Identita postmoderného človeka a výchovy

jan 13 2011

Postmodern human identity in relationship education

Resumé
Pre dobrú výchovu v spoločnosti je rozhodujúci predvolený pomer rôznych rizikových (ohrozujúcich) faktorov vo výchovnom procese v celom pôsobeniu prostredia jedinca. Neexistujú žiadne zaručené metódy výchovy a prevencie, existujú však mechanizmy, ktorými je možné riziká aspoň zmenšovať. Článok poukazuje na potrebu neustáleho bádania a hľadania odpovedi na výchovu človeka, ktorá sa ohľadom na povahu ľudského fenoménu postmoderny usídľuje a ktorá so sebou prináša postmoderné myslenie pri výchove ľudského jedinca v súčasnej spoločnosti. K tomu treba dodať, že podľa rôzneho pôsobenia spoločnosti na jedinca budú niektoré preventívne postupy špecifické. Hovorí sa potom o alternatívnej socializácii, ktorej jadrom je preventívne zameraná ponuka, možnosť, alternatíva za predpokladu vnútornej akceptácie zmeny. Tá predstavuje súhrn metodických a organizačných opatrení, prostriedkov a postupov, ktoré majú navodzovať tendenciu "chcieť sa zmeniť", rozvíjať súvislosti, za ktorých je možné sa zmeniť a rozvíjať schopnosti, aby k zmene vôbec mohlo dôjsť.

Kľúčové slova: Človek, Ľudský jedinec, Ľudská spoločnosť, Spoločenstvo, Výchova.

Resume

For a good education in society is crucial balance between different default risk (threats) factors in the educational process throughout the action of an individual environment. There are no guaranteed methods of education and prevention, but there are mechanisms that can at least reduce the risks. Article highlights the need for continual research and finding answers to raising a man who is given the nature of the human phenomenon of postmodernism reside and which brings post-modern thinking in the education of human beings in contemporary society. To this must be added that according to the different action of the individual, certain preventive procedures specific. It is said then the alternative socialization, which is the core of preventive targeted offer, option, option provided inside the acceptance of change. This is a summary of the methodological and organizational measures, means and procedures to induce a tendency to "want to change, to develop the context in which it is possible to change and develop skills that a change could not occur.

Key words: Commonalty, Education, Human individual, Human Society, People.

Úvod

V živote a vývoji ľudskej spoločnosti má výchova mimoriadne dôležitú úlohu. Umožňuje, aby sa kultúrne dedičstvo, ktoré vytvorili predchádzajúce pokolenia, uchovalo a ďalej znásobovalo. Výchova prispieva k spoločenskému vývoju a pokroku, pretože bez nej by každá generácia vlastne začínala od začiatku a len by opakovala život predchádzajúcej generácie, tak, ako je to u zvierat. Ľudská spoločnosť sa však práve vďaka výchove ustavične vyvíja. Výchova je súčasne jedným z podstatných znakov, ktorými sa život v ľudskej spoločnosti odlišuje od života ostatných živých bytostí.

Sociálno-výchovná činnosť rozvíja sociálne schopnosti pre účinné začlenenie sa v rodine, škole a hlavne v ľudskej spoločnosti. Kladie dôraz na sociálne schopnosti, ktoré uľahčujú život človeka v spoločnosti. Je to dôležitá činnosť na pozitívne začlenenie. Sociálna činnosť je činnosť zameraná na rozvoj sociálnych schopností človeka pre účinnú participáciu v rodine, v škole, na pracovisku, sledovanie a hodnotenie správania detí metódami, technikami a postupmi zodpovedajúcimi súčasným poznatkom sociálnej pedagogiky a stavu praxe, sociálne poradenstvo, socioterapia, používanie diagnostických metód sociálnej pedagogiky. Výchova je profesionálne (cieľavedomé a odborné) rozvíjanie pozitívnych možností, psychických funkcií a procesov osobnosti človeka Výchova je základným pojmom v pedagogickej teórii a v pedagogickej praxi. Súčasne patrí k najzložitejším procesom v ľudskej spoločnosti.

Výchova a spoločnosť

Ak hľadáme odpoveď na otázku, čo bolo príčinou, že sa človek vymanil zo zákonitostí živočíšnej ríše a začal konať typicky ľudským spôsobom, musíme vychádzať predovšetkým z úvah vedcov a z rozličných nálezov. O tom, ako vyzerala výchova v najranejších stupňoch vývoja ľudskej spoločnosti, nemáme totiž takmer nijaké správy. Okrem iného aj preto, že písmo, ako jeden z prostriedkov historického poznania, pomocou ktorého by sme mohli získať hlavné svedectvo, vzniklo pomerne neskoro.

Vznik výchovy ako typicky spoločenskej činnosti sa najprv vysvetľoval z biologického hľadiska. Vedci porovnávali správanie zvierat so správaním človeka a poukazovali na to, že isté náznaky výchovného pôsobenia nachádzame už u zvierat. Iní autori sa snažili vysvetliť základ spoločenskej výchovnej činnosti z psychologického hľadiska. Vychádzali z rozličných vlastností psychiky človeka, ktoré sa vo vývoji postupne prejavovali a človek sa naučil odovzdávať ich iným (Schavel, 2009). Zatiaľ čo vyčleňovanie človeka zo živočíšnej ríše prebiehalo státisíce rokov, spoločenský vývoj od chvíle, keď človek začal s pracovnou činnosťou, prebiehal pomerne rýchlo.

V procese pracovnej činnosti vznikala potreba výchovy ako špecifickej činnosti človeka. Človek práve pri nej preukázal schopnosť, ktorá nemá páru v celej živočíšnej ríši, a to schopnosť cieľavedome a plánovite odovzdávať svoje skúsenosti. Postupne menil aj svoj vzťah k prostrediu a vytváral si svoje vlastné, nové spoločenské prostredie. Praktická potreba pripraviť každého jednotlivca na život a prácu v spoločenskom celku ako je rodina, kmeň či národ, však nezostávala stále na rovnakej úrovni (Čáp, 1996, s.34).

História výchovy v prvotnopospolnej spoločnosti bola zameraná na odovzdávanie vedomostí dospelých deťom, ktoré boli potrebné na zachovanie života a pre rozvíjanie potomstva. V prvotnopospolnej spoločnosti prebiehala výchova ako jednoduché napodobňovanie a účasť detí na pracovnej činnosti dospelých. Na tomto stupni žili ľudia spoločne v skupinách, spoločne pracovali a zadovažovali si obživu, spoločne sa starali o deti a neboli medzi nimi rozdiely.

Ľudských jedincov vychovávala celá spoločnosť, ich príprava na život, hoci jednoduchá, bola všestranná a ich práva i povinnosti boli rovnaké. Prvotnopospolná spoločnosť sa postupne rozpadla, a tým sa skončila i začiatočná jednotná, všestranná a všeobecná výchova všetkých členov spoločnosti. Od tých čias sa stalo pravidlom, že väčšina detí dostávala len tú najnevyhnutnejšiu výchovu, zúženú na prípravu na prácu, zatiaľ čo menšia skupina detí, pochádzajúcich z vládnucej triedy, dostávala výchovu oveľa starostlivejšiu (Laca, 2010, s. 298). Príprava na iniciácie bola začiatkom inštitucionálnej výchovy, zatiaľ nemala pevný systém, jednoduchosť života to nevyžadovala.

Výchova v otrokárskej spoločnosti mala za následok rozvoj pracovnej činnosti, pracovných nástrojov a spoločenský rozvoj výrobných síl viedol ku vzniku spoločenskej deľby práce. To znamená, že sa oddelila telesná a duševná práca, vzniklo súkromné vlastníctvo a spoločnosť sa rozdelila na triedy. Triedny charakter spoločnosti po prvý raz vzniká v otrokárskej spoločnosti.

Výchova v antickom Grécku bola založená na šľachte a roľníctve. Vytvárali sa tak dve základné konvekcie pri výchove jedincov, ktoré boli podmieňované rodovou svojráznosťou stavu a boli od seba veľmi odlišné. Tieto formy ovládli aj prísne aristokratický vojenský štát Spartu a slobodno-demokratický právny štát, ktorého reprezentantom sa stali Atény. Výchova v Sparte mala vojenský charakter, vládla v nej vojenská disciplína a bola úplne verejná.

Pôvodná výchova v starom Ríme bola na báze rodinnej výchovy. V rímskej výchove a pedagogike vynikalo rečníctvo, štátny patriotizmus, ale prenikali aj ostatné filozofické názory z Grécka. Špecifickým rysom rímskej výchovy bolo poznanie rímskych zákonov, čím sa v dejinách pedagogiky začína klásť dôraz na právnu výchovu a utváranie právneho vedomia občana. Posledné obdobie rímskeho impéria sa vyznačuje stále väčším vplyvom kresťanstva na výchovu a vzdelanie.

V období začínajúceho kapitalizmu vznikali nové požiadavky na vzdelanie a tým sa začala meniť i výchova. Rozvíjajúci sa priemysel v 18. a 19. stor. vyžadoval, aby tí, čo pracujú v továrňach, boli aspoň čiastočne vzdelaní a pripravení na náročnejšie spôsoby práce. Preto sa v mnohých krajinách zavádzala elementárna všeobecná školská dochádzka, ktorá platila aj pre deti robotníkov a bezzemkov. Triedny a stavovský ráz výchovy sa ešte výraznejšie prejavil v takzvanej dvojkoľajnosti (dualizme) školstva.

Výchova v socialistickej spoločnosti bola v našej spoločnosti veľmi dlho zaužívaná a jej základnými princípmi boli jednotnosť, štátne i bezplatné školstvo, založené na marxisticko-leninskom vedeckom svetonázore, jednota výchovy a vzdelania.

Ako môžeme vidieť výchova vznikala a vyvíjala sa v procese ľudskej spoločnosti, určovali ju a určujú spoločenské potreby a záujmy. Jej ciele, formy ako aj prostriedky sa menili so zmenami spoločenského zriadenia. Výchova je sprostredkovanie schopností, zručností a postojov, ktoré jestvujú v danej spoločnosti a ktoré sa pre jej trvanie a ďalší rozvoj pokladajú za dôležité ďalším generáciám. Výchova alebo edukácia je súčasť výchovnej skutočnosti, činnosť smerujúca k získaniu a zdokonaleniu schopností a vlastností človeka. Výchova je pôsobenie na procesy ľudského učenia a socializácie s cieľom premeny človeka po všetkých stránkach, s cieľom pretvoriť človeka z bytosti spoločenskej na bytosť kultúrnu (Pasternáková, 2010).

Zmeny, ktorými v priebehu svojich dejín prechádzala spoločnosť, pôsobili aj vo výchove. Ovplyvnili jej cieľ, postupy aj obsah. Výchova sa vyvíjala súčasne s vývojom spoločnosti, a preto ju označujeme za historický jav. Keď sledujeme vývoj výchovy, vychádzame z členenia vývoja ľudskej spoločnosti na základné obdobia dané stupňom vývoja výrobných vzťahov.
Podľa toho aj hovoríme v dejinách výchovy postupne o výchove v praveku, staroveku, stredoveku a v novoveku, alebo konkrétnejšie o výchove v prvotnopospolnej spoločnosti, o výchove v otrokárskej spoločnosti vo veľkých otrokárskych ríšach ako boli staroveký Rím a antické Grécko, ďalej výchova prvých kresťanov, výchova vo feudálnej spoločnosti, v kapitalistickej, socialistickej až po súčasnosť.

Spoločnosť je jeden z najčastejšie používaných pojmov v každodennom živote, zvlášť vo vede. Čo je to spoločnosť? Ako ju chápať? Spoločnosť je pojem v najširšom slova zmysle. Je synonymom pre ľudstvo ako celok, pre ľudský rod, pre najväčšiu spoločenskú skupinu, do ktorej sa môže človek zaradiť. Spoločnosť je historické spoločenstvo ľudí charakteristické vzájomnými vzťahmi, existujúce na určitom území a typické pre danú historickú etapu. V antike sa o spoločnosti uvažovalo na úrovni polis, ktorá bola identická s občianskou spoločnosťou. Aristoteles ju definoval ako polis - sebestačné spoločenstvo . Kládol základnú otázku: Čo tvorí jej podstatu, pôvod jej jednoty, podmienky jej kontinuity v čase. V stredoveku sa neodlišovala spoločnosť od politického spoločenstva. Jedinec patril k cirkvi a určitému politickému spoločenstvu. Rodina mala špecifické postavenie prirodzenej skupiny. Rozlíšenie politického spoločenstva prezentovaného štátom a spoločnosťou sa objavilo až v renesancii a vrcholilo v 17. až 19. storočí. Vtedy bol štát vnímaný ako podstatný, ale predsa len ako segment spoločnosti. G. W. F. Hegel vytvoril pojem občianska spoločnosť ako protiváhu pojmu štát. Spoločnosť podľa K. Marxa nie je suma indivíduí, ale suma spoločenských vzťahov medzi nimi. Najdôležitejšími sú výrobné vzťahy (Keller, 1997, s. 31). Namiesto abstraktného pojmu spoločnosť používa K. Marx pojem – spoločensko-ekonomická formácia. Tento pojem má presne vystihnúť konkrétne historický typ usporiadania spoločenských vzťahov.

V súčasnosti existujú v sociologickej literatúre rôzne ponímania spoločnosti. Napríklad spoločnosť ako štruktúra , t. j. sieť sociálnych inštitúcií; spoločnosť ako rekurencia, t. j. opakovanie a permanentné riešenie prežitia, čiže vzorce správania, hodnoty a normy, ktoré sa kryštalizujú v inštitúciách a pôsobia dlhodobo. Tým sa môžu čiastočne vylúčiť sociálno-patologické javy.

Sociológia používa pojem spoločnosť v súvislosti s bližším označením – globálna spoločnosť, moderná spoločnosť, tradičná spoločnosť atď. Vo všeobecnosti platí, že ponímanie pojmu spoločnosť závisí od základných teoretických východísk používateľa. Spoločnosť je výsledkom dlhodobého historického, prírodného a spoločenského vývoja, ktorý sa stále vyvíja. Je to možné vidieť na procese modernizácie spoločnosti v súčasnom období.

Vývoj a modernizácia spoločnosti v posledných desaťročiach vyvoláva nemálo znepokojujúcich otázok: Ako možno chápať vývoj spoločnosti, poznačený neustálymi procesmi modernizácie a zároveň sprevádzaný narastajúcou anómiou? Jestvuje vzťah medzi oboma procesmi? Je vzrastajúci počet sociálno-patologických javov nevyhnutným sprievodným javom modernizácie, ktorej inštitucionálne princípy spočívajú v demokratizácii spoločnosti, trhovom hospodárstve a vzniku občianskej spoločnosti, kde hlavnú úlohu zohráva postmoderná spoločnosť.

Postmoderná spoločnosť býva charakterizovaná ako pluralistická. Pojem postmoderná spoločnosť označuje duchovnú a spoločenskú klímu súčasnej ľudskej spoločnosti. Je tu určitá snaha o reflexiu. Táto spoločnosť je proti uniformite. Často i proti všetkým fungujúcim nástrojom spoločenskej kontroly. Odmieta absolútno v akejkoľvek oblasti – v umení, politike, medziľudských a sociálnych vzťahoch. Kladie dôraz na imaginatívne pocity, v ktorých sa prelínajú heterogénne svety a ktoré smerujú k deleniu moci a k podporovaniu mnohorakosti súčasných životných kultúrnych a vedeckých koncepcií i sociálnych vzťahov.

Človek a postmoderná spoločnosť

Postmoderná spoločnosť je spoločnosť po modernej etape spoločnosti, ktorá je ponímaná a vychádza z modernizmu. Nedôveruje „konštruktívnemu racionalizmu“, odmieta ideu pokroku, predvídateľnej a plánovanej budúcnosti. Je to spoločnosť bez univerzálneho hodnotového systému, spoločnosť ohrozená rôznymi katastrofami (ekonomickými, ekologickými, sociálnymi a pod.). Je výrazom sebareflexie spoločnosti v stave krízy. Nemecký filozof R. Panwits použil termín postmoderná už v roku 1917. Do popredia kladie oproti modernému dekadentovi a nihilistovi „športovo“ zoceleného, národne uvedomelého a nábožensky prebudeného „postmoderného“ človeka, ktorý formuje spoločnosť na svoj obraz (Bauman, 2002, s. 29). Postmoderná spoločnosť označuje za postmodernú prítomnú etapu vývoja občiansko-spoločenskej kultúry – obdobie prechodu od národne štátneho myslenia a záujmov ku globálnej interakcii.

V postmodernej spoločnosti sa často stretávame s rôznymi spoločenskými problémami, ktoré sa povoľujú a v niektorých prípadoch aj akceptujú, napr. legalizácia drog, rôzne formy spolužitia medzi ľuďmi, tabuizácia sexu a iné. Ďalšiu veľkú úlohu zohráva sloboda. Dnešný ľudia, či je to mládež alebo dospelí jedinci, sú ľahko hodnotiteľní ako zápasiaci s vlastným vedomím slobodného rozhodovania a tradičným kultúrnym dedičstvom, náboženstvom, morálkou či etikou, výchovou atď.

Sloboda človeka v dnešnej spoločnosti už dávno neznamená neobmedzenosť, ale správne reagovanie na skutočnosti života podľa vlastného uváženia s plným vedomím zodpovednosti. Takto sa slobodný človek dneška môže naozaj pýtať, prečo mu má spoločnosť prikazovať alebo zakazovať to či ono len preto, že to tak hovorí niekto (Grenz, 1997).

A už vôbec nerozumie, prečo by mal podľa niečoho, s čím nesúhlasí, konfrontovať svoj život a svoje kroky. Nie je to skôr otázka sekularizmu, globalizácie a hlavne postmodernej spoločnosti ako hrozby pre ľudí? Je to zúfalým výkrikom nad uvedomujúcou si skutočnosťou strácanej kontroly nad ľudskými jedincami v spoločnosti, kde prichádza problém v podobe sociálno-patologických javov v postmoderne. „Problém postmodernizmu je v zvládnutí plurality, heterogenity a iných životných spôsobov, hodnôt, životných skúsenosti, v špeciálne vedných disciplín a celospoločenských vývojových trendov tak, aby to prispievalo k dôstojnosti života človeka v ľudskej spoločnosti“ (Mühlpachr, 2008, s. 18). Málo kto si uvedomuje riziká a nebezpečenstvá postmoderného javu na smerovanie ľudskej spoločnosti. Myslíme, že ani postmodernizmus nie je kľúčovým riešením pre vývoj našej kultúry a spoločnosti, pretože prvky postmoderného myslenia negatívne zasahujú nielen všeobecnú sociálno-kultúrnu rovinu spoločenského života, ale zasahujú aj špeciálne oblasti, morálku, školu, politiku a pod.

Niekedy sa zdá, akoby človek popri rýchlom rozvoji poznania, vedy a techniky zabudol na seba. A pritom len on dáva zmysel skúmaniu vesmíru, objavom v genetike, pokroku v medicíne aj novým technickým výdobytkom.

Čo to je vlastne ten človek? A odkedy je vlastne človek človekom, či už ako ľudské pokolenie alebo jednotlivec? Má vôbec zmysel na toto sa pýtať, alebo je to len nejaká zbytočná filozofická špekulácia? Čo z toho máme? Čo s týmito otázkami má postmoderna a výchova človeka?

Riešenie otázky kto alebo čo je človek, síce sprevádza celé dejiny, nikdy sa to však nezdalo byť takým problémom ako dnes. V priebehu dejín sa objavilo množstvo koncepcií, boli formulované rôzne definície, ale dnes sa nám ponúka otázka, či sa vôbec dá diskutovať o probléme „čo je to človek“. Už tu sa dostávame k prvému rozporu. Kresťanstvo tvrdí, že má jasnú odpoveď na otázku človeka. Biblia je v určitom zmysle celá o človeku, o jeho pôvode, o zmysle jeho existencie. „Objektívny pohľad na osobnosť človeka môže vzniknúť iba ako výsledok komplexného prístupu (Hučík et. al., 2009 s.7).

Postmoderna sa skôr kloní k tomu, že sa na to odpovedať nedá, ba dokonca, že samotná otázka nemá veľký zmysel. Moderná koncepcia predpokladala existenciu objektívneho sveta a možnosť jeho poznania. Postmoderna sa pojmu reality zrieka a tým odmieta aj možnosť objektívneho poznania (Wojtyła, 2001, s.45).

Dnes často počujeme, že každý je „sám sebou“, má „svoju pravdu“ , lebo žije vo „svojom svete“, do ktorého mu nikto iný nevidí. Každý si teda môže „pravdu“ interpretovať po svojom, v dôsledku čoho sa potom podsúva také chápanie „tolerancie“ , podľa ktorého nielen každý človek, nakoľko je slobodnou ľudskou bytosťou, má právo na svoj názor, ale – a to je kontraproduktívne – každý názor, nakoľko je vyslovený človekom, má rovnaký nárok na platnosť. Potom každý, kto je presvedčený o správnosti svojho názoru či postoja, je vyhlasovaný za netolerantného, lebo si dovolí tvrdiť, že niekto druhý sa mýli. Takto chápaná „tolerancia“ napokon znamená nemať žiaden názor, lebo načo mi bude taký, ktorý aj tak nemá nárok na platnosť, nakoľko nesmie s iným názorom polemizovať (Coreth, 1996). Ak majú všetci rovnakú pravdu, tak potom vlastne pravda nejestvuje. Život ale prináša množstvo situácií, ktoré nás nútia s týmto sa neuspokojiť, ale hľadať odpoveď. Sú to situácie, v ktorých sa treba nejako rozhodnúť a toto rozhodnutie má aj svoje vážne dôsledky. Sú to situácie, v ktorých obrazne či doslovne „ide o život“.

Čo je človek? Ak teda chceme vôbec hľadať odpoveď na túto otázku, musíme vychádzať z predpokladu, že je to možné. Súvisí to s takými zložitými filozofickými problémami, ako napríklad otázka, čo je vlastne predmetom nášho poznania. Je to skutočný svet okolo nás, alebo len obsahy, stavy, prípadne produkty nášho vedomia? Maxim Gorkij napísal: „Človek – to znie hrdo.“ Ale prečo? Koľko dobra vykonal! Vytvoril úžasné, obdivuhodné a veľkolepé diela. Prechádzal sa už po Mesiaci, ponára sa do hlbín mora a do hĺbok tajomstiev štruktúry hmoty. Skúma vesmírne diaľky a skracuje vzdialenosti medzi ľuďmi na zemi. Dokázal vyliečiť zákerné choroby a vytvoriť obdivuhodné umelecké diela. Ale aj koľko zla, nespravodlivosti a krutosti poznajú ľudské dejiny! Už dávno sme schopní zničiť život na celej Zemi. Vieme s využitím vedeckých poznatkov mučiť druhých a vymývať mozgy. Niektorí sa snažia jedno i druhé vysvetliť evolučnými zákonitosťami a bojom o prežitie.

Dejiny ľudského sebavedomia predstavujú veľkolepú fresku, ktorú človek maľoval v situáciách neotrasiteľnej sebadôvery i úzkostného zneistenia. Prílev poznatkov zo strany vied o človeku a jeho istota, že pozná pravdu o sebe, nestáli v priamej úmere. Naďalej ostával pre seba tajomstvom, pretože človek cítil, že jeho ohraničené možnosti siahajú do nekonečna (J. Jaspers). V čase zneistenia nadobúdala na intenzite otázka: Čo je človek? Na jej riešení, t. j. na vypracovaní súvislostí medzi filozofiou „aj spoločnosťou“ a človekom, ktorý zneistel, ktorý sa pýta a ktorý tieto súvislosti nachádza, boli poväčšine zainteresovaní odborníci s rôznym postojom k systémom tradičnej filozofie a ľudskej spoločnosti.

Záver

Novoveká sociálno-spoločenská mobilita prináša popri radikálnej pluralite aj pripravenosť na zmeny a otvorenosť pre niečo nové. Prináša však aj rezervovanosť voči tradíciám, nárokujúcim si na akceptovanie a záväznosť. Postmoderné myslenie zasahuje všetkých ľudí. Mladých, aj vekovo pokročilých dnešnej spoločnosti. Snažíme sa preto poukázať na riešenie pre široký okruh konzumentov. Lebo aj oni musia vedieť hľadať svoje miesto a svoj dlhodobý a pozitívny cieľ. Musia vedieť napredovať, vnímať to, čo je hodnotné (čo je dobré, čo osoží spoločnosti) a nesmú meniť svoj vkus podľa postmoderného tlaku. Je veľmi ťažké zreteľne vystihnúť problematiku postmoderného javu ohľadom sociálnej patológie a predložiť jednoznačné aprioristické znaky, pretože jasný obraz o postmodernizme sťažuje pojmový pluralizmus o spoločnosti. Nie je ľahké ani podať celistvú základnú charakteristiku postmodernej spoločnosti, pretože je široko obsiahla celá genéza postmodernizmu a jeho vývinu.

Spoločnosť sa v každom období svojho života usilovala o to, aby mala kontrolu nad výchovou a aby výchovné pôsobenie bolo oporou vládnucej triedy. Výsledky, ktoré spoločnosť svojím výchovným pôsobením dosahovala, viedli k presvedčeniu, že moc výchovy je taká obrovská, že jej prostredníctvom možno pôsobiť nielen na každého jednotlivca, ale súčasne aj na celú spoločnosť. V rozvoji pedagogického myslenia vznikali práce, ktoré sa zaoberali vplyvom výchovy na spoločnosť k lepšiemu.

Autori:
PaedDr. Slavomír Laca, PhD.
Thlic. Peter Laca

Zoznam bibliografických odkazov

Bauman, Z.: Úvahy o postmoderní době. Praha: SLON, 2002. 165 s. ISBN 80-86429-11-3.
Coreth, E.: Co je člověk? Praha: Zvon, 1996, s. 216 ISBN 80-7113-170-9.
Čáp, J.: Rozvíjení osobnosti a způsob výchovy. Praha: ISV, 1996, s. 302 ISBN 80-85866-15-3.
Grenz, S. J. Úvod do postmodernismu. Praha: Návrat domů, 1997.
Hučík, J., Hučíková, A.: Kazuistika v sociálnej práce, Bratislava: VŠZaSP, 2009. s. 203. ISBN 978-80-89271-66-5.
Keller, J.: Úvod do sociologie. 1997. Praha: SLON, 1997. 184 s. ISBN 80-85850-25-7.
Laca, P: Dejinný pohľad na pôvod, vývoj a náboženstvo starých Slovanov. In: Theologos č. 1/2010, s. 297-310 ISSN 1335-5570.
Mühlpachr, P.: Sociopatologie pro sociální pracovníky. 2008. Brno: MSD, 2008. 194 s. ISBN 978-80-7392-069-2.
Pasternáková, L.: Metódy výchovy uplatňované v rodinách. In: Vychovávateľ č. 6, roč. 58, Bratislava: Educatio, 2010. ISSN 0139-6919.
Schavel, M.: Psychosociálne aspekty poradenstva a pomoci rodinám so zadlžením. Zborník príspevkov z Medzinárodnej konferencie: Sociálna a ekonomická núdza – bezpečnosť jedinca a spoločnosti. Bratislava: VŠZaSP, 2009. s. 555 ISBN 978-80-89271-63-4.
Wojtyla, K. Człowiek i moralność I. Lublin: KUL, 2001. ISBN 83-7306-024-3.

_________________________________

Publikácie autora článku: PaedDr. Slavomír Laca, PhD
Základy sociálnej pedagogiky - Sociálna pedagogika prechádza neustálym vývojom v súvislosti s vývojom celej spoločnosti, ktorá je poznačená spoločenskými zmenami súvisiacimi predovšetkým s rastúcou technikou, automatizáciou a globalizáciou sveta, ale aj s narastajúcim množstvom sociálno-patologických javov v spoločnosti.

Vybrané kapitoly z etiky pre sociálno-zdravotnícke profesie - V súčasnosti môžeme konštatovať, že je veľký nárast pribúdajúcich vedeckých poznatkov o človeku ako o rozumnom indivíduu na úrovni ľudskej populácie, až po rôznu problematiku. Vystupujú do popredia stále nápadnejšie mnohoraké a komplikované etické otázky ohľadom ľudského života.