Rozhovor o práci v rozvojových krajinách

Slovenský rozvojový pracovník Michal Miadok momentálne absolvuje na pobreží Kene svoju štvrtú misiu – ako koordinátor sociálno-zdravotníckeho programu Trnavskej univerzity v regióne Kwale. Cez VŠ sv. Alžbety však predtým absolvoval ďalšie dlhodobé pobyty v krajinách, ktoré by si človek asi primárne za dovolenkovú destináciu nevybral. V čom bola jeho práca netypická i prínosná, a ako sa na svoje predošlé pobyty pozerá s odstupom času?

Počas a po období dažďov nielen ľudí v Južnom Sudáne a v Keni sužuje malária. Kde si sa s touto chorobou stretol po prvý raz?
Už aj počas môjho dobrovoľníckeho pobytu v Indii (projekt Misia India). Avšak prvé naozajstné stretnutie s týmto ochorením som zažil v Burundi, kde som pracoval ako logista VŠ sv. Alžbety v nemocnici v dedinke Rutovu. V tejto oblasti sa malária vyskytuje v jednej zo svojich najhorších foriem (plasmodium falciparum) a postihuje značnú časť obyvateľstva. Ľudia tu na ňu umierajú.

Zmenil dobrovoľnícky pobyt v Indii tvoj pohľad na rozvojový a rozvinutý svet, zmenil tvoje pracovné či študijné plány do budúcna?
India bola pre mňa skúškou, či pobyt v tak nehostinných pomeroch a náročných podmienkach zvládnem. Fyzicky aj psychicky. Pobyt ma utvrdil v rozhodnutí pracovať v rozvojových krajinách.

Cez VŠ sv. Alžbety si absolvoval doteraz tri 6-mesačné pobyty v rozvojových krajinách. Dajú sa nájsť nejaké spojitosti medzi prácou v Burundi a na Haiti?
Prvou spojitosťou je fakt, že Burundi ako aj Haiti patria medzi najchudobnejšie krajiny na svete. Obe krajiny sú frankofónne, a bezpečnostnú situáciu v nich možno prinajlepšom opísať ako komplikovanú. Oba projekty, na ktorých som pôsobil, boli zdravotníckeho charakteru. V Burundi sa jednalo o nemocnicu s lôžkovou časťou pre štyri rôzne oddelenia a s dvoma plne funkčnými operačnými sálami. Pracovalo tam okolo 50 miestnych zamestnancov. Dvaja až traja zahraniční lekári pracovali v ordináciách, na operačných sálach a vykonávali tiež pohotovostnú službu – sedem dní v týždni, dvadsaťštyri hodín denne. Na Haiti šlo o malú kliniku, kde sme spolu s jednou lekárkou a ôsmimi zamestnancami zabezpečovali „out-patient“ starostlivosť pre vnútorne presídlených ľudí (IDPs) – rovno uprostred ich provizórne „vybudovanej“ dediny na predmestí Jacmelu.

Ako sa ľudia na Haiti vyrovnávajú s následkami ničivého zemetrasenia po roku 2010?
Haiti bolo najchudobnejšou krajinou na západnej pologuli aj pred zemetrasením v roku 2010, no samotné zemetrasenie malo pre krajinu priam apokalyptický charakter. Treba si predstaviť, že v priebehu niekoľkých momentov zomrelo cca 220 tisíc ľudí a 2,1 milióna (z celkového počtu cca 10 miliónov) obyvateľov stratilo strechu nad hlavou. Celé štvrte boli zrovnané so zemou, najchudobnejšie obyvateľstvo bolo zasiahnuté najviac. Síce sa do konca roka 2012 podarilo urobiť obrovský kus práce – napríklad z pôvodných 2,1 milióna ľudí, ktorí stratili svoje obydlie, už na konci roku 2012 žilo v presídleneckých IDP-kampoch 'iba' 360 tisíc ľudí. No Haiti je stále absolútne odkázané na pomoc (i spoluprácu) medzinárodnej komunity humanitárnych a a rozvojových organizácií. Viac ako polovica obyvateľstva stále žije z menej ako 1,25 dolára na deň (čo je hranica absolútnej chudoby), a skoro polovica nemá doteraz prístup k bezpečnej pitnej vode. K celkovému obrazu situácie na Haiti treba pridať ešte podvýživu, „outbreak“ cholery či neustále sa zhoršujúcu situáciu so zabezpečovaním obživy.

V čom spočíval tvoj klasický pracovný deň na Haiti?
Najprv v skoré ráno: odovzdanie kľúčov technikovi na naštartovanie generátora; príprava materiálov pre registráciu pacientov; otvorenie kliniky a kontrola príchodu jednotlivých zamestnancov. Cez deň: riešenie administratívy, nákupy pohonných hmôt, potravín; oprava vybavenia (sanitky, generátora, vodovodného systému atď.). Brána kliniky sa zatvorila s odchodom posledného pacienta. Plus sme s našou sanitkou poskytovali non-stop pohotovosť pre miestnu komunitu, transfer do najbližšej nemocnice bez časového obmedzenia. Stávalo sa teda, že nás budili v noci o jedenástej, ale aj o druhej ráno pre najrôznejšie situácie (od zlomenín, pôrodov až po prevoz zosnulých do márnice).

Ako vidíš budúcnosť tohto ostrova, povedzme o desať rokov? Budú ľudia stále odkázaní na humanitárnu a rozvojovú pomoc (napríklad zo SR)?
Budúcnosť Haiti nevidím ružovo. Okrem vyššie spomenutých dôvodov treba zmieniť ešte zdevastované životné prostredie (väčšina lesov na Haitskej časti ostrova bola vyklčovaná). Každý rok v období dažďov možno čakať prívalové dažde, ktoré z pôdy odplavia živiny, spôsobia masívne zosuvy pôdy, záplavy, zničenie úrody a v neposlednom rade stovky mŕtvych. Krajina je absolútne závislá od dovozu potravín – hlavne z USA, no i tam bola minulý rok veľmi zlá úroda. Donorské krajiny prestali posielať Haiti prisľúbené obnosy finančnej pomoci a z ostrova postupne odchádzajú humanitárne organizácie, ktoré doslova zaplavili Haiti pred tromi rokmi. A to už nespomínam korupciu vo všetkých sférach spoločenského života...

V Burundi si sa pravdepodobne takisto nemohol slobodne pohybovať po krajine. Aká tam bola bezpečnostná situácia?
V regióne, kde sme v rámci projektu VŠ sv. Alžbety pôsobili, operovali rôzne rebelské a banditské skupiny, ktoré sa sformovali po skončení občianskej vojny. Vláda sa snažila odzbrojiť populáciu, no neúspešne, keďže v krajine stále pretrvával strach z obnovy násilia a vláda za odovzdané zbrane neponúkla žiadnu finančnú náhradu. Burundi má skoro identické zloženie obyvateľstva ako susedná Rwanda, kde v roku 2002 došlo ku genocíde. V noci sa nesmelo v celej krajine šoférovať a na každom kroku boli vojenské zátarasy.

Ako lokálni ľudia reagovali na prevádzku zdravotníckych zariadení v regióne slovenskou univerzitou (a financiami zo SR)?
Ľudia boli nesmierne vďační. Pred príchodom našej organizácie si štát nemohol dovoliť prevádzkovať danú nemocnicu a celý komplex bol v podstate opustený, nevyužitý. Predtým museli pacienti cestovať 40 km do najbližšej nemocnice v okresnom mestečku Bururi. Burunďanom sme poskytovali kvalitnú zdravotnú a zdravotnícku starostlivosť so stálou prítomnosťou minimálne dvoch špecialistov zo Slovenska, z Haiti a Egypta. Navyše sme dokupovali lieky – potrebné podľa predstáv jednotlivých špecialistov a platili motivačné príplatky všetkým zamestnancom.

Momentálne pôsobíš na pobreží Kene (v okolí Mombasy), no v roku 2011 si ako logista mal na starosti niekoľko nutričných centier v chaotickom hlavnom meste Nairobi. Koľko hodín denne si trávil v aute a ako si sa vysporadúval s dopravou?
Niekde som čítal štatistiku, ktorá vyhodnotila dopravu v Nairobi ako štvrtú najhoršiu na svete. Neviem si teda predstaviť, ako to musí byť v mestách na prvých troch priečkach. Doprava v Nairobi bola katastrofálna. Z dvoch jazdných prúdov sa stávajú v Nairobi štyri, jazdí sa v protismere i na okrajových ostrovčekoch a celé premávka je (až na pár výnimiek) počas celého dňa v zápche. V aute som trávil väčšinu môjho pracovného času a vysporiadal som sa s tým tak, že sa zo mňa stal nekompromisne priebojný vodič.

Ktorý projekt ti najviac prirástol k srdcu a prečo?
Asi ten prvý – dobrovoľnícky pobyt v Indii (projekt Misia India 2008). Po prvýkrát som pôsobil v rozvojovej krajine, naviac sme pracovali s deťmi z kasty 'nedotknuteľných', ktorej príslušníci sú vlastne najchudobnejšími z chudobných v rámci celej Indie. Pobyt ma pripravil na budúce projekty, zároveň ma zbavil romanticko-dobrodružných a spasiteľských ilúzií.

V čom je projekt Trnavskej univerzity v regióne Kwale podľa teba kľúčový (ktorá aktivita najdôležitejšia)?
Keďže ide o projekt, financovaný zo Slovak Aid – všetky ciele a aktivity sú jasne zadefinované už pri samotnom predkladaní projektu a uchádzaní sa o finančné prostriedky. Všetky sú teda dôležité, kľúčové. Prestavba výživového centra v regionálnej nemocnici v Kwale, vybavenie ďalších dvoch centier v Tiwi a Mkongani, tréning komunitných zdravotníckych pracovníkov, získanie dodávateľa na suplementárnu výživu, samotné vyšetrovanie a poskytnutie starostlivosti deťom aj ich matkám, zriadenie projektovej knižnice a pravidelné vzdelávacie aktivity pre personál nemocnice, či štart modelových záhrad – to všetko sú aktivity, ktoré spolu súvisia a robia projekt jedinečným, pre komunitu dôležitým. Teraz, pred uzavretím projektu, je však najdôležitejší faktor udržateľnosti (odovzdanie projektu lokálnemu partnerovi – kwalskej nemocnici; zabezpečenie pokračovania v aktivitách i po našom odchode).

Na zvýšený výskyt podvýživy v kwalskom regióne vplýva niekoľko rizikových faktorov. Ktorý je podľa teba najviac vypuklý (nevzdelanosť matiek, veľkosť rodiny, nezamestnanosť atď.)?
Podľa môjho názoru je faktorom, najviac negatívne vplývajúcim na podvýživu, chudoba. A to nielen v regióne Kwale, ale aj v globálnom meradle. A to napriek tomu, že chudoba je široký a komplexný pojem, ktorého príčinami (i následkami a začarovaným kruhom zároveň) sú práve vyššie uvedené faktory. Nie náhodou je “Odstránenie extrémnej chudoby a hladu” prvým z ôsmich Miléniových rozvojových cieľov (MDGs).

Okrem podvýživy či už spomenutej malárie, je i v tomto regióne častý výskyt ľudí, nakazených vírusom HIV. Ako môže Keňa, ale i ďalšie africké krajiny, bojovať s touto smrteľnou nákazou (a ochorením AIDS)?
V Keni funguje národný HIV program s názvom NASCOP, ktorý zo zahraničia financujú U.S.Aid, UNICEF či WorldBank. Z darovaných peňazí sa získava najmä antivírusová liečba (ARV), ktorá je poskytovaná pacientom zadarmo v registrovaných klinikách (CCC – Comprehensive Care Clinic). Majú však mnoho problémov (nepostačujúce budovanie kapacít; odmietanie pravidelného testovania sa hlavne mužskou populáciou; matky, nenavštevujúce prenatálnu poradňu; stigmatizácia HIV pacientov atď.). Možno by pomohlo, keby všetky inštitúcie, ktorých sa to týka („stakeholders“) apelovali na ľudí, aby boli vo svojich vzťahoch verní a boli monogamní. Ak tak nechcú, alebo nedokážu žiť – je dôležité potom prízvukovať pravidelné testovanie sa a používanie kondómov. HIV-pozitívnym pacientom treba poskytnúť dostupnú a lacnú liečbu a, samozrejme, potrebnú psychologickú podporu.

Prečo je v rozvojových krajinách, resp. krajinách s nízkymi príjmami stále potrebná rozvojová pomoc (a spolupráca medzi donormi a beneficientmi) zo strany rozvinutých krajín (z Európy, teda aj zo SR)?
V otázke rozvojovej spolupráce s Keňou sa zo mňa stáva tak trochu skeptik. Vysvetlím, prečo. Keňa je krajina, v ktorej takmer polovica obyvateľstva stále žije pod hranicou chudoby a kde je minimálna mzda nevzdelaného robotníka na vidieku maximálne 50 dolárov na mesiac. Napriek tomu si tento rok po marcových voľbách tri stovky kenských poslancov schválili plat vo výške 10 000 dolárov na mesiac. To považujem za zvrátené. Podľa mňa: zodpovednosť za spoločensko-ekonomický rozvoj či stav na svojom území by mali niesť primárne vlády jednotlivých krajín, ktorým by malo ísť o viac, ako len o sebaobohacovanie. V rámci rozvojovej spolupráce by malo ísť o rovnocenný vzťah – partnerstvo, ktoré v sebe zahŕňa potrebu vyvíjania rovnako veľkého úsilia a aktivity na dosiahnutie spoločného cieľa oboch aktérov. Rozvojová spolupráca musí prebiehať za jasne definovaných a prísnych pravidiel, kde budú beneficienti a donori (dve strany partnerstva) robiť naozaj všetko pre to – aby odstránili súčasný nepriaznivý stav (nedostatočný prístup k vzdelaniu či k pitnej vode, podvýživu, potravinovú nestabilitu atď.). V Keni sa zatiaľ o to nie všetci snažia...

Kultúrne šoky už na africkom kontinente pravdepodobne nezažívaš. Ale čo ťa stále dokáže u lokálnych ľudí prekvapiť?
V negatívnom zmysle je to podobné iným krajinám – všetci sme vlastne všade rovnakí, i keď vynaliezavosť a herecko-dramatické schopnosti obyvateľov Haiti pri vymáhaní finančnej či materiálnej pomoci ma dokázali prekvapiť dosť často. V pozitívnom zmysle je to schopnosť ľudí sa radovať zo života v nepredstaviteľne jednoduchých podmienkach. Nesmierna sila a odolnosť lokálnych ľudí voči životným peripetiám a schopnosť spievať, tancovať či modliť sa pri akejkoľvek príležitosti a bez hanby.

Text: Božena Baluchová,
Foto: archív M. Miadok a Pavol Markovič