People and factors which assist to resocialization of posttraumatic wheelchair man

Abstrakt: Jednou z modifikačných foriem sociálnej práce je šport a jeho telovýchovný proces. Kódex etiky športu, prístup trénera a osobného asistenta k športovcovi s telesným postihnutím vytvárajú prostredie, v ktorom môže dôjsť k sebarealizácii človeka, k zlepšovaniu jeho imidžu, dosahovaniu osobných cieľov, sebapoznávaniu a vytváraniu sociálnych väzieb. Na vzorke 77 ľudí so zdravotným postihnutím sme sledovali motívy k športu, názor športujúcich na funkciu športu a podiel pomoci zdravých osôb na socializácii.
Zistili sme, že u respondentov dominovala možnosť sebarealizácie (35%) a zlepšenia zdravotného stavu (26%). Športovú činnosť vnímajú ako zmysluplné využitie voľného času (29%) a pre možnosť sociálneho kontaktu (25%). Priatelia im pomáhajú najviac a to najmä v psychickej podpore pri športovaní (37% respondentov).
Kľúčové slová: Sociálna práca, etika v športe, motívy k športu, ľudia s telesným postihnutím, vozíčkar.

Abstract: We can consider sport or physical training process as a one of modifying forms of social training. Factors such as the code of sport ethics, the approach of trainer and personal assistant to disabled athlete, create the environment for self-realization and self-knowledge of oneself, for improving his/her image, for achieving personal goals and creating the social ties. On a sample of 77 disabled people we monitor the motives for sport, the opinion to function of sport and also how the healthy people share the help for socialization. We found out, that in case of 35 % of respondents dominate the self-realization and improving the health state (26 %). 29 % perceive the sport activity as a meaningful usage of leisure time and for 25 % it is the possibility for social contact. Friends of 37 % of respondents help them the most, mainly in psychological support.
Key words: Social training, sport ethics, motives for sport, physically disabled people, wheelchair man.

Úvod

Problematika zdravotného postihnutia nie je v súčasnosti len inštitucionálne, ale aj pojmologicky veľmi fragmentovaná. Potvrdzuje to aj množstvo odborných, často účelovo definovaných pojmov, vlastných jednotlivým oblastiam záujmu. Snáď najväčšia variabilita sa týka práve oblasti sociálnej práce, reflektujúc rôznorodosť a zložitú usporiadanosť systému sociálnej práce. Samostatný spôsob života je aj pre človeka so zdravotným postihnutím procesom vedomého sebazdokonaľovania, zvyšovania sebadôvery a emancipácie. Tento proces umožňuje mnohým občanom dosiahnuť rovnaké možnosti a plnú účasť vo viacerých oblastiach života spoločnosti, avšak na druhej strane občania so zdravotným postihnutím musia byť schopní tento proces individuálne a kolektívne kontrolovať s využitím demokratických, humanistických princípov a na základe rovnoprávnosti.

Okrem zabezpečenia základných ľudských potrieb dôležitou výzvou pre nich je šport a pravidelná tréningová práca. Môžeme konštatovať, že aktívne športujúcich občanov so zdravotným postihnutím (niektorí nemôžu alebo nechcú) je stále viac. Táto aktivita vyrastá z pochopenia, presvedčenia o ich individuálnom a sociálnom konaní, je výsledkom sociálnej práce ako aj vedomej aktivity človeka. Pretože vylúčenie zo spoločnosti sprevádza vždy depresia, ktorá narušuje ich životnú pohodu. Napriek častým domnienkam verejnosti, že ľudia so zdravotným postihnutím nemôžu mať kvalitný život ako intaktný občania, sa ukázalo, že tí čo sa socializovali a zapojili do športového tréningu dokazujú svoj optimizmus, toleranciu a zmysel života (Bardiovský, Labudová, 2010).

Rozbor problematiky

Už v roku 2003 v rámci Európskeho roku ľudí so zdravotným postihnutím sa okrem iných preferencií v starostlivosti zdôraznila potreba vytvorenia akčného plánu pre ich úplnú sociálnu integráciu (Schieder, 2010). Takáto politická deklarácia sa schválila v Malage a položila základy boja proti diskriminácii na základe zdravotného postihnutia (Le Poittevin, 2003) a tiež posunom vpred bolo vytvorenie Európskej sociálnej charty. Sústavne je venovaná pozornosť sociálnej inklúzii aj v Európskej komisii pre vzdelanie a kultúru, kde sa stáva inklúzia v športe a prostredníctvom športu jednou z priorít (Summary report, 2010).

Foldesi (1998) uvádza, že proces socializácie zahŕňa v sebe viacero faktorov ako je primárna socializácia, desocializácia, resocializácia a averzná socializácia. Sociálna práca v športe vychádza z osobných údajov klienta (telesná, psychická a sociálno-psychická dimenzia), jeho sociálnych pomerov (rodina, priatelia, škola, komunita, masmédia) a socializačnej situácie (trieda, športový klub, sociálny podporný systém a pod.).

Sociálna práca rešpektuje zásadu sebavyjadrovania klienta, komunikácie, kritickej analýzy reality a smeruje k formovaniu zmyslu pre zodpovednosť za vlastný rozvoj, k osvojovaniu si morálneho kódexu a sociálneho správania, čo klient dobrovoľne prijíma (Bunčák, 2006). V etických kódexoch sa akcentuje to, čo by malo byť, avšak každodenná prax presviedča aj o iných prejavoch. Sociálne správanie má širokú škálu prejavu od vykorisťovania danej osoby až po výrazné obetavé správanie voči tejto osobe (Bujnová, 2006). Odborná činnosť, ktorá tvorí podstatu sociálnej práce je zameraná na aktívne ovplyvňovanie a riešenie primárnych asociálnych problémov. Jej cieľom je úspešná socializácia až inklúzia, dosahovanie prijateľného vzťahu medzi sociálnym prostredím a neadaptovanými osobami (Labáth, 1995). Vytváranie a prejav súdržnosti v sociálnej skupine je akási neviditeľná väzba, ktorá sa vytvára uplatňovaním noriem a hodnôt, duchom solidarity, kooperáciou pre prácu v skupine a pre skupinu (Auger, Boucharlat, 2005). Jednotlivec má tendenciu vyhľadávať tých, ktorí sú blízki jeho mysleniu a konaniu (Plamínek, 2004). Naopak, človek má strach, ktorý sa prejavuje v 3 podobách (Beck, 2004): sociálnu neistotu, ohrozenie zdravia a života a stratu viery v pokrok a bezpečnosť.

Ak do oblasti cieľov sociálnej práce patrí vyhľadávanie znevýhodnených ľudí, prevencia sociálnych problémov, zabezpečenie pomoci, tak tieto aspekty spĺňa šport. Preto môžeme za špecifické sociálne prostredie považovať aj športovú skupinu, resp. prostredie prebiehajúceho športového tréningu. Jeho morálne hľadiská sú neodmysliteľnou súčasťou všetkých športových činností, podobne ako akceptácia športovej etiky vo výchove a víťazstve. Aj keď sa prostredníctvom športu realizuje úspešne sociálna práca, musíme súhlasiť s Leškom (2005), že často na úrovni vrcholového športu sa porušujú etické princípy a dochádza k prehlbovaniu sociálnych rozdielov. Pre rekreačný šport a najmä v rámci telovýchovného procesu v školách sa dôslednejšie žiada zachovávanie etických zásad. Preto boli napr. v školstve spracované určité pokyny pre učiteľa a žiaka a Jonášková (2006) medzi inými uvádza snahu o vzájomné riešenie situácií, konsenzus a vytváranie takého prostredia, ktoré môže prispieť k rozumnej diskusii, smerujúcej k všeobecnému súhlasu účastníkov.

Kódex športovej etiky (2004) zdôrazňuje podporu fair play zo strany športujúceho či spoločnosti. Každá kultúra má svoju sociomravnú akceptovateľnosť, pričom morálny fenomén nie je možné vtesnať do žiadnych štandardov ako výkonové normy. Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že minimálny etický kódex neznamená minimálnu morálku (Žilínek, 2004). Priateľstvo, rešpektovanie iných, zachovávanie športového ducha a morálne myslenie či správanie podporené športovou činnosťou sa prejavujú v sebarealizácii, sebapoznávaní, v sociálnej interakcii, či v osobnom úspechu. Športový tréningový proces podporuje výkon k tolerancii, ktorý sa prejavuje vytváraním vzťahov medzi trénerom a športovcom, medzi športovcami navzájom, mal by podporiť elimináciu násilia a viesť k výchove mravne dokonalého človeka (Jonášková, 2004).

Biela kniha o športe (2007) zdôrazňuje, že v športe by sa mal vyhradiť priestor tak, aby mohol byť v ňom rešpektovaný a podporovaný etický kódex, ako aj solidarita, aspekty ktoré sú nevyhnutné na zachovanie sociálnej úlohy športu. V kontakte pri práci so športovcami so zdravotným postihnutím sa často môžeme stretnúť s tzv. paradoxom zdravotného postihnutia. Jeho podstatu vystihuje nepriama otázka: “Ako môžu mať občania s dlhodobými až trvalými poruchami zdravia dobrú alebo dokonca vysokú kvalitu života, ak pre vonkajšieho pozorovateľa žijú v neprimeraných životných podmienkach?” (Repková a kol.,2003). Paradox zdravotného postihnutia sa prejavuje tak, že aj napriek skutočnosti, že občania so zdravotným postihnutím majú síce vážne obmedzenia pri realizácii bežných denných činností a plnení úloh, sú neraz vystavení aj diskriminácii, ale sami hovoria, že majú dobrú kvalitu života. Druhá podoba paradoxu zdravotného postihnutia spočíva v horších očakávaniach odborníkov a okolia na kvalitu života ľudí so zdravotným postihnutím a ich vlastným vnímaním a hodnotením.

V sociálnej práci ide o riešenie primárnych sociálnych problémov jednotlivca a jej interakčná orientácia je priamo v teréne, teda aj v športovej organizácii. Športovec so zdravotným postihnutím sa postupne prispôsobuje na zvládanie športového zaťaženia. Ak príjme vzniknutú skutočnosť, je tolerantný, prispôsobivý, ale aj primerane sebavedomý, adekvátne sa vyrovnáva s nárokmi, ktoré sú na neho kladené (Hartl, Hartlová, 2004). Bujnová (2006) uvádza, že spravodlivosť je najdôležitejšia mravná cnosť v spolunažívaní ľudí a je sprievodným javom slobody. Športová súťaž býva spravodlivou a jej výsledok je odrazom poctivého, uvedomelého tréningového procesu športovca. Ľudia so zdravotným postihnutím si často nevedia predstaviť silu, ktorú môžu dosiahnuť tým, že sa socializovali (Gončová, 2006).

Morálna dimenzia v súčasnom vnímaní života vo vzťahu k sociálnej práci mala by mať posun od egocentrizmu k allocentrizmu, od egoistického k prosociálnemu a altruistickému správaniu (Žilínek, 2006). Človek sa otvára inému človeku, zrieka sa svojho blaha v prospech dobra pre iného. Takto by sme mohli aj charakterizovať prácu osobného asistenta, ktorý dokáže vytvoriť vhodné podmienky pre vozíčkara nielen v domácom živote, ale aj mimo vo vzdelávacej či športovej oblasti, podporovať jeho pozíciu ako užívateľa sociálnej situácie (Repková, 2002). Tieto atribúty sa prejavia najmä pri vyhľadávaní zmysluplnej činnosti, do ktorej rozhodne patrí šport a športový tréning.

Cieľ a metodika

Cieľom prezentácie je poukázať na vybrané aspekty sociálnej práce v športe. Využívame k tomu niektoré výsledky výskumu, úlohou ktorého bolo zistiť subjektívny názor občanov so zdravotným postihnutím na motiváciu k športu, na funkciu vytvoreného sociálneho kontaktu v športe a zhodnotiť faktory ich sebarealizácie. Vychádzali sme z poznatku, že v súčasných podmienkach života našej spoločnosti sú spomínané úlohy v športe realizovateľné a že dominanciu bude zohrávať sociálny aspekt športu a možnosť sebarealizácie respondentov. Z vybraných otázok realizovaného anonymného dotazníka sme koncentrovali pozornosť na:

• zhodnotenie základného motívu k vykonávaniu športovej činnosti respondentov,
• na posúdenie aspektov, ktoré znamenali rozhodnutie pre šport,
• na prezentáciu subjektov, ktoré sa najviac pričinili o ich športovú činnosť,
• na zhodnotenie vnímania športovej činnosti, ktorú vykonávajú.

Výskumný súbor tvorilo 77 odpovedajúcich respondentov, z čoho bolo 50 mužov a 27 žien od 10 - 46 rokov. Respondenti boli prevažne z domovov sociálnych služieb a z pohľadu poruchy zdravia sme zistili, že bolo 40 ľudí s vrodeným telesným postihnutím (obr. 1), 20 respondenti boli po úraze, 6 po chorobe a 11 ľudí malo iné zdravotné postihnutie (zrakové, sluchové, mentálne).

Obr. 1 Charakteristika respondentov sledovaného súboru
Výsledky a diskusia

Z doterajšej odbornej praxe je známe, že k úspešnej sociálnej práci vo vzťahu k športovej činnosti sú potrebné okrem pohybových predpokladov aj psychické a sociálno-psychické faktory. Z vyhodnotenia odpovedí sledovaných respondentov sme zistili, že motívom k zapojeniu sa do športovej činnosti bol v 49% fakt, že respondenti považovali za vhodné so svojím zdravotným stavom vykonávať šport. Aj keď dominanciou nebol sociálny aspekt športovania (iba 5% respondentov), šport patril pre nich medzi zaujímavé činnosti (38%) a bol vybraný aj na základe príkladu inej osoby (obr. 2).

Obr. 2 Hlavné motívy k výberu športovej činnosti

Ako sme zistili, významným krokom k športu bude sebavedomie a pozitívna, či objektívna informácia o svojom zdravotnom stave. Nie tak ako sa nám stalo, keď sme boli osobne po úraze konfrontovaní s prístupom posudkového lekára - odborníka pri riešení svojho ďalšieho vzdelávania, odborného rastu a sebarealizácie. Slová nemenovaného odborníka určite nemôžeme považovať za etické: „…Čo chcete, veď nemáte rakovinu!” Takýto prístup neposúva človeka v posttraumatickom stave do roviny spoločenskej, ale smeruje k psychickej likvidácii telesne postihnutého až do sociálnej smrti. Takým prístupom je generalizovaná neschopnosť človeka so zdravotným znevýhodnením, avšak je potrebné vidieť vždy profil a osobnosť konkrétneho človeka s jeho vedomosťami, schopnosťami, zručnosťami, vôľou, snahou aj možnosťami.

Ale športovú činnosť vnímajú ľudia so zdravotným postihnutím ako možnosť spoločenského a sociálneho kontaktu, udržiavania optimálneho stavu zdravia, ale hlavne zmysluplného využitia voľného času. Prekonávaním viacerých prekážok sa vžívajú do role významných a úspešných paralympionikov, zažívajú nové výnimočné športové zážitkové sféry, ale aj sféru emocionality, zdravia, súťaživosti, socializácie. Na otázku: „Prečo ste sa rozhodli pre daný šport“, sme získali v 35% odpoveď pre možnosť sebarealizácie a v 26% odpovedí zaznela možnosť zlepšenia zdravotného stavu (obr. 3). Ale aj priateľstvo, relaxácia, nová inšpirácia boli podnetmi na športovú činnosť. Človek po získaných informáciách o svojich zdravotných problémoch, zhodnotení dôsledkov úrazu často sa správa iracionálne. Z osobného prežitia viem takéto pocity zhodnotiť a máloktorý človek sa k poúrazovému úseku svojho života vracia rád vo svojich spomienkach. Človek na invalidnom vozíku, pokiaľ chce existovať, presadiť sa, borí sa s vysokými nárokmi spoločnosti. Ukázalo sa, že pohybová aktivita plní v tomto významnú funkciu. Hýbe sa telo, hýbe sa i myseľ. Zanedbávaním fyzickej aktivity a nedostatočným zaťažením sa jednotlivec degeneruje aj psychicky.

Obr. 3 Motívy k výberu športovej činnosti respondentov

V súvislosti s týmito motívmi sme súčasne vyhodnotili názor respondentov ku vnímaniu športovej činnosti (obr. 4). Výsledkom dobrej sociálnej práce v športovej praxi je postupná zmena vzťahu človeka ku človeku. Prejavom je vzájomné porozumenie, pomoc, aj prinášanie obete, sociálne prežívania či spolužitie. V podobnom význame vnímajú funkciu športu športovci s telesným postihnutím. Až 29% respondentov vidí v športe zmysluplné využitie voľného času a pre ďalších 25% to je možnosť spoločenského a sociálneho kontaktu, 20% respondentov vidí v športe možnosť sebarealizácie s pocitom víťazstva.

Obr. 4 Vnímanie funkcií športovej činnosti respondentmi

Aj keď sa pomoc pri športovej činnosti rozdelila na rôzne subjekty, respondenti sa vyjadrili, že ich najbližší sú tí, ktorí stáli pri nich i stoja naďalej (obr. 5). Ľudsky, eticky, morálne, profesionálne je „povinnosť najbližších byť aj po úraze pri športovcovi”. Pri a po tréningoch, zápasoch, súťažiach, výhrach aj prehrách tréner, osobný asistent, priateľ pozná svojho človeka, ako znáša/l bolesť, úraz, prehru, stres, utrpenie, záťaž, výhru, radosť, zábavu, lásku, odmenu, peniaze, pôžitky. So zraneným športovcom sú títo ďalej spätí odborne, psychicky aj spirituálne, ľudsky. Do veľkej miery vedia predvídať reakciu traumatizovaného športovca. Ťažko traumatizovaný človek potrebuje sociálnu podporu, nádej, oporu. V posttraumatickom stave bezpochyby platí: minulosť stratená, prítomnosť žiadna, budúcnosť neistá. Človek potrebuje nádej. Samozrejme po úraze (vážnom úraze) najbližší (intaktní) ľudia ťažko hľadajú a nachádzajú nejaké vhodné slová (vážny úraz a jeho trvalé následky nie sú v skúsenosti bežného človeka alebo jeho rodiny obsiahnuté). Tréner je určite v emocionálne “ľahšej” pozícii ako najbližšia rodina, priateľ/ka (u najbližších sú silné emócie, ktoré ovplyvňujú racionálne myslenie, správanie, konanie). Pomôže aj záujem o jednotlivca, dokonca tento je žiaduci, dôležitý, potrebný, nevyhnutný. Už „iba prítomnosť pri zranenom (aj v nemocnici) dáva postihnutému pocit koexistencie, spolupatričnosti a súdržnosti.

Obr. 5 Subjekty podporujúce aktivitu v športe

Táto podpora je koncentrovaná najmä na psychickú podporu a spoluúčasť na športových podujatiach (obr. 6). Sme presvedčení, že vďaka našej odbornej práci sa ľudia dozvedia, do istej miery presvedčia, že: svojou aktivitou, pracovitosťou, vôľou, chcením, vzdelávaním sa, športovaním dokáže človek – vozíčkar žiť plnohodnotne a zmysluplne.

Obr. 6 Zameranie pomoci pri športujúcich respondentoch
Záver

Uvedomujeme si, že úroveň resocializácie občanov so zdravotným postihnutím vychádza z úrovne vytvorených vzťahov s intaktnými športovcami, ktoré by sa mali formovať od útleho veku v rodinách, školách a v celej spoločnosti. Od procesu resocializácie závisí, v akej miere spoločnosť sprostredkuje a umožní prístup ku vzdelaniu, existujúcej kultúre, výdobytkom vedy a skúsenostiam ľudstva všetkým ľuďom so zdravotným postihnutím. Práve zásluhou procesu (re)socializácie môžu i vozíčkari zvnútorniť a prijať za vlastné kultúrne normy, tradície, i všetko to, čo je pre nich a aj spoločnosť hodnotné. K tomu je vhodné využiť sociálnu funkciu športu a najmä záujem postihnutých o šport. Takto rozvíjať ich sebarealizáciu a vytvárať príležitosť pre rozširovanie spoločenských a sociálnych kontaktov.
Ľudský organizmus bol v evolúcii modelovaný k fyzickej námahe a ku prekonávaniu záťaže. Spôsob života v modernej civilizácii je pohodlnejší, v telesnej aktivite je menej náročný. Ľudia s telesným postihnutím, na invalidných vozíčkoch, nemôžu osobnou nečinnosťou dopustiť slabnutie a svoju individuálnu degeneráciu. Akákoľvek pohybová aktivita je pre nich nesmierne prospešná, užitočná, dôležitá.

Autori:PhDr. Miloslav BARDIOVSKÝ, prof. PhDr. Jela Labudová, PhD.
Zoznam bibliografických odkazov
[1] AUGER, M., Th., BOUCHARLAT, Ch. 2005. Učitel a problémový žák. Stratégie prořešení problému s kázní a učením. Praha : Portál, 2005.
[2] BARDIOVSKÝ, M., LABUDOVÁ, J. 2010. Vnímanie zmyslu života u športujúcich
vozíčkarov. In Telesná výchova & Šport. 2010, ročník XX. Číslo 3, strana 9 – 13.
[3] Biela kniha o športe. 2007. Belgicko : Európska komisia, 2007, 38 s. ISBN 978-92-79-06563-7.
[4] BECK, U. 2004. Riziková společnost. Na cestě k jiné modernitě. Praha : Slon, 2004.
[5] BUJNOVÁ, H. 2006. Altruizmus v dnešnej spoločnosti. In OBORNÝ, J. Altruizmus a egoizmus v súčasnej spoločnosti. Zborník referátov z vedeckej konferencie „Občan a občianstvo.“ Bratislava : UK FTVŠ, 2006, s. 18-21.
[6] BUNČÁK, J. 2006. Sociológia výchovy. Rozšírené syllaby. Bratislava : UK, [2006]. Dostupný z http://www.fphil.uniba.sk/informacie.
[7] Európska charta o športe. Odporúčanie č. R(92)13 Rev. Brusel : Výbor ministrov
členských krajín EU, 1992.
[8] FOLDESI, G.S. 1998. Active Socialization, Prevention, Mass Media. Barcelona : Proceedings, 1998.
[9] GONČOVÁ, M.: Individualizácia a nový svetový poriadok ako súčasť globalizovaných
procesov. In: OBORNÝ, J. Altruizmus a egoizmus v súčasnej spoločnosti.
Zborník referátov z vedeckej konferencie „Občan a občianstvo.“ Bratislava : UK FTVŠ, 2006, s. 47 – 53.
[10] HARTL, P., HARTLOVÁ, H. 2004. Psychologický slovník. Praha : Portál, 2004.
[11] JONÁŠKOVÁ, G. 2004. Výchova v duchu multikulturality a tolerancie. In OBORNÝ, J. – MARUŠINEC, M.: Perspektívy výchovy k občianstvu po vstupe Slovenskej republiky do
Európskej únie. Bratislava : FTVŠ UK, 2004. s. 50 – 53.
[12] JONÁŠKOVÁ, G. 2006. Výchova v intenciách utvárania kultúrnych medziľudských vzťahov. In: OBORNÝ, J. Altruizmus a egoizmus v súčasnej spoločnosti. Zborník referátov z vedeckej konferencie „Občan a občianstvo.“ Bratislava : UK FTVŠ, 2006, s. 74-77.
[13] Kódex športovej etiky. 1992. In: Európska charta o športe. Príloha a odporúčanie č. R(92)14 Rev. Brusel : Výbor ministrov členských krajín EU, 1992.
[14] LABÁTH, V. 1995. Sociálna práca. In: Špeciálna pedagogika. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava : SPN, 1995, s. 205 – 206.
[15] Le POITTEVIN, G.P. 2003. Integration of people with disabilities. In Social Cohesion Development Division DG III, Social Cohesion. Special issue No 3/May 2003.
[16] LEŠKA, D. 2005. Sociológia športu. Bratislava : ICM Agency, 2005, s. 13.
[17] PLAMÍNEK, J. 2004. Seběřízení. Praktický atlas managementu cílu, času a stresu. Praha : Grada Publishing, a.s, 2004.
[18] REPKOVÁ, K. 2002. Habilitačná práca. Bratislava : 2002
[19] SCHIEDER, P. 2010. Európsky rok ľudí so zdravotným postihnutím by sa nemal obmedziť len na Európsku úniu. Bratislava : [2010]. [cit. 2010-05-18]. Dostupný z http://www.radaeuropy.sk.
[20] Summary report. 2010. European commission Education and Culture, EU working Group „Social inclusion and Equel Opportunities in Sport, 2010.
[21] ŽILÍNEK, M. 2004. Eticko-hodnotový fenomén v multidimenzionálnej spoločnosti. In:
OBORNÝ, J., MARUŠINEC, M.: Perspektívy výchovy k občianstvu po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie. Bratislava : FTVŠ UK, 2004. s, 50 – 53.
[22] ŽILÍNEK, M. 2006. Cnosť ako morálny fenomén v personálnej a sociálnej pozícii. In: OBORNÝ, J.: Altruizmus a egoizmus v súčasnej spoločnosti. Zborník referátov z vedeckej konferencie „Občan a občianstvo.“ Bratislava : UK FTVŠ, 2006, s. 186 – 191.

__________________________________________

Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.