Slovensko sa vďaka projektu COMIDE zapája medzi krajiny EÚ, ktoré chcú prepojiť migračnú politiku s rozvojovu pomocou. Cieľom je zvýšiť efektívnosť rozvojovej pomoci, ako aj lepšie využiť potenciál, ktorí migranti z tretích krajín ponúkajú.

Európska únia vychádza z predpokladu, že migranti poznajú pomery v krajine pôvodu lepšie ako pracovníci z mimovládnych organizácií, ktorí do tretích krajín zavítajú len niekoľko týždňov či mesiacov pred samotnou realizáciou projektu.

Aj Slovensko má takýto potenciál, a preto by malo využiť záujem migrantov o dianie v krajine pôvodu aj pre zlepšenie účinnosti a efektívnosti rozvojovej pomoci. Jedným z úspešných príkladov, na ktorých je možné vidieť, že to funguje, je Afganec žijúci na Slovensku, absolvent Katedry žurnalistiky FiF UK, Mohammad Azim Farhadi.

Do Bratislavy prišiel pred vyše pätnástimi rokmi ako politický utečenec, dnes sa snaží pomáhať ľuďom s podobnou skúsenosťou. Realizoval dva projekty rozvojovej pomoci, dnes sa venuje pomoci a integrácii cudzincov na Slovensku. „Ak Slováci cudzinca spoznajú, je to ich najlepší priateľ,“ hovorí Azim

Keď ste sa rozhodli odísť z Afganistanu, išlo to ľahko? Nemali ste žiadne problémy?
Do poslednej chvíle som nechcel odísť. Aj keď som bol vo vojne, tak som myslel, že už bude čoskoro koniec a všetko bude normálne.

Pamätáte si, čo bolo poslednou kvapkou, kedy ste si povedali „musím preč“?
Moji príbuzní išli na sever Afganistanu, ja som ostal v Kábule, povedal som, že strážim byt a dom. Mesiac - dva sme každý večer s kamarátmi spali hore v byte a cez deň sme šli dole do pivnice, kde sme hrali karty. To nám už išlo po určitom čase na nervy. Vtedy sme si povedali, že si zahráme a zaspievame, aspoň zmeníme každodennú rutinu. V tom čase Taliban obkľúčil Kábul a prebiehali ťažké boje, strieľali ľudí. Nevedeli sme, že práve v ten deň obsadil Taliban mesto, boli od nás asi kilometer ďaleko. Kým sme v pivnici hrali, spievali a tancovali, vtrhli do bytu bradatí Talibanci a pýtali sa, kto to hral. Nemohli sme klamať.

Čo sa dialo potom?
Povedali nám, že sme deti komunistov, že myslíme inak a že sa náš život od dnes zmení. Potom mi jeden vojak chytil prst a zlomil ho. Chlapcovi, ktorý hral na harmonike, zlomili štyri... Potrestali nás tak za to, že sme hrali. Kvôli bojom sme nemohli ísť ani do nemocnice. Vtedy som sa rozhodol, že odídem a ešte v ten večer som opustil Afganistan.

Vedeli ste, aká bola u nás situácia? Slovensko bolo vtedy relatívne mladý štát.
Áno, vedel som, kto je prezident, koľko obyvateľov má Slovensko, aké náboženstvo vyznávate. Mal som určitú predstavu. Aj môj brat študoval počas komunizmu v Českej republike, vtedy v Československu. Dostal som veľa pohľadníc z Prahy, mal som fotku speváčky Bartošovej. A páčil sa mi aj Karel Gott, hoci som nevedel, o čom spieva. (smiech)

Keď ste odišli z utečeneckého tábora, museli ste sa pretĺkať sám?
Áno, to už bolo niečo iné. Moju známu som nechcel stále zaťažovať, vždy som si ju nechal ako poslednú šancu, keby niečo nevyšlo. Dnes už policajti aj úrady vedia, čo robiť, ale keď som vtedy prišiel do Trnavy na úrad práce, pre úradníčky to bola všetko španielska dedina. Nevedeli, čo so mnou, nevedel som po slovensky, neštudoval som tu...

Slovenčinu ste sa dovtedy neučili?
V tábore som sa učil tak tridsať minút denne, ale to boli len dva mesiace. Miešal som do toho ruštinu a nejako som sa už dohovoril. Išlo skôr o to, že Slovensko bol nový štát, na niektoré veci nebol zákon, alebo keď aj zákon mali, tak úradníčky na to nedali pozor.

V Trnave ste sa prvýkrát zamestnali?
Áno, mal som byt v podnájme a pracoval som v Šali v supermarkete. Tam som bol skoro dva roky. Potom som začal študovať vysokú školu.

Čím vás lákala práve žurnalistika?
Ani neviem. Asi za to mohol môj kamarát. Písavali sme ešte v Afganistane do regionálneho týždenníka o miestach kde je špina, fotili sme ich, vyvolávali fotky, ktoré potom aj s článkom uverejnili. Kamarát bol o rok starší ako ja, lepšie písal, mal veľmi dobrý štýl. On ma k tomu doviedol.

Ako si spomínate na študentské časy v Bratislave?
Bolo to veľmi pekné. Najprv som chodil na jazykovú školu a potom nás prijali na katedru žurnalistiky. So slovenčinou som mal veľký problém, pani doktorka Škvareninová ma dvakrát chcela vyhodiť zo skúšky. (smiech)

Boli ste tam jediný cudzinec?
Nie, bolo nás päť cudzincov v ročníku. Niektorí nespravili skúšky, ďalší po prvom mesiaci už neprišiel do školy. Nakoniec sme ostali traja.

Po ukončení štúdia ste sa vraj plánovali vrátiť do Afganistanu.
Z Afganistanu som chcel odísť len dočasne, hovoril som si, že dokiaľ sa mi podarí doštudovať, tak vojna skončí. Všetci známi, priatelia a rodičia mi však hovorili, že tam nebude dobre. Aj sám som potom začal rozmýšľať, že ostanem tu, že to bude pre mňa lepšie. Hovoril som si, že sa mi možno podarí v rámci rozvojovej pomoci a rôznych fondov dotiahnuť nejaký projekt do Afganistanu.

A podarilo sa.
Tu som sa zoznámil s rôznymi ľuďmi a odvtedy sme robili dva projekty v Afganistane. V podstate sme obnovili televíziu v mojom rodnom meste. Školili sme novinárov aj na Slovensku, aj v Afganistane. Myslím, že toto všetko bolo prínosnejšie, ako keby som sa vrátil domov. Teraz by som sa už len ťažko dohodol s ľuďmi, s Afgancami.

V čom sú Slováci iní ako Afganci?
Afganci veľmi kritizujú sami seba, na Slovákoch sa mi páči, že berú veľa vecí inak. Poznám chalanov Afgancov, ktorí sú už dvadsať, tridsať rokov na Slovensku, ale svoju mentalitu majú už v krvi. Oni sa v niektorých veciach nezmenili. Povedal by som, že Európania sú trošku lepší ako my.

Lepší v čom?
V názoroch na niektoré problematiky. Napríklad Slováci svojmu dieťaťu nechajú viac možností, my ich viac brzdíme. Afganci si zas viac vážia rodičov, rodinu, to je pre nás dôležité. Určite to existuje aj na Slovensku, ale u nás je to tá najdôležitejšia vec.

Aké to bolo zžívať sa so slovenskou kultúrou?
Na vašu kultúru som bol pripravený, lebo som ako puberťák žil v oblasti, kde som mal podobný život. Chodievali sme na diskotéky, ľudia sa pekne obliekali, bolo tam veľa Európanov. Okrem islamu som poznal aj iné náboženstvá. Približne som teda vedel, čo ma čaká. Ale potom tu boli veci, ktoré som nikdy predtým nevidel. Napríklad keď som bol v kostole, ľudia sa modlili a podali mi ruku.

Do kostola ste šli zo zvedavosti?
Aj zo zvedavosti, ale už len keď napríklad niekto zomrel a bol pohreb, tak ten bol v kostole.

Aká je afganská komunita na Slovensku?
Je nás okolo 230-240. Myslím, že afganská komunita je najaktívnejšou. Ak robíme akcie, či už počas sviatkov, alebo nejaké kultúrne, tak príde sto Afgancov, dvesto Slovákov a rôzni iní ľudia. Pozývame aj predstaviteľov ambasád a podobne. Myslím, že sme najintegrovanejšou komunitou, ak teda neberiem do úvahy štáty susediace so Slovenskom, alebo štáty jemu blízke nábožensky.

Čo máte na Slovensku rád?
Mám veľmi rád Vianoce. Stromček sa snažím mať ešte skôr, ako ho postavia ostatní. Mám rád Štedrý večer, večeru, rybu, šalát.. Kapustnica musí byť samozrejme bez klobásky. Jednoducho zbožňujem vianočnú atmosféru, najmä keď vtedy aj sneží.

Bryndzové halušky vám chutia?
To áno, ale bez slaniny. (smiech)

Pochodili ste Slovensko? Je miesto, ktoré sa vám páči?
Slovensko je ako krajina celkovo veľmi pekné. Viac ako mestá sa mi však páči príroda, tá ma najviac fascinuje. Od Karpát, cez Tatry, až po východné Slovensko. Každý rok chodíme partia na chatu, alebo niekde do prírody. To mám veľmi rád.

Ste tu už dlhé roky. Prežívali ste so Slovákmi veci ako vstup do Európskej únie, alebo keď sme boli majstrami sveta v hokeji?
Samozrejme. Som veľký fanúšik hokeja, aj keď práve nevyhrávajú. Fandím aj futbalu, ten som hral aktívne. Všetko to prežívam, fandím a vždy kričím Slovensko.

Pamätáte si, kedy ste prvý krát pocítil, že ste už úplne členom spoločnosti?
Raz za mnou prišiel jeden známy, cudzinec, ktorý býva v menšom meste a bol nahnevaný na ľudí. Trpel tým, že si ho nevážia. Vtedy som mu povedal, že je rad na ňom, aby ukázal, že nie je zlý. Sám musí docieliť, aby ho ľudia akceptovali. Ja žijem v Bratislave, vo veľkom meste, nemôžem všetkým dokazovať, či som dobrý, alebo zlý. Cudzincov je tu veľa, Bratislavčania to vnímajú inak.

Stretli ste sa s rasizmom, xenofóbiou?
Nepovedal by som. Raz keď ma na futbale faulovali, mi jeden chlapík vravel, že je to preto, lebo som tmavý. Ale tomu neverím. Je to len emócia víťazstva, aj keby hral brat proti bratovi, tak sa faulujú.

Pracujete v občianskom združení, ktoré pomocou televízneho vysielania integruje migrantov do spoločnosti. Aké máte ohlasy?
Väčšinou reagujú mladí ľudia, ktorí napíšu mail. Je to viac pozitívne ako negatívne. Samozrejme dostávame aj negatívne ohlasy, ale to je všade. Raz nám napríklad volal jeden pán, Róm z východného Slovenska, pýtal sa na cudzinca z Pakistanu, o ktorom sme vysielali a ktorý tu mal veľa problémov. A povedal mi: My Slováci sme takí, že nevieme komu pomôcť a komu nie. Ten pán z Pakistanu, však pomoc potrebuje. A ponúkol sa, že mu pomôže s prácami okolo domu.

Keď porovnáte Slovensko po tých rokoch, vidíte zmenu v postoji Slovákov k cudzincom?
Myslím, že je ťažké, keď Slováci, najmä starší ľudia, cudzinca nepoznajú. Niektorých moslimov berú ako teroristov, Rusov zase berú ako mafiánov a podobne. Sú pod tlakom médií. Ale keď cudzinca spoznajú, je to ich najlepší priateľ. Ale potom zase povedia, že náš sused cudzinec je dobrý, ale ostatní cudzinci sú takí a takí.

Mali ste takúto skúsenosť?
Nie, len to tak vnímam, že to takto na Slovensku je. Ale vďaka bohu je to myslím rokmi lepšie a lepšie. Čo sa týka postoja k cudzincom, ide to dobrým smerom. Medzinárodné organizácie majú semináre, kongresy, pozývajú policajtov, ľudí z úradov práce, zdravotné a sociálne poisťovne. Školia ich čo sa týka cudzincov.

Je to teda posun k lepšiemu?
Je to určite lepšie ako päť, šesť rokov dozadu. Vďaka ministerstvu vnútra a organizáciám, ktoré na Slovensku v rámci integrácie cudzincov pracujú, už sú policajti viac informovaní. Aj my sa snažíme okrem cudzincov do vysielania zapájať aj majoritu, Slovákov, cudzineckú políciu, či úrady práce. Snažíme sa dostať do našej relácie ich vyjadrenia. A napríklad aj na základe našich príspevkov a otázok, zisťujú nové veci, ktoré dovtedy nevedeli.

Viete si predstaviť, že by ste sa niekedy do Afganistanu vrátili natrvalo?
Ak by som dokázal urobiť niečo dobré pre ľudí, tak áno, bol by som ochotný. V krajine je naozaj veľká chudoba. Práve minulý rok bola strašná zima, ľudia žili v stanoch, deti nemali topánky. Aj teraz mám ako modelka zbalený jeden kufor plný topánok, ktorý im tam beriem. Dievčine, ktorá ide so mnou, som volal, či má veľa vecí, že by som jej tiež pribalil nejaké detské topánky.

Oľutovali ste niekedy, že ste prišli na Slovensko?
Nikdy som neľutoval, som tu šťastný. Vždy som hovoril vďaka Slovensku a Slovákom, že som sem prišiel. Chápem, že keby som ostal v Afganistane, tak už mám okolo seba manželku, desať detí a žiadnu školu. Na Slovensku som mohol študovať, mám prácu. Som rád, že som tu.

Autor: Petra Barteková

Viac: www.comide.eu