Činiteľom socializácie ľudského jedinca je vždy spoločnosť ako systém a celok. Spoločnosť však pôsobí v socializačnom prostredí a v socializačnom procese prostredníctvom rôznych faktorov socializácie. Prostriedkami socializácie sú konkrétne sociálne skupiny - veľké, stredné, malé skupiny. A rovnako tak aj jednotliví ľudia v určitých sociálnych rolách a pozíciách, ktoré im umožňujú, alebo od nich vyžadujú vplývať na druhé osoby formálnym spôsobom – napr. učitelia, vzdelávatelia, vedúci pracovníci, kultúrni a politickí činitelia, a tiež neformálnym spôsobom – napr. rodičia, súrodenci, rovesníci, referenčné skupiny typu kamarátskych či záujmových a iných zoskupení.

Čo je sociálne prostredie? Spoločnosť ako celok a jednotlivé skupiny, ktoré tvoria sociálne okolie človeka? Ak sa stotožníme s názorom (Krech, D. - Crutchfield, R. S. - Balachey, E. L., 1968,s. 382) že „spoločnosť je organizované zoskupenie ľudí, skladajúce sa zo siete navzájom pospájaných skupín a organizácií, ktoré utvárajú spoločenskú štruktúru“, tak máme definíciu sociálneho prostredia. Pretlmočíme myšlienky uvedených autorov známej knihy Človek v spoločnosti (Tamtiež, s.350, 381) nasledovne:

  • V sociálnom prostredí sa koordinácia a regulovanie činností členov sociálnych skupín dosahuje prostredníctvom systémov sociálnych pozícií a sociálnych rol.
  • Spoločenská trieda, ako najvýznamnejší statusový systém významne determinuje sociálne prostredie a postavenie jednotlivca v tomto prostredí.
  • V sociálnom prostredí sa vplyv na ľudí uskutočňuje tak, že spoločenská štruktúra vtláča pečať osobitosti a trvácnosti potrebám, poznaniu a medziosobným odpoveďovým charakteristikám jednotlivcov.

Rozvoj osobnosti ako sociálneho systému, čiže rozvoj morálnych, etických kvalít človeka, jeho uvedomeného konania, ako aj jeho vzory a hodnoty, sa prejavuje v kultúrnosti jeho správania i konania. Jednotlivec týmto významne ovplyvňuje sociálnu úroveň spoločnosti. O vzťahoch človeka k prírodnej a spoločenskej realite uvažujeme v rovine: - Spojitosti človeka a prírodného prostredia. - Spojitosti človeka a hmotného prostredia. - Spojitosti človeka a duševného i duchovného prostredia. - Spojitosti človeka a sociálneho prostredia.

Podľa V. S. Merlina (1975) človek v spoločnosti žije svoj život ako indivíduum prostredníctvom svojho temperamentu a psychických procesov; ako osobnosť prostredníctvom psychických vlastností charakteru v konkrétnom sociálnom prostredí prostredníctvom rodinných, pracovných, záujmových, kultúrnych, politických a ďalších rozmanitých sociálnych skupín a v duchu sociálno-historickej pospolitosti / národa.

Riešenie akejkoľvek spoločenskej úlohy a tiež společenského problému je možné iba vtedy, ak sa zohľadnia všeobecné aj špecifické kultúrne, psychologické, sociálne, materiálne a spoločenské podmienky života jednotlivcov a sociálnych skupín v danej spoločnosti. Od osobností ľudí dneška sa požaduje sociálna, psychická aj telesná adaptabilita a adaptovanosť v danej spoločnosti. V tejto súvislosti iba pripomenieme, že (M. Machalová, 2006):

  • Osobnosť človeka je samoorganizujúca sa celostnosť. Pre osobnosť je príznačná účelová aj cieľavedomá organizácia psychiky, správania sa a konania.
  • Osobnosť človeka je otvoreným systémom, ktorý si s prostredím a okolím vymieňa informácie a energiu.
  • Osobnosť človeka je systémom, ktorý sa riadi cieľmi - správa sa a koná na základe svojich potrieb aj potrieb prostredia, ktorého je súčasťou.

Človek žije pod vplyvom vonkajšieho prostredia (společenského a sociálneho prostredia) a tiež pod vplyvom svojho vnútorného prostredia (psychického a telesného prostredia). Žitie v rôznych prostrediach zvláda viac či menej adaptívne vďaka systému psychickej a telesnej autoregulácie človeka.

Za subjektívnu podmienku sociálnej adaptácie ľudí považuje O. Mikšík (1980, s.21) hypotetickú štruktúru psychickej variabilnosti. Tvorí ju komplex vrodených a osvojených stratégií dynamického vyrovnávania sa so situačnými premennými, ktoré sa prejavia v pohotovosti jednotlivca k určitej forme a spôsobu reakcií. V tejto súvislosti O. Mikšík (1980, s.22) vymedzil dve formy psychickej adaptačnej variabilnosti ľudí:

  • Vysoká adaptačná variabilnosť sa prejavuje v tendencii človeka účelne a flexibilne odpovedať a prispôsobiť sa.
  • Adaptačná rigidita (inertnosť) sa prejavuje v tendencii človeka pridržiavať sa vlastných schém správania a neprispôsobiť sa.

Tento teoretický úvod do problematiky systému osobnosť a prostredia smeruje k pochopeniu všeobecného psychologického vplyvu spoločenského a sociálneho prostredia na ľudí.

Sociálnopsychická adaptácia jednotlivca v sociálnom prostredí

Proces sociálnopsychickej adaptácie rámcujeme na pozadí vzájomného pôsobenia a vzťahov jednotlivca ( resp. osobnosti človeka) v sociálnom prostredí. Jednotlivý človek nevstupuje do kontaktu so všetkými systémami sociálneho prostredia, ale iba s niektorými z nich. Avšak sociálne prostredie je predpokladom k tomu, aby sa človek stal osobnosťou. Spoločnosť do určitej miery formuje osobnosť človeka ako svoj vlastný výsledok. Ich vzájomná prepojenosť je viditeľná v tom, že osobnosť konkrétneho človeka je do istej miery prejavom spoločnosti, v ktorej ten človek žije. A naopak - konkrétna spoločnosť je do istej miery prejavom osobnosti, ktorá v tej spoločnosti žije. Úroveň sociálnosti jednotlivého človeka závisí od úrovne sociálnosti sociálneho prostredia, v ktorom ten človek žije a naopak.

Sociálnopsychická adaptácia človeka je spätá s psychickým a sociálnym vývinom aj psychickým a sociálnym rozvojom človeka. Prispôsobenie sa jednotlivca konkrétnej sociálnej realite znamená viac či menej prospešné zisky pre jeho psychický a sociálny vývin a rozvoj. J. Charvát (1969, s.54)) sociálnopsychickú adaptáciu človeka považuje za riadiaci činiteľ vývinových zmien jednotlivcov a konštatuje: „Adaptáciám celkom nerozumieme. Zvyčajne sa chápu ex post, historicky, ako dôsledok evolúcie. Niekedy ich však môžeme chápať aj obrátene, ako jednu z príčin evolúcie. Biologická účelovosť adaptácií plynie zo zakódovanej pamäti druhu. Lenže u vyšších tvorov, najmä však u človeka nájdeme okrem toho skúsenosti usporené a spracované zo života indivídua. A tie majú tiež adaptívny charakter… adaptácie majú pri zmene vonkajších podmienok zaručiť trvanie indivídua…majú mu pomáhať prežiť záťaž“.

Psychologickým obsahom adaptácie môže byť (P. Lauková, 2008 ; L. Šírová, 2008) zblíženie cieľov a hodnotových orientácií skupín a jednotlivcov ako členov skupín a to tak, že si ľudia osvojujú sociálne normy, tradície, určitú kultúru a sociálnu štruktúru malých, stredných i veľkých sociálnych skupín ľudí. Sociálnopsychická adaptácia ľudí úzko súvisí s ich socializáciou (M. Machalová, 2006, s.148): Adaptácia sa považuje za jeden zo základných sociálnopsychologických mechanizmov socializácie človeka. Adaptácia je pojem, ktorým sa vyjadruje dynamický proces prispôsobenia sa človeka v prostredí. Výsledkom procesu adaptácie človeka je jeho adaptovanosť.

Významný psychológ J. Piaget (1970) konštatoval nasledovné:

  • Proces akomodácie smeruje síce k fungovaniu organizmu človeka aj jeho osobnosti v súlade s požiadavkami a vlastnosťami prostredia, avšak človek sa akomodáciou prispôsobuje iba formálne, vonkajškovo, pritom nesúhlasí a vnútorne protestuje.
  • Proces asimilácie smeruje k osvojeniu si, k interiorizácii (zvnútorneniu) požiadaviek a vlastností prostredia. Človek sa prispôsobí tvorivo, pretváraním vlastností prostredia v súlade s vlastnými potrebami, s vlastným súhlasom.

Na tomto mieste tlmočíme vyjadrenie P. Philipsa , ktorý formuloval, podľa nás inovačnú , interakčnú koncepciu adaptácie človeka takto (P. Philips, 1968, In: M. Machalová, 2006): Ak sa človek prispôsobuje iba špecifickým situáciám, v ktorých sa nachádza, tak ide o situačnú adaptáciu, ktorej výsledkom je situačná adaptovanosť človeka. Ak sa človek prispôsobuje tým, že aktívne rieši problémy, ktoré presahuje danú situáciu, tak ide o všeobecnú adaptáciu, ktorej výsledkom je všeobecná adaptovanosť človeka. A teraz uvažujeme po svojom tak, že všeobecnú adaptáciu nazveme generalizovanou adaptáciou a výsledok tejto adaptácie človeka môžeme považovať za ukazovateľ skutočnosti, že konkrétny človek zvládol viaceré a kumulované situačné adaptácie. Možno predpokladať, že adaptívne zvládol záťažové situácie stresu, frustrácie, deprivácie, konfliktov.

V. Bačová konštatuje, že sociálna neadaptovanosť človeka sa môže prejaviť ako stres z odlišnosti, aj ako stres z neplnenia sociálnych očakávaní v danej spoločnosti. Výrazná sociálne nežiaduca odlišnosť jednotlivca od väčšinovej spoločnosti sa môže stať psychickou a sociálnou stigmou konkrétneho človeka.

Sociálne odmietnutie sa deje spôsobom spoločenskej kategorizácie ľudí. Kategórie ľudí sa stretávajú s rôznou sociálnou akceptáciou v spoločnosti. Spoločnosť niektoré kategórie ľudí odmieta, niektoré skupiny akceptuje ale hodnotí ich nízko. Spoločenská kategorizácia ľudí a sociálnych skupín sa odvíja od spoločensky akceptovanej sociálnej adaptácie a spoločensky odmietanej sociálnej adaptácie ľudí.

Spoločensky akceptovaná adaptácia jednotlivca a sociálnej skupiny je proces, ktorého výsledkom je sociálna adaptácia jednotlivca alebo sociálnej skupiny v konkrétnom sociálnom prostredí, v rámci konkrétnych sociálnych situácií, pričom sa rešpektujú sociálne normy prijaté sociálnou skupinou. Spoločensky nežiaduca adaptácia jednotlivca a sociálnej skupiny je proces, ktorý má za následok uspokojenie potrieb jednotlivca a sociálnej skupiny v sociálnom prostredí aj v sociálnych situáciách, avšak na úkor sociálnej skupiny, pričom sa nerešpektujú a porušujú sociálne normy prijaté sociálnou skupinou.

Spoločensky nežiaducu sociálnu adaptáciu charakterizuje také správanie a konanie ľudí, ktoré sa výrazne odkláňa od spoločensky platných sociálnych noriem dodržiavaných v danej spoločnosti. A. A. Nalčadžjan (1988) konštatuje, že patologická adaptácia ľudí vopred vylučuje utváranie spoločenskej atmosféry, ktorá je prajná k tvorivej sociálnej komunikácii ľudí v danom sociálnom prostredí. Pre sociálno-patologickú adaptáciu sú príznačné sociálne patologické spôsoby správania a konania ľudí, ktoré sú často prejavom neurotického, psychotického, psychopatického syndrómu a poruchy osobnosti jednotlivcov.

Je pochopiteľné, že v spoločenstve ľudí sa vyskytujú tak sociálne žiaduce, ako aj sociálne nežiaduce spôsoby správania a konania. Sociálne neadaptívne správanie a konanie je následkom a zároveň aj príčinou sociálnych problémov jednotlivcov a sociálnych skupín. Z psychologického hľadiska je neadaptívne sociálne správanie jednotlivcov a sociálnych skupín v danej spoločnosti dôsledkom nezvládnutia sociálnych úloh, ale zároveň sa môže stať aj podnetom k zodpovednosti ľudí za svoj život. Uvedomenie si vlastnej zodpovednosti je pre ľudí motiváciou ku konaniu a správaniu sa sociálne vyspelým spôsobom.

Autor: Prof. PhDr. Mária Machalová, CSc. Literatúra

BAČOVÁ, Viera. Stres z odlišnosti a neplnenia sociálnych očakávaní - aké sú možnosti neakceptovanej osoby? In Zvládanie psychickej záťaže a stresu. Zborník. Bratislava: MO SR, s. 25 28. ISBN 80-88842-31-X. CHARVÁT, Josef. 1969. Život, adaptace, stres. Praha, SZN, 1969.134 s. KRECH, D.- CRUTCHFIELD, R. S.- BALACHEY, E. L. 1968. Človek v spoločnosti. Bratislava: VEDA, 1968. 632 s. LAUKOVÁ Petronela. 2008. Komunikačné zručnosti v kontexte kľúčových kompetencií. In: Súčasné trendy vo vzdelávaní odbornej a laickej verejnosti v zdravotníckych disciplínach. Trnava: Trnavská univerzita, 2008. s. 27-32. ISBN 978-8082-214-9. MACHALOVÁ, Mária. 2006. Psychológia vo vzdelávaní dospelých. 2. vyd. Bratislava: Gerlach Print, 2006. 224 s. ISBN 80-89142-07-9. MERLIN,V.S. 1975. Vzaimootnošenije ijerarchičeskoj urovnej v sisteme vzaimosvjazej „čelovek-obščestvo“. In Voprosy psichologii, 1975, č.5, s. 3 - 12. MIKŠÍK, Oldřich. 1980. Interakční koncepce osobnosti. In Československá psychologie,1980, roč. 24, č.1, s. 1-30. NALČADŽJAN, A. A. 1988. Sociaľno-psichičeskaja adaptacija ličnosti. Jerevan: Izd. Armjanskoj AN. 1988. 263 s. PIAGET, Jean. 1970. Psychologie inteligence. Praha: SPN, 1970. ŠÍROVÁ, Lea. 2008.Východiská k druhom a formám sociálno-edukačného pôsobenia. In Acta Andragogica. Ed. J. Matulčík. Bratislava: Filozofická fakulta, Univerzita Komenského, 2008, s. 71-80. ISBN 978-80-89142-14-9.