Prevencia recidívy trestnej činnosti prostredníctvom postpenitenciárnej starostlivosti

apr 11 2016

Preventing recurrence of crime through post-penitentiary care

Abstrakt: Článok sa zaoberá problematikou postpenitenciárnej starostlivosti ako jednej z foriem prevencie recidívy trestnej činnosti. Poukazuje na niektoré príčiny recidívneho správania páchateľov, ktoré sú do istej miery ovplyvnené práve absenciou kvalitnej a správne realizovanej postpenitenciárnej starostlivosti.
Kľúčové slová: Postpenitenciárna starostlivosť, probácia, recidíva, sociálna kuratela

Abstract: The paper deals with post-penitentiary care as a form of prevention of recurrence of crime. It points some of the causes of behavior recidivist offenders that are to some extent influenced by the absence of the right quality and properly implemented post-penitentiary care.
Keywords: Post-penitentiary care, Probation, Criminal Recidivism, Social Custody

Tento článok je spracovaný v rámci projektu KEGA 025UMB-4/2014 „Probácia a mediácia ako súčasť vysokoškolskej prípravy študentov pomáhajúcich profesií“.

V každej spoločnosti, nech je akokoľvek vyspelá, existujú jedinci, ktorí narúšajú jej pravidlá a normy pretransformované do zákonov. Inými slovami, páchajú trestné činy, ktoré môžeme charakterizovať ako činy nebezpečné pre spoločnosť, ktorých znaky sú uvedené v trestnom zákone. Na to, aby niektorý konkrétny čin bol trestným činom, musia byť teda súčasne splnené dve podmienky – nebezpečnosť činu pre spoločnosť (materiálna podmienka) a naplnenie znakov uvedených v Trestnom zákone (formálna podmienka). Z toho je možné odvodiť, že čin, ktorý je nebezpečný pre spoločnosť, avšak nevykazuje znaky niektorého v zákone uvedeného trestného činu, nie je trestným činom. Rovnako čin, ktorý inak vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého v zákone uvedeného trestného činu, ale nedosahuje potrebný stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť (napríklad výška škody, miera ublíženia a pod.), nie je trestným činom. Takéto činy zaraďujeme pod pojem priestupok, za ktoré je tiež možné udeliť sankcie, nie však v podobe odňatia slobody. Spoločnosť sa proti trestným činom bráni rôznymi formami, z ktorých najčastejšie sa využíva forma, ktorou na jednej strane spoločnosť páchateľov trestných činov od seba eliminuje a na strane druhej sa ich prostredníctvom nej snaží prevychovávať a zharmonizovať ich s uznávanými spoločenskými hodnotami, aby mohli opätovne žiť život riadneho, samostatného a zodpovedného občana. Je to forma výkonu trestu odňatia slobody. Ten má podľa Raszkovej a Hoferkovej sedem základných funkcií a síce: odplatnú, regulatívnu, preventívnu, restoratívnu, výchovnú, morálnu a represívnu. (Raszková – Hoferková, 2013, s. 40)

Pri náprave páchateľov trestnej činnosti sa kladie veľký dôraz na penitenciárne zaobchádzanie s odsúdenými počas výkonu trestu odňatia slobody zamerané na ich resocializáciu. Tá znamená súhrn aktivít zameraných na dosiahnutie účelu trestu, ktorým je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Na to, aby bolo možné tento cieľ dosiahnuť, je nutné počas výkonu trestu odňatia slobody vykonať množstvo opatrení. Je tu dôležité odsúdených vhodne diferencovať tak v rámci vonkajšej diferenciácie (rozdelenie odsúdených podľa skutkovej podstaty trestného činu a ich rizikovosť a mieru nebezpečenstva činu pre spoločnosť do jednotlivých stupňov s rôznou mierou stráženia), ako aj v rámci diferenciácie vnútornej (ich umiestnenie v otvorených, polootvorených a uzavretých oddeleniach, kde je rôzny rozsah práv a obmedzení). Okrem toho je potrebné zostaviť kvalitný program zaobchádzania, ktorý je špecifikovaný na konkrétneho odsúdeného vzhľadom na perspektívu jeho nápravy. Ako uvádza Ľ. Gargalovič (2003, s. 18), vypracovanie programu zaobchádzania je „základným prostriedkom na realizáciu individuálnej výchovnej práce s odsúdenými.“ Zaoberá sa všetkými oblasťami života odsúdeného, ako sú výchovné a vzdelávacie aktivity, možnosti pracovného zaradenia, voľnočasové aktivity, výchovné postupy, ale aj kontakty s primárnym sociálnym prostredím, korešpondencia, návštevy, vzťahy a väzby v rodine a pod. Pri stanovení cieľov takéhoto programu sa musí prihliadať na stupeň a povahu pozitívnych rezerv osobnosti odsúdeného, na jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, na možnosti zapojenia do individuálnych a skupinových aktivít, na možnosti a rozsah kontaktov s vonkajším svetom ako aj na bezpečnostné hľadiská. V programe zaobchádzania sa stanoví jeden hlavný cieľ – perspektívny, ktorý by sa mal počas výkonu trestu odňatia slobody dosiahnuť. Je to vlastne želaný výsledok celého pôsobenia. Ten sa dosahuje postupne cez čiastkové ciele – jednotlivé kroky v nápravnovýchovnom pôsobení.

Pri dodržaní takéhoto postupu a vhodnej voľbe metód resocializačného pôsobenia by sa malo dať predpokladať, že v odsúdenom a v jeho prejavoch by mali nastať pozitívne zmeny, ktoré by mu mali umožniť viesť po prepustení z výkonu trestu na slobodu riadny život občana bez opätovného páchania trestnej činnosti. Mohlo by sa zdať, že v predchádzajúcej vete je často používaný podmieňovací spôsob malo by... Je to zámer. Realitou totiž je, že páchatelia trestných činov sa aj napriek snahe odborníkov počas penitenciárneho zaobchádzania po prepustení k trestnej činnosti vracajú. Ako uviedol jeden zamestnanec ústavu na výkon trestu odňatia slobody, s ktorým sme v roku 2005 realizovali rozhovor v rámci jedného výskumu, „ústavy sa hlavne snažia, aby z nich páchateľ nevyšiel horší, ako prišiel“. Nie vždy je to však len zlyhaním páchateľa, ale často môže byť recidíva, ako aj uvedieme, zapríčinená aj zlyhaním spoločnosti, ktorá len v malej miere vytvára vhodné podmienky pre návrat odsúdeného po výkone trestu do života na slobode.

Príčiny recidívy trestnej činnosti môžu byť zapríčinené buď endogénnymi, alebo exogénnymi faktormi. Treba však povedať, že len málokedy sú determinované len jednými z nich, väčšinou ide o kombináciu oboch skupín faktorov.

Medzi endogénne by sme mohli zaradiť genetickú podmienenosť, mentálne postihnutie, duševné poruchy, či rôzne poruchy osobnosti. Napríklad A. Zradulová (2002, s. 16 – 17) vymedzila 5 základných typov osobnosti páchateľa, a síce: mentálne nedostatočný typ, kde ide o jedincov so zníženými rozumovými schopnosťami na úroveň debility, výnimočne až na úroveň imbecility, ktorí sa dopúšťajú prevažne násilnej trestnej činnosti, psychotický typ, keď je páchateľ v stave nepríčetnosti, motív je nezrozumiteľný, väčšinou brutálny, socializovaný typ, ktorý trestný čin spácha len výnimočne, chápeme jeho motív, často spôsobí trestný čin z nedbanlivosti, neurotický typ, pri ktorom hrá veľkú úlohu frustrácia, nevyriešený konflikt v rodine a psychopatický typ, kde je osoba abnormálnym indivíduom, jej charakteristiky sú viac individuálne ako všeobecné a preto sa ďalej člení na podskupiny ako: afektívny psychopat, ktorého charakteristickou črtou je výbušnosť aj pre nepatrné príčiny; hypertímny psychopat, ktorý má zvýšené emocionálne ladenie, povznesenú euforickú náladu, stále niečo podniká, ale neukončí; paranoidný psychopat, ktorý je tak zaujatý nejakou myšlienkou, že nepripustí, aby mal niekto dôvody proti jeho záujmom; hysterický typ, ktorý ľahko podlieha náladám a sympatie sa u neho zvrhnú na nepriateľstvo a nenávisť; schizoidný psychopat, ktorý je charakteristický citovým chladom a ľahostajnosťou voči iným; anetický psychopat, ktorý nie je schopný mať iný záujem ako svoje egoistické ciele; nezdržanlivý psychopat, ktorého hlavným záujmom sú jeho pôžitky. Tu, až na socializovaný typ, je možné vidieť naozaj prítomnosť endogénnych príčin páchania trestnej činnosti, ktoré majú vysoký predpoklad byť prítomné aj po realizácii penitenciárneho zaobchádzania a teda môžu zapríčiniť recidívne správanie.

Na druhej strane stoja, ako sme už uviedli, exogénne príčiny recidívy. Zaradiť by sme medzi ne mohli napríklad zamestnanie (resp. možnosti zamestnať sa), rodinu, spoločenské okolie páchateľa (vrátane tzv. „morálnej nákazy“ počas výkonu trestu od spoluodsúdených), či sociálne vylúčenie. Tieto je možné vo výraznej miere ovplyvniť a tým pôsobiť v oblasti prevencie recidívy pozitívnym smerom. Ovplyvniť ich môžeme v rámci postpenitenciárnej starostlivosti o odsúdeného. V ďalších riadkoch uvedieme, ako.

Uviedli sme, že jedným z exogénnych determinantov, ktoré de facto nútia odsúdeného po výkone trestu odňatia slobody recidivovať, je zamestnanosť, resp. minimálne možnosti odsúdeného zamestnať sa. Je to skutočne tak. Byť odsúdený, je biľagom, ktorý klienta sprevádza celý život. Ako uvádza aj L. Vaska (2014, s. 18), medzi negatíva nezamestnanosti môžeme zaradiť „rastúce sociálne napätie, sociálnu krízu, zhoršovanie zdravia, nárast chudoby, krízu rodinného a komunitného života, nárast kriminality a ďalších spoločensky nežiaducich javov – sociálne rizikových fenoménov.“ A odsúdený skutočne má problém aj po výkone trestu nájsť si zamestnanie. Aj keď v rámci výkonu trestu získa isté kvalifikačné predpoklady (prostredníctvom vzdelávania odsúdených, alebo aj pracovným zaraďovaním), často je u zamestnávateľa vyžadovaná trestná bezúhonnosť, čo nášho klienta stavia do pozície neuplatniteľného na trhu práce. Bez príjmu zo zárobkovej činnosti sa však človek znova ocitá, v tomto prípade zotrváva pod hranicou chudoby, čo ho núti „zarobiť“ si na svoje živobytie pre neho jedinou schodnou cestou – kriminalitou. Aby sme dokreslili situáciu, tak uvedieme, že v roku 2013 sme realizovali výskum, kde sme realizovali rozhovory s odsúdenými po výkone trestu odňatia slobody. Zistili sme, že práve ich nízka kvalifikácia, ale najmä skutočnosť, že boli odsúdení, sa podpísala pod ich neschopnosť zamestnať sa. Otázka pre odbornú verejnosť by teda mala znieť, akým spôsobom si majú bývalí odsúdení zabezpečiť svoje živobytie bez páchania trestnej činnosti, keď sú kvôli faktu predošlého odsúdenia de facto nezamestnateľní? Riešenie je možné vidieť v liberalizácii požiadaviek zo strany zamestnávateľov na svojich potenciálnych zamestnancov, pričom by nebol podstatný len fakt odsúdenia, ale podstatný by bol konkrétny trestný čin, za ktorý bol páchateľ odsúdený. Pokiaľ charakter odsúdenia nekorešponduje s potrebami výkonu zamestnania, nemal by tento fakt vytvárať na trhu práce pre odsúdeného po výkone trestu bariéry. Nezamestnanosť totiž, ako sme uviedli, často vedie k chudobe a chudoba zas tvorí potencionalitu kriminálneho správania.

V rámci exogénnych determinantov recidívy trestnej činnosti sme uviedli aj rodinu klienta. Tu je dôležité si uvedomiť, že práve podpora rodiny, ktorá môže byť aj výsledkom dobre realizovanej postpenitenciárnej starostlivosti, ktorá teda nemusí znamenať len prácu so samotným odsúdeným, ale aj prípravu podmienok na jeho návrat do spoločnosti, môže odsúdenému postaviť základný kameň jeho úspešnej sociálnej adaptácie. Na význam rodiny v tejto súvislosti upozorňuje aj L. Suchá (2012, s. 590), ktorá uvádza, že rodina, ktorá má člena po výkone trestu odňatia slobody, by sa mala zamerať na svoje nové rodinné usporiadanie, opätovné včlenenie odsúdeného do každodenného rodinného života a do spoločnosti, mala by pracovať na svojich vzťahoch s odsúdeným a snažiť sa odpustiť mu, mala by umožniť odsúdenému vrátiť sa do svojej role v rodine a k z nej vyplývajúcim povinnostiam a pod. Práve pomoc a podpora zo strany rodiny môže asi najvýraznejšie ovplyvniť sociálno-adaptačný proces odsúdeného po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Rodinu takéhoto občana je však často potrebné na jej novú rolu ako poskytovateľa postpenitenciárnej starostlivosti pripraviť a preto ju musíme vnímať aj ako objekt pomoci zo strany iných poskytovateľov postpenitenciárnej starostlivosti, najmä v oblasti poradenskej činnosti.

Posledné dva exogénne determinanty recidívneho správania trestnej činnosti uvedieme spolu, lebo sú do istej miery na seba aj naviazané. Okolie a sociálne vylúčenie. Spoločnosť kriminálnikov z pochopiteľných dôvodov stavia na svoj okraj. Má strach z toho, že sa ľahko môžu navrátiť k trestnej činnosti, že je v nich akoby „zakódovaná“ a pritom si často ani neuvedomuje, že práve týmto prístupom ich odsudzuje na recidívne konanie. Spoločnosťou odmietnutý odsúdený, ktorý si svoj trest aj odpykal, nemá potom inú možnosť, len integrovať sa do sociálneho prostredia, ktoré ho príjme a to je z veľkej miery také, ktoré je tvorené tiež ľuďmi s narušenou schopnosťou sociálnej adaptácie. V takomto prostredí je pre jeho člena prirodzené správanie odporujúce všeobecne prijatým normám majoritnej spoločnosti, čo zvádza klienta k opätovnému páchaniu trestnej činnosti ako výsledku adaptácie sa do jediného prostredia, ktoré ho prijíma. Úlohou postpenitenciárnej starostlivosti by malo byť práve vynímať odsúdených po výkone trestu z rizikových prostredí a snažiť sa integrovať ich v intaktnej populácii. Znova je ale potrebné uviesť, že je to možné len spojením práce s odsúdeným s prácou so spoločenským prostredím, do ktorého sa má navrátiť.

Podstatné miesto v postpenitenciárnej starostlivosti má aj sociálna kuratela. Tá je upravená v Zákone č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Ten ju definuje ako „súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieťa alebo plnoletá fyzická osoba.“ (§1/3) Podobne vymedzuje sociálnu kuratelu aj L. Lešková (2012, s. 600), podľa ktorej je úlohou kurátora pôsobenie zacielené na riešenie vzniknutých problémov, ak aj spoločne s klientom hľadať adekvátne riešenia na neutralizáciu alebo aj úplné odstránenie problémov. V zmysle Zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele sa sociálna kuratela poskytuje osobe:

  • po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo výkonu väzby,
  • ak je účastníkom probácie alebo mediácie,
  • ak zneužíva drogy alebo je závislá od drog,
  • po zániku ústavnej starostlivosti alebo ochrannej výchovy,
  • ak bola prepustená zo zdravotníckeho zariadenia na liečbu závislostí,
  • ak bola prepustená zo zdravotníckeho zariadenia na resocializáciu drogovo závislých,
  • ak požiada o pomoc pri riešení nepriaznivej životnej situácie. (§ 18/1)

Vzhľadom na problematiku nášho príspevku sa však zameriame prioritne na osoby po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Práca sociálneho kurátora s takouto osobou je vymedzená do niekoľkých oblastí. Prvou je sociálne poradenstvo zamerané hlavne na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia sociálnej situácie. Tiež je v rámci sociálnej kurately potrebné pomôcť klientovi pri návrate do rodiny, pokiaľ ju má, na čo sme už poukázali, keď sme o rodine prepustených odsúdených hovorili ako o objekte postpenitanciárnej starostlivosti. Nakoľko často odsúdení disponujú nízkou kvalifikačnou úrovňou (a to aj napriek tomu, že majú počas výkonu trestu možnosť vzdelávania sa s cieľom pripraviť ich na uplatnenie sa na trhu práce po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody), mal by sociálny kurátor spolu s odsúdeným hľadať aj možnosti pri pokračovaní prípravy na povolanie. Odsúdení často po prepustení na slobodu disponujú len minimom prostriedkov a ocitajú sa v hmotnej núdzi. Nakoľko však niekoľko rokov až desaťročí žili v sociálnej izolácii, často nevedia, ako môžu tento svoj problém riešiť. Preto im sociálny kurátor aj asistuje pri podaní žiadosti na dávku v hmotnej núdzi alebo napríklad pri hľadaní zamestnania, či pri hľadaní útulku, ak klient nemá ubytovanie.

Okrem toho môže sociálny kurátor na uľahčenie resocializácie osôb po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby poskytnúť resocializačný príspevok. Mal by byť použitý hlavne na účel vybavenia osobných dokladov a zabezpečenia nevyhnutných vecí osobnej potreby. Požiadať oň môže odsúdený, ktorého výkon trestu odňatia slobody alebo výkon väzby trval viac ako 30 po sebe nasledujúcich dní, pričom sa musí uchádzať aj o pomoc orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri začlenení do života. Žiadosť musí podať do ôsmich pracovných dní odo dňa prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby. Jeho suma je maximálne vo výške 40 % sumy životného minima. Nemusí sa však vždy poskytnúť len v peňažnej forme. Ak je to pre naplnenie jeho účelu výhodnejšie, môže sa využiť jeho vecná, alebo kombinovaná forma. (Zákon NR SR č. 305/2005, § 70) O jeho výške a spôsobe poskytnutia rozhoduje práve sociálny kurátor.

Popri sociálnej kuratele má svoje miesto v postpenitenciárnej starostlivosti aj probačná a mediačná služba. Ako uvádza D. Květenská (2009, s. 227), táto má dve hlavné oblasti činnosti – probáciu (dohľad) a mediáciu (riešenie konfliktov). Jej základným poslaním je podľa P. Juska (2009, s. 186) „sprostredkovanie účinného a spoločensky prospešného riešenia konfliktov spojených s trestnou činnosťou a efektívny výkon alternatívnych trestov s dôrazom na záujmy poškodených, ochranu spoločnosti a prevenciu kriminality.“ Z hľadiska postpenitenciárnej starostlivosti však bude podstatné zamerať pozornosť hlavne na probáciu v rámci probačnej a mediačnej služby. Je vymedzená v zákone č. 550/2003 o probačných a mediačných úradníkoch, v zmysle ktorého ju chápeme ako:

  • organizovanie a výkon dohľadu nad obvineným, obžalovaným, alebo odsúdeným,
  • kontrolu výkonu trestu nespojeného s odňatím slobody,
  • dohľad nad správaním odsúdeného v priebehu skúšobnej doby pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a
  • pomáhanie obvinenému, aby viedol riadny život a vyhovel podmienkam, ktoré mu boli uložené rozhodnutím prokurátora alebo súdu v trestnom konaní. (Zákon NR SR č. 550/2003, § 2)

Probácia je nariaďovaná súdom, pričom ten k nej pristúpi v prípade nahradenia väzby, nahradenia väzby zárukou, nahradenia väzby sľubom, podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. V praxi ju vykonávajú probační a mediační úradníci. Podľa P. Juska (2003, s. 120) môžeme medzi úlohy probačného a mediačného úradníka zaradiť:

  • Sprostredkovanie alternatívneho riešenia sporu.
  • Stanovenie povinností odsúdeného počas skúšobnej (probačnej) doby. V tejto súvislosti akcentujeme tzv. probačný dohľad, cieľom ktorého je znížiť riziko ďalšieho páchania trestnej činnosti a prospieť k znovuzačleneniu odsúdeného do spoločnosti (t.j. resocializačný efekt probačného dohľadu).
  • Zabezpečenie spolupráce s príslušnými štátnymi a samosprávnymi orgánmi, najmä v súvislosti s výkonom verejnoprospešných prác, ktoré sú považované za alternatívny trest k trestu odňatia slobody.
  • Probačný pracovník by sa mal tiež podieľať na zhromažďovaní podkladov pre rozhodnutie súdu, ako sú napr. informácie o rodinnom, sociálnom a pracovnom zázemí obvineného.

Postpenitenciárna starostlivosť o odsúdených má veľa možností, ako klientovi pomôcť adaptovať sa do života na slobode a to tak vo svojej nútenej, ako aj dobrovoľnej forme. Jej základom však je vnímať klienta v prvom rade ako osobu, ktorá potrebuje pomoc a až potom ako človeka, ktorý porušil normy všeobecne prijaté a uznávané spoločnosťou. Bez pomoci totiž tento klient s veľkou pravdepodobnosťou po prepustení na slobodu zlyhá a opätovne bude páchať trestnú činnosť. Vytvorili sme jednoduchú schému, ktorá na túto skutočnosť poukazuje.

Schéma 1: Zaradenie odsúdeného do života na slobode:

Ako z nej môžeme vidieť, bez pomoci profesionálov, ktorí budú schopní realizovať pomoc a podporu odsúdeným po výkone trestu odňatia slobody, pričom myslíme tú pomoc a podporu v prvom rade a nie len represiu, resp. kontrolu, ako ju často spoločnosť zo strany sociálnych kurátorov a probačných a mediačných pracovníkov vníma, sú títo v konečnom dôsledku odkázaní vo veľkej miere na recidívne správanie. To je však cesta, ktorú je potrebné zamedzovať. Z toho dôvodu vnímame práve kvalitnú postpenitenciárnu starostlivosť za najdôležitejší prvok terciárnej prevencie trestnej činnosti.

Autor: PhDr. Peter Papšo, PhD.

Zoznam bibliografických odkazov

GARGALOVIČ, Ľ. 2003. Uplatnňovanie individuálnych a skupinových foriem zaobchádzania a osobitných výchovných postupov v polootvorenom oddelení. In: Zvesti zboru väzenskej a justičnej stráže, roč. 35, 2003, č. 4

JUSKO, P. 2003. Probačná a mediačná služba ako forma sociálnej práce v trestnej justícii. In: Acta Universitatis Matthaei Belii – Pedagogická fakulta: Zborník vedeckovýskumných prác č. 7. Banská Bystrica: PF UMB, 2003. ISBN 80-8055-873-6

JUSKO, P. 2009. Sociálna práca s mládežou a sociálnopatologické javy. Banská Bystrica: PF UMB, 2009, 217 s. ISBN 978-80-8083-705-1

KVĚTENSKÁ, D. 2009. Sociálí práce a represe. In: Socialia 2009. Banská Bystrica: PF UMB, 2009. ISBN 978-80-8083-895-9

LEŠKOVÁ, L. 2012. Sociální kurátor pro děti v polích sociální práce – teorie a praxe. In: Od teorie k praxi, od praxe k teorii. Hradec Králové: Gaudeamus, 2012. ISBN 978-80-7435-138-9

PAPŠO, P. 2011. Resocializácia odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody. Banská Bystrica: PF UMB, O.z. Pedagóg, 2011. ISBN 978-80-557-0150-9

PAPŠO, P. 2012. Možnosti postpenitenciárnej starostlivosti v Slovenskej republike. In: LISNIK, A. – VYHNAL, P. – AMBROZY, M. – CITRIAKOVÁ, Ľ. (EDS.). Sociálne posolstvo Jána Pavla II. pre dnešný svet: Ekonomika verzus kultúra ako hybné sily civilizačných zmien. Ružomberok: Verbum, 2012. ISBN 978-80-8084-956-6

RASZKOVÁ, T. – HOFERKOVÁ, S. 2013. Kapitoly z penologie 1. Hradec Králové: Gaudeamus, 2013. ISBN 978-80-7435-264-5

SUCHÁ, L. 2012. Špecifiká práce s rodinou ktorá má člena vo/po výkone trestu (a ich teoretické deficity). In: Od teorie k praxi, od praxe k teorii. Hradec Králové: Gaudeamus, 2012. ISBN 978-80-7435-138-9

VASKA, L. 2014. Základné aspekty nezamestnanosti. In: KUCHAŘ, P. – VASKA, L. (eds.) Regionálne aspekty nezamestnanosti v Českej republike a na Slovensku. Bratislava: Iris, 2014. 978-80-89238-99-6

Zákon NR SR č. 550/2003 o probačných a mediačných úradníkoch

Zákon NR SR č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon

Zákon NR SR č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele

ZRADULOVÁ, A. 2002. Pohľady na osobnosť páchateľa trestného činu. In: Zvesti zboru väzenskej a justičnej stráže, roč. 34, 2002, č. 7-8