Sebaúčinnosť, zadosťučinenie zo súcitu ako salutoprotektory zdravia

nov 24 2012

Krízová intervencia spája viac druhov odbornej pomoci, či už ide o pomoc psychologickú, lekársku, sociálnu alebo právnu. Krízová intervencia pomáha klientovi na ceste k zmene ku kvalitnejšiemu a hodnotnejšiemu životu. Realizuje sa zvyčajne v prípadoch, keď je klient v ohrození bezprostredne či s krátkym časovým odstupom po traumatickej udalosti. V najvšeobecnejšom slova zmysle termín kríza v nás vyvoláva negatívnu citovú odozvu či sme v role krízového pracovníka, rodiča, manžela atď.

Kríza však v sebe nesie aj potenciál rastu a zmeny v pozitívnom smere, ako o tom píšu Knoppová (2002), Eis (1994), Kastová (2000) a mnohí ďalší. Kríza nás môže naštartovať do intenzívnejšieho života. Tento potenciál môžeme odvodiť aj zo samotného názvu – krízový pracovník = pomáhajúci pracovník, čiže kríza klienta pre krízového pracovníka znamená „pomoc“ pri presmerovaní osobného rastu klienta k pozitívnejším hodnotám a aktivitám oproti zaužívaným stratégiám typu „zvyk je železná košeľa“. V krízovej intervencii je (Špatenková, 2004) dôležité vrátiť jednotlivcovi jeho psychickú rovnováhu, narušenú kritickou životnou udalosťou.

Krízový pracovník sa nemôže izolovane upriamiť na komplexný obraz problému, ale ekvipotenciálne neustále hľadá perspektívne zdroje klienta, ktoré možno zužitkovať pri riešení akútnej krízy (porovnaj Bell, 2003).V rámci metód a techník krízovej intervencie ide o širokú paletu nástrojov, ktoré vedú k sprehľadneniu prežívania klienta a k zastaveniu kontraproduktívnych tendencií správania (porovnaj Vodáčková, 2002).
Zvládnuť tieto úlohy si vyžaduje (pozri Špatenková, 2004) plné nasadenie krízových pracovníkov:

  • Dostupnosť a neustála pripravenosť interventov poskytovať pomoc.
  • Náplňou práce je široký rozsah problematiky (od školských, rodinných, pracovných problémov až k trestným činom a suicidálnym klientom).
  • Ide o kontakt s ľuďmi prežívajúcimi silné emócie.
  • Nutnosť pracovníkov rozhodovať sa pod tlakom a často bez dostatku informácií.
  • Nepredvídateľnosť úloh, času trvania intervencie a podmienok za akých sa bude realizovať, s čím súvisia ťažkosti naplánovania konkrétnych postupov.
  • Záťaž vyplývajúca z nevyváženosti práce, prechod od intenzívnych situácii až k rôzne dlhému času očakávania ďalšieho klienta.
  • Spolupráca s inými inštitúciami a tým nutná schopnosť kooperácie, vyjednávania a manažmentu.

Toto všetko sa môže podieľať na vysokej emocionálnej exhauscii a depersonalizácii krízových pracovníkov.

Medzi mnohé dôležité vlastnosti krízového poradcu a poradcu či psychológa, ktorým sa budeme ďalej venovať, patria empatia, súcit, vrelosť.

Empatia je predpokladom poskytnutia emocionálnej podpory, priestoru pre ventiláciu emócií, reflektovanie potrieb a túžob klienta, ako aj pre vyjadrenie porozumenia.
Empatia predpokladá dočasnú identifikáciu s klientom, čo umožňuje krízovému pracovníkovi získanie emocionálnej vedomosti o prežívaní klienta. Zjavne ide o náročný proces, ktorého cieľom je tieto zážitky spracovať a porozumieť im. Krízový pracovník nie je odosobnená bytosť alebo akýsi robot, ale jednotlivec s vlastnými emóciami, túžbami a potrebami.

Empatia v práci krízového pracovníka – terapeuta môže nadobúdať rozdielne stupne.
Pri nadmernej identifikácii s klientom dochádza k zahlteniu klientovým prežívaním a strate objektivity k súcitu, ktorý ho paralyzuje v jeho schopnosti vytvoriť možnosti pre posun klient. Často to prináša pocit bezmocnosti ovplyvniť tragickú životnú situáciu, hnev na okolnosti v klientovom živote, ktoré zabraňujú pozitívnemu výsledku a podobne.

Na druhej strane sa môže stať, že krízový terapeut nemusí byť schopný empatie (antivrelosť), čo môže byť dôsledkom negatívneho vplyvu osobných udalostí krízového pracovníka – jeho prežívania trvalého či prechodného, konfliktov, presvedčenia, hodnôt nesúvisiacich priamo s pomocou klientovi. Neželaným dôsledkom tu môže byť vytvorenie defenzívneho postoja, keď nenachádza spoločný jazyk s klientom, nedokáže prežívať vrelosť ku klientovi, alebo s ním vytvoriť akúkoľvek alianciu (Davis,1987).

Klient a krízový pracovník sú premostený vzájomným vzťahom. Tento vzťah je jadrom krízovo-intervenčného procesu, a preto je nutné hľadať protektívne fenomény, ktoré možné negatívne dôsledky náročnej práce krízových pracovníkov zmierňujú.
Jedným z účinných prostriedkov proti vyhoreniu terapeuta a tiež defenzívnym vzťahom voči klientovi je sebaúčinnosť terapeuta.

Sebaúčinnosť radíme medzi podstatné prvky zabezpečujúce želaný a očakávaný efekt pomáhajúceho procesu;
- tvorí kľúčovú zložku systému Self;
- možno ju charakterizovať ako istotu pri vykonávaní činností spojených s intervenciou.

Sebaúčinnosť v istej situácii ovplyvňujú dva druhy očakávaní:
1. očakávania účinnosti;
2. očakávania výsledkov.

Očakávania účinnosti jednotlivca sú podľa Hall a Lindzey (1999) presvedčenia jednotlivca, že je schopný realizovať správanie, ktoré sa v situácii vyžaduje, kým očakávania výsledkov sú jednotlivcove hodnotenia výsledku daného správania. Odmenou a zároveň ziskom pre krízového pracovníka je v prípade sebazainteresovanosti vzrast sebaúčinnosti a potvrdenie hodnoty vlastného ja.

Prepojenosť očakávania účinnosti a výsledkov v intervencii pomáhajúceho pracovníka nás vedie k úvahám o významnosti emócií v intervenčnom procese s klientom. Tu sa dostávame k motívu „hedonistického altruizmu“ (ipsocentrickej motivácii) zjednodušene vyjadrenej slovami
„pomáham a to mi prináša zadosťučinenie“.

Spokojnosť zo súcitu vykazuje podľa Stamma (2009) dôsledky ako radosť, entuziauzmus, pocit naplnenia, dobrú náladu, pocit sebaúčinnosti, pocit kompetentnosti, nájdenie hodnoty zmyslu a pod.

Naopak, pri vyčerpaní zo súcitu t. j. empatii zahlcujúcej terapeuta, nasleduje sekundárny traumatický stres.

Sekundárny traumatický stres alebo sprostredkovaná trauma sa prejavuje podobne ako postraumatická stresová porucha. Pri empatickom počúvaní sa krízový pracovník vcíti do druhej osoby a začne prežívať rovnaké pocity ako ona. Vytvára si tak svoju vlastnú vnútornú predstavu o udalosti, čo môže vyústiť do intruzívnych obrazov. V ďalšej etape sa terapeut snaží vyhnúť spomienkam na klientovu traumu a sprievodným javom býva aj sociálne stiahnutie, ako výsledok domnienky neporozumenia od druhých.

K tomu sa môže pridať nespavosť, podráždenie, prehnané úľakové reakcie, problémy s koncentráciou pamäti, ktoré sú vyjadrením vzrastajúcej snahy ochrániť pred nebezpečenstvom, útokom.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že empatia – dôležitá v pomáhajúcej profesie krízového pracovníka – je zároveň aj jeho ohrozením. Symptómy, ktorými sa sekundárny traumatický stres prejavuje, môžu narušiť sociálne, pracovné i iné dôležité fungovanie pomáhajúceho pracovníka, a to najmä prežívaním klinicky významného distresu. Lerias a Byrne (2003) uvádzajú, že pri sprostredkovanej traume nadobúda narušenie rozdielnu závažnosť. Dodávajú, že naakumulovaním stresu je tu potenciálne riziko vytvorenia psychickej poruchy.

Opakom vyčerpania zo súcitu a prevenciou pred sekundárnym traumatickým stresom je spokojnosť zo súcitu (compassion satisfaction) spojená s hedonistickým altruizmom.

Spokojnosť zo súcitu radíme medzi protektívne mechanizmy, podporujúce wellbeing – ako prežívanie životnej pohody. Spokojnosť zo súcitu je podporovaná starostlivosťou zameranou na seba (Kraus, 2005) a zároveň je vysvetlením, prečo ľudia vykonávajú stresové pracovné pozície napriek tomu, že sú zdrojom stresu a zranenia. Ponúka sa tu aj úvaha, že títo jednotlivci vnímajú svoju prácu ako osobnú či spoločenskú výzvu zmysluplného obsahu. Sila protektívneho účinku zadosťučinenia zo súcitu je aj vo formovaní tzv. sprostredkovanej odolnosti, ktorej sa dostáva intervenujúcemu pracovníkovi od klienta. Prenášačom je terapeutovo percipovanie odolnosti u klienta, copingové stratégie klienta, nádej, odpustenie. Jedinečný a pozitívny efekt tohto procesu vedie krízového pracovníka k prehodnocovaniu svojich postojov, názorov, a v konečnom dôsledku k zvýšeniu jeho frustračnej tolerancie.

Naladenie sa na klienta – empatia – môže meniť prežívanie situácie nielen u klienta, ale i u pomáhajúceho pracovníka. Zmena prežívania krízového pracovníka pri intervencii v nadväznosti na terapeutický vzťah či už v negatívnom smere ako sekundárny traumatický stres, alebo v pozitívnom smere ako sprostredkovaná odolnosť, sa prejavujú v efektivite práce i celkovej psychickej pohode.

Je zjavné, že súčasnosť posúva pred nás stále viac otázok týkajúcich sa zvládacích stratégií vo všetkých aspektoch života jednotlivca. Nie je to ináč ani u pomáhajúcich pracovníkov, ktorí musia neustále hodnotiť situáciu klienta a zvažovať vhodnosť stratégií na ich zvládnutie. Opakovane sú vystavovaní traumatickým udalostiam klientov, čo vedie u nich k zvýšenej miere symptómov postraumatickej stresovej poruchy v porovnaní s jednotlivým vystavením takejto záťaži. Nachádzanie a uplatňovanie mechanizmov, ktoré preventívne pôsobia proti negatívnym dôsledkom stresu, sa podľa nás stáva účinnou a potrebnou psychohygienou pomáhajúceho pracovníka.

Autor: Iveta Schusterová

Príspevok vznikol v rámci riešenia Grantu Vega č. 1/0177/08

Literatúra:

Bell, H.(2003). Strengths and Secondary Trauma in Family Violence Work, Social Work, 48,4,513 – 522.
Davis, J. D. (1987). Development of taxonomy of therapists´ difficulties: Initial report. British Journal of Medical Psychology, 60, 109 – 119.
Eis, Z.(1994). Krize všedního dne.Praha: GradaPublishing.
Hall, C., S., Lindzey, G. (1999). Psychológia osobnosti.2.vyd. Bratislava: SPN.
Kastová, V.(2000). Krize a tvořivý prístup k ní. Praha: Portál.
Knoppová, D. a kol.(1994). Telefonická krizová intervence. Praha: Remedium.
Kraus, V. I. (2005). Relationship Between Self – Care and Copmassion Satisfaction, Compassion Fatigue and Burnout Among Mental Health Working with Adolescent Sex Offenders, Counseling and Clinical Journal, 2,1, 81 - 88.
Lerias, D., Byrne, M. K. (2003). Vicarious Traumatization: Symptoms and predictors, Stress and healt, 19, 129 - 138.
Stamm, B. H. (2009). Professional Quality of life: Compassion Satisfaction, Compassion Fatigue and Secondary Traumatic Stres, www.proqol.org. 2. 12. 2009
Špatenková, N.(2004). Krizová intervencie pro praxi. Praha: Grada Publishing.
Vodáčková, D. a kol. (2002). Krizová intervence. Praha: Portál.


Príspevok bol prezentovaný na 5. ročníku konferencie pod názvom ,,Psychológia zdravia 2010“, ktorá sa konala dňa 19.mája 2010 v Bratislave. Konferenciu organizovala sekcia psychológie zdravia SPS pri SAV v spolupráci so sekciou zdravia Ministerstva zdravotníctva SR. Na príprave podujatia sa ďalej podieľali: Národný ústav srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave, Kancelária WHO na Slovensku, KISH Košice, Katedra psychológie FF KU v Ružomberku a Katedra psychológie FF TU v Trnave.

Zborník príspevkov z 5. konferencie psychológie zdravia, Bratislava, 2010 bol vydaný iba v elektronickej forme
Dostupnosť: http://www.prohuman.sk/psychologia/zbornik-prispevkov-z-konferencie-psyc...