Kardiovaskulárne choroby vznikajú v dôsledku pôsobenia a kombinácie viacerých rizikových faktorov. Vyvíjajú sa obyčajne pomaly, nenápadne, dlhší čas, bez toho, aby boli evidentné varovné subjektívne symptómy. Zodpovednosť sa pripisuje najčastejšie fajčeniu, nízkej pohybovej aktivite, konzumácii nevhodných potravín bohatých na tuk a cholesterol, nadváhe, obezite, ale závažným podielom prispievajú aj psychosociálne, emocionálne činitele na báze stresu, či psychologického diskomfortu.

Hlavnou príčinou kardiovaskulárnych chorôb je ateroskleróza cievnej steny a jej komplikácie. Už celé desaťročia je známe, že ateroskleróza sa začína v detstve a na rizikových jednotlivcov progreduje v období dospievania a rannej dospelosti. Detstvo je tým obdobím, keď sa začnú uplatňovať rizikové faktory. Zároveň je však obdobím, keď možno preventívnymi opatreniami tento proces ovplyvniť.

V rokoch 2001 - 2002 bol v rámci celoslovenských projektov Zdravé deti v zdravých rodinách a Primárna prevencia aterosklerózy v detskom veku realizovaný skríning rizikových faktorov aterosklerózy v populácii 11- a 17-ročných detí aj v okrese Topoľčany.
Garantom bol Regionálny úrad verejného zdravotníctva – Poradňa zdravia – , spolupráci s oslovenými, zainteresovanými pediatrami. Súčasťou skríningového formuláru bol dotazník štruktúrovaný do niekoľkých častí, ktorý vyplnili rodičia s dieťaťom. Jedna časť obsahovala otázky smerujúce k popisu subjektívneho psychického stavu, k pocitom, prežívaniu možnej záťaže, nervozite, bolestiam hlavy, poruchám spánku, nadmernému unaveniu, a k frekvencii týchto ťažkostí.
Jedenásťročných detí bolo 279, súbor sedemnásťročných tvorilo 149 adolescentov. Z vyhodnotenej časti dotazníka, ktorá sa týkala psychickej pohody či nepohody, vyplýva, že 50 % jedenásťročných dievčat sa každý deň „cíti na dne“, sú „utrápené a smutné“. Možno to chápať ako dôsledok chronickej únavy súvisiacej s ťažšou adaptáciou na zmenu v spôsobe vyučovania v 4. - 5. ročníku ZŠ.

Bolesti hlavy, časté, temer denne, udáva 12 % dievčat. Položky „nahnevaný“, „nervózny“ vyjadrujú negatívne emócie. Vystihuje ich aj pojem psychický diskomfort, ktorý každý deň prežíva 21 % 11-ročných dievčat.
Emocionálnu labilitu, ktorá je nesporne podstatnou súčasťou psychického diskomfortu v tomto vývinovom štádiu, vyvolávajú predpubertálne biologické, psychologické a sociálne faktory, životný štýl rodiny, náročnejšie životné situácie. Môže to byť začiatok psychosomatických zmien (kolísavý alebo vysoký krvný tlak), ale aj metabolických zmien v organizme dospievajúceho (poruchy lipidového metabolizmu).

Približne 40 % jedenásťročných dievčat súboru sa cíti v relatívnej emocionálne rovnováhe, v pohode. V porovnaní s dievčatami rovnakého veku – 11 rokov – je evidentný rozdiel v prospech chlapcov. Bolesti hlavy, občas, udáva 8 %, necelých 10 % máva stavy vyčerpanosti a únavy, cíti sa „na dne“. Ak spojíme hodnoty položiek „nahnevaný“ a „nervózny“ do spoločného menovateľa psychického diskomfortu s prevahou negatívnych emócií, ten je u chlapcov výraznejší a častejší ako u dievčat, v zmysle hnevu a zlosti. Môže to naznačovať tendenciu k nejakej forme zvládnutia stresu. Z celkového pohľadu je v sledovanej vzorke detí 11-ročných chlapcov asi 60 % takých, ktorí emocionálnemu rozladeniu odolávajú, nájdu určité mechanizmy odbúravania stresového napätia.

Pokiaľ 11. rok považujeme za rozhodujúci pre začiatok biologického i psychologického dospievania, ktoré prináša adaptačné nároky v každom smere, sedemnásty rok je obdobím dozrievania a stabilizácie adolescentného vývinu v jeho organických i psychologicko-osobnostných štruktúrach. Vnímavosť na stresogénne situácie vyvoláva psychosomatické reakcie a vzťahy. Môže ovplyvniť aj lipidový metabolizmus, rozhodujúci pre hladinu celkového cholesterolu.

Pozoruhodné je porovnanie 17-ročných chlapcov a dievčat. Napr.íklad bolesti hlavy trápia 46 % dievčat tohto súboru, pričom každodenné bolesti udáva 27 %. V súbore chlapcov udáva občasné bolesti hlavy 24 %. Dievčatá sú presvedčivo emocionálne labilnejšie, nervóznejšie, podráždenejšie ako chlapci v rámci celkového počtu respondentov. U oboch pohlaví je zreteľné, že tých, ktorí odolávajú nežiaducim emocionálnym stavom, je len okolo 30 % dievčat a 37 % chlapcov v l7. roku. Pridružujú sa už poruchy spánku u 23 % dievčat a 13 % chlapcov, čo naznačuje istú disponovanosť k neurotickým stresovým prejavom.
V rámci aktívneho vyhľadávania rizikových faktorov kardiovaskulárnych ochorení u detí, sa ukázali korelácie emocionálnej nepohody s niektorými inými sledovanými príznakmi či chybou v životnom štýle: zvýšený krvný tlak, zvýšený cholesterol, nedostatočná pohybová aktivita, dedičnosť, stravovacie návyky.

Polanecký so spolupracovníkmi realizoval výskum zameraný na vplyv stresu a životných podmienok v súvislosti so vznikom a rozvojom rizikových faktorov kardiovaskulárnych ochorení. Upozorňuje na potrebu prihliadnuť na osobnostnú štruktúru vrátane rizikových hodnôt skóre neurotizmu a depresivity. Súčasťou kompletného klinicko-biochemického vyšetrenie bolo aj vyšetrenie psychologické. Doteraz získané výsledky naznačujú, že hodnoty celkového cholesterolu, triglyceridov a glykémie probantov sa líšia ich psychologickým a profesijným zaťažením. Vplyv dlhodobého stresu je významný, podmieňuje depresie a úzkosť.

Z hľadiska psychosomatických vzťahov sa v súčasnosti deti v strednom i staršom školskom veku ocitnú v značnej psychickej záťaži. Ohrozujú ich opakované náročné, stresové situácie v rodine i v škole, ktoré vyvolávajú neurotické reakcie a úzkostné stavy.
Z hľadiska mentálnej hygieny, prevencie stresu a emocionálnej záťaže dieťaťa v každom veku sa ako zdroj problémov vynára súčasná kríza manželstva, rodičovstva, rodiny. Rozvod manželstva a rozpad rodiny má svoje aspekty etické, sociálne, právne, ale z hľadiska dieťaťa hlavne emocionálne, mentálne, hygienické a zdravotné. Početné výskumy ukázali, že neexistuje vek, v ktorom by dieťa rodinným rozvratom netrpelo (Matejček, Dytrich l994). Či si to už rodičia uvedomujú, alebo nie, dieťa je ich rozvodom vystavené osobitnému druhu psychickej záťaže. Jej dôsledky sa nemusia prejaviť bezprostredne po rozvode. Ide o také mechanizmy, ktoré sa začnú prejavovať v správaní dieťaťa hoci aj v puberte či ranej dospelosti. Žiada sa zdôrazniť, že po rozvode obyčajne nenastáva priaznivá zmena v konfliktovej situácii, ktorá k nemu viedla. Nemožno očakávať obnovenie duševnej rovnováhy a zlepšenie podmienok psychického zdravia celej rodiny. Nastáva pomalá, často ťažká citová i sociálna traumatizácia. Rozvodová prax svedčí o tom, že vo väčšine rozvedených manželstiev pokračuje atmosféra plná napätia a stresu, ktorá sa prejavuje v opakovanom súdnom konaní o určenie rodičovského styku s dieťaťom, v súdnych sporoch o výživné a majetok. Nie sú zriedkavé situácie, keď je dieťa opakovane vyšetrované súdnym znalcom, ťažko frustrované, ak sa má vyjadrovať o tom, koho z rodičov má radšej, koho z nich si viac váži, s kým by chcelo žiť. Dieťa sa stáva prostredníkom vybavovania rodičovských sporov a účtov (Dytrich 1999, Harineková 2003). To sa odrazí v zhoršenej školskej výkonnosti dieťaťa ako dôsledok trvalého stresu, napätia a úzkosti, negatívne ovplyvňujúceho koncentráciu pozornosti a motiváciu na úspešnosť.

Rozvodom rodičov sa často rušia rodinné vzťahy, vzťahy k starým rodičom, tetám, strýkom, ktoré pre dieťa znamenali citové zázemie, spolupatričnosť, pocit istoty a bezpečia.
Vstup nového partnera matky či partnerky otca do života dieťaťa môže pôsobiť ako stres. Často je nútené, aby prejavilo pri stretnutí s nimi sympatiu a ústretovosť, ktorú necíti, prípadne strpieť záujem a pozornosť z ich strany, o ktorú nestojí a ktorá v ňom niekedy vyvoláva odpor.

V roku. 2004 sme v rámci výskumu vyšetrili skupinovými psychodiagnostickými metodikami 126 8- až 14-ročných detí rozvedených rodičov, zverených do starostlivosti matky.
Uvediem zistenia v emocionálnej sfére: u 44 % týchto detí dominovali: úzkostnosť a úzkostlivosť, emocionálna instabilita, psychostenické a depresívne symptómy, znížená frustračná tolerancia, patologická závislosť od matky – častejšie u dievčat. U chlapcov dominovali paranoidne príznaky, nedôverčivosť, impulzívnosť, prejavy citovej deprivácie a absencia otcovskej roly.

V médiách sa ozývajú znepokojujúce hlasy o stupňujúcom sa násilí v rodinách. Známou sa stala téza, že každá piata žena na Slovensku je manželom a otcom svojich detí týraná. Formy a druhy násilia sú rôzne. Atakujú psychickú i telesnú sféru žien i detí, ktoré sú toho svedkom, prípadne samé sú objektom týrania.

Prejavené násilie v spoločenstve rodiny, bez rozdielu na koho je smerované, má všetky znaky negatívne prežívaných stresových situácií podľa Atkinsonovej (1995): neovplyvniteľnosť situácie, nepredvídateľnosť vzniku stresovej situácie (nemožnosť odhadnúť kedy a za akých okolností by mohla vzniknúť), nezvládnuteľnosť situácie, ktorú realizátor násilia vyvoláva i nepríjemný tlak okolností, ktoré vyžadujú zmenu životných zvyklostí či stratégiu správania. Typickou stresovou emocionálnou reakciou je úzkosť, citové napätia a obavy z bližšie neurčitého ohrozenia. Stresom podmienené citové stavy signalizujú zlyhanie obranných reakcií a často vyústia do psychosomatickej sféry, napr. do dispozície na kardiovaskulárne ochorenia.

Je nesporne celý rad príčin, ktoré ohrozujú bezpečie, istotu, pohodu domova a rodinného prostredia, spôsobujú ťaživú, psychologickú atmosféru, z psychosomatického zreteľa ohrozujú zdravie členov rodiny, ich psychickú rovnováhu.
Záťažové situácie vyvolávajú emocionálne poruchy, ktoré sa kardiovaskulárneho systéme priamo dotýkajú. Z aspektu prevencie je žiaduce eliminovať príčiny stresových reakcií traumy, psychických kríz, deprivácie, úzkosti. Zdrojom takýchto stavov je najčastejšie porucha niektorej funkcie v rodine, či problémové vzťahy v nej.
Náhla kríza v rodine, ohrozujúca jej stabilitu, u 12- 13-ročných detí vyvoláva akútnu psychickú traumu. Prejavuje sa predovšetkým v emocionálnej oblasti. Traumatizované dieťa stráca pocit istoty a bezpečia, prežíva úzkosť, ľútosť, sklamanie, ambivaletný vzťah až odpor k blízkym, ktorí traumu spôsobili. Traumatizácia môže byť jednorazová aj opakovaná, ale každom prípade naruší duševnú rovnováhu dieťaťa (Vagnerová 2004).

Zdrojom citovej nepohody, napätia i strachu u mnohých detí býva škola a situácia v nej. Pomerne častou úzkostnou poruchou v strednom školskom veku okolo l0. roka je sociálna úzkostná porucha, ktorá niekedy pôsobí dojmom školskej fóbie. Typickým symptómom podľa Vymětala (2004) je tendencia vyhýbať sa sociálnym vzťahom, akoby únik do sociálnej izolácie. Obyčajne sa tak správajú žiaci, ktorí zažívajú v škole neúspech, zlyhávajú a súčasne sú vystavení tlaku zo strany školy i rodiny.

Psychicky menej odolní žiaci sa začnú prejavovať úzkostne, stránia sa detského kolektívu a snažia sa vyhýbať škole. Na tejto báze sa môže vytvárať školská fóbia ako ťažko prekonateľný strach z učiteľa, zo spolužiakov, zo školy vôbec. Vzniká obyčajne vtedy, keď žiak zažije v škole – či už raz alebo opakovane – niečo nepríjemné, ponižujúce, traumatizujúce. Deti, ktoré takouto poruchou trpia, sú obyčajne tiché, inhibované, v škole podávajú dobré výkony. Napriek tomu sa neustále trápia strachom zo zlyhania, bývajú až perfekcionistické. Každá trieda má svoju vnútornú štruktúru a každý žiak v nej zaujíma určitú pozíciu. Vzťahy medzi jednotlivými deťmi alebo skupinami detí v triede bývajú priateľské, solidárne, neutrálne alebo nepriateľské, prípadne aj parazitné, najmä vo vyšších ročníkoch základnej školy. Silnejší jednotlivci sa môžu na slabších dopúšťať násilia, ponižovať ich, či nejako zneužívať. Menej obľúbené a fyzicky slabšie deti sa v trieda stavajú čiernymi ovcami, obetnými baránkami alebo „otrokmi“, na ktorých sa druhí odreagujú. Deti dokážu byť na seba niekedy veľmi kruté. To dokazuje stupňujúci sa počet šikanovaných a týraných.

Z realizovaného výskumu v rámci dizertačnej práce P. Ďurkechovej, ktorý sa venoval výskytu strachu a trémy v školskom prostredí, vyplýva, že zníženú spokojnosť a nepohodu v triede vykazujú žiaci základných škôl, nie sú spokojní s kolektívom triedy, ani so svojou pozíciou v nej. Sťažujú sa na zvýšený počet spolužiakov s poruchami správania. S tým súvisí nespokojnosť s konfliktmi, ktoré žiaci vyvolávajú – trenice v triede. Nespokojnosť koreluje s náročnosťou učenia a súťaživosťou. S narastajúcim pocitom ťyžkosti školskej práce narastá súťaživosť a spory. 23 % dievčat skúmaného súboru (z počtu 472) sa vyznačovalo zvýšenou mierou úzkosti. U chlapcov bol výskyt úzkosti v normálnych hodnotách.
Strach a trému prežívajú dievčatá oveľa intenzívnejšie ako chlapci. Prezentujú presvedčivú obavu v sociálnych situáciách, pri ktorých hrozí zosmiešnenie či neúspech – odpovedať na skúške, prehovoriť na verejnosti.

Zvýšený výskyt strachu a trémy sa ukazuje u viac ako 20 % žiakov všetkých typov škôl.
Osobitný zreteľ si zaslúžia deti so špecifickými poruchami učenia – dyslexiou, dysgrafiou, dyskalkuliou. Krejčířová (2OO6) uvádza, že až 40 % týchto detí trpí depresiou ako reakciou na opakované školské zlyhanie a hyperkritické postoje okolia. Tieto depresívne prejavy obyčajne uniknú pozornosti rodičov i školy. Nepostrehnú ich na správaní dieťaťa, u ktorého môže byť aj riziko suicídia.

Depresia u detí nie je ničím výnimočným. Jej prejavy sú podobné depresii dospelých. V školskom veku sú evidentné symptómy depresie kognitívnej, prejavujúcej sa tzv. kognitívnou triádou: negatívny pohľad na seba (zlé sebahodnotenie), na svoju aktuálnu situáciu a na budúcnosť. U dieťaťa sú zvýraznené citové stavy beznádeje, pesimizmu, vlastnej zbytočnosti, neužitočnosti a presvedčenie, že ho odmietajú rodičia, vrstovníci, dominuje zlá nálada, pocity viny, dráždivosť, často suicidálne úvahy (Krejčírová 2006).

Každodenný život detí a dospievajúcich prináša mrzutosti, nespokojnosť, mini stresy ako zdroje obavy, napätia, hnevu. „Kumulácia mini stresov spôsobuje efekt bežných stresov, čím by sa dalo vysvetliť, že sú bežným prediktívnym ukazovateľom výskytu somatických porúch.“ (Kondáš, State z klinickej psychológie, Trnava,2002, str.112)
Emocionálne stavy úzkosti, obavy, strachu, neistoty, či už sporadické alebo pretrvávajúce, sa postupom času akosi integrujú do vyvíjajúcej sa štruktúry osobnosti ako črty (úzkosť) predisponujúce aj neskoršie kardiovaskulárne symptómy.

Prevenciou vzniku nadmernej úzkosti, obáv, depresie atď. je predovšetkým prostredie domova, ktoré uspokojuje potreby lásky, istoty, bezpečia, vzájomnej spolupatričnosti. V takom rodinnom spoločenstve sa môže formovať emočná stabilita, ktorá predpokladá vedomie vlastnej hodnoty, zdravé sebavedomie a azda aj odolnosť voči stresu.
Súčasťou primárnej prevencie kardiovaskulárnych chorôb v detskom veku i v dospievaní je žiaduca prevencia emocionálnej záťaže. Rodina i škola môžu k nej účinne prispieť.

Autor: Milada Harineková
Literatúra

1. Atkinsonová, R .L. a kol.: Psychologie, Praha, Victoria Publishing ,1995
2. Ďurkechová, P.: Sociálno-psychologické faktory podmieňujúce výskyt strachu a trémy v školskom prostredí. Dizertačná práca. FF TU Trnava, 2010
3. Dytrich, Z.: Rozvody a deti, in Dunovský a kol.: Sociální pediatrie, Grada, Publishing,1999
4. Harineková, M.: Psychologické zretele ohrozenia rodiny, in Kresťanstvo a psychológia , SSV Trnava, 2003
5. Krejčířová, D.: Úzkostné poruchy, in Říčan, P., Krejčiřová, D. a kol., Dětská klinická psychologie, Grada, 2006
6. Matějček, Z., Dytrich, Z.: Rodina a stres, Gallen, Praha, 1997
7. Vágnerová, M.: Psychopatologie pro pomáhající profese, Portál, Praha, 2004
8. Vymětal, J.: Úzkost a strach u dětí, Praha, Portál, 2004

Zborník príspevkov z 5. konferencie psychológie zdravia, Bratislava, 2010 bol vydaný iba v elektronickej forme
Dostupnosť: http://www.prohuman.sk/psychologia/zbornik-prispevkov-z-konferencie-psyc...