím by zvýšili životnú úroveň sebe, manželke/partnerke a deťom. V segregovanej osade je tak jednostranne zrušené (na strane muža) pôvodné rozdelenie sféry účinkovania rómskej ženy a rómskeho muža, podľa ktorého muž zarábal a živil rodinu a žena bola doma a starala sa o domácnosť a deti. Pôvodne hlbší a širší rádius muža sa výrazne zúžil (muž nechodí do zamestnania a vo väčšine prípadov ani do krčmy), čo výrazne oslabilo aj jeho emancipáciu v očiach ženy a jeho autorita a postavenie zoslabli. Žena, pôvodne závislá od zarábajúceho muža a zbavená sociálnych interakcií s vonkajším svetom majority, je v segregovanej osade charakteristickej hlbokou chudobou a sociálnou exklúziou závislá od muža, ktorý nie je schopný uživiť rodinu, čím sa jej svet akých-takých istôt viditeľne rúca a táto žena vníma budúcnosť seba i svojich detí cez prizmu beznádeje a bezcieľnosti. Keď sa k tomu pridá skutočnosť, že žena nemôže preraziť bariéry sociálnej exklúzie, zostáva hermeticky uzavretá v úzkom kruhu najbližšej rodiny.

Strach z toho, že človek zostane sám, bez najbližšej rodiny, je prirodzený a vlastný každému jedincovi, bez ohľadu na etnickú príslušnosť. No medzi Rómami v Letanovciach je umocnenie ich strachu zo samoty podložené faktom, že by sa nedokázali, respektíve nemohli spoľahnúť na pomoc či podporu ľudí mimo okruhu najbližšej rodiny. Sú mimoriadne fixovaní na svojich manželov/manželky, životných partnerov/partnerky a na deti, prípadne vnúčatá aj preto, že nemajú v osade blízkych priateľov, ani v širšom príbuzenstve ľudí, ktorým by mohli plne dôverovať a spoľahnúť sa na nich. Ich sociálny kapitál je veľmi nízky(2). Najdôležitejšou inštitúciou je najbližšia rodina a dôvera k vonkajším inštitúciám je v osade poznačenej sociálnou exklúziou a sociokultúrnym hendikepom nízka, alebo žiadna. Najužšia rodina funguje ako uzavretý kruh ľudí, ktorého členovia si navzájom pomáhajú.(3)

Rómska žena, ktorá je v tradičných rodinách osamotená, bez sociálnych vzťahov, je v sociálnej exklúzii chudobnej segregovanej osady ešte osamotenejšia.

Sexualita a pohlavný život

Fabianová (Poláková a kol., 2005) uvádza, že sexualita a pohlavný život sú pre rómsku ženu i pre rómsku komunitu vo všeobecnosti tabuizovanou oblasťou života, preto sa o nej nehovorí (hovoriť o tom je hanba). Je potom samozrejmé, že vo výchove absentuje príprava na pohlavný život, manželstvo a rodičovstvo i napriek tomu, že Rómovia sa so sexualitou stretávajú každý deň a najmä mladá generácia sa ňou zámerne obklopuje. Sexu sa oddávajú veľmi mladí ľudia.

Chodenie s chlapcom je vecou ženskej/dievčenskej prestíže a manifestáciou záujmu o ženu/dievča. Takéto chodenie je akceptované a rómska komunita automaticky predpokladá, že vzťah bude zavŕšený splodením dieťaťa (v Letanovciach je manželský zväzok zriedkavý – na zlegitimizovanie vzťahu celkom postačí tehotenstvo dievčaťa vo fáze, kedy sa už nedá skrývať – a chlapec s dievčaťom začnú spolu oficiálne žiť).

Baudrillard (1996, s. 23) vo svojom diele O zvádzaní uvádza: „Často zdôrazňovaným rysom útlaku žien je vydieranie pomocou slasti, olúpenia žien o schopnosť slasti. To je očividná nespravodlivosť, ktorej sa všetci zmocňujú, aby ju napravili, okamžite, podľa schémy prevzatej z vytrvalostných bežeckých pretekov ako v sexuálnej rallye. Slasť na seba vzala podobu požiadavky a základného práva. Ako posledný výplod ľudských práv sa povzniesla k dôstojnosti kategorického imperatívu. Nemorálne je, keď sa tejto požiadavke protirečí.“ Takéto ponímanie slasti a jeho opis sa zhoduje s uchopovaním sexuality v každodennom živote žien a mužov v segregovanej osade Letanovce. Chudoba a sociálna exklúzia olúpila týchto ľudí o všetky radosti života spojené s absentujúcou pestrosťou a možnosťou výberu a variovania príležitostí na oživenie jednotvárnosti a šedivosti života. Preto sa pudovo a zaslepene vrhajú do jediného potešenia, ktoré je výlučné, je kedykoľvek a kdekoľvek k dispozícii vo forme sexuálnej slasti, ktorej sa bez zábran oddávajú všetky vekové kategórie a dievčatá prichádzajú o panenstvo vo veľmi nízkom veku (trinásť, štrnásť rokov).

Transformácie typicky ženských a typicky mužských vlastností

Karsten (2006, s. 24) uvádza zoznam vlastností, ktoré sa stereotypne opakujú v prípade, ak chceme charakterizovať „typicky ženské“ a „typicky mužské“ spôsoby správania:

Počas nášho trojmesačného výskumu v segregovanej osade Letanovce sme zaznamenali výrazné odchýlky od vyššie uvedenej typizácie genderových stereotypov. K týmto posunom dochádza v dôsledku priamych vplyvov sociokultúrneho prostredia, kde základnými formujúcimi faktormi sú chudoba a sociálna exklúzia. Tieto faktory výrazne ovplyvňujú každodenné správanie a smerovanie jednotlivcov a premietajú sa vo vonkajších prejavoch vnútorných zmien ich vlastností. Výsledkom je, že Karstenom takto zadefinované rozdiely sa v chudobe umocnenej sociálnou exklúziou stierajú a muži sa stávajú bezmocnými (ženská vlastnosť) – ich bezmocnosť spočíva v nemožnosti/neschopnosti prelomiť kruh sociálnej exklúzie a chudoby). S touto bezmocnosťou sa prirodzene vytráca mužská aktivita a bojovnosť. Ponorení v celkovej apatii z bezmocnosti prestávajú byť muži odvážni a podnikaví, rovnako sa vytráca aj ich sila a energickosť a tým, že sa spoliehajú na to, že „uživia“ rodinu z dávok pomoci v hmotnej núdzi, stávajú sa krajne nezodpovednými. Ich ženy takto strácajú prirodzenú oporu vo svojich mužských náprotivkoch, čo už samé o sebe (plus životné stereotypy poznačené chudobou a sociálnou exklúziou) spôsobuje, že v istých situáciách, ktoré sme priamo pozorovali, preberajú neuvedomelo typicky mužské spôsoby správania: stávajú sa agresívnymi, autoritatívnymi, panovačnými – tieto typicky mužské vlastnosti preberajú v situáciách, keď si potrebujú v rodine presadiť svoju vôľu (nákup konkrétnej veci/tovaru) a v situáciách, keď im ich muži chcú direktívne niečo prikázať a ony sa chcú „trucovito“ voči partnerovi presadiť. Muži už nie sú tými bojovnými a dominantnými dobrodruhmi ako boli v minulosti a ony tak získavajú priestor, ktorý inštinktívne využívajú na sebarealizáciu, ktorá by v iných podmienkach a v situácii bez limitov chudoby a sociálnej exklúzie nebola predstaviteľná ani možná.

Bitá a podvádzaná rómska žena

Medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny v Bratislave, ktoré každoročne uskutočňuje anketu na tému „Rodina“, uvádza, že čím horšia je ekonomická situácia v rodine, tým je výskyt fyzického násilia vyšší. Zvýšený výskyt je aj medzi osobami so základným vzdelaním, medzi ekonomicky neaktívnymi (nezamestnaní, dôchodcovia) a na vidieku. Muži, ktorí bijú svoje ženy, hodnotia tento čin ako obranu svojich tradičných práv. Ide predovšetkým o prípady manželskej nevery alebo i menších flirtov, ktoré sú príčinou mužovej žiarlivosti (Lábadyová, 1998).

Medzi najčastejšie dôvody bitky, ktorú letanovské Rómky utŕžia od muža (životného partnera), patria: žiarlivosť, neodôvodnené podozrenie z nevery a alkoholizmus muža (respektíve ak žena bráni mužovi piť). Do bitky často vyústia aj hádky na tému hospodárenia, nedostatku peňazí a rodinných sporov a problémov v širšej rodine.

Keď muž bije v chalupe svoju ženu, ostatnými osadníkmi je to vnímané ako výsostne interná záležitosť súkromného života konkrétnej dvojice. Z tohto dôvodu, ale aj z dôvodu ľahostajnosti a všeobecnej apatie, nikto nemá tendenciu zasiahnuť do bitky zvonka, nech by vyzerala akokoľvek rizikovo. Bitá žena je tak vystavená na milosť a nemilosť svojmu mužovi a je len na ňom, ako sa celá epizóda skončí. Žena, ktorá sa počas bitky bráni, robí tak inštinktívne, v záujme zachovania vlastného zdravia a života – nie preto, že by chcela mužovi v tejto situácii vzdorovať. Otvorený vzdor by len vystupňoval mužovu agresivitu, čo by v konečnom dôsledku mohlo pre ženu dopadnúť ešte horšie.

Mimomanželské vzťahy mužov sú v osade verejným tajomstvom. Muži chodia za milenkami mimo osadu: do dediny, najčastejšie do mesta, kde majú zabezpečenú relatívnu anonymitu. Informácie o takejto nevere sa do osady dostanú sporadicky, počas návštevy Rómov z inej osady alebo z mesta, prípadne túto informáciu prinesie konkrétny osadník. O nevernom mužovi sa klebetí po chalupách i v hlúčikoch vonku v osade. Ostatné ženy podvádzanú ženu ľutujú, muži sa k tomu nevyjadrujú a neverník sa tvári neutrálne. Celá situácia je vždy spontánne vyvedená do slepej uličky, pretože kde niet dôkazov, „neexistuje“ ani akt nevery. Podvádzaná žena trpí v tichosti svojej chalupy, hanbí sa a zo situácie nenachádza východisko.

Výnimočne sa stane, že sa mimomanželský vzťah prevalí priamo v osade. Takáto nevera (s inou ženou z osady) sa nikdy neudrží v tajnosti dlhšie ako pár dní. V domácnosti neverníka nasleduje obrovský výbuch emócií, v rámci ktorého si podvedená žena mimoriadne afektívne ventiluje momentálnu krivdu, ale aj všetky do tej chvíle na nej napáchané neprávosti, ukrivdenia, osočovania a zlé zaobchádzanie zo strany muža/partnera. Krik, hádka a dramatická bitka (nezriedka lietajú vzduchom aj nože a sekery) sa dejú priamo pred očami všetkých osadníkov. Takéto predstavenie si nikto nenechá ujsť, vrátane detí. V scenári života ženy zo segregovanej osady v Letanovciach je toto jediná chvíľa, kedy môže dať naplno, otvorene a beztrestne (v ponímaní ostatných osadníkov aj oprávnene) priechod svojmu hnevu a zlosti, namiereným proti mužovi.

Genderové aspekty kultúry tela a obliekania

Odev ako jeden zo základných kultúrnych vzorcov je zároveň médiom koncentrujúcim a prezentujúcim genderové aspekty identity svojho nositeľa. Zvlášť to platí pre ženy v letanovskej segregovanej osade, v ktorej zásadne nenosia krátku sukňu ani krátke nohavice. Dôvodom je skutočnosť, že sa hanbia a nenájdu k tomu odvahu, lebo muži by sa na nich hnevali, vynadali by im, prípadne by ich zbili. Tento jav chápeme ako reflektovanie sociálnej skutočnosti, sebareflektovanie a sebaprojekciu vo vlastnej sociokultúrnej skupine. Ženy by si mimo osady rady obliekli krátku sukňu alebo krátke nohavice, ale keďže mimo osadu idú vždy zásadne v spoločnosti svojho muža/partnera, prípadne iných žien, ktoré by ich ohovorili, nikdy si na to netrúfnu, respektíve nemajú na to príležitosť. Odev rómskej ženy zo sociálne vylúčeného prostredia tak dostáva charakter neverbálneho prejavu genderového aspektu jej identity, stáva sa súčasťou jej „obrazu“ ako ideálu, normy, sociálnej akceptovateľnosti či neakceptovateľnosti.

Letanovskí Rómovia nedovolia svojej žene, aby sa pekne obliekala, nepúšťajú ju von, nesmie sa rozprávať s iným mužom. Neznesú predstavu toho, že iný muž sa na ich ženu pozerá so sexuálnym podtextom. Takto zmýšľajúci partneri sú medzi starými aj mladými mužmi.

V súvislosti s kultúrou obliekania, respektíve s kultúrou tela, nemožno opomenúť skutočnosť, ktorá svedčí o silnej konzervatívnosti a prísnej cudnosti v tejto oblasti. Keď sa žena prezlieka, nesmie ju vidieť iný muž, len jej vlastný životný partner. Dokonca ani brat či otec. V prípade, ak žije v chalupe – v jednej miestnosti – viac dospelých (čo je v tejto segregovanej osade bežné), rieši sa prezliekanie žien (pred spaním a ráno) tak, že všetci prítomní muži sú vykázaní von. V zimnom období sa zhasne svetlo alebo sa ženy prezliekajú pod dekou/paplónom. Podobná cudnosť je uplatňovaná aj pri kúpaní sa vo vodných nádržiach a pri slnení: žena nikdy nie je pred iným mužom odhalená viac, ako chodí bežne von (aj do vody vojde v šatách). Ženy sa tak správajú z ostýchavosti a hanblivosti pred inými mužmi a rómski muži si rómske ženy vážia a akékoľvek diskrétne odhaľovanie ženského tela pred iným mužom je z tohto dôvodu neprijateľné, preto nie je vyžadované ani očakávané. Rovnako je neprípustné, aby žena chodila po chalupe len v bielizni alebo neúplne oblečená. Odhaľovanie ženy je v tomto sociokultúrnom kolektíve tabu.

Závery:

Tak, ako uvádza Fabianová (Poláková a kol., 2005), mužské a ženské roly a činnosti k nim prislúchajúce sú v rómskom spoločenstve v Letanovciach jednoznačne rozdelené. Prekonávanie hraníc sa výnimočne prejavuje v najmladšej generácii rómskych mužov a žien, v rodinách, kde v dôsledku absencie muža prezvala rolu hlavy rodiny žena-matka a v integrovaných rodinách. V integrovaných rodinách, ktorým sa podarí vysťahovať z osady, je výskyt tejto výnimky podmienený kvalitatívne i kvantitatívne bohatšou sociálnou interakciou medzi Rómami a príslušníkmi majoritnej spoločnosti.

1. Enkulturačné zlyhávanie v sociálne vylúčenom prostredí

Chudoba v spojení so sociálnou exklúziou je výrazným faktorom, ktorý sa podieľa na kreovaní špecifických genderových stereotypov a identity rómskej ženy v segregovanej osade Letanovce. Zároveň však spôsobuje deformácie typicky ženských a typicky mužských spôsobov správania, čo považujeme za varovný signál. Takýmto spôsobom totiž dochádza k postupnému zániku kultúrnych vzorcov, špecifických pre rómske etnikum. Podobné negatívne signály pozorujeme aj v prípade jazyka ako jedného z najdôležitejších kultúrnych vzorcov nevyhnutných pre špecifikáciu sociokultúrnej skupiny a jej kolektívnej identity na princípoch etnicity. V kontexte individuálnej/genderovej aj kolektívnej identity je nevyhnutným komunikačným médiom, základným rozlišujúcim a identifikačným faktorom. Rómčina je pre Rómov zo segregovanej osady Letanovce veľmi silným spojivom, ktoré ich viaže k ich etnicite a všetkých k sebe navzájom. Za predpokladu, ktorý tu zohráva veľmi dôležitú úlohu a síce, že koexistujú vo svojom mikrosvete a nikto a nič neohrozuje jeho kompaktnosť a homogenitu. Rómčinu považujú za svoj materinský jazyk, ktorý im nikto nezoberie. V súčasnosti preniklo do hovorovej rómčiny veľa slovenských slov (napríklad číslovky). Okrem toho dnešná stredná a mladá generácia neovláda význam mnohých slov z rómčiny, ktorou hovoria starší Rómovia. Ich význam si domyslia z kontextu. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že v podstate o nič nejde. My to však považujeme za signál vážneho ohrozenia ustáleného a štruktúrovaného systému kultúrnych vzorcov, ktorý je pre konkrétnu sociokultúrnu skupinu charakteristický. Takéto vytrácanie špecifických kultúrnych vzorcov môže v dlhodobejšom časovom horizonte vážne ohroziť kultúrnu identitu rómskeho etnika. Ide o proces enkulturačného zlyhávania, na konci ktorého môže byť zánik povedomia kolektívnej identity s diskontinuitou danej sociokultúrnej skupiny. Tu nemožno v žiadnom prípade hovoriť o asimilácii, pretože asimilácia by bola reálna v prípade úplného vymiznutia sociokultúrneho hendikepu, ktorý je pre túto skupinu príznačný. Mohlo by sa stať, že proces zániku sociokultúrnej skupiny na báze systému kultúrnych vzorcov bude rýchlejší ako proces odstránenia sociokultúrneho hendikepu.

2. Pomáhajúce profesie ako „most“ medzi rómskou minoritou poznačenou sociálnou exklúziou a príslušníkmi majoritnej spoločnosti

V oblasti pomáhajúcich profesií považujeme za nevyhnutné sústrediť pozornosť na nasledujúce aspekty:

Na strane Rómov žijúcich v sociálnej exklúzii osady v Letanovciach:
Upevňovanie povedomia vlastnej identity a s ním súvisiacej hrdosti na príslušnosť k vlastnej etnickej skupine – bezpodmienečne, nie len vtedy, keď sa dajú využiť ako zbraň v opozícii proti majorite.
Utváranie vedomia spolupatričnosti k jedinečnej ľudskej spoločnosti, nie len na báze výlučnosti vlastného sociokultúrneho kolektívu opretej o animozitu smerom k majorite.

Na strane Rómov žijúcich v sociálnej exklúzii osady v Letanovciach a zároveň na strane príslušníkov majoritnej spoločnosti:
Rozvíjanie všeobecných komunikačných kompetencií, v rámci ktorých bude dochádzať nielen k percepcii, ale aj k adekvátnej apercepcii (s odbúraním negatívnych stereotypov a predsudkov na oboch stranách).
Poznávanie charakteristických čŕt života a vzorcov myslenia na oboch stranách s rešpektovaním odlišností a budovaním vzájomných vzťahov na základe toho čo máme spoločné a nie toho čo nás rozdeľuje.

3. Dosiahnutie spravodlivosti v rodových vzťahoch a rodovej kompetencie

Vychádzajúc z rozpracovaných teórií v oblasti spravodlivosti v rodových vzťahoch (Stiegler – Michalitsch, 2009) vidíme niekoľko oblastí, ktorým by bolo treba venovať pozornosť v kontexte genderových aspektov identity rómskej ženy poznačenej a limitovanej sociálnou exklúziou v chudobnom a sociálne vylúčenom prostredí. Ide predovšetkým o presadzovanie zásady rovnosti rómskych mužov a žien; rovnosti príležitostí rómskych žien; rovnoprávnosti rómskych žien; rodovej demokracie; rovnosti príležitostí pri stvárňovaní života; dôstojného partnerstva rómskych mužov a žien; podpory rómskych žien.

Nemenej dôležité je intenzívne pôsobenie na zmenu myslenia rómskych žien v osade. Podstatné je, aby si uvedomili situácie, kedy muži voči nim zneužívajú svoju koncentrovanú moc. Aby to neakceptovali ako samozrejmosť ich života, ale aby prehliadli o čo ide a dokázali tomu čeliť a vzdorovať. Paralelne treba pôsobiť na mužov v osade tak, aby oni sami pochopili a jasne, bez emócií nahliadli problémy svojho správania voči ženám a aby zároveň pochopili, že takýmto správaním negatívne zasahujú nielen do vnútorného, emočného života žien, ale limitujú aj priaznivý psychosociálny vývin vlastných detí a v konečnom dôsledku i celkovú atmosféru v rodine.

Uvedomujeme si, že ide o veľmi náročnú a zložitú úlohu, do ktorej musia byť zapojení sociálni, komunitní pracovníci, psychológovia, sociológovia, ale aj úradníci miestnych samospráv. V tomto prípade sa dá ťažiť zo senzibility rómskych žien a z vytvárania a posilňovania ženských sietí, do ktorých by mohli byť tieto ženy zapájané.

4. Socializácia detí v rómskych rodinách

Paralelne so zmenou myslenia a postojov mužov a žien v segregovanej osade Letanovce treba pôsobiť na deti a to cestou ich adekvátnej socializácie, pričom sa nesmú opomínať základné špecifiká rómskej rodiny. Pri voľbe adekvátnych stratégií socializácie týchto detí treba vychádzať z nasledovných skutočností (viď Matulay et Poláková in Poláková, 2002): výchova v rómskych rodinách nie je individualistická, ale kolektivistická. Nesmeruje k výchove individuality ale člena širšej spoločnosti. Všetko sa rieši kolektívne, individuálne rozhodnutia sa neodporúčajú. Prvým zákonom pri výchove dieťaťa je jeho voľnosť. Rodina dieťa chráni, je jeho útočiskom ale aj mantinelom, ktorý nesmie prekročiť. Rodina odovzdáva dieťaťu svoje rómske hodnoty, zvyky, kultúru, filozofiu myslenia a žitia, čoho súčasťou je aj odmietanie filozofie žitia a myslenia majoritnej spoločnosti.

Dieťa v prostredí segregovanej osady Letanovce nemá dostatok priaznivých podnetov ani pozitívnych vzorov z prostredia majoritnej spoločnosti. Chudoba a sociálna exklúzia ho uzatvára v negatívnych stereotypoch vlastnej rodiny a ostatných členov úzkeho sociokultúrneho kolektívu. Je potom viac než prirodzené, že v duchu imitačnej teórie vývoja pohlavných rozdielov (Karsten, 2006) chlapci aj dievčatá získavajú správanie typické pre svoje pohlavie tým, že pozorujú vzory rovnakého pohlavia a ich pohlavne typické správanie napodobňujú a preberajú. Výsledky experimentálnych výskumov dokázali, že to platí zvlášť v prípade agresívneho správania. Deti ho imitujú zvlášť vtedy, ak ho predvádzajú vzory, ktoré v ich svete zaujímajú vysoké postavenie (rodičia alebo staršie deti rovnakého pohlavia). Ak je modelové správanie úspešné, alebo zostáva minimálne bez trestu, takéto imitačné správanie sa výrazne fixuje. V rómskych rodinách letanovskej osady autorita otca i matky v súčasnosti nebezpečne poklesla (deti odmietajú poslušnosť, robia si čo chcú, nerešpektujú príkazy rodičov a starších), čo však neznamená, že obaja, teda otec i matka, nie sú dodnes silným imitačným vzorom v preberaní negatívnych stereotypov. Deti sú zároveň pod tlakom a vplyvom vonkajšieho prostredia osady, v ktorom sa pohybujú ostatné deti a dospelí.

Letanovské Rómky strednej a staršej generácie boli vo svojich štrnástich rokoch(4) emocionálne prioritne naviazané na svoju matku. Zároveň mali pred matkou veľký rešpekt a chodenie s chlapcom bolo v tomto veku výnimkou. Dnešné štrnásťročné dievčatá mamou pohŕdajú, odvrávajú jej a viac času trávia vonku s chlapcami, ako doma s matkou.

5. Nevyhnutnosť zmeny myslenia

Vzhľadom k tomu, že genderová identita je sociálnym a kultúrnym konštruktom, súborom ideí, presvedčení o tom, ako sa treba správať, prezentovať, aké roly treba na seba brať (Čerešník, 2011), je možné priaznivo ju ovplyvňovať pozitívnym pôsobením na zmenu myslenia dotknutých osôb. Hoci sa genderové stereotypy, ako naučené a kultúrne akceptované spôsoby správania, historicky menia (paralelne so zmenami v spoločnosti), v prípade chudobného a sociálne vylúčeného sociokultúrneho prostredia to neplatí, pretože je od prirodzených spoločenských zmien izolované. Preto je potrebné tieto zmeny z majoritného prostredia prinášať do vnútra uzavretej komunity segregovanej rómskej osady – pomaly, postupne ale hlavne trpezlivo.

Je nevyhnutné presvedčiť letanovské ženy a ich mužov o nutnosti dvoch príjmov pre zabezpečenie potrieb rodiny a zároveň sa sústrediť na rast vzdelanostnej úrovne dievčat a žien, pretože inak si nikdy neuvedomia potrebu vlastnej sebarealizácie. Kým sa tak nestane, nezmenia sa zafixované negatívne stereotypy.

Zmena myslenia je tá najťažšie dosiahnuteľná zmena, ktorá vyžaduje čas. Sme presvedčení, že základným východiskom k tomu, ako efektívne vplývať na elimináciu negatívnych genderových aspektov identity rómskej ženy v Letanovskej segregovanej osade, je potreba čo najlepšie ich spoznať. Jedine pri správnom pochopení a identifikovaní zdrojov ich problémov je možné nielen hľadať a uplatňovať vhodné stratégie pomoci, ale aj kreovať a správne usmerňovať postupnú zmenu v myslení, postojoch a spôsobe života. Porozumenie prostrediu, v ktorom žijú, poznanie podmienok, z akých pochádzajú, pomôže zvoliť adekvátne prístupy s relevantnými výsledkami.

6. Riešenie kľúčových problémov genderovej identity rómskej ženy v Letanovskej segregovanej osade cestou sociálnej inklúzie

Celková sociálna situácia rómskych rodín v chudobnom a sociálne vylúčenom prostredí (ktorá výrazne ovplyvňuje život letanovskej rómskej ženy z hľadiska genderu) je charakteristická celou škálou sociálnych problémov, ktorých riešenie je veľmi zložité, zasahuje do všetkých oblastí ich života, nie je záležitosťou krátkodobého horizontu a nie je realizovateľné len vlastnými silami dotknutých jedincov a sociokultúrnych skupín. Rozhodujúcou stratégiou pri ich riešení sa na Slovensku stala politika sociálnej inklúzie, ktorá vychádza zo zásadných dokumentov Európskej únie, uvedených do politického života členských krajín od roku 2000. Na Slovensku sa politika sociálnej inklúzie začala uplatňovať po vstupe Slovenska do všetkých štruktúr Európskej únie v roku 2004. Od roku 2001 sú v rámci metódy otvorenej koordinácie členské krajiny Európskej únie zaviazané spracovať a predkladať Národné plány sociálnej inklúzie (Sirovátka, 2004). Významnú úlohu v kontakte s rómskymi ženami s nízkym sociálnym kapitálom a ich rodinami v segregovanej osade Letanovce zohrávajú terénni sociálni pracovníci, ktorých práca má svoje výrazné špecifiká a je dôležitým zdrojom informácií pre zostavovanie plánov rozvoja sociálnych služieb a regiónu. Jednou z foriem sociálnej práce v tomto chudobnom, sociálne vylúčenom osídlení je komunitná práca, ktorú možno považovať za najdôležitejšiu formu sociálnej práce v tejto oblasti a zároveň za rozvojovú sociálnu aktivitu.

Treba otvorene priznať, že úplná asimilácia Rómov sa doteraz nepodarila nikde na svete. Preto treba nájsť platformu, na ktorej sa dokážu bezkonfliktne stretnúť majorita s rómskou minoritou pri zachovaní ľudskej dôstojnosti a jedinečnosti na oboch stranách. Túto platformu je možné budovať v niekoľkých rovinách. V prvom rade už spomínané iniciovanie zmien v tých aspektoch ich života, ktoré spôsobujú základné problémy v živote rómskej ženy v segregovanej osade. V druhom rade je nutné pokračovať v programoch, zameraných na odstránenie chudoby a sociokultúrneho hendikepu v prostredí poznačenom sociálnou exklúziou. No a v neposlednom rade je dôležitá aj práca s majoritou. Pretože rómska problematika sa nedá riešiť výhradne prácou s Rómami. Súbežne je potrebné riešiť problém skreslených predstáv o rómskych ženách, ktoré o nich majorita má. Pre odstránenie predsudkov a stereotypov o rómskej žene vo všeobecnosti je dôležité napríklad poznanie, že Rómky z letanovskej osady robia mnohé negatívne veci v dôsledku prehlbujúcej sa sociálnej deprivácie a často je to otázkou ich prežitia. Preto je potrebné majoritu otvorene a vecne informovať o katastrofálnej biede a chudobe, v ktorej žijú – popri súčasných snahách o jej elimináciu. Priblížiť majorite také stránky ich života, ktoré zostávajú skryté v izolácii segregovanej a separovanej osady, napríklad skutočnosť, že letanovské matky venujú deťom viac času ako Nerómky nielen preto, že sú celý deň doma, ale preto, že to vnímajú ako prioritu. Rovnako je pre ne prirodzené, že každé ráno, len čo vstanú, upracú a uvaria mužovi kávu. Keď v ktorúkoľvek dennú hodinu vstúpi do chatrče návšteva, postele sú vzorne postlané a periny naukladané do dokonalých „komínkov“. Málokto z majority vie napríklad aj to, že Rómky v letanovskej osade perú niekoľkokrát za týždeň a že bielizeň vyvesená na šnúre už z diaľky pekne vonia. Alebo to, že keď Rómka z osady vstúpi do obchodu alebo do úradu a nepozdraví, neurobí to zámerne alebo z titulu nevychovanosti či úmyslu provokovať. Nepozdraví jednoducho preto, lebo v osade sa medzi sebou nezdravia – nepatrí to medzi ich základné spoločenské kompetencie. Z rovnakého dôvodu nepoďakuje – nie preto, že by nepoznala slušnosť.

Dôležitá poznámka na záver

Každé rómske spoločenstvo je odlišné a má svoje špecifiká, ktoré vyplývajú z jeho vnútorných charakteristík i sociálneho prostredia, ktoré ho obklopuje. Každé je bohato štruktúrované, respektíve nie je vôbec štruktúrované, pričom jednotlivé sociokultúrne kolektívy tej istej etnickej príslušnosti vzdialené od seba len dva, tri kilometre môžu byť značne odlišné (Poláková, 2002). Naše empirické poznatky, výsledky nášho výskumu na tému Genderové aspekty identity rómskej ženy a ich vzťah k sociálnej exklúzii v chudobnom a sociálne vylúčenom prostredí nemožno preto v žiadnom prípade zovšeobecňovať. Sú relevantné len pre sociokultúrny kolektív segregovanej osady Letanovce, výrazne poznačenej chudobou a sociálnou exklúziou.

Autor: Mgr. Lenka Jalilah Hrušková
Literatúra

BAUDRILLARD, J. 1996. O svádění. Prel. Alena Dvořáčková. Olomouc : Votobia, 1996. 216 s. ISBN 80-71-98-078-1.
BORYSENKO, J. 2005. Cesta ženy k Bohu. Prel. Jana Budínská. Praha : Dharma Gaia, 2005. 292 s. ISBN 80-86685-14-4.
BURKE, P. 2011. Co je kulturní historie? Prel. Stanislav Pavlíček. 1. vyd. Praha : Dokořán, 2011. 217 s. ISBN 978-80-7363-302-8.
BUTLER, J. 2003. Trampoty s rodom (Feminizmus a podrývanie identity). Prel. Jana Juráňová. 1. vyd. Bratislava : Aspekt, 2003. 217 s. ISBN 80-85549-41-7.
ČEREŠNÍK, M. 2011. O mužoch a ženách (Psychologický pohľad na problematiku rodu). 1. vyd. Nitra : UKF v Nitre, 2011. 122 s. ISBN 978-80-8094-874-0.
DUBAYOVÁ, M. 1998. Robia šaty ženu? In Žena z pohľadu etnológie. Bratislava : Katedra etnológie Filozofickej fakulty UK, 1998. ISBN 80-967650-9-4. s. 79 – 83.
DURKHEIM, E. 1997. The Division of Labor in Society. New York : Free Press, 1997. 352 s. ISBN 06-8483638-6
FRAŇKOVÁ, S. – KLEIN, Z. 1997. Úvod do etologie člověka. 1. vyd. Praha : HZ Systém, 1997. 193 s. ISBN 80-86009.15-7.
HORSKÁ, P. – KUČERA, M. – MAUR, E. – STLOUKAL, M. 1990. Dětství, rodina a stáří v dějinách Evropy. Praha : Panorama, 1990. 474 s. ISBN 80-7038-011-X.
HORVÁTHOVÁ, J. 1988. Jaký je zájem Romů o uchování vlastní kultury? In Etnologické rozpravy. ISSN 1335-5074, 2001, roč. VIII, č. 2, s. 30 – 49.
Chudoba Rómov a sociálna starostlivosť o nich v Slovenskej republike. Bratislava : Svetová banka – Nadácia S.P.A.C.E. – INEKO, 2002. 75 s. ISBN 80-88991-15-3.
KARSTEN, H. 2006. Ženy – muži (Genderové role, jejich původ a vývoj). Praha : Portál, s. r. o., 2006. 183 s. ISBN 80-7367-145-X.
KILIÁNOVÁ, G. – KOWALSKÁ, E. – KREKOVIČOVÁ, E. 2009. My a tí druhí v modernej spoločnosti. Bratislava : VEDA, 2009. 722 s. ISBN 978-80-224-1025-0.
KREKOVIČOVÁ, E. 1998. Ženský princíp v obraze iných etník v slovenskom folklóre. In Žena z pohľadu etnológie. Bratislava : Katedra etnológie Filozofickej fakulty UK, 1998. ISBN 80-967650-9-4. s. 148 – 155.
LÁBADYOVÁ, N. 1998. „Žena je len vtedy dobrá, keď je bitá“, alebo: Bitie ženy v reálnom živote a vo folklóre. In Žena z pohľadu etnológie. Bratislava : Katedra etnológie Filozofickej fakulty UK, 1998. ISBN 80-967650-9-4. s. 98 – 105.
MANN, A. B. 2001. Rómovia na Spiši. In Etnologické rozpravy. ISSN 1335-5074, 2001, roč. VIII, č. 2, s. 18 – 22.
MARUŠIAKOVÁ, J. 1988. Zvyky pri narodení dieťaťa u valašských cigánov. In Slovenský národopis. bez ISSN, 1988, roč. 36, č. 1, s. 156 – 169.
MURPHY, R. 2006. Úvod do kulturní a sociální antropologie. 2. vydanie. Praha : Slon, 2006. 268 s. ISBN: 8086429253.
PARSONS, T. 1964. Essays In Sociological Theory. New York : Free Press, 1964. 460 s. ISBN 978-0029240304.
POLÁKOVÁ, E. 1999. Ľudské práva. Nitra : Pedagogická fakulta UKF, Katedra rómskej kultúry Nitra, 1999. 30 s. bez ISBN.
POLÁKOVÁ, E. 2002. Štúdie na tému etika a rómska problematika. 1. vyd. Nitra : Pedagogická fakulta UKF v Nitre, 2002. 63 s. ISBN 80-8050-525-X.
POLÁKOVÁ, E. a kol. 2005. Postavenie a rola rómskej ženy v spoločnosti. Trnava : Fakulta masmediálnej komunikácie UCM Trnava, 2005. 204 s. ISBN 80-89220-06-1.
RAJNIAKOVÁ, J. 1988. Rodinné obyčaje v rómskych rodinách v Hybiach a v Dačovom Lome. In Etnologické rozpravy. ISSN 1335-5074, 2001, roč. VIII, č. 2, s. 133 – 141.
REICHEL, J. 2009. Kapitoly metodologie sociálních výskumů. Praha : Grada Publishing, 2009. 192 s. ISBN 978-80-247-3006-6.
SIMMEL, G. 2009. Sociology: Inquiries into the Construction of SocialForms. Boston : Brill, 2009. 692 s. ISBN 97-8900-41732-17.
SIROVÁTKA, T. 2004. Sociální exkluze a sociální inkluze menšin a marginalizovaných skupin. Brno : Masarykova univerzita, 2004. 294 s. ISBN 80-210-3455-6.
SKUPNIK, J. 2010. Antropologie příbuzenství: Příbuzenství, manželství a rodina v kulturněantropologické perspektivě. 1. vyd. Praha : SLON, 2010. 402 s. ISBN 978-80-7419-019-3.
STIEGLER, B. 2002. Ako uplatňovať rodové hľadisko. 1. vyd. Prel. Jana Cviková a Oľga Pietruchová. Bratislava : Aspekt, 2002. 39 s. ISBN 80-85549-32-8.
STIEGLER, B. – MICHALITSCH, G. 2009. Spravodlivosť v rodových vzťahoch. 1. vyd. Bratislava : Aspekt, 2009. 118 s. ISBN 978-80-85549-86-7.
ŠVEC, Š. a kol. 1998. Metodológia vied o výchove. Bratislava : IRIS, 1998. 303 s. ISBN 80-88778-73-5.
TOKÁR, R. 2001. Sociálna kultúra valašských Rómov na Slovensku. In Etnologické rozpravy. ISSN 1335-5074, 2001, roč. VIII, č. 2, s. 107 – 113.
TOMEŠ, J. 2009. Ženy ve spektru civilizací (K proměnám postavení ženve vývoji lidské společnosti) 1. vyd. Praha : SLON, 2009. 70 s. ISBN 978-80-7419-009-4.
WEBER, M. 1968. Economy and Society. New York: Bedminster Press Corporation, 1968. 1350 s. ISBN 0-520-3500-3.
ŽIGA, P. 1988. Rómske obyčaje pri narodení dieťaťa v doline Hnilca. In Slovenský národopis. bez ISSN, 1988, roč. 36, č. 1, s. 172 – 175.
ZAJONC, J. 1998. Strigy, bosorky, bohyne a iné ženy, ktoré „vedia“. In Žena z pohľadu etnológie. Bratislava : Katedra etnológie Filozofickej fakulty UK, 1998. ISBN 80-967650-9-4. s. 37 – 43.

(1) Ide o výskum tímu slovenských výskumných pracovníkov a zamestnancov Svetovej banky z roku 2002, viď Použitá literatúra
(2) Potvrdil to aj výskum Svetovej banky, Nadácie S.P.A.C.E., INEKO a Inštitútu pre otvorenú spoločnosť z roku 2002 – viď Použitá literatúra: Chudoba Rómov a sociálna starostlivosť o nich v SR
(3) Fungovanie vzorcov pomoci v rodinách v segregovaných a separovaných rómskych osídleniach na Spiši potvrdil v roku 2012 aj výskum uskutočnený tímom výskumníkov pod vedením doc. PaedDr. V. Kleina v rámci projektu VEGA 1/0596/10 Voľby životných stratégií obyvateľov chudobných a sociálne vylúčených rómskych osídlení.
(4) vek, v ktorom dnešné dievčatá v osade rodia svoje prvé dieťa

Fotografie zo súkromného archívu autorky, zhotovené v Letanovciach v období apríl až jún 2012:

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]

[12]

[13]