Pri otázke, prečo študovať sociálnu prácu bude vždy mojou odpoveďou pomáhanie ľuďom. Pocit, že som tu pre ľudí ma dokáže naplniť a dáva mi omnoho viac ako obyčajné sedenie v kancelárii za hŕbou papierov.

Od malička som mala rada kontakt s ľuďmi. Preto, keďže som si chcela vybrať prácu, ktorá by ma napĺňala a zároveň robila radosť, práca s ľuďmi bola najvhodnejšou voľbou. Spočiatku som mala pocit, že sa pomoci ľuďom budem venovať len vo svojom voľnom čase, ale štúdium na vysokej škole v tomto odbore v mnohom zmenil moje zmýšľanie a rozhodla som sa pre sociálnu prácu na plný úväzok.

Podstatou povolania sociálneho pracovníka je práca s ľuďmi spočívajúca v riešení ich bezvýchodiskovej situácie. Sociálny pracovník s klientom spoločne posudzuje jeho životnú situáciu, zážitky a problémy, ktoré ho trápia a najmä dôvody, ktoré ho dostali do súčasnej situácie. Následným krokom je v ideálnom prípade návrh možností riešenia tejto situácie a zlepšenie jeho životnej úrovne v rôznych oblastiach.

Z môjho pohľadu je nabádanie klientov k správnemu postoju k životu a spoločensky vhodnému správaniu veľmi príjemným zadosťučinením najmä v prípade, kedy sa to podarí a človek sa vráti na správnu cestu.

Na riešenie sa sociálny pracovník snaží prísť spolu s klientom, teda ide o intenzívnu spoluprácu. V rámci konzultácií sa klienti od sociálneho pracovníka učia, ako rozvíjať svoje schopnosti a riešiť vzniknuté problémy a rovnako tak sa učia zodpovednosti za vlastnú sociálnu iniciatívu. Niektorí z klientov si neuvedomujú svoje silné stránky a kladné vlastnosti, ktoré by mohli využiť či už vo svojej práci alebo hoci pri stretávaní ľudí v bežných situáciách. Preto sa sociálny pracovník snaží motivovať klienta k tomu, aby tieto svoje pozitíva objavoval a vedel ich využiť. Myslím si, že pre každého sociálneho pracovníka, ako aj pre mňa, je uspokojujúce pozorovať, ako sa klient posúva vpred, i keď len malými krokmi. Každý takýto krok je pre mňa a ostatných pracovníkov signálom, že si svoju prácu robíme dobre. Práve v tom vidíme zmysel svojej práce. Pomáhať zlepšovať životnú úroveň klienta a rozvíjať či zlepšovať sociálne vzťahy v sociálnom prostredí je totiž našim cieľom.

Štúdium sociálnej práce ma nie len motivovala k plnohodnotnej práci sociálneho pracovníka, ale najmä ma na ňu pripravila. Rola sociálneho pracovníka nesie hlbší význam, práve preto by sa kvalita tejto práce mala odrážať nie len v odborných znalostiach, ale hlavne v praktických skúsenostiach. Človek sa na takejto pozícií dokáže rozvíjať či už vedomostne alebo osobnostne. Rozvíja si svoje praktické poznatky a zručnosti, ktoré môže využiť pri budúcom klientovi. Aj v úlohe sociálneho pracovníka sa človek musí stále učiť. Každý deň prináša nových klientov a s tým spojené nové skúsenosti.

A akými vlastnosťami by mal sociálny pracovník disponovať? Vo jeho osobnostnej výbave by nemala chýbať iniciatíva a dynamika. Sú to presne tie vlastnosti, ktoré sociálnemu pracovníkovi napomáhajú vyhľadávať nové možnosti riešenia problémov klienta. V prvom rade je potrebné mať záujem o ľudí, o ich individuálne osudy a problémy, pričom nesmie chýbať chuť pomáhať. Pôsobiť dôveryhodne, otvorene a rešpektovať súkromie klientov sa tiež radí medzi kompetencie sociálneho pracovníka.

V súčasnosti pracujem najmä s deťmi, ktoré sa nachádzajú v znevýhodnenej situácii a potrebujú pomoc sociálneho pracovníka. Na základe tejto práce som dokonca zriadila Občianske centrum Marienka pre deti, pretože práca s najmenšími ma baví najviac. Deti sú pre mňa najvďačnejšími klientami a najväčšou odmenou je pre mňa ich spokojný úsmev. Samozrejme, že tu nejde iba o prácu s dieťaťom, ale v rovnakej miere pracujeme aj s ich rodičmi alebo ľuďmi, ktorí s deťmi trávia najviac času.

Treba podotknúť, že dôležitou úlohou nie je len pomoc ľuďom, ktorí sociálneho pracovníka oslovia, ide aj o vyhľadávanie osôb, ktoré pomoc potrebujú. Musím podotknúť, že je potrebné snažiť sa vyvolať u klienta podporu a schopnosť riadiť si svoj život samostatne a vyhnúť sa prepadu v znevýhodňujúcom prostredí. Znamená to totiž pomáhať a motivovať rodiny k tomu, aby sa udržali na „normálnej hladine fungovania“. Zapájať takýchto ľudí do rôznych aktivít, pretože mnoho ľudí ani nevie o službách, ktoré im môžu aspoň trochu pomôcť. Napríklad deti, ktoré sa na vyučovanie priveľmi nepripravujú a vymeškávajú hodiny, nie sú nijako vedené svojimi rodičmi alebo motivované k dosahovaniu výkonov. Rodičia im teda nedávajú žiaden podnet a ten neprichádza ani z komunity, v ktorej žijú.

Niektorí ľudia možno pomoc potrebujú, ale nevedia ako ju vyhľadať. Preto je dôležité, aby sa aj sociálny pracovník intenzívne zapájal aj do vyhľadávania takýchto ľudí a snažil sa prísť na spoločné možné riešenia súčasnej sociálnej situácie. Sociálni pracovníci totiž úzko spolupracujú s dobrovoľníkmi a podporujú fungovanie voľnočasových vzdelávacích aktivít pre deti alebo vznik rôznych centier. Cieľom je do aktivít zapojiť čo najväčší počet ľudí, keďže ich vlastná aktivita môže zmeniť ich subjektívny pocit, že sú zbytoční. Takíto ľudia nerozumejú prostrediu okolo seba a majú strach zapájať sa do nových vecí, trpia nedostatkom životného rozhľadu a kreativity.

Mám veľmi dobrý pocit, ak som svojmu klientovi nápomocná a vidím, že tá snaha naozaj stála za to. Motiváciou pre mňa sú klienti, ktorí sa osobne prídu poďakovať a porozprávať, ako sa im darí. To sú tie úspechy, ktoré ma v práci napĺňajú a motivujú k ďalším pokrokom a k väčšej chuti pomáhať.

Každopádne teda odporúčam štúdium sociálnej práce a všetkým záujemcom o štúdium tohto odboru odporúčam Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Táto škola vám dá nie len teoretické poznatky ale v rovnakej miere aj praktické skúsenosti do života, ktoré budete môcť neskôr vo svojej práci využiť. Okrem prvých dvoch stupňov štúdia na tejto škole je v prípade záujmu možné neskôr nastúpiť aj na doktorandské štúdium, ako som sa rozhodla aj ja.

Autorka: Mgr. Tímea Csikósová
Autorka je doktorandkou na Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave