Psychológia
Je sebasúcitné reagovanie prejavom zdravého vzťahu k sebe, alebo iba ľutovaním sa?
Sebasúcit odráža spôsob, akým sa k sebe správame počas náročných okamihov. Výsledky výskumov ukazujú, že prijímať súcit od blízkych osôb je nám oveľa prirodzenejšie, ako si predstavovať seba ako osobu, ktorá by nám v čase núdze mala povedať vrúcne slová. Neffová (2023), hlavná predstaviteľka tohto pojmu, uchopila sebasúcit ako dvojdimenzionálny konštrukt skladajúci sa zo sebasúcitného (sebaláska, spoločná ľudskosť a všímavosť) a nesebasúcitného reagovania (sebaodsudzovanie, izolácia a nadmerná identifikácia). Aj napriek jeho mnohým benefitom, sebasúcit stále nepredstavuje prvotnú reakciu na seba počas emocionálnych chvíľ. Na pozadí tohto problému môžu stáť naše existujúce negatívne presvedčenia o sebasúcite (ak na seba nebudem kritický, nikdy nič nedosiahnem) a prevládajúca stigma vytvorená spoločnosťou, podľa ktorej je prejav sebasúcitu len inou formou sebaľútosti. V príspevku poukazujeme najmä na jednotlivé rozdiely medzi týmito konštruktmi, ako aj na samotnú úlohu sebasúcitu v živote každého z nás, ktorý funguje ako dáždnik – nezabráni tomu, aby pršalo, ale dokáže nás ochrániť, aby sme nezmokli ešte viac.
Kľúčové slová:sebaláskasebaľútosťsebasúcitsebasúcitné reagovaniestigma