Poruchy správania u detí

Behavioural disorders in children

,,Veď všetko je život i jeho najnegatívnejšie javy ako choroba, trpenie a poníženie sú v ňom obsiahnuté.“ (P. Strauss).

ÚVOD

Sprievodným znakom v každej vyspelej spoločnosti je prirodzený výskyt rôznych sociálno-patologických javov. Stupňujúce sa výchovné a sociálne problémy našej mládeže narúšajú účinnosť pedagogického pôsobenia učiteľov a aj vychovávateľov. Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované, aby sa dosiahol pozitívny účinok pôsobenia.

Aj samotné riešenie porúch správania predovšetkým u mladej generácie je náročnou úlohou, nakoľko si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove. V konečnom dôsledku je nutnosť inhibovať negatívne dôsledky a stimulovať vysoko pozitívne vplyvy zo socio-kultúrneho prostredia. V rámci eliminácie porúch správania dokážu odborníci efektívnou kooperáciou zabezpečiť prevenciu mládežníckych recidív a rôznymi formami výcvikov vedia mládež smerovať k plnohodnotnejším činnostiam.

DEFINÍCIA A KATEGORIZÁCIA PORÚCH SPRÁVANIA

Každý jedinec v našej spoločnosti vystupuje a koná istým spôsobom. Správanie človeka možno charakterizovať ako spôsob vyjadrovania voči iným ľuďom. Prejav každého z nás sa líši postojmi, gestikuláciou, spôsobom komunikácie, rečou tela a to nielen k ostatným členom sociálneho systému, ale aj k sebe samému. Správanie možno jednoducho definovať ako odozvu organizmu na bezprostredné zmeny v jeho okolí, kedy sa každý jedinec prispôsobuje prítomným alebo budúcim podmienkam.

Podľa konštatovania Kafku (2015) rozdiely v správaní detí nastávajú vtedy, keď vystupujú v bezpečnom prostredí a pri komunikácii uplatňujú uvedomelo svoj rozum, ako aj inteligenciu a v situácii, keď sa cítia ohrozené, kedy jednajú nedobrovoľne.

Gajdošová a kol. (2011) uvádzajú, že každý človek žijúci na našej planéte, vrátane detí má svoju ľudskú vážnosť, dôstojnosť a tomu prislúchajúce práva. Každé dieťa potrebuje vzhľadom na svoju zraniteľnosť emočne stabilné zázemie a porozumenie zo strany dospelých. Pre zdravý vývoj detí je nevyhnutné zabezpečovať ich komplexný rozvoj a eliminovať rizikové príčiny sociálno-patologických javov. (Gajdošová a kol., 2011).

Z psychologického hľadiska sú poruchy správania detí definované ako kategorizácia porúch vôle, inštinktov, pudov, ako aj samotného spôsobu konania voči iným členom spoločnosti. U detí je potrebné rešpektovať individualitu aj napriek ich nevhodnému vystupovaniu a ochraňovať ich voči akejkoľvek forme diskriminácie.

Z vyjadrenia Labátha (2001) vyplýva, že poruchy správania detí a mládeže sú v odbornej literatúre opisované ako disociálne až neprimerane agresívne konanie, ktoré narúša sociálne očakávania spoločnosti. Vzdorovité správanie neprimerané veku dieťaťa a okolnostiam nemá trvalý charakter. Rebelanstvo mládeže a klasifikované poruchy správania ako diagnostická kategória sa od bežného narušenia disciplíny líšia tým, že musia byť trvalejšej povahy a v trvaní po dobu minimálne šesť mesiacov narúšajú variabilitu správania detí voči stanoveným pravidlám a normám spoločnosti. (Kolibáš, 1996).

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak deti porušujú stanovené sociálne vzorce správania sa a ohrozujú ostatných členov našej spoločnosti vo svojom okolí, vtedy hľadajú východisko z ťažkej životnej situácie, ktorú spôsobila citová vyprahnutosť detí, ako aj ich emočná labilita.

Poruchy správania u detí a mládeže možno kategorizovať ako tie, ktoré sú podmienené psychickým stavom a rodinným prostredím dieťaťa. V ťažko zvládnutých situáciách deti často volajú bezbranne o pomoc a hľadajú akékoľvek uspokojenie potrieb. Poruchy správania spôsobené disharmóniou detského vývoja môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí. (Krejčírová, 1997). ,,Pre porozumenie správaniu dieťaťa musíme brať do úvahy celý kontext, v ktorom sa správanie vyskytuje.“ V edukácii a výchove našej mládeže je dôležité dávať význam a zmysel činnosti dieťaťa a motivovať ho k úspešnosti. (Dreikurs, Grey, 2004).

Podľa Kafku sa poruchy správania členia nasledovne:

• Primárne – počiatočné poruchy, ako sú vekové poruchy správania detí a mládeže (poruchy reči, školských spôsobilostí a citové poruchy), poruchy psychickej úrovne konania a integratívne poruchy.
• Sekundárne – odvodené od prvotných primárnych porúch.
• Interpersonálne - osobnostné poruchy jedinca.
• Extrapersonálne – spôsobené vplyvom okolitého prostredia. (Kafka, 2015).

Autorka Gajdošová vo svojej publikácii uvádza podrobnejšie členenie porúch správania detí podľa MKCH – 10 ako:

• Socializované – podľa názoru autorky má dieťa stabilné a primerané citové väzby s ostatnými členmi rodiny i mimo nej.
• Nesocializované – v tomto prípade má dieťa povrchné vzťahové väzby so všetkými jedincami nášho sociálneho systému. Podľa konštatovania autorky u detí absentujú akékoľvek hlbšie vzťahy.
• Agresívne formy – sem patrí šikanovanie a násilné správanie voči iným.
• Neagresívne formy – autorka medzi tieto zaraďuje napr. záškoláctvo, klamstvá, ale aj drobné krádeže. (Gajdošová, 2007).

Z uvedených odborných informácií možno konštatovať, že na väčšine našich škôl rezonujú situácie, ktoré vznikajú následkom nevhodného správania detí. Je nevyhnutné ich na základe intenzívneho úsilia výchovných poradcov, liečebných a klinických pedagógov, ako aj psychológov eliminovať a zmierňovať ich dopad na ostatných. Predovšetkým u detí s poruchami správania a pozornosti je odborná spolupráca na školách priam nevyhnutnosťou.

PORUCHY SPRÁVANIA DETÍ

V poslednom období na našich školách narastajú problémy súvisiace s antisociálnym správaním detí. V našej spoločnosti sa začínajú uznávať najmä materiálne hodnoty a v dôsledku vyťaženosti rodičov, nezáujmu dospelých sa negatívne a sociálno-patologické javy detí stávajú akousi prirodzenou súčasťou nášho života.

V našej konzumnej spoločnosti sa mení hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Naša postmoderná spoločnosť ponúka našej mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky. V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability. V poslednom období stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo. (Bradová, 2011).

Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých faktorov. Intenzívne rozvíjanie porúch správania je spôsobené:

• osobnostnými príčinami

– dispozičné faktory, ako napr. temperament, impulzívnosť, úzkostné prežívanie napätia, obavy, strach, dráždivosť na podnety,- psychologickými príčinami – nevhodným sociálnym prostredím, v ktorom sa dieťa momentálne nachádza,- sociálnymi príčinami – negatívny vplyv rovesníckych skupín, imitovanie násilného až agresívneho správania, asociálne správanie detí a mládeže vyplývajúce z nedostatku ich súkromia najmä na veľkých sídliskách v meste,- príčinami z rodinného prostredia – deti nemajú v rodičoch morálny vzor, v neúplných rodinách a nefunkčných rodinách sú ich obetnými baránkami. (Gajdošová a kol., 2011).

Medzi činitele spôsobujúce problémové správanie detí sú zaraďované nasledovné:

• vnútorné činitele

– náležitosti nervovej sústavy, vrodené predispozície, choroby, úrazy, narušenie poznávacích funkcií, disproporcie intelektových schopností,- vonkajšie činitele – neprimeraná rodinná výchova, zlé sociálne návyky, rozvod, kriminalita, úmrtie rodičov, alkohol v rodine, šikanovanie, narušené sociálne vzťahy medzi vrstovníkmi a pod. (Slovíková, 2015).

Z odborných poznatkov vyplýva, že príčiny porúch správania sú rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému. Poruchy správania z pedagogického aspektu možno charakterizovať ako maladaptívne správanie žiaka v školskom prostredí, ktoré má etiologicky rozsiahle spektrum pomerne trvalejšieho charakteru. Sociálnu narušenosť u žiakov nemožno zvládať bežnými výchovno-vzdelávacími prístupmi, práve naopak si vyžadujú individuálnu pedagogickú starostlivosť. Žiaci svojim neadekvátnym správaním dokážu negatívne determinovať vzťahy v školskej triede, kde sa môžu stupňovať problémy s disciplínou a vedomým porušovaním pravidiel.

FORMY PREVENCIE SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝCH JAVOV

Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí.

Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod., špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy, kooperácia školy s rodinou. (Hroncová, Emmerová, 2010).

Medzi najrizikovejšie oblasti podpory žiakov Bradová (2011) uvádza nasledovné:

• vytváranie kreatívneho a bezpečného školského prostredia, ktoré rozvíja u žiakov pocit spolupatričnosti k sociálnej skupine,
• rozvíjanie sociálnych kompetencií, ktorými žiaci dokážu pracovať so svojimi citmi a prekonávať problémové úlohy,
• pozitívna motivácia k vhodnému správaniu, ktoré zaistí dodržiavanie predpísaných vzorcov a noriem správania v škole,
• podporovanie aktívneho vzdelávania, ktoré zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia.

Možno konštatovať, že na väčšine kvalitných školských inštitúcií v súčasnosti aktívne prebiehajú intervenčné programy na podporu zdravého životného štýlu našej budúcej generácie. Medzi najvyužívanejšie preventívne programy patria napr. Nenič vedome svoje telo, Cesta k emocionálnej vyspelosti, Škola podporujúca zdravý životný štýl a pod. Z dôvodu úspešnosti uvedených programov je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali aj preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti. Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy.

POSTAVENIE ŠKOLY V PREVENCII SOCIÁLNO-PATOLOGICKÉHO SPRÁVANIA

Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi.

Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Obdržálek (2002) konštatuje, že školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne.

Aj napriek snahe školských inštitúcií sa počas edukácie žiakov vyskytujú nežiadúce javy, ktoré vysokou mierou negatívne vplývajú na socializačný proces žiakov. Hroncová (2000) v tejto spojitosti konštatuje, že v škole paradoxne nástrahami sociálnych skupín vznikajú deviácie v správaní žiakov. Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi.

Bakošová tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov. (Bakošová, 2011). Podľa Višňovského, Kačániho (2007) významnú úlohu pri práci so žiakmi s problémovým správaním zastáva práve triedny učiteľ, ktorý dokáže denne riešiť výchovné problémy svojich žiakov súvisiacich s ich nedisciplinovanosťou, absenciou, krádežami, šikanovaním, ako aj záškoláctvom.

Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy. V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov. V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia.

ZÁVER

Poruchy správania detí a mládeže je potrebné vnímať komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú. V bežnom živote sa stretávame s rôznymi podobami patologického správania v podobe agresivity, šikanovania, ako aj krádeží. Akékoľvek neprimerané reakcie detí a mládeže sa môžu prejaviť v situáciách vyvolaných rôznymi príčinami a naopak sú napäté situácie v mnohých prípadoch odrazom odlišných prejavov ich narušeného správania. Problémovo sa správajúci jedinci nedokážu rešpektovať základné ľudské princípy a normy spoločnosti.

Poruchy správania detí v školskom prostredí sú etiologicky rôznorodé a na ich vzniku sa podieľa celý rad vnútorných aj vonkajších činiteľov z rodinného prostredia, rovesníckych skupín kamarátov a širšieho okolitého prostredia. Nepodnetné rodinné prostredie spôsobuje veľký tlak na dieťa, ktoré sa následkom citovej deprivácie nedokáže v jednotlivých životných fázach socializovať do spoločnosti.

Deti s poruchami správania pochádzajú často z rozvrátených a neúplných rodín, nakoľko problémoví jedinci trpia nedostatkom pozitívnych vzorov. V našej spoločnosti je viditeľný nárast detí s problémovým správaním aj u materiálne zabezpečených rodín, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých. Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si uplatňujú negatívnym spôsobom svoje neuspokojené potreby.

Autorky: PhDr. Tímea Csikósová, DiS doc. PhDr. Nataša Bujdová, PhD. Použitá literatúra

BAKOŠOVÁ, Z. 2011. Sociálna pedagogika ako životná pomoc. Bratislava : UK, 251 s. ISBN 978-80-96994-40-3. BRADOVÁ, K. 2011. Záškoláctvo – výskyt, prevencia a riešenie. Banská Bystrica : UMB, 127 s. ISBN 978-80-557-0244-5. DREIKURS, R. – GREY, A. 2004. Discipline Without Tears. Publisher : Wiley Revised edition, 160 s. ISBN 978-04-70835-08-1. GAJDOŠOVÁ, E., HUBINSKÁ, L., JAKUBKOVÁ, V. 2011. Intervencie pracovníkov pomáhajúcich profesií pri riešení problémov a porúch detí v správaní s dôrazom na rozvíjanie ich sociálno-emocionálnej a morálnej zrelosti. Bratislava : Stimul, 239 s. ISBN 978-80-8127-014-7. GAJDOŠOVÁ, E. 2007. Riešenie porúch žiakov v správaní v škole. Možnosti zvládania agresie a násilia. Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 146 s. ISBN 80-89236-17-6. HRONCOVÁ, J. 2000. Sociálna pedagogika a sociálna práca. Banská Bystrica : PF UMB, 293 s. ISBN 80-80554-27-7. HRONCOVÁ, J. – EMMEROVÁ, I. 2010. Sociológia výchovy a vzdelávania. Banská Bystrica : PF UMB, 350 s. ISBN 978-80-557-0035-9. KAFKA, J. 2015. Správanie (chcenie) človeka a poruchy správania. Košice : EQUILIBRIA, s. r. o., 150 s. ISBN 978-80-8152-232-1. KARIKOVÁ, S. 2007. Základy patopsychológie detí a mládeže. Žilina : IPV/EDIS, 146 s. ISBN 978-80-8070-757-6. KREJČÍROVÁ, D. a kol. 1997. Dětská klinická psychologie. Praha : GRADA, 456 s. ISBN 80-7169512-2. KOLIBÁŠ, E. 1996. Špeciálna psychiatria. Bratislava : UK, 164 s. ISBN 978-80-89322-05-3. LABÁTH, V. 2001. Riziková mládež. Praha : SLON, 157 s. ISBN 80-85850-66-4. MATOUŠEK, O. – KROFTOVÁ, A. 1998. Mládež a delikvence. Praha : Portál, 332 s. ISBN 80-71782-26-2. OBDRŽÁLEK, Z. 2002. Škola a jej manažment. Bratislava : UK, 223 s. ISBN 80-223 1690-3. SLOVÍKOVÁ, M. 2015. Problémové správanie u žiakov základných a stredných škôl. Bratislava : CVTI SR, 40 s. ISBN 978-80-89354-58-0. VIŠŇOVSKÝ, Ľ. – KAČÁNI, V. 2007. Psychológia a pedagogika pomáhajú škole. Bratislava : IRIS, 198 s. ISBN 80-89018-85-8.