Cieľom spoločnosti nemá byť segregácia starších a starých ľudí, ale ich integrovanie do spoločnosti. Túto integráciu zabezpečia správne sociálne vzťahy, interakcie medzi generáciami. Netreba preto vylúčiť starých ľudí ani z procesu vzdelávania, ktoré už prestáva byť výlučnou prípravou na povolanie, ale stáva sa prostriedkom na rozvoj ľudskej osobnosti. Vzdelávacia aktivita pozitívne ovplyvňuje sebaobraz, sebavedomie a osobnú hodnotu staršieho človeka. Poslucháč univerzity tretieho veku so vzrastajúcim širším rozhľadom môže veľmi pozitívne ovplyvňovať aj spôsob myslenia svojho okolia.

Obdobie staroby a starnutia patrí neodmysliteľne k životu jedinca. S premenou spoločnosti je spojený aj samotný fakt starnutia celej populácie, nakoľko stúpa počet ľudí v seniorskom veku. Hoci je starnutie sprevádzané nespočetnými zmenami či už v oblasti biologickej, psychickej alebo sociálnej, nemala by byť táto etapa pre seniorov šedým obdobím. Seniori by si mali vyberať, akým smerom sa ich život bude uberať a jednou z alternatív aktívneho a zmysluplného trávenia času a reakcií na zmenu je zapojenie sa do procesu vzdelávania. Štát by sa mal podieľať sa zaistení dostatočných edukačných eventualít pre osoby v seniorskom veku. Seniori by mali byť podporovaní vo vzdelávaní jednak zo strany samotnej rodiny, tak i zo strany sociálnych pracovníkov, nakoľko pri participácii na vzdelávacích aktivitách musia prekonávať rad bariér.

Prezentovaný článok je zameraný na vplyv domácej opatrovateľskej starostlivosti na kvalitu života imobilných seniorov v Bratislave a vo Viedni. Z metodologického hľadiska sme sa rozhodli pre komparatívne štúdia založené na kvalitatívnom výskume. Realizovaný bol medzi poskytovateľmi a prijímateľmi sociálnych služieb v Bratislave a vo Viedni. Zo zistení podľa Likertovej škály sumovaných odhadov vyplýva, že najlepšími prediktormi životnej spokojnosti imobilných seniorov vo Viedni je ich vysoká životná úroveň a jej rodinná súdržnosť.

V súčasnosti sa stále viac poukazuje na dopad vykonávania pomáhajúcich profesií na psychické a fyzické zdravie jedinca. Cieľom príspevku bolo zmapovať možný výskyt stresu, syndrómu vyhorenia a sekundárnej traumy u sociálnych pracovníkov. Taktiež objasňuje súvislosť medzi týmito javmi a dĺžkou praxe. Výsledky ukázali, že sociálny pracovníci vnímajú zvýšenú záťaž a stres. S narastajúcou praxou sú náchylnejší na sekundárny traumatický stres, na druhú stranu, korelácia poukazuje na to, že s rastúcou praxou a vekom sa zvyšuje ich osobné uspokojenie z pomáhajúcej profesie, čo naznačuje možnú lepšiu odolnosť proti vzniku syndrómu vyhorenia.

Príspevok pojednáva o syndróme týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa – syndróme CAN (Child Abuse and Neglect), ktorý možno definovať ako súbor konkrétnych foriem neadekvátneho zaobchádzania s dieťaťom, ktoré vedú k nedostatočnému napĺňaniu jeho základných potrieb. Zameriava sa na úlohou sociálneho poradcu, ktorý je nevyhnutnou súčasťou sociálnej prevencie, nakoľko funguje ako opora, pomáha socializovať deti opäť do spoločnosti a snaží sa zabrániť ich ďalšiemu ubližovaniu. Zaoberá sa tiež možnosťami riešenia otázky syndrómu CAN z pohľadu sociálneho poradenstva, ktoré spočívajú predovšetkým v prevencii a komunikácii s dieťaťom a jeho rodinou.

V príspevku poukazujeme na dôležitosť inovácií, interdisciplinárneho prístupu a špecializácie v teórii aj praxi sociálnej práce a tiež na vysokoškolskú profesijnú prípravu sociálnych pracovníkov v oblasti preventívnej edukačnej sociálnej práce. Vymedzujeme perspektívu preventívnej edukačnej sociálnej práce a navrhujeme inovatívny prístup k sociálnym klientom a k sociálnej pomoci prostredníctvom edukačného sociálneho poradenstva. Formulujeme perspektívu realizácie preventívnej edukačnej sociálnej práce v spoločenskej praxi.

Súčasnosť kladie nároky na široký diapazón schopností jednotlivých ľudí. V nebývalej miere a v masovom meradle sa do popredia dostala požiadavka zvyšovania schopností a kvality výkonov v rozmanitých druhoch činnosti, v komunikácii, vo vzťahoch. Je pravdepodobné, že súčasný spoločenský „tlak“ a stúpajúce požiadavky prostredia, na sociálnu a psychickú adaptáciu jednotlivcov, sa bude naďalej zosilňovať. Táto skutočnosť vyžaduje vo zvýšenej miere rešpektovať osobnosť človeka, jej postavenie a prestíž v systéme vzťahov a činností v sociálnom prostredí. Je potrebné viac, než inokedy predtým, zaujímať sa o reálne možnosti jednotlivých osobností v rámci pripravenosti ľudí k riešeniu čoraz výraznejších protirečení medzi individuálnymi a spoločenskými, alebo skupinovými životnými záujmami. Mať na zreteli nielen pochopenie schopnosti adaptability, ale aj možností mobility a aktivizácie nových psychologických a sociálnych kompetencií človeka. V skúmaní osobnosti človeka je potrebné tiež prekonávať zjednodušené uvažovanie spôsobom redukcie človeka na fenomén iba ľudskej existencie alebo empirickej jednotliviny.