Abstrakt: Sociálny pedagóg sa pri svojej práci s rómskymi deťmi stretáva aj s ich rodičmi. Preto považujeme za veľmi dôležité, aby poznal nielen špecifiká a charakteristiku jednotlivých vývinových období rómskeho dieťaťa, ale je potrebné, aby poznal celkovú kultúru, zvyky a tradície rómskej rodiny a etnika. Len v takomto prípade dokáže sociálny pedagóg poskytnúť ktorémukoľvek členovi rómskej rodiny adekvátnu pomoc a oporu. Príspevok sa zaoberá charakteristikou a špecifikami rómskej rodiny ako aj možnosťami sociálneho pedagóga v práci s rómskou rodinou.
Kľúčové slová: rodina, rómska rodina, sociálny pedagóg, metódy sociálnopedagogickej pomoci.

Charakteristika a špecifiká rómskej rodiny

Rodina je jednou zo základných spoločenských inštitúcií a zohráva veľmi dôležitú úlohu v živote každého z nás, obzvlášť v živote rómskych detí. Je prvým sociálnym prostredím, do ktorého sa dieťa narodí a predstavuje akýsi „spojovací mostík“ medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Ako dodáva Z. Helus (2007, s 134.), „rodina je základným životným prostredím dieťaťa. Nielenže dieťa obklopuje, ale sa do neho aj premieta.“

Rómske rodiny sa od typicky slovenských rodín v mnohom odlišujú. „Sexuálne vzťahy sa nadväzujú pomerne skoro, sobáše sa uzatvárajú neskôr a rozvodovosť je neporovnateľne nižšia ako pri ostatných obyvateľoch“ (K. Vodička, 2003, s. 12). Autor zároveň poukazuje na skutočnosť, že pre rómsku rodinu je typické mať viac detí, rómska žena rodí priemerne 4,2 detí, čo je trikrát toľko ako ostatné matky, pričom v zaostalých osadách sa rodí priemerne až 7,8 detí na jednu rodinu. Na túto skutočnosť poukazuje aj A. Čonková (2007), ktorá ako dôvod uvádza, že plánovanie rodiny je u Rómov veľmi neobvyklý jav. Na druhej strane Z. Kumanová (2002), zdôrazňuje fakt, že rómska rodina sa v súčasnosti začína meniť a je pre ňu charakteristický pokles pôrodnosti, dojčenskej úmrtnosti, ubúda počet pôrodov žien nad 35 rokov ako aj počet prvorodičiek mladších ako 18 rokov. Domnievame sa, že v tomto prípade veľmi dôležitú úlohu zohráva socializácia Rómov. Predpokladáme, že usadlí Rómovia so stálym bydliskom, či už v meste alebo na dedine, ktorí si plnia svoje povinnosti voči štátu a spoločnosti, si dokážu plánovať svoje rodičovstvo. Vysoký počet detí na jednu matku predpokladáme skôr u sociálne najzaostalejších Rómov, ktorí žijú v osadách na okraji spoločnosti.

Rómska rodina je patriarchálna, hlavné slovo v rodine má otec, matka je zodpovedná za chod domácnosti a výchovu detí, pričom tu môžeme pozorovať určité rozdiely oproti majoritnej spoločnosti. „Rómska matka sa s dieťaťom nerozpráva o veciach, ktoré ho zaujímajú, nečíta mu rozprávky a neučí ho spoznávať okolitý svet. Všetko ponecháva prirodzenému priebehu“ (A. Čonková, 2007, s. 10). V rómskej rodine neexistujú zaužívané pravidlá, deťom chýba denný režim, neefektívne využívajú svoj voľný čas a neplnia si svoje povinnosti. Citová väzba medzi súrodencami ako aj medzi deťmi a rodičmi je veľmi silná. Žiaľ, dnes môžeme v rómskych rodinách vidieť násilie na deťoch, ich zanedbávanie, opustenie dieťaťa krátko po narodení či dokonca incest, čiže situácie, ktoré v minulosti boli pre rómske obyvateľstvo neprijateľné. Na druhej strane P. Řičan (1998), upozorňuje, že Róm v domove dôchodcov je ešte aj v súčasnosti výnimkou, z čoho usudzujeme, že silné putá medzi jednotlivými členmi rómskych rodín pretrvávajú dodnes.

Pre rómsku rodinu je podľa S. Matulay (2000, s. 45 - 46), príznačné, že:

• výchova nie je individualistická, ale kolektivistická,
• všetko sa rieši kolektívne,
• prvým zákonom pri výchove dieťaťa je jeho voľnosť,
• od dieťaťa sa nepožaduje, aby sa pri plnení školských povinností namáhalo,
• rodina dieťa chráni, je jeho útočiskom, ale aj mantinelom, ktorý nesmie prekročiť,
• rodina odovzdáva dieťaťu svoje rómske hodnoty.

Jedným z ďalších charakteristických znakov rómskej rodiny je, že voči svojmu okoliu vystupuje jednotne ako celok, čo znamená, že jedinec koná v mene rodiny. Aj preto „chyba, ktorú urobí jedinec, sa hodnotí ako chyba celej rodiny, čin jedinca hodný úcty posilňuje prestíž celej rodiny“ (J. P. Liégeois, 1995, s. 75).

Špecifikom rómskej rodiny je aj skutočnosť, že pokiaľ je ich dieťa v škole karhané a trestané, rodičia sa o školu nezaujímajú. V prípade, že ich dieťa je chválené, prejavujú veľký záujem. Dieťa má pritom v rómskej rodine vysokú hodnotu, rodičia si však viac želajú synov ako dcéry. Ich výchova je pedocentrická, dostanú všetko, čo si zažiadajú. Hoci je dieťa vychovávané v kolektíve, ťažisko jeho výchovy spočíva na matke, ktorá ho učí hovoriť, uspokojuje jeho potreby a učí ho zvyklostiam rómskej rodiny. Svet detí splýva so svetom dospelých, čoho výsledkom podľa Z. Bakošovej (2005), je, že v rómskej rodine neexistujú generačné rozdiely.

Poradie narodenia dieťaťa má veľký vplyv na jeho postavenie v rodine. Túžbou rodičov je, aby prvorodené dieťa bol syn, pretože tým rastie prestíž celej rodiny a zároveň podľa nich syn nemôže spôsobiť rodine takú hanbu ako dcéra: „O čhavo našti avel khere pereha“ (chlapec nemôže prísť domov s bruchom) (Šebková, 1996, s. 53). Ako autorka ďalej píše, najstarší syn má pri výchove mladších súrodencov rovnaké právomoci ako rodičia. Smie ich trestať, dávať zákazy a príkazy, ktoré mladší súrodenci musia rešpektovať. V prípade otcovej smrti sa stáva hlavou rodiny, v minulosti dokonca mal právo rozhodnúť o tom, či sa matka môže znovu vydať. Ak prvorodeným dieťaťom bola dcéra, radosť bola hlavne na strane matky, pretože ju vnímala ako pomocníčku a pestúnku pre svoje ďalšie deti. Jej úloha spočívala predovšetkým v upratovaní a starostlivosti o mladších súrodencov, a to od momentu, keď dosiahla 8 – 9 rokov (Žigová, 1996).

Sociálny pedagóg a rómska rodina

Základné vzťahy a postoje detí k vzdelávaniu ovplyvňujú predovšetkým ich rodičia. Avšak pre väčšinu rómskych rodín vzdelanie nemá veľkú hodnotu. Postoj rómskych rodičov k škole je skôr negatívny až nepriateľský, čoho výsledkom je nezáujem rómskych detí o školu, nepripravenosť na vyučovanie a časté absencie. Skúsenosti z programu nadácie Open Society Fund Praha „Začít spolu“ ukazujú, že spolupráca školy s rómskou rodinou je významným „katalyzátorom“ úspešnosti rómskych detí v škole. V rámci tohto programu bola zriadená funkcia tzv. rodinného koordinátora, ktorý pôsobí na škole a zabezpečuje komunikáciu medzi školou a rodinami. Jeho hlavnou úlohou je budovať dôveru rodín voči škole a zainteresovať ich do vyučovacie procesu (Kovaříková, 1998, s. 15). Podľa nášho názoru na slovenských školách by túto funkciu koordinátora mohol zabezpečovať práve sociálny pedagóg, ktorý by si dokázal vybudovať dôveru rómskych rodičov, zapájal ich do života školy a tým by pomáhal prispievať k efektívnejšej edukácii rómskych žiakov.

Uplatnenie sociálneho pedagóga v rómskej rodine vidíme aj pri osvetovej a preventívnej činnosti zameranej na prípravu na manželstvo a rodičovstvo, pretože si myslíme, že na to, aby samotné rómske deti mali zodpovedný postoj k životu a k svojej budúcnosti, treba, aby tento postoj nachádzali v rodinách u svojich rodičov, ktorí sú pre rómske deti najdôležitejšími ľuďmi v ich živote.

Pri práci s rómskou rodinou poukazuje D. Selická (2006, s. 117 - 118) na nasledovné metódy a formy, ktoré môže sociálny pedagóg uplatňovať:

• prípadová metóda - má individuálny charakter. Sociálny pedagóg pracuje s jedným dieťaťom, diagnostikuje príčiny, ktoré spôsobujú komplikácie v jeho živote, stanovuje nápravnovýchovné opatrenia so zreteľom na konkrétne dieťa a jeho rodinu a súčasne určuje pôsob intervencie,
• skupinová metóda – má kolektívny charakter. Na jedinca sa pôsobí prostredníctvom malej skupiny. Cieľom je psychosociálne pôsobiť na rodinu. Sociálny pedagóg stanovuje sociálnu diagnózu, navrhuje sociálnu terapiu, prípadne aj intervencie. Používa pri práci psychogenetický rozhovor, ktorým skúma jednotlivé obdobia detstva, dospievania a dospelosti členov rodiny,
• komunitná metóda – má komplexný charakter. Jej cieľom je uspokojiť potreby jedinca prostredníctvom inštitúcií a spoločenských organizácií v najbližšom prostredí. Metóda zahŕňa opatrenie, činnosti, ktoré sú zamerané na pozitívne ovplyvňovanie sociálneho prostredia. Cieľom metódy je zdravotne, výchovne pôsobiť na občanov, viesť ich k zodpovednému manželstvu a rodičovstvu, v boji proti týraniu a zanedbávaniu detí. Sociálny pedagóg má možnosť vplývať na komunitu prostredníctvom prednášok, besied, masmédií.

V práci s rómskou rodinou a ich deťmi možno využívať aj nasledovné metódy sociálnopedagogickej pomoci, ktoré uvádza Z. Bakošová (2005):

• metóda kompenzácie nevhodných podnetov - spočíva v náhrade chýbajúcich podnetov prostredia, ktoré narúšajú integritu osobnosti rómskeho dieťaťa. Kompenzovať nedostatky možno ponukou rôznych iných alternatív, avšak sociálny pedagóg si musí dávať pozor, aby svojou ponukou a následnou nerozhodnosťou klienta nedošlo k jeho manipulácii,
• metóda posilnenia vlastnej kompetencie - ide o rozbor životného štýlu dieťaťa, ktorý súvisí s jeho hodnotovou orientáciou. Vhodné je, ak dieťa, mladý človek či rodič pochopí, že má svoje práva, svoju osobnú slobodu a rozhodovanie, že on sám je spolutvorcom vlastného života,
• metóda ponuky podnetov vyplývajúcich z individuálnych potrieb - vyžaduje od sociálneho pedagóga schopnosť pristupovať k dieťaťu individuálne,
• metóda plánovania pozitívnej perspektívy – vzhľadom na to, že pre rómske etnikum je dôležitá prítomnosť a nie budúcnosť, je snahou sociálneho pedagóga ukázať rómskemu dieťaťu či rodine pozitívne perspektívy do budúcnosti, napr. aj poukázaním na dôležitosť vzdelania pri uplatnení na trhu práce, ako aj pri prekonávaní momentálnych problémov,
• metóda podpory orientovanej na sebarealizáciu – neuspokojenie sebarealizačných potrieb vedie k mnohým frustráciám. Dieťa si sebarealizáciou potvrdzuje svoju identitu, autonómiu, je vedené k samostatnosti. Sociálny pedagóg môže dieťaťu ponúknuť tie sebarealizačné možnosti, ktoré sú pre neho alebo jeho rodičov neznáme alebo nedostupné,
• preventívne metódy – sociálny pedagóg môže vykonávať hlavne primárnu a sekundárnu prevenciu, či už formou osvety, prednášok alebo rôznych besied, na ktoré môže pozývať aj odborníkov z iných oblastí, napr. právnikov, lekárov, sociálnych pracovníkov a pod.

Môžeme konštatovať, že sociálny pedagóg sa pri svojej práci stretáva s množstvom rôznych metód, z ktorých podľa závažnosti problému a typológie klienta vyberá a volí tú najvhodnejšiu. Práve kvalitné osobnostné predpoklady a odborná vzdelanosť umožňujú sociálnemu pedagógovi plniť požiadavky individuálnej starostlivosti a voliť primerané formy a metódy výchovného a sociálneho pôsobenia tak, aby nedošlo k manipulácii klienta.

Sociálny pedagóg sa pri svojej práci nezameriava len na pomoc jednotlivcom či konkrétnej rodine, jeho pomoc je potrebná v rámci celej rómskej komunity. Cieľom jeho sociálnopedagogickej pomoci v rómskych osadách má byť zlepšenie životnej situácie jej obyvateľov, pričom Lehoczká (2005) medzi špecifické ciele zaraďuje:

• zlepšenie osobnej hygieny – učiť rómske rodiny starostlivosti o svoje telo, zdravie,
• zlepšenie dochádzky detí do školy – vzbudiť u deti záujem o štúdium, túžbu po nových poznatkov. Veľmi dôležité je tu podľa nás presvedčiť a vysvetliť samotným rodičom detí, aký význam môže mať škola pre ich budúcnosť, aby rodičia posielali deti do školy s cieľom, aby boli vzdelané a mali lepšie možnosti do budúcnosti,
• zmysluplné využívanie voľného času – práca sociálneho pedagóga s rómskymi deťmi môže byť v tomto prípade veľmi prospešná, vzhľadom na to, že ich môže naučiť efektívne využívať ich voľný čas, a tým predchádzať vzniku sociálnopatologických javov u rómskych detí a mládeže,
• nadobúdanie zručností vedenia domácnosti – mnohé rómske dievčatá sa už v mladom veku stávajú matkami, a často nevedia ešte ani variť, starať sa o domácnosť. V tomto smere môže sociálny pedagóg pre ne organizovať rôzne prednášky, besedy, kurzy varenia a starostlivosti o dieťa a domácnosť.

Jednou z ďalších možnosti, ako môže práca sociálneho pedagóga prispieť k zlepšeniu kvality života rómskych rodín, je samotná výchova, respektíve prevýchova dospelých Rómov. D. Selická (2009) ako dôvod tejto prevýchovy uvádza potrebu pozitívneho vplyvu rodičov na ich deti. Preto odporúča sústavnú a systematickú sociálno-výchovnú prácu s rómskou rodinou a navrhuje zriadiť klubové stretnutia odborníkov s rómskymi rodičmi, pričom daní odborníci majú byť hlavne z oblasti sociálnej práce, pedagogiky, psychológie, lekárstva, práva a ekonomiky. Považujeme to za veľmi dobrú myšlienku, ktorá by sa mala realizovať z viacerých dôvodov. Jedným z nich je podľa nás už len to, že takýmto spôsobom by sa mohli rómske rodiny naučiť zmysluplne a rozumne zaobchádzať s peniazmi, pretože v súčasnosti sa ešte vyskytujú prípady, keď rodina minie všetky peniaze v deň, keď ich dostane. Treba, aby dokázali s financiami zaobchádzať tak, aby mohli pre svoje rodiny zabezpečiť pravidelnú stravu a ošatenie.

Význam sociálneho pedagóga v práci s rómskou rodinou vidíme aj pri jeho uplatnení v školskom prostredí, v ktorom môžeme sociálneho pedagóga vnímať ako pomocníka a obhajcu tak žiakov, učiteľov, ako aj rodičov, ale aj ako mediátora pri riešení konfliktov, koordinátora spolupráce medzi školou a rómskou rodinou, rodinou a odborníkmi a v neposlednom rade ako organizátora voľnočasových a preventívnych aktivít pre rómske deti a mládež.

Autor: Mgr. Ivana Šuhajdová
Použitá literatúra:

BAKOŠOVÁ, Z.: 2005. Sociálna pedagogika. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2005. 165 s. ISBN 80-10-00485-5
ČONKOVÁ, A.: 2007. Rodinné prostredie rómskych detí. In Vychovávateľ. Bratislava: EDUCATIO. ISSN 0139-6919, 2007, roč. LIV, č. 8, s. 10 - 13
HELUS, Z.: 2007. Sociálni psychologie pro pedagogy. Praha: Grada Publishing, 2007. 280 s. ISBN 978-80-247-1168-3
KOVAŘÍKOVÁ, M. et al.: 1998. Pedagogicko-psychologická problematika romských žáku ve vztahu k jejich školní úspešnosti. Ústi nad Labem: Univerzita Jana Evangelisty Purkyně, 1998. 105 s. ISBN 80-7044-225-5
KUMANOVÁ, Z., DŽAMBAZOVIČ, R.: 2002. Rómska rodina: na rozhraní medzi tradicionalitou a modernitou. In VAŠEČKA, M.: ČAČIPEN PAL O ROMA – Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2002. ISBN 80-88935-41-5. s. 503 – 526
LEHOCZKÁ, L. 2005. Identita Rómov a multikulturalita (Úloha kultúrnych odlišností vo výchove rómskych detí) . In Vychovávateľ, 2005, roč. 51, č. 10, s. 27-30, ISSN 0139-6919
LIÉGEOIS, J. P.: 1995. Roma, Gypsies, Travellers. London: Council of Europe, 1995. 271 s. ISBN 92-871-2349-7
MATULAY, S.: 2000. Rómske etnikum. In Rómovia včera dnes a zajtra. Zborník z konferencie Spišská Nová Ves. 1. vyd. Nitra: KRK Pedagogická fakulta UKF, ISBN 86 s. 80-8050-302-8. s. 42 – 48
ŘIČAN, P.: 1998. S Romy žít budeme – jde o to jak. Praha: Portál, 2008. 149 s. ISBN 80-7178-410-9
SELICKÁ, D.: 2006. Metódy a formy práce sociálneho pedagóga pri práci s rómskou osadou. In Sociálny pedagóg. Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Bratislava: Univerzita Komenského, 2006. ISBN 80-223-2205-9. s. 116 - 119
SELICKÁ, D. 2009. Sociálna práca s rómskou rodinou. In Vychovávateľ, 2009, roč. 57, č. 6, s. 23-26, ISSN 0139-6919
ŠEBKOVÁ, H.: 1996. Úloha najstaršieho syna v rómskej rodine. In Romano Džaniben. Praha: Romano džaniben, 1996. č. 1-2, s. 52 – 57
VODIČKA, K.: 2003. Rómovia na Slovensku: Prekážka na ceste do Európskej únie? In Fórum občianskej spoločnosti. Bratislava: Kalligram, 2003. ISSN 1335-2296. s. 12 - 15
ŽIGOVÁ, A.: 1996. Úloha najstaršej sestry v rómskej rodine. In Romano Džaniben. Praha: Romano džaniben, 1996. č. 1-2, s. 60 – 71