Občianska vojna alebo občiansky rozvod?

mar 28 2011

Sudán - najväčšia africká krajina a jeden z prioritných štátov slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci sa pripravuje na udalosť, ktorá môže zmeniť jeho mapu. Na základe mierovej dohody, ktorá v roku 2005 ukončila vyše 20-ročnú občiansku vojnu medzi sudánskym severom a juhom, sa má v januári v referende rozhodnúť o rozdelení krajiny. Hoci by to nebola úplne prvá zmena hraníc v Afrike od skončenia kolonializmu, rozpad štátov a vytváranie nových nebýva jednoduché nikde vo svete.

Michael Dool, učiteľ na základnej škole v juhosudánskej osade Agangrial, hrdo ukazuje „kráľovstvo“, v ktorom býva i pracuje. Areál osemročnej základnej školy tvorí niekoľko budov z hliny so slamenou strechou, kuchyňa pod stromom, kde sa na ohnisku varí kaša z obilia dodaného zo Svetového potravinového programu OSN a veľké parkovisko pre bicykle. Mnohé deti sem totiž dochádzajú z niekoľkokilometrovej diaľky.

Do školy chodí asi tisíc detí, necelá tretina z nich sú dievčatá. Čím vyšší ročník, tým je dievčat v triedach menej. Dievčatá a ženy v kultúre tunajšieho pastierskeho kmeňa Dinkov to nemajú jednoduché. Najväčšiu cenu majú v čase vydaja – niekedy aj stovky kráv, potom sa z nich stáva domáca pracovná sila. Michael je však rozhodnutý, že jeho dcéra vzdelanie dostane, školu dokončí a isto ju nebude nútiť do skorého vydaja.

Kaša v školskej kuchyni sa varí z posledných zásob. Michael hovorí, že ak sa riaditeľovi školy nepodarí rýchlo zohnať a dopraviť z krajského mesta Rumbeku potravu na ďalšie tri mesiace, mnohé deti do školy neprídu. „A s prázdnym žalúdkom ani nebudú vládať sústrediť sa na vyučovanie,“ dodáva Michael, ktorý zjavne tiež nejedáva tri razy denne. Podvýživou, akú v susednej Keni či Ugande už často nevidieť, trpí v Južnom Sudáne takmer každá živá bytosť. Vrátane tak cenených kráv.

Dopraviť sem potraviny alebo čokoľvek pritom nie je jednoduché. Z Agangrial do Rumbeku je to síce len 70 kilometrov, ale aj našej malej výprave po slovenských rozvojových projektoch to dobrým autom trvalo tri hodiny. Asfaltových ciest je v celom Južnom Sudáne len zopár kilometrov. Aj samotná návšteva škôl v Agangrial, ktoré fungujú s finančnou podporou zo Slovenska, nebola do poslednej chvíle istá. Nielen pre hustý dážď, pre ktorý hrozí hlavne nákladným autám, že zapadnú, ale najmä pre bezpečnosť. V okolí osady sa totiž opäť rozpútali boje medzi klanmi o kravy. Práve tieto boje, ale tiež predchádzajúce dlhé sucho a s tým spojený hlad, je podľa Michaela to, čo ľudí v Agangrial trápi najviac.

Tak ako mnohí v Južnom Sudáne však dúfa, že boje o kravy ustanú a aj krajina sa bude viac rozvíjať, investovať do vzdelania a poľnohospodárstva, keď sa Južný Sudán osamostatní a bude si vládnuť sám. Aj keď problémy tejto chudobnej krajiny sa hneď nevyriešia.

Južný Sudán má približne osem miliónov obyvateľov a rozlohu 13-násobne väčšiu ako Slovensko. Už len zavedenie poriadku v snahe zastaviť násilie medzi klanmi v ich bojoch o kravy nebude jednoduché. A problémom nie je len odzbrojenie a vnútorné spory. Po rokoch vojny tu chýbajú gramotní ľudia a kvalifikovaná pracovná sila vo všetkých oblastiach – lekári, učitelia, manažéri, ale aj vyučení murári, elektrikári, stolári, inštalatéri, ktorých často nahrádzajú pracovníci z Kene a Ugandy. Chýbajú školy všetkých stupňov, učebnice, udržiavané studne, cesty, elektrina, infraštruktúra. Štátna a verejná správa sa len formuje a ani v prípade samostatnosti nie je zaručené, že všetky zisky z ropy investuje do postupného rozvoja.

Napriek tomu je Michael rozhodnutý a v januárovom referende si bez zaváhania vyberie samostatnosť Južného Sudánu. Otázne však je, či referendum bude, kedy a či jeho výsledky sever uzná.

Nová vojna?

Referendum o sebaurčení Južného Sudánu predpokladá zmluva, ktorou sa v roku 2005 skončila najdlhšia občianska vojna v Afrike. Konflikt medzi prevažne arabským severom a černošským juhom trval s prestávkami takmer celý čas od vyhlásenia nezávislosti Sudánu. Zomreli v ňom dva milióny ľudí a ďalšie štyri milióny museli z domovov utiecť. Zostala krajina, ktorá patrí k najchudobnejším na svete, s nevyčísliteľnými hospodárskymi a sociálnymi stratami, ktoré súvisia s chýbajúcou infraštruktúrou a vzdelanou vrstvou obyvateľstva.

Mierová zmluva priznala zanedbávanému Južnému Sudánu právo na sebaurčenie a štatút autonómie. Podľa zmluvy prioritou oboch strán konfliktu má byť zachovanie spoločného štátu, pričom v nasledujúcom prechodnom období majú urobiť všetko preto, aby sa spoločný štát stal pre obyvateľov juhu „atraktívny“. Jeho príťažlivosť sa má ukázať v referende o sebaurčení Južného Sudánu, ktoré by sa malo uskutočniť v januári 2011, pol roka pred vypršaním platnosti mierovej zmluvy.

Pár mesiacov pred plánovaným referendom sa však zdalo, že vízia spoločného štátu obyvateľov Južného Sudánu nijako neláka. Každý, koho počas cesty oslovujeme, verí, že lepšie bude, až keď sa osamostatnia. Dôvody pre nezávislosť sú podobné, staršinovia z osady Marial Lou pri našom spoločnom rokovaní pod stromom to zhrnuli: vláda v Chartúme nedodržiava mierovú dohodu - necháva si väčší podiel zo ziskov z ropy, ktorá sa ťaží na juhu, Južanov využíva, berie ako druhotriednych občanov či kedysi otrokov, Chartúm nepomohol budovať školy, cesty, studne či nemocnice, ktoré tak veľmi potrebujú. Vláda v Chartúme mala podľa nich dosť času na to, aby dokázala, že jej na Juhu záleží, a ak sa o to aj teraz pokúša, je neskoro. Aj preto ju podozrievajú, že sa pokúša o destabilizáciu bezpečnostnej situácie v Južnom Sudáne, aby referendum mohla odložiť a pomáha vyzbrojovať skupiny, ktoré vyvolávajú boje medzi klanmi.

Pocit krivdy a odhodlanie mužov v rade starších sú tak silné, že v prípade odkladu referenda alebo iných komplikácií nebudú váhať a samostatnosť pôjdu brániť hoci aj so zbraňami v rukách. Ak Chartúm referendum odloží, Južný Sudán sa zjavne bude snažiť vyhlásiť samostatnosť aj bez hlasovania. V situácii, keď sa odkladá dohoda o definitívnom vytýčení presných hraníc, v okolí ktorých sú náleziská ropy, to však môže znamenať nový konflikt.

Konflikt sa však nebude týkať len staršinov, ktorí hovoria, že s vojnou majú svoje skúsenosti, ale aj mladých chlapcov, ktorí bez slova s vážnou tvárou sledujú rokovanie pod stromom, dievčat a žien, ktoré pumpujú vodu zo studne opodiaľ alebo náradím podobným motyke obrábajú políčka kukurice. Konflikt zasiahne rozrastajúcu sa školu, do ktorej chodí čoraz viac detí, ale i tých starších, ktorí cez vojnu nemali šancu na vzdelanie. Postihne aj tunajšiu kliniku, v ktorej pracujú aj lekári zo Slovenska a ktorá sa z vojnovej kliniky stala fungujúcou nemocnicou, kde sa zdravotníctvu zaúčajú miestni ľudia. Vývoj v krajine, ktorá mala zatiaľ len päť rokov mieru na pomalé naštartovanie svojho rozvoja, sa opäť zvráti. Opäť sa nič nebude stavať a investovať do poľnohospodárstva, vzdelania...

Zdržiavanie Chartúmu

Vláda v Chartúme má dva veľké dôvody, prečo sa na potenciálnu zmenu hraníc netešiť a vyhlásenie referenda zdržiavať. Prvým je ropa, zisk z ktorej tvorí podľa agentúry Reuters takmer polovicu rozpočtu vlády v Chartúme a odhadom 98% rozpočtu juhosudánskej autonómie. Ropa sa ťaží hlavne na juhu, ďalšie nové náleziská sú neďaleko zatiaľ nepresne vytýčených hraníc. Problém s ropou pri pokojnom riešení štátoprávneho usporiadania by teoreticky nemusel byť až taký zložitý. Ropa totiž prúdi do rafinérií na sever a exportuje sa cez Port Sudan na pobreží Červeného mora, takže vzájomná závislosť severu a juhu od ťažby a exportu ropy a slušná dohoda by podľa Reuters v tomto prípade mohli pomôcť predísť novému konfliktu. Teoreticky.

Chartúm má aj ďalší dôvod na obavy. Osamostatnenie sa Južného Sudánu by mohlo byť len začiatkom na ceste k rozpadu. Nasledovať by mohol Darfúr alebo ešte skôr federálne časti Južný Kordofan a Modrý Níl, ktoré v čase občianskej vojny stáli na strane juhu. Navyše zostáva tu špecifická pohraničná časť Abyei. Aj obyvatelia Abyei sa na základe mierovej dohody majú v paralelnom referende rozhodnúť, či si chcú ponechať svoj špecifický štatút v rámci severu alebo sa pričleniť k juhu. Referendu v Abeyi hrozí pritom ešte väčší odklad.

Možnosti riešení

Na to, aby došlo v Sudáne k „občianskemu rozvodu, a nie k občianskej vojne“, treba rokovania. Africká únia preto vytvorila špeciálny panel, v rámci ktorého zástupcovia oboch sudánskych strán pripravujú varianty riešení poreferendovej situácie. Panel navrhol štyri možnosti riešenia: 1. vznik dvoch nezávislých štátov bez vzájomných väzieb, 2. dva štáty s užším rámcom spolupráce, ktorý umožní napr. voľný pohyb osôb a tovarov, 3. konfederácia, 4. spoločný federálny štát a dôsledné plnenie mierovej dohody o náprave historických nerovností a nespravodlivosti, ktoré viedli k vojne.

Vzhľadom na túžbu po samostatnosti, ktorá je v ľuďoch v Južnom Sudáne a podporovala ju oficiálna juhosudánska administratíva, možnosť spoločného štátu vyzerá nepravdepodobne. V tejto situácii však hrozí najhorší variant vývoja - odklad referenda, jednostranné vyhlásenie samostatnosti Južného Sudánu a nový konflikt o hranice a ropu. Aj preto sa ako najmenej bolestivá zdá byť možnosť vytvorenia dvoch štátov - prinajmenšom na začiatku s užšími väzbami a spoluprácou. Sever a juh spája nielen ropa, ale aj vody Nílu a tiež problém státisícov utečencov z Južného Sudánu, ktorí žijú na severe a v susedných štátoch.

Administratíva v začiatkoch

Bez ohľadu na to ako rokovania dopadnú samostatnosť bude znamenať väčšie nároky aj na juhosudánsku vládu v Jube. Administratíva zatiaľ autonómneho štátu je však následkom dlhoročnej vojny krehká.

Pri prijatí na regionálnom zastúpení juhosudánskeho ministerstva školstva pre oblasť Lakes v Rumbeku nás generálny riaditeľ usadí do malej kancelárie s opadanou omietkou a jednoduchým vybavením. Dva stoly zakryté obrusmi s pár kôpkami papierov a kalendárom od UNICEF, jedna polica s niekoľkými učebnicami na ukážku, ventilátor a pár stoličiek. Nijaký počítač. Ten, ostatne, nemali ani colníci pri pasovej kontrole na rumbeckom letisku, kde pristávacia dráha podobne ako tunajšie cesty nemá asfalt.

Zástupca vlády vymenúva hlavné problémy miestneho školstva: chýbajú budovy – deti sa učia pod stromami, nie je dosť kvalifikovaných učiteľov, školských pomôcok, chýbajú financie - mesačný rozpočet na prevádzku škôl je skutočne biedny. Aj on si myslí, že Chartúm nedáva juhosudánskej vláde celý podiel zo ziskov z ropy. Na druhej strane dodáva, že najväčší balík z tých peňazí aj tak zostáva ropným spoločnostiam. Podľa neho, keď sa Južný Sudán osamostatní, vyjedná s ropnými firmami lepšie zmluvy. Čo ak s návrhmi nebudú súhlasiť? „Tak im povieme, aby ťažili ropu inde,“ uzatvára.

Aj chystané vyjednávanie nových zmlúv o ťažbe ropy naznačuje, že Južný Sudán môže uviaznuť v probléme, ktorý analytik Paul Collier nazval pascou nerastného bohatstva. Súvisí s ňou korupcia, menší tlak na vládnucu elitu na zodpovedné rozpočtové výdavky, či snaha o udržanie si moci za každú cenu. Pasci sa dá vyhnúť dodržiavaním transparentnosti pri výbere kontraktora, zverejňovaním uzatváraných zmlúv i výdavkov vlády.

Rozvojová pomoc

V krajine, kde veľká časť obyvateľov nevie čítať a písať a aj pri voľbách musia asistovať gramotní pomocníci ako učiteľ Michael v Agangrial, však spočiatku nemožno rátať s efektívnou verejnou kontrolou. Aj preto tu majú opodstatnenie vzdelávacie projekty slovenských mimovládnych organizácií (eRko, SAVIO). Miestni ľudia a administratíva si tiež cenia podporu prevádzkam vidieckych nemocníc a vysielanie lekárov (eRko, Vysoká školy sv. Alžbety, Trnavská univerzita). S príspevkom SlovakAid sa školia budúci technici, ktorí budú schopní starať sa o údržbu solárnych zariadení a studní (eRko), postavila sa vodovodná sieť v meste Nasir (ADRA), vybudoval sa mlyn a pekáreň (Nadácia Integra), atď. (Celkovo v r. 2004-2009 podľa Platformy mimovládnych rozvojových organizácii šlo do projektov v Sudáne pod značkou SlovakAid, ktoré prispievajú k plneniu rozvojových cieľov OSN, vyše 1,4 milióna eur).

Pomoc Južnému Sudánu poskytujú viacerí donori, OSN, Svetová banka, EÚ i USA. EÚ tento rok vyčlenila 150 miliónov eur z Európskeho rozvojového fondu na pomoc najmä v Južnom Sudáne, Darfúre a v oblastiach hraníc medzi severom a juhom. Sú to dodatočné financie k vyše miliarde eur, ktoré v Sudáne poskytla od roku 2003 na humanitárnu a rozvojovú pomoc. Ďalšie financie chce dať aj na prípravu referenda, na ktoré – ak dostane pozvanie – vyšle pozorovateľov.

USA v snahe predísť konfliktu ponúkli Chartúmu „mrkvu a bič“. Ak Chartúm nebude brániť referendu a dohode o sporných otázkach, USA mu poskytnú investície do rozvoja poľnohospodárstva, na ktorom Sudánu už roky záleží a neskôr do ďalších sektorov. Ak Chartúm ukončí konflikt v Darfúre, USA ponúkajú aj obnovu diplomatických vzťahov, odpustenie dlhu a zrušenie obchodných sankcií. V opačnom prípade okrem zbrojného embarga OSN navrhnú nové sankcie.

Chartúm hrozbu sankcií odmietol. Napriek tomu sa v septembri za rokovací stôl OSN o Sudáne s účasťou Africkej únie a Svetovej banky chystal zasadnúť aj americký prezident B. Obama. Zhoršovanie situácie v krajine, ktorú USA v roku 1993 zaradili na zoznam podporovateľov terorizmu, totiž ohrozí stabilitu a bezpečnosť nielen vo východnej Afrike.

Je vítané, že pri znižovaní počtu krajín slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci Sudán tento rok zostal medzi prioritami. Komplikácie v krajine by však nemali byť dôvodom, prečo od pomoci v Južnom Sudáne ustúpiť, skôr naopak.

Autor: Daniela Balážová

Článok vyšiel v časopise Zahraničná politika, ktorý vydava Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (RC SFPA, http://www.sfpa.sk )
http://www.zahranicnapolitika.sk/?id=1136&id=1107