Rodinné pozadie strachu dieťaťa zo školy. Ukážka Techniky transformácie negatívneho prežívania na pozitívne

júl 15 2019

Family Background of Child's Fear of School. Technique of Transformation of Negative Experiences into Positive.

Abstrakt: Článok poskytuje teoretický i praktický náčrt psychoterapeutickej práce, realizovanej „Technikou transformácie negatívneho prežívania na pozitívne“ (TTNPP), aplikovanej v konkrétnom prípade u 13-ročnej dospievajúcej klientky. Kedže išlo o dieťa trpiace silným strachom zo školy, v článku sa zamýšľame aj o vplyve rodiča na dieťa, v danom prípade rodiča s extrémne vysokými nárokmi na školskú výkonnosť.
Kľúčové slová: výchova v rodine; strach zo školy; psychodynamická psychoterapia; technika transformácie negatívneho prežívania na pozitívne; prípadová štúdia;

Abstract: The article provides both theoretical and practical outline of psychotherapeutic work implemented by the "Technique of Transformation of Negative Experiences into Positive", applied in a particular case of a 13-year-old client. Since the child was suffering from a strong fear of school, in this article we also study the parent-to-child influence as the parent in this case was extremely demanding and result oriented.
Key words: the family education; fear from the school; psychodynamic psychotherapy; the technique of transformation of negative experiences into positive; case study;

Foto: Peter Senko (2018)Foto: Peter Senko (2018)

Z nášho hľadiska to najdôležitejšie, čo môžu rodičia svojim deťom poskytnúť, je dať im:

  1. dostatok lásky,
  2. vedomie spolupatričnosti s ľuďmi a s prírodou a
  3. ukázať im cestu, ako môžu optimálne riešiť každodenné úlohy, spojené s bežným životom (Derková, 2018).

Takto definovaný cieľ výchovy je v určitom rozpore s výkonovo orientovaným modelom, ktorý v súčasnosti uplatňuje pomerne veľa rodičov. Ich cieľom je dosiahnutie osobného a profesionálneho úspechu dieťaťa, súvisiace s presvedčením, že dôraz na excelentný výkon je nevyhnutný, zodpovedajúci dnešnej konkurenčnej, súťaživej dobe. Výkonový model výchovy poskytuje síce intelektuálne obohacujúce prostredie, avšak emocionálne je málo „výživný“. Dieťa je zriedkakedy pozitívne oceňované, na druhej strane všetky jeho zlyhania si rodičia všímajú, kritizujú a trestajú. Existuje iba malý priestor na slobodné rozhodovanie sa dieťaťa. Výber športových, umeleckých a jazykových krúžkov sa neriadi ani tak jeho záujmom, ako skôr záujmom rodiča a presvedčením o tom, v čom jeho dieťa má - alebo dokonca musí - vynikať. Škola a voľnočasové aktivity vypĺňajú celý priestor dňa a zároveň sú prísne hodnotené. Čím extrémnejšia je výchova, v ktorej dominuje primálo prejavov lásky, nízka akceptácia dieťaťa, vysoké požiadavky spolu s kritikou jeho „nedokonalostí“, tým častejšie sa prejavujú negatívne následky. Jedným z nich je aj strach dieťaťa zo školy, pocit viny, zlyhania a strach z neúspechu.

V tejto štúdii sa pokúsime čitateľovi sprostredkovať ukážku psychoterapeutickej práce s dieťaťom, majúcim extrémny strach zo skúšania v škole. Na riešenie problému sme použili Techniku transformácie negatívneho prežívania na pozitívne (TTNPP), s ktorou pracujeme už dlhšiu dobu a máme s ňou veľmi dobré skúsenosti. Jej princípy sme stručne publikovali aj v monografii Nové výzvy v psychológii (Prevendárová a kol., 2017).

Pokiaľ chceme tu prezentovaný postup zaradiť do nejakého už známeho systému, jeho základ tvorí hlbinná psychodynamicky orientovaná psychoterapia, no inšpirovaný je aj kognitívnymi terapiami (Prochaska-Norcross, 1999) a racionálne-emocionálnou terapiou Alberta Ellisa (Ellis, A.-Dryden, W., 2007). Klientov vedieme k emocionálnej abreakcii, ktorú považujeme za podstatný činiteľ uzdravenia. Rovnako však obraciame pozornosť aj ku zmene ich myšlienok a presvedčení. Podobne ako Ellis (2007) sa neraz u klientov stretávame s iracionálnym presvedčením, že ľudská hodnota závisí od toho, nakoľko je človek v živote úspešný. Ďalším negatívnym presvedčením je, že ľudia by sa k nám mali správať podľa nášho očakávania. Nenaplnenie týchto očakávaní je veľmi frustrujúce a obvykle vyvoláva hnev a skľúčenosť.

Terapeutický proces, ktorého základom je TTNPP je pomerne rýchly. Ide o krátku terapiu v rozmedzí od 3 do 5 sedení, v závislosti od riešenej problematiky. Klienti zvyčajne zaznamenávajú emocionálnu úľavu už počas prvého terapeutického sedenia a po určitej dobe sú schopní používať daný pracovný postup aj sami, bez odbornej asistencie. Preto považujeme tento spôsob pomoci za významný nástroj v prevencii duševných porúch a cestu k osobnostnému rozvoju, vhodnú najmä pre dospelých klientov. Pozitívne skúsenosti s technikou máme aj u dospievajúcich detí, ako naznačuje tento príspevok. U mladších detí používame skôr postupy hrovej terapie, kombinované s rodinnou terapiou. Cieľom je zlepšiť vzťah medzi rodičom a dieťaťom a pomôcť jednotlivým členom rodiny vytvoriť akceptujúce prostredie, v ktorom môžu naplno vyjadrovať svoje myšlienky, pocity a úspešne riešiť problémy.

Bez ohľadu na to, či pracujeme s dieťaťom alebo s dospelým, v prvom kontakte považujeme za dôležité najmä budovanie vzťahu s klientom. Téma úvodného rozhovoru sa vždy odvíja od jeho/jej aktuálnych potrieb a záujmov. Rozhovor je vedený v priateľskom, rešpektujúcom duchu. Snažíme sa prijať človeka takého aký je, akceptovať jeho pocity, emócie, minulosť a z toho vyplývajúce konanie a správanie. Počas terapie nehodnotíme klientovo správanie, skôr ho podporujeme v sebaobjavovaní a vyjadrovaní. Pokiaľ je vnútorne pripravený na zmenu, túži sa zbaviť nepríjemných myšlienok a emócií, môžeme začať so samotnou terapiou. Postup je nasledovný:

Najskôr začíname krátkym vysvetlením toho, čo sa bude diať. Klienta/ku vedieme k presnému identifikovaniu a formulovaniu tých negatívnych procesov, ktoré v ňom/ v nej aktuálne rezonujú. Tvorí z nich tzv. kľúčové vety. Tie sú zamerané na svoje negatívne emocionálne prežívanie, ale aj nepríjemné spomienky, predstavy, úsudky či presvedčenia... Kľúčová veta vo všeobecnosti znie: „Cítim sa tak a tak v tej a tej situácii“, alebo „Som presvedčený/-á, že...“, „Myslím si, že...“ (napr: ... „že ma nikto nemá rád“). Klient/ka svojím subjektívnym odhadom kvantifikuje počiatočnú intenzitu zraňujúcich emócií a myšlienok podľa toho, ako veľmi mu/ jej prekážajú. Odhad môže byť percentách, prípadne na škále od 0 do 10 bodov, kde 10 predstavuje najvyššiu možnú hranicu. V ďalšej fáze klient/ka viackrát za sebou verbálne opakuje kľúčovú vetu, čo má zaujímavý efekt: Každým ďalším opakovaním sa znižuje intenzita obsiahnutej negatívnej emócie. Verbálne opakovanie kľúčovej vety umožňuje oddeliť seba, t.j. vedomého vnútorného pozorovateľa od týchto mentálnych a emocionálnych procesov a prestať sa s nimi stotožňovať. Klient/ka priebežne kontroluje a subjektívne hodnotí intenzitu zraňujúcich myšlienok a citov a vo chvíli, keď kľúčová veta stráca na svojej pravdivosti, pretože bola deaktivovaná, resp. demystifikovaná, nahrádza ju tzv. liečivou vetou. Za liečivé možno považovať výroky, ktoré obsahujú dôležité pozitívne posolstvo. Týkajú sa prijatia faktov, ktoré sa nedajú zmeniť, prijatia daného stavu, ako aj pochopenia súvislostí, tiež ocenenia, poďakovania či odpustenia sebe i druhým. Liečivé vety taktiež odporúčame verbalizovať opakovane, až kým sa dostatočne neukotvia v citovej a mentálnej rovine klienta/ky. Navodzujú stav emocionálnej harmónie a upevňujú novo nadobudnuté zdravé postoje a presvedčenia.

Prípadová štúdia

Na odporúčanie detského lekára navštívila našu psychoterapeutickú ambulanciu matka s 13-ročnou dcérou (7.ročník ZŠ), inak výbornou žiačkou, majúcou vynikajúce študijné výsledky počas celej školskej dochádzky. Dôvodom boli dlhšie trvajúce problémy dievčaťa, prejavujúce sa na fyzickej úrovni hnačkou, pocitom nevoľnosti, sťaženým dýchaním a poruchami spánku, ktoré sa zintenzívnili koncom školského roka a evidentne súviseli s jej strachom zo školy, najmä však so strachom pri skúšaní. Po vypočutí a krátkom anamnestickom rozhovore s matkou sme pokračovali individuálnou prácou s dcérou bez prítomnosti matky. V nasledujúcej kazuistike je zachytený postup terapeutického rozhovoru, vedeného na princípoch TTNPP.

Pozn.: KV- kľúčová veta, LV- liečivá veta

Klientka:
KV: „Mám strach, že pred tabuľou zabudnem to, čo som sa učila“. (8 z 10 b.)
KV: „Mám strach, že nebudem vedieť reagovať, keď dostanem zlú otázku“. (5 z 10 b.)
KV: „Mám strach, že pani učiteľka V. ma vysmeje“. (3 z 10 b.)

Terapeutka pomáha pri úvodnom hodnotení intenzity strachu a pýta sa: „Už sa ti to stalo?“
Klientka: „Nie... ale ona je taká prísnejšia“.
Terapeutka: „Stalo sa ti niekedy v minulosti pri iných učiteľoch/kách, že sa ti vysmiali, keď si niečo nevedela?“
Komentár: Skúmanie minulosti je vždy súčasťou nášho hlbinne psychodynamicky orientovaného prístupu.
Klientka (po chvíli premýšľania): „Áno, v 5. triede u pani učiteľky K. Odpovedala som pred tabuľou a dostala som dvojku, niečo som asi zabudla“.
Terapeutka: „Ona sa ti smiala?“
Klientka: „Nie, ale mama sa potom veľmi hnevala. Ona sa vždy pýta, čo som urobila zle, keď nemám jednotku“.
Komentár: Prebehol krátky rozhovor o tom, že dcéra sa bojí matkiných výčitiek za „zlé známky“, pod čím sa myslí aj dvojka. Mama býva nervózna, často kričí a dcére všeličo vyčíta, pričom jej snahu ani „dobré známky“ (jednotky) nekomentuje.

Nasledovala formulácia dvoch najväčších strachov a ich deaktivácia pomocou verbálneho opakovania. Počet opakovaní je pri jednotlivých formulkách rôzny (približne 8 – 10 opakovaní v priebehu niekoľkých minút). Podstatné je, aby terapeutka v spolupráci s klientkou dokázala rozoznávať a reflektovať klientkine pocity a ich intenzitu.
Klientka:
KV: „Bojím sa, že niečo zabudnem a učiteľka mi nedá dobrú známku“.
KV: „Bojím sa, že mama sa bude na mňa hnevať“.

Komentár: V priebehu deaktivácie pôvodnej emócie strachu sa z podvedomej vrstvy postupne vynárajú aj ďalšie, pred tým nereflektované emócie, ako je hnev a pocit nespravodlivosti.
Klientka:
KV: „Je to nespravodlivé, že mi K. dala zlú známku“.
KV: „Hnevám sa, že mi K. dala zlú známku“.
KV: „Hnevám sa, že neocenila, ako veľmi som sa to učila“.

Komentár: Nasleduje terapeutkou navrhnutá formulácia iracionálnych presvedčení, súvisiacich s učiteľkou i matkou zároveň. Klientka má možnosť uvedomiť si prepojenosť svojich myšlienok a pocitov s oboma osobami. Opakovaním týchto kľúčových viet napokon prirodzene a rýchlo dochádza k ich deaktivácii.
Klientka:
KV: „Je nespravodlivé, že som nebola dosť dobrá pre pani učiteľku K. a nie som dosť dobrá ani pre moju mamu“.
KV: „Veľmi ma bolí, že nemám pre nich hodnotu ako človek“.
Komentár: Všetky vynárajúce sa emócie alebo negatívne myšlienky je potrebné pomocou verbálneho opakovania deaktivovať. V danom prípade, po deaktivácii kľúčových viet zostala intenzita spracovávaných emócií v rozpätí od 0 - 3 bodov. Až potom bolo možné začať pracovať s liečivými vetami.

Komentár: Návrhy liečivých viet ponúkla najskôr terapeutka, avšak so súhlasom klientky po ich schválení. Liečivá veta je správne formulovaná vtedy, ak nevyvoláva žiaden odpor, ale naopak dáva zmysel a upokojuje.
Klientka:
LV: „Prijímam fakt, že pani učiteľka K. neocenila môj výkon tak, ako by som si priala“.
LV: „Prijímam fakt, že ani moja mama ma nevie oceniť“.
LV: „Vzdávam sa svojich očakávaní, že dospelí sú dokonalí“.

Komentár: Následne terapeutka nastoľuje tému otec. Z nastávajúceho rozhovoru vyplynie, že otec sa síce k „teroru“ nepridáva, no radšej mlčí, aby bol doma kľud. Terapeutka preto navrhuje emocionálne spracovanie aj tejto témy prostredníctvom kľúčových a liečivých viet.
Klientka:
KV: „Tati, je mi ľúto, že sa ma nikdy nezastaneš“. (9 z 10 bodov)
Komentár: V tomto prípade deaktivácia trvala trochu dlhšie a búrlivejšie, sprevádzaná silným plačom. Potom bolo možné nastoliť liečivú vetu.
Klientka:
LV: „Tati, odpúšťam ti, že sa ma nikdy nezastaneš“.

Komentár: Po spracovaní témy otec sa opäť vraciame ku matke. Kedže pôvodne negatívne emócie už boli deaktivované, hľadáme spolu s klientkou vhodnú liečivú vetu.
Klientka:
LV: „Mami, odpúšťam ti, že sa snažíš, aby som bola dokonalá, ale nejde ti to“.

Komentár: Po odstránení strachu spojeného s učiteľkou a mamou z rozhovoru vyplynula ešte potreba spracovať klientkin vzťah k sebe samej. Emócie viažuce sa k vlastnej osobe zostávajú niekedy dlho nereflektované, neuznané, avšak považujeme za nutné im taktiež venovať pozornosť.
Klientka:
KV: „ Hnevám sa na seba, že robím chyby a nie som dosť dobrá“. (8 z 10 b., po deaktivácii 0)

Interpretácia terapeutky: „Snažíš sa o dokonalosť rovnako ako tvoja mama, ale nejde ti to...“
Komentár: Terapeutka tentoraz obracia pozornosť na súvzťažnosti medzi klientkou a jej matkou. Potom navrhuje liečivé vety, ktoré dievča opakovaním upevňuje.
Klientka:
LV: „Dovolím si nebyť dokonalá“.
LV: “Som dobrá taká aká som“.

Záverečné zhodnotenie strachu zo skúšania a vizualizácia problémovej situácie

Terapeutka: „Zatvor si oči a predstav si, že zvoní, začína hodina slovenčiny. Učila si sa, vieš novú látku aj tie predošlé (odhad intenzity strachu: 0 bodov). Pani učiteľka V. ťa volá pred tabuľu. Predstav si, že kráčaš k tabuli (intenzita strachu sa drží na 1-2 bodoch). Predstav si, že odpovedáš . Povedala si všetko, čo si chcela?“
Klientka (po chvíli): „ Myslím že áno“ (strach 1).
Terapeutka: „Pani učiteľka ti aj tak dáva dvojku. Čo ty na to?“
Klientka: „Nie som rada, ale nemám strach“ (strach 0).
Terapeutka: „Ideš domov, voláš do práce mame, že si dostala dvojku. Máš strach?“
Klientka: „Nie, nemám.“ (strach 0).

Poznámky a komentáre na záver

Cieľom tejto kazuistickej štúdie bolo poskytnúť čitateľom konkrétny reálny obraz o priebehu psychoterapeutickej práce, s využitím Techniky transformácie negatívneho prežívania na pozitívne.

Emocionálny svet teenegerov je rozkolísaný. Jeho súčasťou býva nielen strach, ale často aj hnev na seba i na rodičov a kamarátov, pocit sklamania, neistoty , a i. Významná v tomto veku je taktiež téma sebahodnotenia. Preto považujeme za veľmi žiaduce pomôcť klientom spracovať negatívne zážitky a naučiť ich rôznym technikám sebaregulácie, teda vedomého riadenia svojich myšlienok, emócií a správania. V tomto prípade stačili dve sedenia v časovom rozpätí 1 a pol hodiny na úplné odstránenie problému, s ktorým dievča predtým už dlhší čas zápasilo. Treba poznamenať, že dieťa (rovnako ako dospelý) si určuje cestu samé / sám, svojím tempom, ktoré je v každom prípade iné a nedá sa urýchliť. Pozornosť tiež treba venovať rodičom dieťaťa, ktorí takisto mávajú problém so strachom, hnevom, či psychickými traumami, ktoré počas života zažili a tak ich - hoci nechtiac a nevedome - prenášajú na svojich potomkov.

Autorka: Doc. PaedDr. Jitka Derková, PhD.
Terapeutické centrum Dr. Prevendárovej Derkovej s.r.o. v Bratislave
www.terapeutickecentrum.com

Literatúra:

Derková, J. (2018). Rodina ako výchovné prostredie. Bratislava : Ikar, 146 s. ISBN 978-80-8200-034-7
Ellis, A.- Dryden, W. (2007). The Practice of Rational Emotive Behavior Therapy. 2. ed., Springer Publ. Company, 280 s. ISBN 978-08-2612-217-9
Prevendárová, J. a kol. (2017). Nové výzvy v psychológii. Nakl. Palma : Silůvky, 238 s. ISBN 978-80-904620-0-7
Prochaska, J. O.- Norcross, J.C. (1999). Psychoterapeutické systémy- průřez teoriemi. Grada : Praha 1999. ISBN 80-7169-766-4
Valkovič, I. (2007). 10 najvplyvnejších terapeutov za posledných 25 rokov. Bulletin Empatia, roč.XIV, č.51, Bratislava 2007. Preklad s angl. originálu „The Top 10: The Most Influential Therapists...“. [online], [cit. 13.2.2010]. Dostupné na: https://www.satir-institute.sk/2010/02/top-10-06.html