Druhá pandorina skrinka chce otvoriť aktuálne tajomstvo chýbajúceho personálu v zariadeniach sociálnych služieb

Druhá pandorina skrinka chce otvoriť aktuálne tajomstvo chýbajúceho personálu v zariadeniach sociálnych služieb a záhadu prečo nám lekári nadávajú.

Ministerstvom práce zabudnuté sociálne služby?
Na túto otázku si prosím odpovedzte sami, po skončení tohto blogu. Posledné dva roky sa situácia v zariadeniach sociálnych služieb z dôvodu nedostatku personálu silne zdramatizovala. Už pred dvoma rokmi sme ako poradcovia a audítori kvality upozorňovali na tzv. „nebezpečné služby“.

Prečo nebezpečné služby?
Prvým dôvodom je, že sa v posledných rokoch zmenila klientela v zariadeniach sociálnych služieb. Ak má niekto predstavu, že v tzv. domovoch dôchodcov sú seniori, ktorí tam len potichu bývajú, stravujú sa, občas sa premotkajú po chodbe a posedia vonku na lavičke spomínajúc na mladosť a pre ktorých personál vytvára rozličné a hlavne nenáročné záujmové činnosti, tak sa veľmi mýli. Dnes prijímame do zariadení pre seniorov, špecializovaných zariadení, ale aj domovov sociálnych služieb stále viac klientov s ťažkým zdravotným postihnutím a s ťažkými diagnózami. Klienti si denne vyžadujú veľmi intenzívnu a náročnú opatrovateľskú, ošetrovateľskú, rehabilitačnú, ale aj psychologickú pomoc.
Foto: Peter Senko (2018)Foto: Peter Senko (2018)

Druhý dôvod pomenuje otázkou z kvízu „Čo vieš o sociálnych službách v SR“. Čo myslíte, koľko personálu máme podľa zákona o sociálnych službách na komplexnú a individuálnu starostlivosť, ktorá sa má poskytovať v zariadení sociálnych služieb? Pomocná otázka: koľko klientov musí komplexne denne zaopatriť jedna opatrovateľka počas svojej zmeny – piatich, deviatich, dvadsiatich, tridsiatich? Doplňujúca otázka: koľko klientov je na jednu opatrovateľku v noci? Odpoveď z teórie: viď personálne štandardy uvedené v zákone o sociálnych službách, podľa ktorých nám autori povedali, že tieto počty stačia a že sa tým zabezpečí všetko čo treba. Tým sa zrejme myslelo holé prežitie. Odpoveď z praxe: v každom zariadení je to inak, viem vám však dnes zodpovedne prehlásiť, že vo všetkých zariadeniach kde som mala možnosť byť, tak vzhľadom na to čo sa dnes od personálu žiada a čo od nich žiadajú kontroly, odborné postupy ale aj samotní klienti a ich rodiny – je to málo. Máme alarmujúce čísla. V niektorých zariadeniach je to aj dvadsať klientov na opatrovateľku v noci. Poviete si, že predsa všetci nie sú imobilní a okrem toho v noci spia. Áno aj. Predovšetkým si však na svoj zdravotný stav vyžadujú skutočný dohľad, asistenciu každú chvíľu počas dňa a často aj v noci, hlavne ak sú to psychiatrickí „pacienti“, alebo trpia závislosťami.

V rámci poradenstva často dostávame otázku: koľko klientov by malo byť štandardne na jednu opatrovateľku? Hm, veľmi dobrá otázka a úplne základná vec pre dobrú prevádzku. Lenže to sa dá vypočítať len vtedy, keď sú zadefinované opatrovateľské a ošetrovateľské štandardy. A to my v sociálnych službách nemáme. U nás sa opatruje tak, ako sa to opatrovateľky naučili na kurze opatrovania, ktorý v niektorých prípadoch trval až štyri dni a v počte personálu, ktorý si môže prevádzka zo svojho rozpočtu dovoliť. Nie podľa potrieb a požiadaviek klientov, nie podľa ich reálneho sociálneho a zdravotného stavu a ani podľa odborných opatrovateľských a ošetrovateľských štandardov. Z toho musí mraziť. Čo myslíte, koľko času má opatrovateľka na jedného klienta pri komplexnej rannej toalete na lôžku? Podľa odborne spracovaného štandardu by toaleta mala trvať cca 23 – 27 minút aj s rozhovorom s klientom a zadokumentovaním. Jeden opatrovateľ sa mi vysmial, keď som pri školení popísala tento výkon podľa štandardu. Povedal mi, že to by im ranná toaleta trvala do obeda a oni musia klientov pripraviť do raňajok, do ôsmej hodiny. On má vraj na jedného klienta 3 minúty. Pýtam sa Vás milí čitatelia, koľko Vám trvá ranná toaleta každé ráno? Tri minúty? Máte zdravé ruky, zdravé nohy, psychika v poriadku, nie ste obmedzený nikým, až na svojich členov rodiny, ktorí možno obsadia kúpeľňu, alebo WC tesne pred vami. Ale ani vtedy si nadurdene nesadnete na zem pred dvere a nezačnete sa hrýzť alebo nadávať poštárke čo práve priniesla poštu. A nie ste inkontinentní ani stuhnutí od 12 hodinového ležania, atď.

Koľko krát sa môže opatrovateľka prísť spýtať na izbu, či niečo klient potrebuje? Koľko času má pre neho ako sprievod na toaletu? Koľko času má na sprievod do jedálne? Alebo klientov radšej zaplienkujeme aby nemuseli ísť na toaletu, lebo hrozí že pri ceste tam či odtiaľ môžu spadnúť a ublížiť si. A večer podáme naordinované lieky na spanie, aby neblúdili v noci a nestalo sa im to isté. Tento alarmujúci stav nie je len na Slovensku. Je aj v Rakúsku aj v Nemecku. V poslednom roku sa oficiálne vo verejných nemeckých televíziách otvorila odborná aj politická debata na tieto témy. Pred týždňom, keď nová Nemecká vláda sľúbila okamžite uvoľniť finančné prostriedky pre 8000 opatrovateľov/ošetrovateľov, tak sa obyvateľstvo Nemecka a hlavne personál sociálnych služieb ozval so silnou kritikou. Ku dnešnému dňu im odišlo 30 000 ošetrovateľsko-opatrovateľského personálu zo služieb do iných rezortov, pretože nedokážu pracovať za tak nízke mzdy v tak ťažkých podmienkach s takým nízkym personálnymi kľúčom. Po celom Nemecku sa ozýva personál so silným syndrómom vyhorenia. Čo myslíte ako je to u nás a za aké platy majú zostať pracovať nielen opatrovateľky, ale aj sestry a sociálni pracovníci? Nie za nemecké platy. Ale naše slovenské. Prečo by nemali ísť k strojom, keď tam zarobia dvojnásobok?

Vyčerpaný a vyhorený personál má len dve možnosti a to dať sa na nemocenskú dovolenku, alebo dať výpoveď. Mnohí to riešia „nemocenkou.“ Tí, ktorí si to nemôžu dovoliť, alebo majú tak silné empatické cítenie, že nedokážu svojich klientov nechať v „štichu“ sú vlastne vďaka prejavu zodpovednosti a osobnému charakteru, potrestaní vysokou záťažou. Vieme že vyčerpané fyzické telo, ale aj duša stráca nielen životnú energiu ale aj imunitu a človek vážne ochorie. Máme desiatky takýchto svedectiev z našich návštev v zariadeniach sociálnych služieb. Nie sú to len opatrovateľky, ale aj sestry a riaditeľky, ktoré v niekoľkoročnom strese a nesení bremena zodpovednosti za klientov zabúdajú na svoje zdravie, pohodu a kvalitu života. Denne sú vystavovaní nielen ťažkým fyzickým výkonom, ale aj psychickým. Predstavte si, že doma máte choré deti a vy sa necítite dobre. Ale viete, že keby by ste zostali doma tak necháte na svoju kolegyňu celú starostlivosť. Tak ráno, alebo večer sa prekonáte a prídete do práce a tam vás klient pošle do „pi..“, vynadá vám do šľapiek alebo Vás opľuje, alebo Vás udrie palicou. A čo je ešte horšie, občas ako bonus vás tam čaká arogantný úradník - kontrola, ktorého nezaujíma vaša práca ale či ste to všetko správne zapísali. Či ste náhodou v nejakej drobnosti niečo neporušili a nenamáha sa pri tom vám ani vysvetliť, čo je v merite veci. Či vediete dokumentáciu podľa JEHO PREDSTÁV a či ju máte podpísanú aj od klientov, ktorí ani nezdvihnú ruku alebo či máte odsúhlasený individuálny plán aj od ľudí, ktorí sú v bdelej kóme.

Stále to nie je všetko. Neviete zabezpečiť lekárov pre svojich klientov? Pravdaže nie, pretože mnoho lekárov ich ani nechce mať vo svojej starostlivosti. Alebo, tí, ktorí by aj chceli pomôcť, už si nemôžu vziať viac klientov, aj oni sú preťažení a zdravotná poisťovňa neberie na tieto stavy taktiež žiadny ohľad. Došli body, došla aj starostlivosť. Mnoho klientov v sociálnych službách nemá reálne dostupnú špecializovanú zdravotnú starostlivosť napriek ústavnej garancii. Možno by toto mohlo zaujímať ochrancov ľudských práv. Ak do toho nepočítam rýchlu zdravotnú pomoc, kde niekedy lekár vynadá úbohej opatrovateľke v nočnej zmene, že načo ho volala, keď to nie je urgent. Verím tomu že žiaden slušný človek by nechcel počuť slová z úst niektorých pracovníkov RZP, ktorými počastujú vystrašenú opatrovateľku a občas aj klienta samotného. A úplne zbytočne jej psychicky pridáva ďalší balvan na plecia, keď jej vykladá, že zatiaľ čo je zbytočne tu, niekde kvôli tomu môže umrieť človek, lebo nebol pri ňom. Čo si myslíte, mala by opatrovateľka vedieť posúdiť že rýchla zdravotná pomoc je zbytočná a arogantného alebo iba frustrovaného lekára radšej nevolať? Je naozaj morálne zodpovedná za prípadnú smrť iného človeka preto, lebo bol práve lekár pri jej klientovi a iný lekár už v systéme nie je k dispozícii? Možno je však ten lekár tiež iba rovnako unavený a vynervovaný z celého systému. Lenže ona to nevie a ľudsky urobí len to, čo každý normálny človek. Dožaduje sa pomoci pre človeka, ktorý jej bol zverený. A je to správne rozhodnutie. A možno ani ten lekár nevie, že je sama na celé oddelenie a že kým čaká na RZP, medzitým beží k ďalšiemu klientovi, ktorý sa v demencii pokúša odísť z oddelenia, zatiaľ čo z inej izby zvoní zvonček pre privolanie personálu a z ďalšej počuje chrčanie ešte v tejto chvíli nevediac, či klient iba chrápe alebo sa jej dusí. Možno by si opatrovateľky aj pracovníci RZP mali na seba nájsť čas, prestať na seba kričať a povedať si to navzájom. Že jeden aj druhý sa iba snažia čo im sily stačia a že jeden aj druhý trpia rovnakou systémovou chybou.

Evidentne ten čas na seba nemajú a tak sa to pokúšam povedať za nich. Alebo by to mali kompetentní začať riešiť a nečakať až to skolabuje úplne a namiesto klientov začnú lekári z RZP pri výjazdoch zachraňovať opatrovateľky. Niežeby sa tak už aj nestalo...

Vážený pán minister, vážení poslanci, alebo dnešná sociálna vláda alebo „experti“, poradcovia, výskumníci a rôzne pracovné skupinky a debatné krúžky. Mali by ste vedieť, že nám bežne v zariadeniach sociálnych služieb chýba takmer 25 % personálu. A pripomínam, že aj pracovníci v sociálnych službách si zaslúžia istoty, pretože sú mnohokrát jedinou istotou, ktorú majú klienti. Zoberme si napríklad sestry. Máme zariadenia kde nepracuje ani jedna sestra, lebo ju tam riaditeľ/ka nevie dostať za tie peniaze a pracovné podmienky. A aj z niektorých zariadení kde pracovali, ich vykradli blízke nemocnice. Znamená to, že v takýchto zariadeniach by nemali byť podané žiadne lieky. Nič menej by to ohrozilo klientov na zdraví a niektorých aj na živote. Určite je niekto odborne alebo aspoň politicky zodpovedný za to, že opatrovateľky ale aj manažment sú vohnaní do kritickej dilemy – mám porušiť zákon tým že podám lieky aj keď nemám sestru, alebo mám porušiť iný zákon a ohroziť svojich klientov na živote a zdraví tým, že lieky nepodám? Skrátená verzia otázky by znela: „Mám porušiť zákon tým, že ho dodržím?“ Dotiahnuté ad absurdum v tom, že opatrovateľka v domácnosti lieky podať môže, zatiaľ čo úplne tá istá opatrovateľka v zariadení to urobiť nemôže. Čo sa zmení v jej vzdelaní, zručnostiach a celkovej kompetentnosti vstupom z domácnosti do zariadenia? Je veľmi skľučujúce že táto dilema existuje. Neviem si predstaviť aká morbidná skutočnosť bráni rezortu práce aj zdravotníctva, aby toto už dávno vyriešili v prospech občanov tohto štátu a nie v prospech kdejakých „expertov“ a záujmových skupín zhrnutých pod pojem „politická vôľa“.

Vďaka Bohu máme ešte „staré“ sestry, a skutočne by sme im mohli ruky nohy bozkávať, že u nás pracujú už 25 až 29 rokov. Viac než kritiku, že sú skostnatené a vyhorené a že o novodobých procesoch ošetrovania toho veľa nevedia by si zaslúžili podporu. Isteže sú vyhorené a o moderných konceptoch toho veľa už nevedia. Majú však „remeselnú“ zručnosť a na ich zásah pri lôžku klienta sa je možné dokonale spoľahnúť aj bez titulu. Aj tieto zásahy sú častokrát v rozpore s existujúcimi zákonmi, ale v súlade so zdravým rozumom, zmyslom pre povinnosť a hlavne v súlade s ľudskosťou. Ale o dva, tri roky, tieto sestry odídu a budeme stáť „náhle“ zaskočení otázkou, kto ich nahradí a kto bude mať dennodenný prístup k lôžku s potrebnou remeselnou zručnosťou sestry a príslušnou právomocou zároveň. Na nových zdravotníckych asistentov už nebude platiť výnimka kompetencie sestier. Kto potom bude reálne vykonávať ošetrovateľské výkony? Z nemocnice nám „friško“ pošlú seniora, často ešte v horšom stave, ako do nej išiel. Príde s dekubitmi, s plienkami a imobilný. Stávajú sa prípady, kedy to ani nemá v zdravotnom zázname a potom to pre rodinného príslušníka vyzerá tak, že dekubit vznikol v zariadení sociálnych služieb v „zrýchlenom procese“ po návrate z nemocnice, rozumej, že tam hrubo zanedbávajú starostlivosť. Na vine nie je nemocnica a lekár, lebo to je autorita. Na vine je opatrovateľka, ktorá sa nemá čím obhájiť.

Opatrovateľky vykonávajú výkony, na ktoré nemajú kompetenciu. Ako by ste nazvali tento stav?

Aké služby sú v týchto zariadeniach ponúkané? Kvalitné? Bezpečné? Nie, ani jedno z nich. Na úrovni prežitia. Priam teraz sa z toho príspevku ponúka – poďme tam urobiť kontrolu, to bude PROTOKOL! Rozdáme pokuty, postihneme personál, „dáme dole“ riaditeľa, budeme tvrdí ako žula, veď ide o bezvládnych občanov tohto štátu a verejné financie vyhodené na „zlú“ službu – za čo všetko môže manažment danej prevádzky - a potom spravíme tlačovku, ako sme to poriešili a to najmä skrátením už tak biedneho príspevku na služby alebo jeho úplným pozastavením. Akoby neexistoval už ani iný nástroj na riešenie ako je dolomenie nalomenej trstiny a udusenie dohorievajúceho plamienka. Lenže prichádza budúcnosť, kedy nám bude chýbať každé steblo, každá malá iskrička ochotná pracovať v sociálnych službách.

Iste, takto predostreté je to celé čierne, ale na šťastie máme výnimky. Upozorňujem však, že tie výnimky sú skutočne výnimkami, pretože nie sú postavené na systémových krokoch sociálnej politiky a konceptoch pre sociálne služby, ktoré sú u nás propagované alebo nastavené, ale sú individuálne riešené súkromnými, alebo inými zdrojmi (napr. štrukutrálnymi fondami, sponzorstvami) či extrémnym nasadením hŕstky zamestnancov. Potrebujú však podporu, potrebujú viac.

Nechcete sa pán minister k tomu vyjadriť? Pozývame Vás aj Vašich zamestnancov nie na hospitáciu, ale na zážitkovú prax. Máme pre Vás pripravené zariadenia. Nie ako pre ministerskú honorabilitu, ale ako pre občanov.

Niekto by sa tu mal spamätať, otvoriť si oči, nechať si urobiť pravdivé analýzy a hlavne prehodnotiť vytvorené koncepty, ktoré sú spracované na základe nepravdivých, alebo zavádzajúcich ideológií a nedostatočných štatistických údajov, vrátane ideologického konceptu deinštitucionalizácie, podľa ktorého je rajom na zemi jedine domácnosť klienta, zatiaľ čo zariadenia sú pomaly ich katom.

Táto novodobá cieľavedomá stigmatizácia zariadení a ich riaditeľov iba znásobuje neistotu a chaos v mysliach odborných pracovníkov zariadení a robí z nich darebákov bez relevantného dôkazu.

Viem, že dnes sa “celé“ Slovensko vyjadruje k tragickej situácii zavraždenej mladej dvojice. U nás na Slovensku je to tak. Vietor diskusie s otázkami sa zdvihne, iba keď sa stane poriadna tragédia. Podobne to bolo, keď zahynulo šesť opatrovateliek. Čo sa od tej tragédie zmenilo? Čo pripravili kompetentní okrem oficiálnych prijatí členiek novovzniknutého občianskeho združenia a navrhli sa nočné príplatky? Kto si vážne myslí, že do tohto pracovného prostredia plného neistoty, arogantne sa správajúcich kontrol sa za základnú mzdu vrátia tisícky opatrovateliek z Rakúska, Nemecka, alebo Švajčiarska? Ideme verbovať do Rumunska, alebo na Ukrajinu? Poďme, vybrakujme im personál tak, ako to nám urobili Rakúšania, Nemci či Angličania. Prehoďme riešenie o hranice ďalej. Možno im tam potom prídu zalepiť dieru z Afriky alebo z Mongolska a tam to vykryjú mimozemšťania. A budeme žiť šťastne až kým nepomrieme a ušetríme tisícku aj keby nás to malo stáť milión.

V závere si prečítajte text, ktorý mi dnes prišiel mailom.
„Dobre ránko pani Kovaľová.
Po absolvovaní školení, hneď sme nabehli na písanie tlačív poskytovania kvality soc. služieb, ale nakoľko máme pohyb klientov veľmi často a niekedy každý deň je to úplne šialené a vôbec sa nestíhajú ďalšie veci a na jedného človeka, to je ako pre koňa. Minulý týždeň v piatok som už išla domov vypľuvnutá a s plačom :(:(:( - syndróm vyhorenia, keď to má človek robiť poctivo a opatrovateľky majú dosť čo robiť na oddelení s klientami a ešte aj ja im pomáham. Máme krátkodobé pobyty, niekedy len 3 dni alebo týždeň a papierov na písanie je spústa. Ozaj by bolo dobre zvážiť, prípadne sa prísť pozrieť na chod prevádzky ako to u nás funguje, aby to aj z vlády niekto pochopil, že tu nejde o písanie papierov, ale o prijímateľa sociálnej služby a jeho dôkladnú starostlivosť okolo neho zo strany opatrovateľky a dôstojné dožitie, nakoľko máme už také stavy, ktorých zdravotný stav je už taký aký je. Toto je z mojej strany vyjadrenie. Pracujem tu 24 rokov a všetko vždy fungovalo na 100% a hlavne PSS a ich príbuzní vždy boli spokojní a nemali sme žiadne sťažnosti, len pochvaly. Pozn.: teším sa na predčasný dôchodok v roku 2019. :):):):):):) ak dožijem. Vždy som si vykonávala svoju robotu poctivo a dôsledne za tie roky. S krásnym pozdravom vaša opatrovateľka a prajem krásny deň a bez chrípky. Mne už nemá kto robiť, 3 opatrovateľky majú chrípku.
Budem vám veľmi povďačná keď sa opýtate pána ministra ako to má zvládnuť jedna osoba, čo od nás požaduje zákon. Zákon je zákon, ale kde sú ľudia? Aj ich čaká staroba a len aby sa mal kto o nich postarať. Treba riešiť podstatné a závažné veci života, aby sme všetci tu žili dôstojne a nie pod nátlakom a znechutení.
S prianím pekného dňa a so srdečným pozdravom“

Tak milí občania, ako odpoviete na otázku: Zabudlo ministerstvo práce na sociálne služby alebo má pre ne nachystané niečo extra moderné a kúzelné? Napríklad všemocnú a všeriešiteľnú a všadeprítomnú deinštitucionalizáciu?

Úprimne ďakujem opatrovateľkám, sestrám, kuchárom, riaditeľom a riaditeľkám a ďalším ľuďom, že nielen vykonávajú svoju prácu napriek denným neistotám a mnohým príkoriam, ale aj slúžia s veľkým a dobrým srdcom. Nech im Pán Boh pomáha.

Autor: PhDr. Mária Kovaľová, PhD. MHA
Autorka je teologička so zameraním na diakonickú sociálnu prácu a magisterka verejného zdravotníctva so zameraním na riadenú dokumentáciu a riadenie rizík . Od roku 1991 sa venuje opatrovateľskej starostlivosti so zameraním na seniorov. Je poradkyňou a audítorkou kvality v sociálnych službách. Od roku 2014 je prezidentkou Asociácie odborných pracovníkov v sociálnych službách a spoluzakladateľkou OZ Planéta malého prínca.
www.aopss.sk

Inštitút ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov

Potrebujete pomoc s výskumom?

Radi publikujete ale nemáte dobrú skúsenosť s inými časopismi? Publikujte v časopise Prohuman. Hľadáme práve Vás!