Faktory ovplyvňujúce medziodborovú spoluprácu v rámci zdravotno-sociálnej starostlivosti

feb 15 2017

Factors influencing the interdisciplinary collaboration in health and social care

Abstrakt: Príspevok sa zaoberá medziodborovou spoluprácou v rámci zdravotno-sociálnej starostlivosti. Poukazuje na význam a prínos interdisciplinárnej spolupráce v starostlivosti o pacienta/klienta. Cieľom príspevku je popísať faktory, ktoré vplývajú na proces medziodborovej spolupráce odborníkov zameraných na zdravotnú a sociálnu starostlivosť.
Kľúčové slová: medziodborová spolupráca, sociálna práca, zdravotná starostlivosť

Abstract: The article deals with interdisciplinary collaboration in health and social care. It highlights the significance and contribution of interdisciplinary collaboration in the care of the patient/client. The aim of the paper is to describe factors influencing the process of interdisciplinary collaboration in health and social care.
Key words: interdisciplinary collaboration, social work, health care

Úvod

Spolupráca odborníkov zameraných na zdravotnú a sociálnu starostlivosť je v súčasnej dobe podľa viacerých autorov (Abramson, Mizrahi, 2003; Payne, 2000) nevyhnutným krokom smerujúcim k zlepšeniu a skvalitneniu poskytovania zdravotných a sociálnych služieb pacientom/klientom. Každý z odborníkov (lekár, sociálny pracovník) prináša svoj uhol pohľadu na klientovu situáciu – lekár medicínsky a sociálny pracovník sociálny. Sociálni pracovníci prinášajú ucelený pohľad na problémy a situácie, zdôrazňujú sociálne príčiny a dôsledky choroby a nutnosť vyrovnať sa s chorobou v širšom kontexte (Dhooper, 2012).

Aj podľa Bronstein (2003) trendy v sociálnych problémov a odborná prax so sebou prinášajú nemožnosť efektívne slúžiť klientom bez spolupráce s profesionálmi z rôznych odborov.
Spolupráca s pracovníkmi iných pomáhajúcich odborov vyplýva podľa Musila (2013) zo zamerania sociálnej práce na využívanie rôznych typov šancí a prekonávanie rôznych typov prekážok zvládania problémov v interakciách medzi klientmi a ich sociálnym prostredím. Spolupráca s pracovníkmi iných pomáhajúcich odborov a sprostredkovanie ich pomoci klientom je neodmysliteľnou súčasťou sociálnej práce.

Na individuálnej úrovni môžu mať ľudia problémy porozumieť chorobe a odporúčanej liečbe z dôvodu mentálneho alebo telesného zdravotného postihnutia, nízkej úrovni gramotnosti alebo z dôvodu jazykovej bariéry. Mnoho zdravotných stavov a ošetrení je veľmi zložitých a od sociálnych pracovníkov môže byť požadované, aby vysvetlili tieto otázky pacientom a ich rodinám (Browne, 2012).

Vymedzenie pojmu spolupráca a jej charakteristiky

Spolupráca je, keď dve alebo viac osôb (často skupiny) spolupracujú prostredníctvom sprostredkovania nápadov a myslenia s cieľom dosiahnuť spoločný cieľ. So zmenami a pokrokmi v technológii, ako sú vysokorýchlostný internet, web-based programy, zdieľanie súborov, e-maily a videokonferencie, je spolupráca považovaná za produktívny spôsob riešenia problémov (Hill, 2003).

Z psychologického hľadiska je spolupráca alebo kooperácia druh sociálnej interakcie. Ide o základnú formu sociálneho správania. Spolupráca znamená spoločné úsilie zamerané na dosiahnutie prospechu všetkých, ktorí sa na ňom podieľajú (Heywood, 2003).

Charakteristiky spolupráce:

  • Spolupráca je dobrovoľná. Ľudia nemôžu byť nútení používať špecifický štýl v ich interakcii s ostatnými.
  • Spolupráca si vyžaduje paritu medzi účastníkmi. Prínos každého človeka je ocenený a rovnako tak aj každý človek má rovnakú právomoc pri rozhodovaní.
  • Spolupráca je založená na vzájomných cieľoch. Profesionáli nemusia zdieľať všetky ciele spolupráce, avšak stačí len jeden, ktorý je špecifický a dostatočne dôležitý pre udržanie ich spoločnej pozornosti.
  • Spolupráca závisí na spoločnej zodpovednosti pri rozhodovaní. Spolupracovníci musia prevziať zodpovednosť za aktívne sa zapojenie do činnosti rozhodovania.
  • Jedinci, ktorí spolupracujú zdieľajú zdroje. Zdieľanie zdrojov času, vedomostí a materiálov môže zvýšiť pocit spolupatričnosti medzi profesionálmi.
  • Jedinci, ktorí spolupracujú, zdieľajú zodpovednosť za výsledky. Či už sú výsledky spolupráce pozitívne alebo negatívne, všetky zúčastnení jednotlivci sú zodpovední za výsledky (Friend, Cook, 2009).

Model interdisciplinárnej spolupráce

Bronstein (2003) predstavila model, ktorý obsahuje prvky interdisciplinárnej spolupráce. Model je určený na identifikáciu zložiek úspešnej spolupráce medzi sociálnymi pracovníkmi a členmi iných odborov. Tento rámec sa skladá z interdisciplinárnych procesov v piatich kľúčových oblastiach:

  1. Vzájomná závislosť – poukazuje na závislosť odborníkov vo vzájomnej interakcii pri tvorbe spoločných cieľov a úloh v procese intervencie.
  2. Novovytvorené profesionálne činnosti – týkajú sa aktov spolupráce, tvorby programov a štruktúr, ktoré môžu dosiahnuť viac ako by bolo možné dosiahnuť, ak by tí istí odborníci pracovali samostatne.
  3. Flexibilita – znamená prispôsobivosť všetkých členov odborného tímu meniacim sa podmienkam intervencie.
  4. Kolektívne vlastníctvo cieľov – vedie ku vzniku spoločnej zodpovednosti za celý proces intervencie a za jeho výsledky.
  5. Reflexia procesu – vzťahuje sa k spoločnému uvažovaniu spolupracovníkov o procese spolupráce (Bronstein, 2003).

Faktory ovplyvňujúce medziodborovú spoluprácu v zdravotno-sociálnej starostlivosti

Bronstein (2003) špecifikovala štyri skupiny faktorov, ktoré vytvárajú podmienky ne/existencie medziodborovej spolupráce v sociálnej práci.

  1. Dokonalá znalosť vlastnej profesijnej role je podmienkou pre výkon každého povolania, tým skôr v pomáhajúcich profesiách. Podľa Bronstein (2003) ideálna podoba tohto faktoru zahŕňa oddanosť nastaveniu konkrétnej organizácie, vernosť sociálnej práce ako profesie, rešpekt ku kolegom a ekologický, holistický pohľad na prax súvisiacu s profesiou sociálneho pracovníka.
  2. Štrukturálne charakteristiky zahrňujú medziodborovú spoluprácu na riadenie prípadovej práce. Kultúra organizácie podmieňuje jej možnosti, nevyhnutné úradné úkony, autonómiu jednotlivých profesií a celkový čas a priestor venovaný spolupráci na intervencii.
  3. Osobnostné charakteristiky členov odborného tímu ovplyvňujú medziodborovú spoluprácu tým, akým spôsobom sú profesijné role aplikované v praxi odborníkmi.
  4. História spolupráce odráža skúsenosť každého člena odborného tímu s medziodborovou spoluprácou v danej organizácii. Bronstein (2003) poukazuje na to, že tradícia spolupráce v organizácii je určujúca pre jej ne/využívanie v procese intervencie. Pozitívna skúsenosť členov odborného tímu so vzájomnou spoluprácou v organizácií posilňuje profesijné vzťahy, ktoré následne posúvajú spôsob aplikácie a využitie medziodborovej spolupráce pri intervencii na vyššiu úroveň (obr. 1).


Obrázok 1 – Faktory ovplyvňujúce interdisciplinárnu spoluprácu
(zdroj: Bronstein, 2003)

Reeves , S. a kol. (2010) uvádzajú tieto faktory ovplyvňujúce medziodborovú tímovú prácu:

  1. Relačné faktory – profesionálny výkon, hierarchia, socializácia, zloženie tímu, tímové roly a tímové procesy.
  2. Procesuálne faktory – čas a priestor, rutiny a rituály, informačné technológie, nepredvídateľnosť, naliehavosť, zložitosť a delegovanie úloh.
  3. Organizačné faktory – organizačná podpora, profesijné združenia a strach z vedenia sporu.
  4. Kontextové faktory – kultúra, diverzita, pohlavie, politická vôľa a ekonomika.

Bronstein (2003) a Reeves a kol. (2010) popísali faktory spolupráce ovplyvňujúce existenciu či neexistenciu medziodborovej spolupráce. Ide skôr o všeobecný prehľad faktorov. Iní autori (napr. Roberts, 1989; Gehlert, 2012; Abramson, Mizrahi, 2003) sa k faktorom spolupráce vyjadrili konkrétnejšie a z hľadiska toho, či podporujú alebo brzdia medziodborovú spoluprácu.

Abramson a Mizrahi (1996) faktory spolupráce rozdeľujú na tie, ktoré „prispievajú k pozitívnej spolupráci a na tie, ktoré prispievajú k negatívnej spolupráci“ (Abramson, Mizrahi, 1996, s. 270).

K pozitívnym faktorom zaraďujú napríklad rešpektovanie spolupracovníkov, rovnaké perspektívy vzťahujúce sa na prípad a dobrá kvalita komunikácie. K negatívnym faktorom zaraďujú tieto prekážky spolupráce: konflikty medzi spolupracovníkmi, súťaž rolí, nejasnosť rolí, nejasné definovanie rolí, rozdiely v profesijnom socializačnom procese, komunikačné problémy a dominancia lekárov (Abramson, Mizrahi, 2003). Tieto pozitívne a negatívne faktory autorky zoskupili a vytvorili „konštrukty, ktoré odrážajú konkrétne aspekty spolupráce: aspekty vzťahujúce sa na prípad, skúsenosti so spolupracovníkmi, interakcia medzi spolupracovníkmi a kompetencie spolupracovníkov“ (Abramson, Mizrahi, 1996, s. 276).


Obrázok 2 – Pozitívne a negatívne faktory spolupráce podľa Abramson, Mizrahi (1996, 2003) (zdroj: Gabrielová, 2015)

Podľa Roberts (1989) spoluprácu lekárov a sociálnych pracovníkov ovplyvňuje predovšetkým to, aký majú vzťah títo účastníci medzi sebou. Tento vzťah je podľa nej napätý z dôvodu existencie protikladných (konfliktných) hodnôt.

Tieto protikladné hodnoty identifikovala v piatich oblastiach:

  1. Kvantita verzus kvalita – biofyzikálna orientácia lekárov môže byť v rozpore s psychosociálnou orientáciou sociálnej práce. Zatiaľ čo lekári sa primárne sústreďujú na záchranu a predĺženie života, profesionálne úsilie sociálnych pracovníkov je zamerané na zlepšenie kvality života jednotlivcov, skupín a rodín.
  2. Autonómia pacienta – lekári sú zodpovední za stanovovanie liečby, za samotnú liečbu i za to, čo je najlepšie pre pacienta. Sociálni pracovníci rešpektujú pacienta ako autonómnu bytosť, ktorá sa podieľa na stanovovaní terapeutického plánu.
  3. Tvrdé a mäkké dáta – lekári sa pri svojej profesii zameriavajú na objektívne „tvrdé dáta“, teda na výsledky fyzikálnych a laboratórnych vyšetrení. Sociálna práca považuje pacienta za základnú zložku terapeutického procesu. Subjektívne „mäkké“ dáta (výpovede pacientov, hodnotový systém) považuje za dôležitejšie ako objektívne dáta. Sociálni pracovníci mnohokrát ani nemajú k dispozícií objektívne dáta, ktoré by mohli vziať do úvahy pri posudzovaní pacientovej situácie.
  4. Profesionálna zodpovednosť voči pacientom s emocionálnymi problémami – riešenie emocionálnych problémov pacientov je neoddeliteľnou súčasťou profesie sociálneho pracovníka. Lekári sú naopak necitliví či znechutení pacientmi s emocionálnymi problémami. Príčinu vidí v únave, ktorá môže ovplyvňovať hladinu prijatia a tolerancie.
  5. Rozdielne perspektívy o rolách v interdisciplinárnom tíme – zatiaľ čo sociálni pracovníci sú vzdelávaní a trénovaní k spolupráci s inými profesiami, lekári sú trénovaní k tomu mať nespochybniteľne vedúcu úlohu v akomkoľvek multidisciplinárnom tíme (Roberts, 1989).

V predchádzajúcej časti bola pozornosť venovaná zahraničným autorom a ich charakteristikám faktorov medziodborovej spolupráce.

V Slovenskej republike sa otázkou medziodborovej spolupráce zaoberali napr. Repková a kol. (2011), ktorí identifikovali prekážky medzirezortnej spolupráce a zásady posilnenia strategických prístupov spolupráce v súvislosti s tvorbou a fungovaním koordinovaného alebo integrovaného systému služieb dlhodobej starostlivosti.

Medzi prekážky medzirezortnej spolupráce patria:

  1. Štrukturálne prekážky – rozličné organizovanie a financovanie zdravotných a sociálnych intervencií, nedostatočná koordinácia legislatívy v oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti.
  2. Procedurálne prekážky – rôznorodosti právnych a inštitucionálnych systémov posudzovania potrieb a právnych nárokov, neprepojenosť databáz o odkázaných starších občanoch v jednotlivých systémoch, slabú tradíciu zapájania užívateľov/liek a ich rodín do tvorby plánov sociálnych služieb na komunitnej a individuálnej úrovni.
  3. Finančné prekážky – rozdiely vo finančných mechanizmoch/základoch, rozdiely medzi zásobami a tokom zdrojov.
  4. Profesionálne prekážky – vlastný profesionálny záujem a autonómia a medziodborová konkurencia o domény; konkurenčné ideológie a hodnoty; ohrozenia istoty zamestnania; rozporné pohľady na záujmy a úlohy klienta/spotrebiteľa.
  5. Stav a legitimita prekážok – vlastný profesionálny záujem a autonómia a medzi-organizačná konkurencia o domény; rozdiely v legitimite medzi volenými a určenými agentúrami.

Medzi zásady posilnenia strategických prístupov spolupráce patria:

  1. Spoločná vízia – konkrétne stanovuje, čo sa má dosiahnuť v zmysle cieľov, orientovaných na užívateľa; objasňuje cieľ spolupráce ako mechanizmu na dosiahnutie takých cieľov; a mobilizuje úsilie, týkajúce sa cieľov, výsledkov a mechanizmov.
  2. Zrozumiteľnosť úloh a povinností – stanovuje a odsúhlasuje „kto robí čo“ a navrhuje organizačné opatrenia, pomocou ktorých sa majú plniť úlohy a povinnosti.
  3. Vhodné motivácie a odmeny – podpora správania v organizácii v súlade s dohodnutými cieľmi/povinnosťami, využívanie vlastných záujmov na kolektívne ciele.
  4. Zodpovednosť za spoločnú prácu – monitorovať dosiahnuté úspechy vo vzťahu ku stanoveným víziám; aby jednotlivci a agentúry zodpovedali za plnenie predurčených úloh a povinností; a poskytovať spätnú väzbu a kontrolu vízie, povinností, motivácie a ich vzájomných vzťahov (Repková a kol., 2011).

Záver

Viacerí autori (napr. Gehlert, 2012; Browne, 2012; Dhooper, 2012) zdôrazňujú význam širšieho sociálneho prostredia chorého – sieť vzťahov, opora u blízkych, psychický stav chorého, a to následne ovplyvňuje celkový zdravotný stav. Vzhľadom na túto skutočnosť môžeme konštatovať, že spolupráca odborníkov zameraných na zdravotnú a sociálnu starostlivosť je základným predpokladom starostlivosti o klienta/pacienta.

Poznanie faktorov, ktoré ovplyvňujú interdisciplinárnu spoluprácu, môže prispieť k zlepšeniu vzájomných vzťahov a komunikácie medzi uvedenými odborníkmi pri dosahovaní spoločného cieľa – riešenie zdravotných a sociálnych aspektov životnej situácie pacienta/klienta.

Autor: Mgr. Jana Gabrielova, PhD.
Autorka pracuje ako odborná asistentka na Katedre sociálnej práce Vysokej školy polytechnickej Jihlava.

Tento článok vznikol v rámci Interného grantového projektu VŠPJ s názvom „Konceptualizácia spolupráce lekárov a sociálnych pracovníkov v zdravotno-sociálnych tímoch“.

Zoznam bibliografických odkazov

1. ABRAMSON S. J., MIZRAHI, T. 2003. Understanding Collaboration Between Social Workers and Physicians: Application of a Typology. Social Work in Health Care, Vol. 37, No. 2, s. 71–99. ISSN 1541-034X.
2. ABRAMSON, S. J., MIZRAHI, T. 1996. When Social Workers and Physicians Collaborate: positive and Negative Interdisciplinary Experiences. Social Work, Vol. 41, No. 3, s. 270–281. ISSN 1545-6846.
3. BRONSTEIN, L. 2003. A Model for Interdisciplinary Collaboration. Social Work, Vol. 48, No. 3, s. 297–306. ISSN 0037-8046.
4. BROWNE, T. 2012. Social Work Roles and Health-Care Settings. In GEHLERT, S., BROWNE, T. Handbook of Health Social Work. New Jersey: John Wiley & Sons, s. 20-40. ISBN 978-0-470-64365-5.
5. DHOOPER, S. S. 2012. Social work in Health Care. London: SAGE Publication, 341 s. ISBN 978-1-4522-0620-2.
6. FRIEND, M., COOK, L. 2009. Interactions: Collaboration Skills for School Professionals. Boston: Pearson, 402 s. ISBN 978-0-13-715205-6.
7. GABRIELOVÁ, J. Typológia konceptualizácií spolupráce lekárov a sociálnych pracovníkov. In GABRIELOVÁ, J., VELEMÍNSKY, M., STEJSKALOVÁ, J. 2015. Prevencia v kontexte zdravotno-sociálnej problematiky. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, s. 50–63. ISBN 978-80-7422-443-0.
8. GEHLERT, S. 2012. Communication in Health Care. In GEHLERT, S., BROWNE, T. Handbook of Health Social Work. New Jersey: John Wiley & Sons, s. 237-262. ISBN 978-0-470-64365-5.
9. HAYESOVÁ, N. 2005. Psychologie týmové práce : strategie efektivního vedení týmu. Praha: Portál, 189 s. ISBN 80-7178-983-6.
10. HEYWOOD, A. 2003. Political Ideologies: An Introduction. New York: Palgrave Macmillan, 400 s. ISBN 0-333-96178-1.
11. HILL, A. 2003. What Is Collaboration in the Workplace? - Definition, Benefits & Examples. [online]. [cit.2016–11–20]. Dostupné na internete: http://study.com/academy/lesson/what-is-collaboration-in-the-workplace-d...
12. MUSIL, L. 2013. Sociální práce a jiné pomáhající obory/profese. In MATOUŠEK, O. a kol. Encyklopedie sociální práce. Praha: Portál, s. 506–509. ISBN 978-80-262-0366-7.
13. PAYNE. M. 2000. Teamwork in Multiprofessional Care. New York: Palgrave Macmillan, 268 s. ISBN 978-0-333-72977-9.
14. REEVES, S. et al. 2010. Interprofessional teamwork for health and social care. Chichester: Wiley-Blackwell, 192 s. ISBN 978-1-4051-8191-4.
15. REPKOVÁ, K. a kol. (2011). Dlhodobá starostlivosť o starších ľudí na Slovensku a v Európe (3). Správa, riadenie a financovanie. Bratislava: IVRP, 230 s. ISBN 978-80-7138-1334.
16. ROBERTS, C. S. 1989. Conflicting professional values in social work and medicine. Health & Social Work, Vol. 14, No. 3, p. 211-218. ISSN 1545-6854.