Nezaslúžim si...

Chceme lásku, dobré vzťahy, peniaze, prácu ktorá by nás bavila... a prečo to stále ešte nemáme?
Navštívila som svojich rodičov cez sviatky. Vždy keď tam idem tak na jednej strane sa veľmi teším, že ich opäť uvidím a na strane druhej mám obavy. Môj otec je chorý a keď som „doma“ tak je na nás veľmi nepríjemný. Stále je dôvod aby „povedal pravdu“ ako to on hovorí, ale tá jeho pravda sa ma vždy bolestne dotkne. Stále je dôvod, aby si našiel štipľavú pripomienku alebo dôvod na koho alebo na čo nadávať. Prv som s ním bojovala a pikantne mu všetko vrátila ako sa patrí. Potom som ho začala vychovávať, hovoriť mu ako sa cítim, že mi to je nepríjemné ako sa ku mne správa. Čo by mal a nemal robiť.
Teraz počas sviatkov som cítila veľkú bolesť v hrudi a obrovský smútok. Veľmi som si priala aby ma otec objal a povedal mi: „Dcérka moja, ľúbim ťa.“ Už som s ním nevládala bojovať ani mu hovoriť ako sa cítim. Bolelo to. Po sviatkoch som odišla a zabudla na to.

Foto: Peter Senko (2017)Foto: Peter Senko (2017)

Za nejaký čas som mala stretnutie s Evkou, ktorá vyzerala utrápene a bez chuti do života. „Neviem sa na nič sústrediť. Priateľ ma opustil. Boli sme zasnúbení a prerábali sme si už rodičovský domček.“ Stíchla. „Má inú.“ Slzy jej stekali po tvári. Bola veľmi rozrušená a museli sme prejsť niekoľkými technikami, aby sa dokázala aspoň trošku sústrediť na seba a svoje pocity. Nevidela žiadne východisko zo svojej situácie. Jej najčastejšia odpoveď bola „Neviem“. „Predstav si svoj najšťastnejší život, kde by si bola, čo by si robila?“ Pýtam sa Evky. Ticho leží zo zatvorenými očami, má stuhnutú tvár a mračí sa. „Ležím na tráve blízko nášho domčeka a viem, že niekam patrím. Viem, že vo vnútri ma čaká manžel a moje deti.“ Šťastne teda nevyzerala. Tvár mala stále stuhnutú a zamračenú. Slzy jej začali stekať po tvári a zrazu vykríkla: „Ja to nikdy nezažijem lebo si to nezaslúžim. Nie som dosť dobrá.“ Srdce mi zovrelo a cítila som rovnakú bolesť ako pri mojom otcovi, keď som bola na návšteve „doma.“ Nerozumela som tomu.

Raz na jednej prechádzke vonku mi bolo ťažko. Sadla som si na kameň a začala plakať. Začali sa mi v hlave zobrazovať obrazce, ktoré mi postupne začali dávať zmysel.
„Odmietam svojho manžela, jeho lásku, nechcem si ho pustiť k sebe, odovzdať sa mu a milovať ho, mám strach, že o neho prídem. Nezaslúžim si ho, nezaslúžim si byť šťastná, nie som dostatočne dobrá.“
Obraz otca – otec nás odmieta, svoje deti, má strach, že o nás príde. Má pocit viny, že nie je dosť dobrý otec, nezaslúži si mať šťastnú rodinu.
Pocit, ktorý som si priala zažiť u svojho otca som podvedome hľadala u svojho manžela ale zároveň som nevedela čo od neho vlastne chcem a cítila som v sebe neznesiteľnú bolesť a smútok z nenaplneného vzťahu. Po tomto zistení prišla obrovská úľava, bolesť zmizla a ostal už iba smútok, ktorý je dozvukom toho, ako som sa správala k sebe a svojim blízkym.

Keď odmietame zo strachu, aby sme raz nezažili bolesť, že o to čo milujeme raz môžeme prísť, život nám uniká pomedzi prsty a bráni nám žiť život naplno.
Muž mi na to všetko povedal: „Stať sa môže čokoľvek, preto ďakujme Bohu za každý deň, ktorý sme prežili spolu a užívajme si ho.“

Jediný spôsob, ako môžeme naozaj poznať sami seba, je prostredníctvom druhých. Ľudia okolo nás fungujú ako naše zrkadlá, aby sme sa o sebe niečo dozvedeli. To, ako sa k nám druhí chovajú, je odrazom toho, ako si sami seba vážime. To, čo nás na druhých najviac rozčuľuje, väčšinou býva náš najväčší problém a to isté robíme aj my sami.

Nerozčuľujme sa preto, prečo druhí ľudia robia to, čo robia ale pýtajme sa radšej, prečo ich máme vo svojom živote, či prečo práve voči nám toto robia? Žiadne stretnutia totiž nie sú náhodné. Stále sa na nich máme čo naučiť.

Autor: Michaela Košalková
Autorka je kauč v oblasti osobnostného rozvoja, metódou Kineziológia "Poskladaj si svoje súvislosti a nájdi príčinu svojho problému."
www.mojesuvislosti.sk
https://www.facebook.com/mojesuvislosti/