Ethick staring points of social work in compare with contiguous branche of learning

Abstrakt: O sociálnej práci sa už roky nielen hovorí, ale sa i veľmi kvalitne jej základy vyučujú na vysokých školách už od poprevratového obdobia roku 1989. Problémy však začnú, keď absolvent magisterského, či bakalárskeho štúdia chce sociálnu prácu vykonávať v duchu správnych školských osnov. Buď sa môže stretnúť s maximálnym nepochopením, čo ho znechutí. Alebo sa nechá vedome či nevedome vlákať do procesov a skupín, ktoré navonok síce sociálnu prácu deklarujú, ale v skutočnosti im ide o niečo iné. Z týchto dôvodov sa javí vhodnosť prípravy budúcich sociálnych pracovníkov na úskalia praxe.
Kľúčové slová: Človek, pomáhajúci pracovník, psychológia, sociálna práca, sociológia.

Abstract: Elements of social work are object of education of university. Problem is social work in practise. Graduate have problem of integration. Destructive cults and sects are big problem for him. Starting point is education social workers of prevention.
Keywords: Man, psychology, social work, sociology, worker of help.

Úvod

Podľa C. G. Junga „fanatizmus je vždy príznakom potlačenej pochybnosti. V dobách, keď Cirkev začína kolísať, stáva sa jej vystupovanie fanatické alebo vznikajú fanatické sekty, pretože musí byť uhasená skrytá pochybnosť.“ (Jung, C. G. : Analytická psychologie. Jeji teorie a praxe. Praha : 1992, s. 163.) Pre sociálnu prácu to je veľká výzva byť neustále v konfrontácii s realitou, s príbuznými a hraničnými vedeckými disciplínami, i so sebou – s vlastnou teóriou a praxou.

1 Sociálna práca ako teoreticko – empiricko – aplikačná veda

„I. A. Bláha (1934, s. 17) chápe sociálnu prácu v širšom zmysle ako činnosť sociálneho politika, výchovného pracovníka, psychológa, pedagóga alebo sociálneho hygienika, ktorý skúma širšiu oblasť problémov.“ ( Novotná, V. – Schimmerlingová, V., 1992, s. 22.) Sociálna práca zahŕňa teda poznatky a činnosť vedeckých disciplín, ktoré sa priamo dotýkajú človeka. Podľa I. Tomeša „sociálna práca je jedným z nástrojov sociálnej politiky.“ (Tomeš, I. In: Matoušek, O. a kol., 2001, s. 155) Demokratická pluralitná spoločnosť, ak má záujem na udržaní sociálneho zmieru, uskutočňuje sociálnu politiku eliminovania hmotnej a sociálnej núdze čo najširších vrstiev obyvateľstva. V záujme toho využíva teoretické poznatky vied, ktoré vo svojej teórii zahŕňa aj sociálna práca, na základe empirických poznatkov z praxe aplikuje optimálny postup riešenia sociálnych problémov.

„Sociálna práca v užšom poňatí, ako je chápaná teoretikmi tohto odboru a vysoko kvalifikovanými odborníkmi, je charakterizovaná priamym, zámerným a pripraveným kontaktom sociálneho pracovníka s klientom (skupinou, komunitou) za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a výkonu sociálnej terapie.“ (Novotná, V. – Schimmerlingová, V., 1992, s. 22.) Sociálny pracovník má na základe vedeckého prístupu a syntézy vedeckých poznatkov vied a vedeckých smerov, ktoré slúžia človeku, pomáhať klientovi prekonať predovšetkým sociálnu núdzu. Podľa Š. Strieženca „chápanie života človeka v sociálnej práci je vždy pozitívne. Možno ho charakterizovať ako pomoc k svojpomoci.“ (Strieženec, Š., 2001, s. 8.) Vyžaduje si to naozaj zodpovedný prístup sociálneho pracovníka nielen k samotnému klientovi, ale i k poznatkom o danom sociálnom probléme.

Pri zodpovednom výkone svojho poslania musí sociálny pracovník počítať s istotou problémov, ktoré mu narobia pracovníci niektorých iných pomáhajúcich profesií, predovšetkým profesií s ekonomickým a medicínskym prienikom. Sociálna práca „už v svojich amerických začiatkoch sa totiž ustanovila ako profesia napomáhajúca ľuďom stojacim mimo takzvanú väčšinovú spoločnosť prispôsobiť sa tejto spoločnosti.“ (Řezníček, I., 1994, s. 16.) Bohaté sponzorské príspevky do niektorých občianskych združení s humánnou nálepkou sociálnej pomoci, ktoré popritom často zastrešuje rovnaká osoba, nemôžu nikdy dôjsť k oficiálne uvádzanej cieľovej skupine. V našich legislatívnych podmienkach je skutočné sponzorstvo stále len darom. (Zákon č. 595/2003 Z. z., § 50 ods. 1 písm. a) – b.) V trhovom mechanizme nikto nikomu nič zadarmo nedá. Finančné toky, ktoré plynú v rámci účtovníctva na sociálne účely, sa podľa prirodzených zákonitostí tohto mechanizmu nemôžu na ne spotrebovať. „Trhový mechanizmus je sociálne slepý. Priraďuje tovary tým, ktorí môžu zaplatiť najviac (majú dostatočný počet peňažných jednotiek – hlasov), a nie tým, ktorí ich najviac potrebujú.“ (Lisý, J. a kol., 1998, s. 44) Čo sa teda týka možností skutočnej spolupráce s inými profesiami, možností financovania účinnej sociálnej práce, možností uplatňovania práv osôb v sociálnej núdzi, legislatívnej opory sociálnej práce; všetky tieto oblasti sú pre sociálnu prácu veľmi obmedzené a zatiaľ neexistuje signál, ktorý by naznačoval zmenu k progresívnemu.

2 Sociálna práca a sociológia

Sociológia je „veda o ľudskej spoločnosti, o jej vzniku a živote (...).“ (Hartl, P. – Hartlová, H., 2000, s. 549 – 550) Pre sociálnu prácu sú jej poznatky základom. Podľa sociológa Š. Strieženca je „vedná disciplína zameraná na empirické výskumy sociálnej reality a jej mapovanie.“ (Strieženec, Š., 1996, s. 203) Nepochybne vznik sociálnej práce iniciovala i všeobecná potreba teoretické závery z empirických výskumov sociológie aplikovať do praxe v záujme účinnej sociálnej prevencie.

3 Sociálna práca a psychológia

Š. Strieženec chápe psychológiu ako vedu „o zákonitostiach rozvoja a fungovania ľudskej psychiky ako osobitnej formy životnej činnosti. Psychológia býva delená na tzv. čistú (teoretickú) a aplikovanú.“ (Strieženec, Š., 1996, s. 177.) V psychológii sa doposiaľ kreovalo mnoho odborov a smerov. Sociálna práca je práca s človekom, ktorého ako človeka aj chápe. Každý z týchto smerov obsahuje pozitívne prvky, no pre sociálnu prácu je azda najviac prijateľný prístup orientovaný na klienta podľa C. R. Rogersa. Tento „je pravdepodobne najvýznamnejším humanistickým autorom, ktorý ovplyvnil sociálnu prácu.(...) Podľa Rogersa je podstatné, aby pomáhajúci pracovník v terapeutickom vzťahu usiloval o kongruenciu a pravdivosť, bezpodmienečnú spätnú väzbu a empatiu.“ (Navrátil, P. In: Matoušek, O. a kol., 2001, s. 203) Odlišný prístup je narcizmom, ktorý je súčasťou syndrómu rozpadu a iniciuje prehlbovanie neurózy klienta a spoločnosti.

4 Sociálna práca a psychiatria

Psychiatria je „lekárska veda o rozpoznávaní, prevencii a liečbe duševných chorôb, o výskume ich príčin a patogenéze; termín prvýkrát použil nemecký lekár Johann Christian Reil (1803) v štúdii o prejavoch šialenstva „Rapsódia o duševných chorobách.“ (Hartl, P. – Hartlová, H., 2000, s. 470) Až doposiaľ ide o disciplínu, ktorá nemá veľmi vedecký základ, hoci ju vykonávajú medicínsky vzdelaní ľudia. Nedávne devätnáste storočie znamenalo snahy medicínsky vzdelaných ľudí podriadiť duševné problémy biológii. „Umenie individualizácie, ktoré v priebehu zavádzania štandardizovaných schém diagnostiky a liečebných postupov v 19. a 20. storočí takmer stratilo význam, predstavuje dôležitý prvok poetickej medicíny. Zahŕňa v sebe totiž to, že každá nemoc a jej priebeh, áno, i každá forma zdravia vykazuje popri všeobecných rysoch i rysy úplne individuálne, ktoré je možné len s ťažkosťami vtesnať do obvyklých vzorcov lekárskeho prístupu.“ (Danzer, G., 2001, s. 53 – 54) Psychiatria bez zrozumiteľného zdôvodnenia, a predovšetkým bez vedeckého zdôvodnenia s dlhodobým výskumom, somatické dôsledky psychických problémov väčšinou vydáva za ich príčiny a aplikuje na ne chemické preparáty, najčastejšie neuroleptiká. (Ročný obrat v obchode s umelými vitamínmi sa odhaduje na miliardy korún (milióny EUR). V žiadnej krajine sa zatiaľ nepodarilo kvôli tlakom farmaceutických firiem legislatívne obmedziť ich voľný predaj a upraviť ich výdaj na predpis. Farmaceutické výrobky, ktoré ovplyvňujú psychiku, sú ešte ziskovejšou položkou.) Väčšina takzvane vedeckých dôkazov psychiatrie je v duchu známeho vtipu: „Chytíme zajaca a bijeme ho, pokiaľ sa neprizná, že je levom.“ Ľahké a ťažké neurózy tendenčne väčšinou nálepkuje diagnózami schizofrénie, ktorej medzinárodná klasifikácia taktiež nemá veľmi vedecký základ. Na niektoré suverénne závery psychiatrie by sa ako skutočná veda musela konštituovať ešte v staroveku a výskumy o dedičnosti duševných chorôb začať už s narodením Krista. Pre vniknutie do podstaty jej existencie je dobré vrátiť sa ku kolektívnemu nevedomiu. „Kolektívne nevedomie objavil Jung pri štúdiu nevedomia černochov v Amerike, kde zistil, že archetypy nie sú kolektívne vzorce dané rasovým dedičstvom, ale a priori kategórie predstavivosti, pretože sú analogické u každého belocha, či Indiána.(...) Archetypy sú vzorce, motívy spoločné pre celé ľudstvo, ktoré v nás driemu a vynárajú sa bez našej vôle a uvedomenia.“ (Puškárová, M., 1997, s. 23) S prudkým nástupom vedy v progresívnom 18. a v 19. storočí zostalo vákuum po procesoch s bosorkami, na ktorých upálenie stačilo už len podozrenie kompetentnej autority. Hoci proces s postihnutými diablom ešte sem – tam prebehol (napríklad „proces s bosorkou prebiehal na súde v peštianskej oblasti ešte v roku 1938 (!)“ (Hermann, I., 1998, s. 17 – 18), postupne preberala spoločenský status inkvizítorov rovnako nevedecká psychiatria. A drží si ho dodnes. (V priebehu druhej svetovej vojny ju na chvíľu z úlohy likvidátora neželaných a nadbytočných odbremenili koncentračné tábory.) Okrem toho jej dáva dnes veľké právomoci i trestné právo.

Psychiatria sa dá nazvať aj teoreticko-aplikačnou disciplínou. Vypracovala si teóriu, ktorú aplikuje do praxe. Psychiatrické riešenie sociálnej núdze klienta rozhodne nie je adekvátne. Nezakladá sa na skúsenosti. „Na jednej strane sa po človeku žiada, aby bol normálny, konformný a rozumný, na druhej strane žije v znepokojujúcom prostredí mestskej priemyselnej spoločnosti. Psychiatrické zaobchádzanie potom prostredníctvom svojich postupov (lieky, elektrické šoky, terapia) sa snaží o prispôsobenie sa týchto jedincov zvonka a ponechávajú ich napospas ich vnútorným problémom.“ (Munková, G., 2001, s. 110) Psychiatrický prístup je láskou k smrti a teda súčasťou syndrómu rozpadu.

Sociálna práca v pravom zmysle slova nemá so psychiatriou žiadne spoločné body. Okrem iného praktiky psychiatrie priamo alebo nepriamo iniciujú činnosť mnohých zhubných kultov a siekt. Pokiaľ v praxi dochádza k spolupráci profesionálneho psychiatra a sociálneho pracovníka, ide asi o účelovú symbiózu. Nie je v prospech klienta.

5 Kritéria pre prostredie myšlienkovej prevýchovy donucovacích kultov a siekt ako názorný príklad maximálne neetického prístupu

Kulty a sekty pracujú často v rovnakom prostredí ako sociálna práca, často používajú rovnaké alebo obdobné metódy, často majú rovnakú cieľovú skupinu, a takisto často svoju činnosť nazvú sociálnou prácou. Či to je v zhode s realitou, napovedia niektoré kritéria, ktoré môže evidovať i úplný laik. (Ani používanie techník komunikácie z asertivity ešte neznamená asertívneho človeka a asertívne správanie. Asertívnymi ich robí prístup k nim i k partnerovi v komunikácii a myslenie. Takisto ani vedecká racionalizácia činnosti kultov a siekt ešte nemusí znamenať sociálnu prácu v teréne.)

Robert J. Lifton na základe myšlienkovej prevýchovy zajatcov v kórejskej vojne v 20. storočí, na ktorých ju aplikovali veľmi úspešne Číňania, stanovil osem kritérií pre psychickú manipuláciu. Pokiaľ sa v niektorom prostredí aplikujú, mení sa na prostredie dokonalej psychickej manipulácie. Ide o tieto kritériá:

1. ,,kontrola prostredia,
2. mystická manipulácia (plánovaná spontánnosť),
3. požiadavka čistoty,
4. kult vyznania,
5. posvätná veda,
6. frázovitý jazyk,
7. náuka je viac než človek,
8. existenčné provizórium.“ (Lifton, R. J., In : Hassan, S., 1994, s. 257)

1. kontrola prostredia – podľa R. J. Liftona je to v podstate „kontrola komunikácie v danom prostredí.“ (Lifton, R. J., In : Hassan, S., 1994, s. 258) Dá sa realizovať jednak priamym pozorovaním, jednak oddanými informátormi z radov členov, i novotvarmi, ktoré si novici osvoja. M. S. Peck kult v pejoratívnom zmysle tiež charakterizuje takzvaným zvláštnym jazykom. Podľa neho „čím bližšie má daná organizácia ku kultu, tým býva tento vnútorný jazyk zvláštnejší. Napokon sa podobá tajnému jazyku, ktorému rozumejú len zasvätenci a ktorý je úplne nepreložiteľný.“ (Peck, M. S., 1994, s. 198) Zasvätencami sú jeho tvorcovia a uctievaný vnútorný kruh, čiže manažéri organizácie. Preto môžu prostredníctvom spôsobu, akým ho radoví členovia používajú, kontrolovať aj ich myslenie.

2. mystická manipulácia (plánovaná spontánnosť) – „Mystici sú ľudia, ktorí majú veľmi jasné zážitky procesov kolektívneho nevedomia.“ (Peck, M. S., 1994, s. 198)
Každý človek zažil v živote príhodu, ktorá mu svojim priebehom a atmosférou pripomínala niečo zo Svätého písma. Mystici sú ľudia, ktorí takéto niečo z rôznych dôvodov zažijú častejšie. Donucovacia organizácia odštartuje procesy, ktorých výsledkom má byť a často aj býva ilúzia obdobných zážitkov. Presne tak to robia napríklad sobášni podvodníci alebo ženy s cieľom výdajom získať finančné zabezpečenie.

3. požiadavka čistoty – „absolútne očisťovanie je proces, ktorý nikdy nekončí. Často je súčasťou rituálu; a ako zdroj obviňovania a hanby súvisí tesne s procedúrou vyznania.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 260) Ide v podstate o neustále potreby ťažkého neurotika neustále sa umývať. Ťažkým neurotikom je donucovacia organizácia a má potrebu stimulovať členov k nepretržitému triedeniu všetkého na čierne a biele.
S požiadavkou čistoty úzko súvisí fanatizmus. „Výrazom fanaticus bol označovaný človek posadnutý chrámovým kultom, náboženský horlivec. V modernom jazyku sa fanatizmom rozumie prehnaná, nekritická angažovanosť za nejaké presvedčenie.“ (Bley, S., 1998, s. 33)

4. kult vyznania – Ide o pochybnú psychoterapeutickú metódu horúceho kresla. Zneužívaním negatívnej skupinovej dynamiky sa verejná spoveď mení na sypanie si popolu na hlavu a záväzky v prospech organizácie. (Aj napriek kritike čelných predstaviteľov katolíckej cirkvi vznikajú spoločenstvá laických katolíkov, ktorí sa na uzavretých stretnutiach navzájom vyznávajú zo svojich hriechov a prísediaci sa k nim vyjadrujú. Jednoznačne ide o donucovacie skupiny.)
5. posvätná veda – Podľa R.J. Liftona „vhodným, avšak nie jediným príkladom je Cirkev zjednotenia. Využíva súčasné tendencie spájať posvätnú sústavu dogmatických zásad s požiadavkou vedeckého prístupu k ľudskému správaniu a k psychológii.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 261) Čo autorita označí za vedecké, sa nekriticky za také aj považuje. V rámci ideológie organizácie ide aj o ťažko rozoznateľnú syntézu perfektných vedeckých poznatkov a postupov s nevedeckými a účelovými závermi a postupmi.

6. frázovitý jazyk – Lionel Trilling nazval slovník novotvarov „jazykom nemysliacich.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 261) Okrem kontroly prostredia a myslenia pre manažment skupiny dlhodobé násilie, ktoré si spôsobuje jeho používaním aj samotná obeť, skutočne vedie až k vymývaniu mozgu a následne k zmene identity. Podľa Z. Vojtíška „jednoduchými pravdami a spravidla jediným receptom na všetky otázky autorita ľahko vyplní pocit prázdnoty, ktorý môže byť najmä v konzumnej spoločnosti a najmä v určitých životných situáciách pociťovaný veľmi pálčivo.“ (Vojtíšek, Z., 1998, s. 20)

7. náuka je viac než človek – M. S. Peck toto kritérium nazval Boh v zajatí. „Vo svojom pokrivenom vzťahu k Bohu a svojej spokojnosti s dogmatizmom kulty vždy akosi cítia, že majú Boha v hrsti, že ho zajali.“ (Peck, M. S., 1994, s. 198) Človek ako obraz Boha je v porovnaní s ideológiou zhubnej organizácie len psím hlasom. Pri domáhaní sa zlomku vlastných ľudských práv sa mu navodí pocit zlyhania, nazve sa paranoidným, odštartuje sa voči nemu ďalší mechanizmus šikanovania, organizácia s ním preruší všetky styky, alebo ho dá zavraždiť.
Z. Vojtíšek to v roku 1998 nazýva podceňovanie rozumu. „Skrýva sa často za vedu (napr. tvrdením, že ľavá mozgová hemisféra je príliš vyvinutá na úkor pravej, citovej), alebo sa rozumu pripisujú predovšetkým vojny, katastrofy a hrozby 20. storočia. Skúsenosti, pocity a zážitky sa pred rozumom uprednostňujú.“ (Vojtíšek, Z., 1998, s. 21.) (Nálepkovanie týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa diagnózou ľahkej mozgovej dysfunkcie je presne tento prípad. Hyperaktivita a hypoaktivita svedčia práve o perfektnom fungovaní jeho centrálneho nervového systému.)
8. existenčné provizórium – ako napovedá názov tohto kritéria, ide o život v neustálej neistote, ktorý si členovia organizácie kompenzujú skupinovým narcizmom – hrdosťou na príslušnosť k nej. Ak člen organizácie nemieni takéto provizórium zdieľať, čaká ho väčšinou nálepka nepriateľa. Tým napríklad podľa Scientologickej cirkvi je každý, kto o nej vysloví niečo iné než chválu. Podľa jej zakladateľa L. R. Hubbarda „môže byť pripravený o majetok (...), alebo byť poškodený akýmkoľvek spôsobom ktorýmkoľvek scientológom, bez toho, aby bol dotyčný scientológ disciplinárne potrestaný.“ ( Škvaril, R., 1995, s. 40.)

Záver

Anglický pozitivistický filozof H. Spencer (1820 – 1903), autor organistickej teórie spoločnosti, predstaviteľ evolucionizmu a sociálneho darwinizmu, „hľadal paralelu medzi biologickým a spoločenským organizmom, a tiež medzi biologickou a sociálnou patológiou.“ (Hroncová, J., In: Hroncová a kol., 2004, s. 6) Jeho neadekvátny prístup bol terčom mnohokrát oprávnenej kritiky. Človek je neodškriepiteľne aj biologická bytosť. Sociálna patológia má zákonite niečo spoločné so zlyhaním organizmu, s jeho postihnutím zvonka (vírusom, infekciou...), či s deformáciou organizmu malígnymi alebo benígnymi nádormi. Napríklad pri šikanovaní, ktoré tiež iniciuje a udržiava kultovú závislosť, sa bežne používa výraz „pravý vírus šikanovania.“ (Kolář, M., 1992, s. 27) Ide o spustenie mechanizmu poškodzujúceho správania, čiže o aktivovanie určitých archetypov v kolektívnom nevedomí ľudí v triednom kolektíve. (C. G. Jung silu takejto nákazy demonštruje na nástupe fašizmu a hitlerizmu : „Samozrejme, že nebudeme nazývať fašizmus alebo hitlerizmus ideami. Sú to archetypy, takže môžeme povedať : Dajte ľuďom archetyp a celý dav sa pohne ako jeden muž a nikto mu neodolá. Pretože archetypické obrazy majú túto obrovskú dynamickú silu, nemôžete ich vyvrátiť argumentmi.“ (Jung, C. G., 1992, s. 173) V duchu filantropie je potrebné pri posudzovaní človeka dôverovať vlastným pocitom, no zároveň je potrebné zachovať si určitý vrtuľníkový nadhľad. Pomáha to nielen v efektívnej komunikácii medzi jednotlivcami, ale i medzi kultúrami.

Pri posudzovaní človeka je tiež veľmi nebezpečný archaizmus a nihilizmus, pokiaľ ide o parametre na posudzovanie. Napríklad S. Freud síce po dlhšom období znovu pre verejnosť odkryl nevedomú časť ľudskej psychiky, ale ako ukázala prax, nielen podľa C. G. Junga „Freudova psychológia platí predovšetkým pre neho samotného.“ (Říčan, P., 2002, s. 178)
Ako vyplýva z uvedeného, pri utváraní si úsudku o človeku je vhodná nielen zdržanlivosť, ale i chápanie človeka ako skutočnej bio – psycho – sociálnej bytosti.

Autor: PhDr. Peter Ďurkovský
Zoznam bibliografických odkazov

[1] BLEY, S. a kol. 1998. Malý slovník sekt. Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladatelství, 1998. ISBN 80-7192-246-3.
[2] DANZER, G. 2001. Psychosomatika. Praha: Portál, 2001. ISBN 80-7178-456-7.
[3] ĎURKOVSKÝ, P. 2008. Kresťanské kresťanstvo v každodennej komunikácii. In: Význam kultúrneho dedičstva sv. Cyrila a Metoda pre Európu. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Filozofická fakulta, 2008. ISBN 978-80-8094-455-1.
[4] ĎURKOVSKÝ, P. 2008. Pater familias a právne postavenie manželky a detí v rímskej rodine. Diplomová práca. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2008.
[5] ĎURKOVSKÝ, P. 2009. Podiel kazateľa v úspešnej prevencii kultovej závislosti. In: Homiletická činnosť cirkví a kvalita súčasného života. Banská Bystrica: Katedra evanjelikálnej teológie a misie. Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Združenie evanjelikálnych cirkví v Slovenskej republike, 2009. ISBN 978-80-8083-716-7.
[6] ĎURKOVSKÝ, P. 2005. Právo a hodnota slobody. Záverečná práca. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2005.
[7] ĎURKOVSKÝ, P. 2007. Výskyt sociálnopatologických javov ako dôsledok týrania, zanedbávania a zneužívania v rodine. Diplomová práca. : Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Katedra sociálnej práce, 2007.
[8] HARTL, P. – HARTLOVÁ, H. 2000. Psychologický slovník. Praha: Portál, 2000. ISBN 80-7178-303-X.
[9] HERMANN, I.: Psychológia antisemitizmu. Nové Zámky: PSYCHPROF, 1998. ISBN 80-968083-03.
[10] HRONCOVÁ, J. 2004. Úvod do sociálnej patológie. In: HRONCOVÁ, J. a kol.: Sociálna patológia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Pedagogická fakulta, 2004. ISBN 80-8055-926-0.
[11] JUNG, C. G. 1992. Analytická psychologie. Jeji teorie a praxe. Praha: Academia, 1992. ISBN 80-200-0418-1.
[12] KOLÁŘ, M. 1997. Skrytý svět šikanování ve školách. Praha: Portál, 1997. ISBN 80-7178-123-1.
[13] LIFTON, R. J. 1994. Budoucnost nesmrtelnosti a jiné eseje pro nukleární věk. In: HASSAN, S.: Jak čelit psychické manipulaci zhoubních kultů. Brno: Nakladatelství Tomáše Janečka, 1994. ISBN 80-85880-03-2.
[14] LISÝ, J. a kol. 1998. Ekonómia. Všeobecná ekonomická teória. Bratislava: Iura Edition, 1998. ISBN 80-88715-43-1.
[15] MUNKOVÁ, G. 2001. Sociální deviace. Praha: Univerzita Karlova v Praze, Nakladatelství Karolínum, 2001. ISBN 80-246-0279-2.
[16] NAVRÁTIL, P. 2003. Humanistické a existenciálne teórie. In: MATOUŠEK, O.: Základy sociální práce. Praha : Portál, 2003. ISBN 80-7178-473-7.
[17] NOVOTNÁ – SCHIMERLINGOVÁ, V. 1992. Sociální práce, její vývoj a metodické postupy. Praha: Univerzita Karlova v Praze, vydavatelství Karolínum, 1992. ISBN 80-7066-483-5.
[18] PECK, M. S. 1994. Dále nevyšlapanou cestou. Olomouc : Votobia, 1994. ISBN 80-85885-12-3.
[19] PUŠKÁROVÁ, M. 1997. Múdry starec. Bratislava : SOFA, 1997. ISBN 80-85752-31-X.
[20] ŘÍČAN, P. 2002. Psychologie náboženství. Praha : Portál, 2002. ISBN 80-7178-547-4.
[21] ŘEZNÍČEK, I. 1994. Metody sociální práce. Praha : Sociologické nakladatelství Slon, 1994. ISBN 8085850-00-1.
[22] STRIEŽNEC, Š. 1996. Slovník sociálneho pracovníka. Trnava : 1996. ISBN 80-967589-0-X.
[23] STRIEŽENEC, Š. 2001. Úvod do sociálnej práce. Trnava: TRIPSOFT, 2001. ISBN 80-968294-6-7.
[24] ŠKVARIL, R. 1995. Had leze z víry. Praha: Talpress, 1995. ISBN 80-85609-93-2.
[25] TOMEŠ, I.: Sociální politika, sociální služby a sociální práce. In: Matoušek, O.: Základy sociální práce. Praha: Portál, 2003. ISBN 80-7178-473-7.
[26] VOJTÍŠEK, Z.: Netradiční náboženství u nás. Praha: Dingir, 1998. ISBN 80-902528-0-X.
[27] Zákon č. 595/2003 Z. z.: Zákon o dani z príjmov v platnom znení.
[28] Zákon č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 650/2005 Z. z.: Trestný zákon.
[29] Zákon č. 301/2005 Z. z.: Trestný poriadok.

__________________________________________

Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.