Detskú kresbu skúmali psychológovia, ktorí sa snažili prostredníctvom nej pochopiť jej význam a diagnostické možnosti, pedagógovia, ktorí sa zaoberali otázkou, ako pomocou kresby podporiť rozvoj osobnosti, ale tiež umelci, pre ktorých bola detská kresba inšpiráciou.

Novú dimenziu dostala analýza kresby s poznaním, že podobne ako i ostatné správanie človeka podáva informácie o emocionálnom prežívaní, osobnosti a vzťahoch dieťaťa. V tejto súvislosti sa posledných šesťdesiat rokov v rámci psychologickej diagnostiky i psychoterapie (teda aj arteterapie ako súčasti expresívnych terapií využívanej v pestrej škále detskej klientely), rozvíja i diagnostika projektívna a jej neoddeliteľné súčasti - projektívne techniky.

V psychologickej literatúre sa termín projekcia udomácnil vďaka psychoanalýze. S. Freud ju popísal ako jeden z psychických obranných mechanizmov. Autorstvo termínu projektívne techniky je pripisované Lawrencovi K. Frankovi, ktorý verejne použil tento termín v roku 1939 a prirovnal ich k rőntgenovým lúčom.

Projektívne techniky definujú Hartl, Hartlová (2010) ako metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov odhaľujúcich emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby.

Projektívne metódy sú charakterizované nielen povahou podnetového materiálu, ale predovšetkým prístupom k interpretácii testových výsledkov. V projektívnych technikách ide o málo štruktúrovanú úlohu, ktorá umožňuje takmer neobmedzené množstvo odpovedí, globálny prístup k hodnoteniu osobnosti a zvyčajne účinnosť pri odhaľovaní skrytých, latentných alebo neuvedomovaných aspektov osobnosti.

Nevýhodou projektívnych metód je problematická validita a interpretácia, ktorá je často ovplyvnená osobnosťou administrátora, ďalej prácnosť pri vyhodnocovaní s dôrazom na čas, obsiahla teoretická príprava administrátora a jeho veľké skúsenosti s používaním príslušnej projektívnej metódy.

V širokom arzenály projektívnych techník si svoje pevné miesto našla detská kresba.

Len čo dieťa vie zobrazovať formy a predmety, začína s nevedomým spredmetňovaním - projekciou osobných pocitov. Kreslenie je väčšinou pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, eliminuje sa pri nej strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť.

Zo všetkých prostriedkov, ktoré má psychológ k dispozícii na dôkladnejšie poznanie dieťaťa a skúmanie jeho osobnosti, predstavuje kreslenie najvhodnejší spôsob vyjadrovania, kresbou totiž dieťa „graficky rozpráva”, bez toho, aby do toho muselo nutne vstupovať hovorené slovo. Dieťa tu odhaľuje obsahy, o ktorých by sa mu inak nevypovedalo ľahko alebo preto, že sa mu ešte nedostáva slov. Obsahy mysle sú podobne ako v sne zastreté do podoby, ktorá ani jemu samému nie je zrejmá - používa obrazy a symboly, ktoré tlmia surovosť a naliehavosť obsahov prežívania (Davidová, 2001).

Vágnerová (podľa: Říčan, Krejčířová et al.) špecifikuje:

1. Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností. Na tento účel slúži predovšetkým pri predškolskom a mladšom školskom veku; v neskoršom veku túto diferenciačnú schopnosť stráca, pretože kresbové zručnosti dozreli.
2. V kresbe sa odrážajú aj niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa, predovšetkým emočne ladená kvalita sebahodnotenia, ale i napr. postoje k druhým ľuďom.

Obrázok je vyjadrením myšlienok, citov a snáh, v ktorých sa odrážajú psychické a iné procesy, odráža sa v nich úroveň senzomotoriky, vizomotorická koordinácia, temperament, emočné prežívanie a postoje dieťaťa k sebe a k iným ľuďom.

V tejto súvislosti sa využívajú predovšetkým tematické kresby ako je kresba ľudskej postavy alebo rodiny. Tak v súvislosti s projektívnymi metódami hovoríme o grafických projektívnych metódach, kam zaraďujeme Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné.

V roku 1926 F. Goodenoughová vytvorila Test kresby ľudskej postavy, pri ktorého koncipovaní vychádzala z predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov, ale i vzrušujúcej správnosti a presnosti, a tak sa môže používať a dodnes sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa.

Test v roku 1968 rozšíril a revidoval D. B. Harris, v českej verzii je známy Test kresby postavy Šturma, Vágnerová. V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Ale nakreslená postava môže reprezentovať aj prianie dieťaťa alebo osobu, ktorá mu je veľmi blízka. Preto je treba výsledky tejto metódy overiť následným rozhovorom s dieťaťom a použitím ďalších testových metód. Tento užitočný test sa využíva na spoznanie detskej osobnosti, keď máme podozrenie na rozumové, emočné či adaptačné deficity.

S kresbou rodiny ako projektívnou metódou sa v detskej psychologickej diagnostike stretávame výdatne od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Kresbu rodiny a jej modifikáciu kresbu začarovanej rodiny zaviedli Matějček spolu so Strobachovou (1981).

Túto námetovú kresbu odporúčajú u detí od šesť do dvanásť rokov, výnimočne mimo toto vekové pásmo. Predškolské deti nie sú tak kresliarsky vyspelé, aby mohli uspokojivo zobraziť svoje predstavy o rodine a pubertálne deti bývajú k svojim výkonom kritické, čo je závažná zábrana v ich voľnom kresbovom vyjadrovaní.

Kresbu rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Spôsob zobrazenia vlastnej rodiny vyjadruje jeho názory, postoje, pocity. Dieťa zobrazí svoju rodinu tak, ako sa mu javí z jeho subjektívneho pohľadu. V tejto kresbe prejaví minulé skúsenosti, ktoré dieťa ovplyvnili, prianie ako by budúcnosť mohla vyzerať (anticipáciu budúcnosti), kresba môže byť spracovaná tak, aby obsahovala všetky žiaduce zmeny, ktoré v realite nie je možné očakávať.

Kresbu rodiny je dôležité použiť ako podnet na rozhovor s dieťaťom a táto kresba má podstatnú informačnú hodnotu.

Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho publikovanie sa objavilo v roku 1957.

Test kresby začarovanej rodiny je veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí (dnes sa využíva aj symbolika rastlín a vecí). Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny hlavne u detí v školskom veku veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný. Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo.

Hlavná sila tejto metódy, zdôrazňujú Matějček a Stohbachová (1981), je v poňatí „kľúčových osôb“.

Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Otec je najčastejšie začarovaný na šelmu, potom na psa.

Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti (Langmeier, Krejčířová, 1998).

Pri posudzovaní emocionálnej percepcie v rodine je dôležité kombinovať kresbu rodiny s kresbou začarovanej rodiny, pretože kresba rodiny síce odokryje túto problematiku, ale symbolika zvierat lepšie na jednej strane zobrazí emocionálne vzťahy detí k rodičom a zároveň na druhej strane predstavuje hlbšie preniknutie k emocionálnej atmosfére v rodine, pretože umožňuje v po rozhovore klásť dieťaťu väčšie množstvo otázok.

Pri používaní projektívnych metód, resp. kresby ľudskej postavy, kresby rodiny a kresby začarovanej rodiny treba byť opatrný a je nutné používať ich výsledky ako orientačné. Obe testové metódy zlepšujú kontakt s detským klientom na uľahčenie verbalizácie.

Kresbové projektívne testy sa bežne používajú v klinickej praxi a je ich veľa. Nie je dôvod, prečo ponechať kresbové metódy na použitie výhradne pre psychológov. Naopak, je možné ich ozrejmiť i odborníkom v iných profesiách zaoberajúcimi sa citovými a sociálnymi väzbami detí, pretože empatický rozhovor s dieťaťom nie je len doménou psychológov, mal by ho byť schopný ktokoľvek, kto s dieťaťom prichádza do osobného kontaktu, hoci na krátky čas.

Kresbové metódy môže využiť sociálny pracovník ako prvotné zahĺbenie, aby sa mohol nad dieťaťom a jeho vzťahmi zamyslieť a konfrontovať ich s inými metódami a odborníkmi, aby mohol s dieťaťom nadviazať kontakt a otvoril komunikáciu s ním, vychádzajúc pritom z faktu, že obrázok napodobňuje skutočnosť tak, ako ju dieťa vníma, alebo by chcelo vnímať.

Sociálny pracovník si získané informácie musí prepojiť s klientovou aktuálnou osobnou situáciou z rozhovoru, príp. z ďalších diagnostických postupov. Do etiky práce sociálneho pracovníka patrí tiež pripravenosť primeraným spôsobom dieťaťu ponúknuť spätnú väzbu, zodpovedať prípadné otázky. Predpokladom je vzájomná spolupráca, dôvera a vysvetlenie, že skutočne nejde o test kresliarskych schopností.

Autor: PhDr. et Bc. Jaroslava Mihalovičová
Zoznam bibliografických odkazov:

Davidová, R. : Kresba jako nástroj poznání dítěte. Praha: Portál 2001, 205 s.
Hartl, P. – Hartlová, H.: Velký psychologický slovník. Praha: Portál 2010, 797 s.
Langmeier, J. – Krejčířová, D.: Vývojová psychologie. 3. přepracované a doplnené vydání. Praha: Grada Publishing 1998, 344 s.
Vágnerová, M.: Vývojová psychologie. Praha: Karolinum, nakladatelství Univerzity Karlovi, 1999, 353 s.
Matějček, Z. – Strohbachová, I.: Kresba začarované rodiny. In: Československá psychologie, roč. 25, 1981, č. 4, s. 316 – 325
Šturma, J. – Vágnerová, M.: Kresba ľudskej postavy. Bratislava: Psychodiagnostické a didaktické testy, n. p. 1982
Vybíral, Z. – Roubal, J.: Současná psychoterapie. Praha: Portál 2011, 744 s.