Semiotické a hermeneutické aspekty rétoriky v sociálnej práci

nov 24 2012

Abstrakt: Príspevok venuje pozornosť uplatňovaniu princípov semiotiky a hermeneutiky v kontexte rétoriky v oblasti sociálnej práce. Semiotika ako prostriedok štúdia, interpretácie a zvýznamňovania znakov/slov v kontakte s klientom. Hermeneutika ako umenie interpretácie a porozumenia cez znaky a symboly prítomné v textovej/verbálnej a ikonickej/vizuálnej rovine terapeutickej práce s klientom. Hermeneutika ako nástroj na vyjadrovanie v zmysluplných formách. Komunikácia sociálneho pracovníka s klientom ako hermeneutický výkon s porozumením kontextu. Postoj sociálneho pracovníka nielen ako perceptívne prijímajúceho, ale ako aperceptívne konajúceho.
Kľúčové slová: sociálna práca, sociálny pracovník, klient, semiotika, hermeneutika, znak, symbol, slovo, komunikácia, kontext, predporozumenie, percepcia, apercepcia

Abstract: The paper deals with principles of semiotics and hermeneutics in the connection with rhetoric in the field of Social work. The semiotics as an instrument of studying, of interpretation and of giving meanings to signs/words in a contact with a client. Hermeneutics as an art of an interpretation and understanding through signs and symbols in verbal and visual platform of the therapeutic work with a client. Hermeneutics as an instrument for expression in meaningful version. Communication of a social worker with a client as a hermeneutical effort with understanding text. Attitude of a social worker not only as a perceptive recipient but as an apperceptive observant as well.
Key words: social work, social worker, client, semiotics, hermeneutics, sign, symbol, word, communication, context, perception, apperception

Jedným zo základných princípov v oblasti pomáhajúcich profesií je efektívna komunikácia s klientom.

Keďže každá komunikácia prebieha na dvoch základných úrovniach – verbálnej a neverbálnej – k jej zefektívneniu veľmi výrazne prispieva aj ovládanie základných zručností a kompetencií z rétoriky na strane sociálneho pracovníka. Schopnosť narábať adekvátne s verbalizovanou formou informácie by mala patriť do základnej výbavy každého sociálneho pracovníka, ktorému záleží na tom, aby na konci komunikačného kanála smerom ku klientovi dochádzalo nielen k percepcii, ale predovšetkým k adekvátnej apercepcii.

Rétorika ako veda poskytuje základné teoretické vedomosti o správnej rečovej komunikácii a
poukazuje na špecifické prostriedky, ktoré vedú k estetizácii prejavu. Vedomosti z rétoriky vytvárajú teoretickú základňu, ktorá je jedným z hlavných predpokladov pre vypestovanie rečovo-komunikatívnych spôsobilostí. Popri iných funkciách plní rétorika aj funkciu sprostredkujúcu, a to medzi jazykovou teóriou a konkrétnou živou jazykovou praxou (Gallo, 2004).

Sociálna práca ako komunikácia na úrovni komunikátor, komunikát, komunikant

V základnom komunikačnom modeli komunikátor – komunikát – komunikant je sociálny pracovník v pozícii komunikátora, jeho terapeutická práca s klientom je komunikátom a samotný klient je komunikantom.

Keďže medzi prostriedky komunikácie patria okrem slovných signálov aj mimoslovné signály, znaky, kontexty, symboly a kódy, dostávame sa do oblasti semiotiky a hermeneutiky, ktorých základné princípy sú v sociálnej práci bežne využívané, hoci si ich komunikátor, teda sociálny pracovník, zvyčajne neuvedomuje. Takáto komunikácia nie je abstraktná, ale stáva sa konaním s istou úrovňou činnosti, teda je efektívna a ruší odstup medzi komunikátorom a komunikantom (Jakobson – Halle, 2002).

Vyššie spomenutá skutočnosť, že medzi základné prostriedky komunikácie patria okrem slovných signálov aj mimoslovné signály, platí aj v prípade rétoriky, ktorá sa vo svojej komplexnosti nezaobíde bez akcentovania všetkých znakov, kontextov, symbolov a kódov. Tie sa musia nevyhnutne odraziť vo finálnej podobe komunikátu, ktorý, berúc do úvahy všetky neverbálne signály, nielenže naplno vystihuje myšlienkovú podstatu, ale dáva jej ďalší rozmer, ktorý je možné identifikovať vtedy, ak sa komunikant o komunikáte vyjadrí, že má „dušu, farbu, vôňu, prípadne iskru“. Inak povedané: komunikát nevyznieva prvoplánovo a naplocho, ale má hĺbku a šírku, ktorými presahuje sám seba a pozitívne zasahuje do ostatných rovín vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom, ktoré sú ním plnohodnotne dotvorené a dokreslené.

Uplatňujúc myšlienku Jakobsona a Halleho (2002), že efektívna komunikácia ruší odstup medzi komunikátorom a komunikantom, sa v prípade terapeutickej práce s klientom dostávame k skutočnosti, že tento odstup sa nielen ruší, ale mení sa na vzťah založený na vzájomnej úcte a dôvere.

Podľa Gadamera (1976) je apercepcia porozumením, respektíve schopnosťou mať pre niečo porozumenie. Táto schopnosť patrí do základnej výbavy človeka a je základným oporným kameňom jeho spolužitia s ostatnými ľuďmi. Odohráva sa predovšetkým v reči a vzájomnej komunikácii. Ide teda nielen o mechanické prijatie komunikovaného obsahu, ktorý v procese komunikácie smeruje od komunikátora cez komunikát ku komunikantovi, ale jeho aktívne uchopenie komunikantom a následné intrapersonálne spracovanie. Heidegger (1977) prehlbuje pojem apercepcie na existenciál, t. j. na základné kategoriálne určenie ľudskej existencie.

Naše tvrdenie, že komunikátor vstupuje do blízkeho vzťahu s komunikantom, potvrdzuje aj Gadamer (1976) svojím presvedčením, že žiadna pojmová reč, v našom prípade komunikát (práca s klientom), nepredstavuje pre myslenie (komunikátora) neprelomiteľné zakliatie vo chvíli, keď sa svojej reči odovzdá, ale pustí sa do aktívneho, živého dialógu s iným a inak uvažujúcim človekom, teda komunikantom. Z toho vyplýva, že pre rétorický počin – komunikát (akokoľvek sa môže javiť ako nemenná danosť), platí, že nám sám o sebe niečo hovorí, pričom jeho výpoveď nikdy nemožno pojmom definitívne vyčerpať. Vytvára sa tak priestor nielen pre intenciu samotného komunikátora, ale aj pre aperceptívnu skúsenosť komunikanta.

Komunikátor/sociálny pracovník v rámci kontaktu s klientom vytvára rétorický prostriedok, ktorý je v každom pokuse uchopenia komunikátu nový a stavia sociálneho pracovníka pred úlohu fungovania samého pre seba ako interpretátora reči. Nachádzanie vhodnej reči pre komunikát môže byť značne problematické a splnenie tejto úlohy náročné (Gadamer, 1976) a úspešnosť splnenia tejto výzvy sa zrkadlí v rozsahu apercepcie na strane komunikanta/klienta.

Klient teda s porozumením prijíma to, čo mu sociálny pracovník prostredníctvom komunikátu komunikuje. Hĺbka a intenzita apercepcie závisí od niekoľkých faktorov, medzi ktoré možno zaradiť rozumovú a intelektuálnu úroveň klienta, jeho momentálnu sústredenosť a aktuálny rozsah dispozičných schopností počas procesu percepcie.

Od vyššie spomenutých faktorov, ktoré ovplyvňujú hĺbku a intenzitu apercepcie komunikátu klientom závisí miera vzťahu, ktorý sa medzi sociálnym pracovníkom a klientom vytvorí. Prirodzeným vyústením tohto vzťahu je následné usmernenie klienta sociálnym pracovníkom. Túto skutočnosť by mal mať sociálny pracovník neustále na pamäti, pretože sa stáva významným činiteľom v procese kreovania konkrétnych myšlienkových postojov, názorov a spôsobov u klienta. Zvýšenú pozornosť treba venovať predovšetkým v prípade, ak sú na strane klienta deti a mládež. Táto skupina, vzhľadom k tomu, že jej proces psycho-sociálneho vývoja ešte nie je ukončený, je najrizikovejšou skupinou, pretože má tendencie prijímať komunikát bezpodmienečne, bez vlastného kritického postoja, bez prehodnocovania a bez schopnosti apercepcie širších a hlbších kontextov, ktoré si dospelý klient uvedomuje a na základe ktorých si vytvára konečný – vlastný dojem. V reálnom živote vidíme takmer každý deň, ako deti a mládež doslova žijú napríklad svojimi obľúbenými filmovými či televíznymi hrdinami, ako preberajú nielen ich spôsob obliekania a správania sa, ale aj ich vyjadrovacie prostriedky a typickú terminológiu, ktoré postavy používajú. To znamená, že sociálny pracovník plní v tomto prípade nesmierne dôležitú a zodpovednú úlohu.

Semiotika v kontexte sociálnej práce

Semiotiku chápeme ako vedu, zaoberajúcu sa znakmi. Vychádza z faktu, že sme ponorení do sveta znakov, do slov, do písmen a upozorňuje na nevyhnutnosť dešifrovať jednotlivé znaky s ich súčasným porozumením. Semiotika ponúka nielen filozoficko-empirické, ale aj praktické riešenia, preto je užitočná pre každého, kto sa zaoberá komunikáciou, či už je to kritik, jazykovedec, psychoterapeut, psychológ, či sociálny pracovník. V semiotike platí vo všeobecnosti pravidlo, že človek nie je pasívnou súčasťou kultúry, ktorá ho obklopuje, ale tým, že ju vytvára, je jej hlavnou, aktívnou, tvorivou silou (Doubravová, 2009).

Do základného repertoáru semiotických znakov v kontexte rétoriky v sociálnej práci patrí slovná zásoba a terminológia. Sú to nositelia informácií, funkčne viazaní na objekty, ktoré označujú. Menia sa spolu s časom, dobou, pomermi, poznatkami a výdobytkami kultúry. Do veľkej miery sú zrkadlom vnútorného sveta, charakteru, intelektu a vzdelania sociálneho pracovníka.

Jednotlivé slová ako nositelia významu a spolunositelia zmyslu textu sú abstraktným momentom. Platí to aj vo chvíli, keď sa z myšlienkovej podoby sociálneho pracovníka premenia v kontakte s klientom na hovorené slovo, teda na reč. Tu si treba uvedomiť, že rétorický počin na strane sociálneho pracovníka nie je v pravom zmysle slova literárny, preto nemusí spĺňať všetky kritériá literárnosti. Tak ako uvádza Gadamer (1976, 1987), reč nie je písmo a prednáška nie je žiadne predčítanie.

K slovnej zásobe a terminológii sociálneho pracovníka neodmysliteľne patrí aj neverbálna komunikácia smerom ku klientovi. Patrí sem jeho konanie, nálada, gestá, prostredie, atmosféra – teda všetko, čo nie je vyjadrené rečou poskytuje dôležité kódy, ktoré okrem funkcie estetickej majú aj funkciu významovú. Slová sú ako mince majúce určitú hodnotu. Neverbálna komunikácia je potom materiálom, z ktorého sú mince vyrazené.

Hermeneutický proces poznávania v sociálnej práci

Porozumenie myšlienky a kontextu v súvislosti s rétorikou sociálneho pracovníka je nevyhnutné. Takéto umenie interpretácie, umenie dorozumenia, proces porozumenia cez kódy, znaky a symboly sa nazýva hermeneutikou. Spolupráca sociálneho pracovníka s klientom na rétorickej úrovni je potom hermeneutickým výkonom s potrebou porozumenia kontextu a celosti komunikátu.

Prvým predpokladom pre úspešný hermeneutický proces poznávania je predporozumenie, s ktorým sociálny pracovník pristupuje ku klientovi. Sú to všetky subjektívne obsahy, predstavy, vedomosti a názory sociálneho pracovníka, ktoré sa objektivizujú v konkrétnych formách komunikátu (slová a vety) smerom ku klientovi. Predporozumenie u sociálneho pracovníka však musí nevyhnutne rešpektovať autonómiu klienta. Textová, čiže verbálna rovina rétorického kontaktu sa tak harmonicky spája s ikonickou, čiže neverbálnou rovinou a postoj sociálneho pracovníka je v tomto prípade nielen perceptívne prijímajúci, ale predovšetkým aperceptívne konajúci (Heidegger, 1977).

Na tomto mieste sa dostávame do bodu, v ktorom vidíme prítomnosť apercepcie aj v druhej rovine – na strane sociálneho pracovníka. Nevyhnutnosť apercepcie tak zákonite prechádza celým procesom spolupráce s klientom: od prvého kontaktu (ktorému predchádza predporozumenie na strane sociálneho pracovníka a jeho zodpovedná príprava), cez celý proces spolupráce až po jej ukončenie a završuje sa percepciou komunikátu na strane klienta, ktorá sa v ideálnom prípade mení na apercepciu s efektívnym dopadom na pozitívne zmeny v živote klienta.

Záver

Skutočnosť, že reč/rétorika získala v komunikačnom procese ústredné postavenie, má v procese terapeutickej práce s klientom svoj špecifický význam. Sociálny pracovník musí brať do úvahy všetky semiotické znaky, ktoré musí dešifrovať a súčasne im porozumieť. Sociálna práca je potom hermeneutickým výkonom s potrebou porozumenia kontextu a celosti procesu práce s klientom.

Na jednej strane tak máme semiotiku ako teóriu znakov a hermeneutiku ako predporozumenie a porozumenie, ktoré vedú k fungovaniu a výstavbe jazykových systémov a systémov znakov v rétorickom počine sociálneho pracovníka, na druhej strane je teória poznania, ktorá si uvedomuje, že reč je to, čo sprostredkováva akýkoľvek prístup k svetu – aj k svetu, ktorý je komunikovaný klientovi prostredníctvom sociálneho pracovníka.

Hermeneutika a s ňou súvisiace porozumenie klientovi a jeho problému je viac než len metodický postup, odkrývajúci daný zmysel. Sociálny pracovník si plným právom uplatňuje nárok na skutočnú univerzalitu v porozumení klientovi a následnú interpretáciu smerom ku klientovi, ktorá by mala mať dialogickú formu.

Gadamer (2002) poukazuje na hranicu, ktorá je v hermeneutickej skúsenosti zmyslu implicitne obsiahnutá. Svojou vetou Bytie, ktorému možno porozumieť, je reč poukazuje na skutočnosť, že tomu, čo existuje, nemožno nikdy úplne porozumieť. Ako dôvod uvádza, že všetko, čo reč prináša, poukazuje vždy ešte na to, čo sa dostane do výpovede. V našom prípade ide o invenciu a intencionalitu sociálneho pracovníka, ktorých pôsobenie je v procese terapeutickej práce implementované do klientovho života.

Autor: Mgr. Lenka Jalilah Hrušková

Použitá literatúra

DOUBRAVOVÁ, J. 2009. Sémiotika v teorii a praxi. Praha : Portál, 2009. 160 s. ISBN 978-80-7367- 493-9.
GADAMER, H. G. 1976. Philosophical hermeneutics. Prel. David E. Linge. Los Angeles : University of California Press, 2008. 243 s. ISBN 978-0-520- 25640-8.
GADAMER, H. G. 1987, The Relevance of the Beautiful and Other Essays. Prel. Nicholas Walker. London : Cambridge University Press, 1987. 220 s. ISBN 978-0521339537.
GADAMER, H. G. 2002. Wahrheit und Methode. Berlin : Oldenbourg Akademieverlag, 2007. 262 s. ISBN 3050041250.
GALLO, J. 2004. Rétorika v teórii a praxi. Prešov : Dominanta, 2004. 137 s. ISBN 80-967349-1-1.
HEIDEGGER, M. 1977. Basic writings. London : Camelot Press, 1977. 376 s. ISBN 0-7100-8645-8
JAKOBSON, R. – HALLE, M. 1956. Fundamentals of language. New York : Mouton de Gruyter, 2002. 82 s. ISBN 3-11-017283-6