Cohabitation as a new phenomenon of partnership – competition to marriage?

Abstrakt: V modernej spoločnosti zaznamenávame premeny postoja k manželstvu a premeny rodinného správania. Prenikanie západných vzorcov správania, hodnotové zmeny, celková zmena politického a sociálneho prostredia spôsobujú v našej súčasnej spoločnosti klesajúcu motiváciu mladých ľudí k vstupu do manželstva. Vzhľadom na skutočnosť, že sa rozširujú alternatívne formy rodinného spolužitia (jedným z nich je kohabitácia), stáva sa aktuálnou otázka: zachováva si manželstvo naďalej vysokú hodnotu, má väčšina mladých ľudí v úmysle vstúpiť do manželstva? Alebo sa kohabitácia (nemanželské spolužitie) stáva konkurenciou k manželstvu?
Kľúčové slová: kohabitácia, manželstvo, nemanželské spolužitie, rozdielnosť medzi manželstvom a kohabitáciou.

Abstract: Changes of attitudes towards marriage and changes of family life are noticed in the modern society. Decreasing motivation of young people to entry into marriage nowadays is caused by western behaviour patterns, value changes and changes of political and social environment. Given that alternative forms of family life (cohabitation is one of them) are extended, current questions are if marriage is still highly valuable, if young people intend to entry into marriage. Next interesting question is if cohabitation becomes competing to marriage.
Keywords: cohabitation, marriage, partnership, differentiation between marriage and cohabitation.

Úvod

Slovensko (ako aj ostatné postkomunistické štáty) zažíva po roku 1989 dynamické premeny rodinného správania, čo sa odzrkadľuje aj v diverzite rodinných foriem. Dominantný typ tzv. nukleárnej rodiny tvorenej dvomi (zosobášenými) rodičmi a dieťaťom/deťmi sa v procese zmien rodinného správania rozširuje o také formy, ako je napr. rodina tvorená jednou dospelou osobou alebo neformálne partnerské dvojice. Skutočnosť je taká, že typ nukleárnej (manželskej) rodiny je stále častejšie nahrádzaný inými typmi rodinného, resp. partnerského spolužitia. Je zrejmé, že nadobúdajú väčšiu legitimitu a význam iné typy domácností, od rôznych typov nemanželského spolužitia cez programovaný život mimo rodinných zväzkov či manželstva až po spolužitie homosexuálov a rodiny lesbičiek s adoptívnym dieťaťom. Ako uvádza Možný (2006, s. 191), kultúrny tlak na jeden, určitý všeobecne záväzný model rodiny zoslabol. Hľadajú sa rôzne riešenia a rôzni ľudia sa rôzne rozhodujú podľa svojich prirodzených preferencií, a pretože k založeniu rodiny treba dvoch, súčasťou výberového párovania sa stále viac stáva vyjednávanie o modeli rodiny, ku ktorému pár smeruje.

Sociálna inštitúcia rodiny prechádza v súčasnej individualizovanej spoločnosti zmenami: mení svoju formu a štruktúru, naberá nové funkcie, zmeny nachádzame v oblasti demografických procesov, v oblasti rodičovských rolí, rodinných vzťahov…V procese zmien dôležitú úlohu zohráva sociálna politika smerovaná voči rodinám a ďalšie nové spoločensko-politické podmienky, ktoré vytvorili priestor pre diverzifikáciu rodinných foriem, vrátane nárastu nezosobášených spolužití ako jedného z typických súčasných trendov v rodinnom správaní.

Kohabitácia ako fenomén súčasného rodinného života

Kohabitácia predstavuje takú formu spolužitia dvoch dospelých partnerov rozdielneho pohlavia, ktorí v dlhšom časovom období žijú spolu ako muž a žena, spoločne bývajú a spoločne hospodária bez toho, aby boli zosobášení. V takomto zväzku môžu žiť i deti jedného alebo oboch partnerov (Mládek - Širočková, 2004). Podľa Lehotskej (2012) sa v čoraz väčšej miere predpokladá aj prítomnosť detí, ktoré sa do kohabitácie narodia alebo pochádzajú z iného vzťahu alebo manželského zväzku biologického rodiča. Deti môžu byť pre kohabitujúcich vo viacerých prípadoch súčasťou motivácie, prečo vstupujú do manželstva. I napriek tomu, že nie je univerzálne používaná definícia, existujú kritéria, podľa ktorých je možné spolužitie dvoch osôb s opačným pohlavím považovať za kohabitáciu. Trost (1979) hovorí o nasledovných:
1. spoločný sexuálny život,
2. zdieľanie domácnosti alebo bytu,
3. spoločná ekonomika.

Neformálne partnerské zväzky - kohabitácie sa počas posledných desaťročí masívne rozšírili vo väčšine postindustriálnych štátov a stali sa bežnou formou partnerského spolužitia. Vysvetľujúce príčiny sú rôzne. Mládek a Širočková (2004) za významné faktory rozširovania počtu a intenzity kohabitácií považujú zvyšovanie vzdelanostnej úrovne ženskej časti populácie, vyššiu zamestnanosť žien, ktorá zabezpečuje ich vyššiu ekonomickú nezávislosť, vysokú efektivitu aplikovaných metód antikoncepcie spolu s liberalizáciou zákonov o interrupciách. Smock a Gupta (2002, In Lehotská, 2012) zovšeobecňujú, že zmeny nastali na kultúrnej úrovni, t.j. vyšší dôraz sa kladie na individualizmus, znížila sa religiozita a zmeny nastali aj na ekonomickej úrovni, t. j. lepšie uplatnenie žien na trhu práce a ich vyššia ekonomická nezávislosť. Podľa Rabušica (2001) príčinou rozširovania nezosobášeného spolužitia môže byť zmena tradičného vzorca ako sa ocitnúť v manželskom zväzku. Tradičný vzorec Rabušic uvádza nasledovne: láska – chodenie – svadba – pravidelný sex – deti. A práve fázu medzi chodením a svadbou nahrádza nezosobášené spolužitie. Možný (2006) sa prikláňa k názoru, že nezosobášené spolužitia vznikli ako dôsledok transformácie spoločenských noriem. Ich dôsledkom je odkladanie manželstva do vyššieho veku a do tej doby je partnerský život prežívaný prevažne v kohabitácii, ktorá čiastočne nahrádza manželstvo. Autor tvrdí, že aj napriek tomu, že nezosobášené spolužitie sa vysoko toleruje a považuje sa za alternatívu voči manželstvu, ešte neznamená, že to vypovedá o budúcej osobnej voľbe mladých ľudí.

Viacerí autori (napr. Tydlitátová, 2011; Možný, 2006) uvádzajú, že kohabitácie, teda spolužitia partnerov opačného pohlavia bez uzatvorenia manželského zväzku, nie sú novým javom. V istej obmedzenej miere sa vyskytovali už v dávnejšej minulosti, no pre konzervatívnu verejnú mienku, náboženské odmietanie a z dôvodu ekonomickej nevýhodnosti v porovnaní s manželstvom neboli príliš rozšírené. Zlom nastal v priebehu 60. rokov 20. storočia, kým u nás na Slovensku sa situácia začala uberať podobným smerom z politických dôvodov asi až o 20 rokov neskôr po páde komunistického režimu. Podľa Možného (2006, s. 257) manželstvo na skúšku nebolo ničím neobvyklým, na začiatku 80. rokov minulého storočia asi tretina snúbencov už spolu bývala pre sobášom. Priemerné nemanželské spolužitie však trvalo najčastejšie asi rok a viedlo k sobášu. Bolo to častejšie vo veľkomestách, tým častejšie a dlhšie, čím nižší bol socioekonomický status páru. Je teda nesporné, že pribúda počet párov žijúcich v nemanželskom spolužití a pozvoľna sa mení i povaha jeho charakteru. Ešte v generácii matiek dnešných mladých ľudí platila silná tradičná predstava, podľa ktorej ak žena otehotnie, legitimizuje sa narodenie dieťaťa sobášom. Viac ako deväť z desiatich detí sa rodilo v manželstve, celá polovica prvonarodených detí sa rodila do ôsmych mesiacov po sobáši, t.j. bola splodená za slobodna. Od začiatku 90. rokov slabne potreba legitimizovať počatie dieťaťa sobášom, čo dokazuje fakt, že podiel tehotných neviest postupne klesol. Tento fakt tiež potvrdzuje skutočnosť, že nemanželské spolužitie je verejnou mienkou všeobecne prijímané.

O miere rozšírenia nezosobášených spolužití nám napovedá aj podiel detí narodených mimo manželstva. Ten po roku 1989 kontinuálne a bez prerušenia stúpa. Kým v období tesne po revolúcii tento ukazovateľ udával hodnotu necelých 10 %, v roku 1991 19,7%, v roku 2009 už hodnota prekročila 31%. V porovnaní so západoeurópskymi krajinami je tento podiel relatívne nízky. Najvyššie hodnoty tohto ukazovateľa dosahujú krajiny severnej Európy (Dánsko 44,6%, Nórsko 49,3%, Švédsko 55,3%) (Tydlitátová, 2011).

Z množstva klasifikácií a typov kohabitácií autori Mládek – Širočková (2004, s. 426) identifikovali dva hlavné typy:
I. Predmanželské kohabitácie ako formy partnerstva, v ktorých sa partneri dohodli na spolužití a s určitou pravdepodobnosťou sa ich vzťah sformalizuje uzavretím manželstva. Podľa intenzity a vývoja partnerských vzťahov autori rozlišujú dva subtypy: kohabitácia ako testovacie partnerstvo („manželstvo“ na skúšku“), kohabitácia ako predstupeň manželstva, kde sú charakteristické silnejšie väzby a presvedčenie o budúcom spoločnom manželstve.
II. Kohabitácie - dlhodobé účelové spolužitia, pri ktorých partneri majú spoločnú domácnosť a nemajú v úmysle svoj vzťah sformalizovať uzavretím manželstva, vedome sa zriekli sformalizovania svojho zväzku.

Podľa Lehotskej (2012) najčastejším druhom kohabitácie je kohabitácia pred manželstvom. Zväčša ide o páry, ktoré majú plány zosobášiť sa a tento druh vzťahu sa najviac podobá manželstvu, čo sa týka kvality vzťahu. Najmenej je dlhodobých kohabitácií, ktorá je partnermi vnímaná ako alternatíva k manželstvu a často v nej žijú páry v strednom veku, ktoré sú zložené z rozvedených alebo ovdovených partnerov, majú už skúsenosť so životom v manželstve a z rôznych dôvodov nemajú záujem opätovne do neho vstupovať. Mladí slobodní ľudia sú nositeľmi tohto spôsobu partnerského spolužitia častejšie vo forme, kde je cieľom skôr otestovanie partnera a vzájomnej kompatibility pre budúce partnerské, resp. manželské spolužitie než definitívne spoločný partnerský život mimo manželstva. Motiváciou pre uzatvorenie manželstva u spolu žijúcich partnerov býva pomerne často tehotenstvo partnerky, resp. rozhodnutie partnerov o založení rodiny.

S uvedeným korešpondujú zistenia, ku ktorým dospela Fialová et al. (2000, s. 68), podľa ktorej nemanželské spolužitie – ako spolužitie na skúšku, t.j. ako prechodný stav „chodenia“ pred manželstvom preferuje 68% respondentov, kým celoživotné nemanželské spolužitie 9% opýtaných. Autorka zároveň podotýka, že nemanželské spolužitie pred svadbou nie je tak rozšírené, ako by zodpovedalo prianiu mladých ľudí. Mladí ľudia si vytvorili nový ideál partnerského vzťahu: najprv spolu žijú a manželstvo uzatvoria neskôr. Impulzom k sobášu je často tehotenstvo ženy alebo aspoň rozhodnutie mať dieťa. Autori vyššie citovaného výskumu sa pýtali na dôvody k výberu zvolenej varianty života. Obe varianty nemanželského spolužitia ľudia volili kvôli možnosti ľahkého rozchodu. Ľudia preferujúci celoživotné nemanželské spolužitie na ňom oceňovali, že im poskytuje nezávislosť, zatiaľ čo tí, čo ho chápali len ako prechodný stav, ako možnosť lepšie spoznať partnera ako budúceho manžela vyskúšať pevnosť vzájomného vzťahu. Títo ľudia predpokladajú, že pokiaľ si „vyskúšajú“ spoločný život pred sobášom, do istej miery sa tak presvedčia o možnej úspešnosti či neúspešnosti budúceho manželstva, aj keď realita ukazuje, že tento predpoklad nie je správny.

Spolužitie bez manželstva je často zdôvodňované pocitom slobody zo strany kohabitujúcich partnerov. Na druhej strane pri takýchto vzťahoch existujú úskalia, na ktoré dopredu nemyslia. V súvislosti s rozširovaním kohabitácií je preto potrebné poukázať na dôležitú skutočnosť, t.j. že na Slovensku kohabitácia nie je v zákone explicitne popísaná a zadefinované nie sú práva kohabitujúcich. Ak sa napríklad jednému z partnerov niečo stane, druhý partner nemá žiadne právne nároky, napríklad v prípade majetkového vysporiadania, v prípade choroby alebo smrti partnera, v prípade dedičstva alebo spoluvlastníctva majetku. Pre manželov tieto súvislosti zákon automaticky ošetruje. Takéto spolužitie nie je zákonom ani zakázané, ale nie je ani zákonom upravené. Kohabitujúci partneri nemajú rovnocennú pozíciu ako manželskí partneri. Tento stav je zrejme výsledkom prevažne konzervatívneho a tradičného postoja obyvateľov Slovenska a ich preferovania manželstva ako jediného možného spôsobu dlhodobého spolunažívania partnerov. Napriek tomu však kohabitácia na Slovensku bola, v súčasnosti sa vyskytuje a jej výskyt bude pravdepodobne vyšší v budúcnosti. Filadelfiová (2005) uvádza, že nielen rodiny sa musia meniť, aby sa prispôsobili novej realite, ale aj kultúrne normy, verejná politika a právny systém spolu s inými inštitúciami sa musia adaptovať na nové rodinné vzory. A práve toto v prípade nezosobášeného spolužitia chýba, keďže nezosobášené spolužitie nie je právne upravené ako manželský zväzok.

Kohabitácie ako hromadný spoločenský fenomén majú relatívne krátku históriu. Na Slovensku sa iba postupne vytvárajú potrebné ekonomické, materiálne, spoločenské, psychologické predpoklady pre rozširovanie kohabitácií. Možno však oprávnene predpokladať, že v budúcnosti sa bude tento socio-populačný jav, ako významná súčasť zmien demografického správania, rozširovať.

Rozdielnosť medzi kohabitáciou a manželstvom

Vzhľadom na zameranie nášho príspevku sa nám zdá dôležité objasniť rozdiel medzi kohabitáciou a manželstvom. Podstatný rozdiel sa nachádza v spoločenskom statuse. Jedinci, ktorí žijú v kohabitácii, sa neidentifikujú ako manželia a nevníma ich tak ani spoločnosť (
on et al., 2007). Plaňava (1998) považuje za hlavný rozdiel, že v nezosobášenom spolužití chýba rituál, akým je svadba. Ďalším významným rozdielom je rozdiel v ukončení zväzku. Pokiaľ manželstvo zaniká rozvodom, je zákonom určené majetkové vyrovnanie manželov v súlade s jasnými právnymi nariadeniami. Pričom pri zániku nezosobášeného spolužitia nie sú stanovené také pravidlá ako pri zániku manželstva.

Hamplová a Pikálková (2002) zhrnuli rozdiely medzi manželstvom a kohabitáciou nasledovne:

• pre ľudí žijúcich v nezosobášenom spolužití je typické, že sú orientovaní hlavne individualisticky a pre ľudí žijúcich v manželskom zväzku je typické, že majú spoločenský mrav,
• v manželstve majú spoločné investície, pričom v nezosobášenom spolužití je to viac menej založené na momentálnom prínose partnera,
• rodinné hodnoty v nezosobášenom spolužití menej prijímajú a taktiež je menej pravdepodobné, že v takomto spolužití by mohli vytvoriť silný a dlhotrvajúci vzťah.

Diferenciácii medzi kohabitáciou a manželstvom sa venoval Nock (1995), ktorý podrobil analýze 2493 manželských párov a 499 kohabitujúcich párov. Z jeho výskumov vyplýva, že kohabitácia trvá kratšie oproti manželstvu, pričom je potrebné upresniť, že jeho analýza bola obmedzená na tie páry, ktoré nežijú spolu viac ako 10 rokov. V prípade manželstva bola priemerná dĺžka 5,4 roka a pri kohabitácii 2,9 roka.

Výskum postojov k nezosobášenému spolužitiu

Koľko je dvojíc, žijúcich spolu bez manželského listu, sa dá len ťažko zistiť. Giddens (1999, s. 179) uvádza ako príklad Švédsko, kde to bolo v roku 1900 len 1% dvojíc, kým dnes je to asi 40%. V každom prípade sa jedná o trend a ich počet zjavne rastie. Čo však môžeme zistiť s istotou, je rastúca tolerancia spoločnosti voči nim. Čo bolo pred niekoľko desiatkami rokov nemysliteľné, je dnes obvyklé. V názoroch slovenskej verejnosti na neformálne spolužitie partnerov nelegalizované sobášom jednoznačne prevažuje akceptácia. Podľa Bútorovej a Filadelfiovej (In Bútorová et al., 2008, s. 66) v roku 2006 iba malá časť ľudí (15%) odsudzovala takéto správanie ako neospravedlniteľné, kým až 59% ho schvaľovalo.

S uvedenými výsledkami korešpondujú výskumné zistenia, ktoré sú výsledkom diplomového šetrenia (Šulíková, 2014), realizovaného pod autorkiným vedením. Výskum, zameraný na zisťovanie postojov k nezosobášenému spolužitiu u troch generácií, mal za cieľ zistiť mieru tolerancie, resp. akceptácie respondentov voči nezosobášenému spolužitiu a následne komparovať názory troch generácii na nezosobášené spolužitie. V danom výskume sme predpokladali, že generácia mládeže v porovnaní s generáciou rodičov a starých rodičov bude vo väčšej miere akceptovať nezosobášené spolužitie ako formu rodinného spolužitia. Uvedená hypotéza sa nám potvrdila, čo dokazujú nasledovné výsledky:

• Generácia mládeže v porovnaní s generáciou rodičov a starých rodičov vo väčšej miere akceptovala nezosobášené spolužitie (kohabitáciu) ako najvhodnejšiu formu rodinného spolužitia. Kým mládež uviedla kohabitáciu ako preferovanú formu spolužitia v 58% a manželstvo v 40%, generácia rodičov kohabitáciu v 40% a manželstvo v 60%. Najmenej akceptujúci postoj sa prejavil v generácii starých rodičov, čo vyjadruje pomer: kohabitácia 26%, manželstvo 74% ako preferované formy rodinného života.
• Mladí ľudia preferujú nový ideál partnerského vzťahu: najprv spolu žijú a manželstvo uzatvoria neskôr. Vnímanie kohabitácie ako spolužitia „na skúšku“ pred svadbou potvrdzujú výsledky, podľa ktorých 84% respondentov z generácie mládeže a 76% z generácie rodičov akceptuje kohabitáciu pred svadbou, len 40% respondentov z generácie starých rodičov akceptuje kohabitáciu ako formu predmanželského partnerského spolužitia.
• Na základe výskumných zistení sa môžeme domnievať, že kohabitácia neznamená konkurenciu k manželstvu, práve naopak, často sa vníma ako „predstupeň“ manželstva. Usudzujeme tak na základe súhlasu s výrokom „Bolo by dobré, keby sa ľudia žijúci bez sobáša, rozhodli zosobášiť sa“. Takmer polovica respondentov (54% mládeže, 40% rodičov, 50% starých rodičov) vyjadrila súhlas s daným výrokom, čo je dôkazom vysokej preferencie manželstva. Aj v súčasnej dobe si manželstvo uchováva vysokú hodnotu, o čom svedčí, že takmer dve tretiny zo všetkých troch generácií respondentov (mládež 78%, rodičia 66%, starí rodičia 76%) ju nepokladá za zastaralú inštitúciu, ale práve naopak, aj v súčasnej spoločnosti má podľa respondentov veľký význam.

Záverom môžeme konštatovať pozitívne zistenie, že nezosobášené spolužitie nie je konkurenciou k manželstvu. Vyplýva to z postojov troch generácií, aj keď pochopiteľne najviac akceptujúci postoj ku kohabitácii zaujali respondenti z generácie mládeže. Vzhľadom na to, že zakladanie rodiny je ich budúcim životným cieľom a táto etapa života ich ešte len čaká, je žiaduce a nevyhnutné výchovné pôsobenie v oblasti výchovy k manželstvu a rodičovstvu s cieľom, aby manželstvo a rodinný život sa stali pre mladých ľudí ich najvyššími životnými hodnotami.

Z výskumu vyplýva, že manželstvo má pre respondentov význam. Považujeme to za veľmi dôležité zistenie, ktoré nám potvrdzuje, že aj keď vznikajú alternatívne formy rodinného spolužitia, manželstvo je považované za veľmi významné a nezosobášené spolužitie je považované vo veľa prípadoch len za akúsi formu spolužitia pred svadbou, ale nie ako dlhodobú alternatívu. Keďže veľkosť našej výskumnej vzorky bola ohraničená určitým počtom respondentov (100 študentov stredných a vysokých škôl, 50 rodičov, 50 starých rodičov), nemožno tento výsledok ponímať ako postoj celých generácií, skôr ako východisko k plánovaniu výchovného pôsobenia, resp. k ďalšej výskumnej činnosti.

Záver

Nepochybujeme o tom, že rodina bude naďalej pretrvávať ako veľmi dôležitá inštitúcia, čiže sa nemení je obsah, ale skôr forma. Napriek tomu, že kohabitácia je stále viac rozšíreným a akceptovaným javom v porovnaní s minulosťou, nepovažujeme ju za konkurenciu k manželstvu, čo dokazujú aj vyššie uvedené výskumné zistenia. Manželstvo si naďalej zachováva svoju vysokú hodnotu a väčšina mladých ľudí má stále v úmysle vstúpiť do manželstva.

Nezosobášené spolužitie môže slúžiť ako významný prostriedok sociálneho učenia a prostriedok prípravy na spolužitie v párovom vzťahu. Môže pomôcť zvýšiť sociálnu zrelosť „mladých dospelých“, prispieť k vhodnej voľbe budúceho partnera pre založenie rodiny. Je zrejmé, že kohabitácia prinajmenšom zvyšuje vek v dobe prvej svadby a prvého pôrodu“ (Rabušic, 2001, s. 199). Nemanželské spolužitie nie je nutne odmietaním manželstva, pretože dvojice väčšinou plánujú raz uzavrieť manželstvo. Istý počet prvorodených detí, ktoré sa narodia bez uzavretia manželstva rodičov, sa napokon ocitá v rodine, v ktorej rodičia dodatočne manželstvo (po narodení dieťaťa) uzavreli.

Zo sociologických výskumov vyplýva, že v niektorých prípadoch je kohabitácia dlhodobou alternatívou partnerského spolužitia voči manželskému spolužitiu, v iných prípadoch predstavuje iba predstupeň manželstva, čiže ho nevnímame ako konkurenciu k nej. Výsledky nášho výskum nám dovoľujú súhlasiť s názorom Džambazoviča (2003, s. 243), podľa ktorého nezosobášené spolužitie nie je vážnym ohrozením pre manželstvo, „pretože väčšina mladých ľudí vníma nezosobášené spolužitie ako vhodný predstupeň manželstva a len menšina z nich predpokladá, že by so svojím partnerom žila v neformálnom zväzku trvale“.

Autor: PaedDr. Eleonóra Mendelová, PhD.
Katedra pedagogiky PF UKF

Literatúra

BÚTOROVÁ, Z., et al. 2008. Ona a On na Slovensku, zaostrené na rod a vek. Bratislava :Inštitút pre verejné otázky. 2008. 365 s. ISBN 978-80-89345-10-6.

DŽAMBAZOVIČ, R. 2003. Rodina a demografický vývoj. In Sopóci, J. a kol.: Slovensko v 90. rokoch. Osem pohľadov. Bratislava : Univerzita Komenského. 2003. s. 84- 153. ISBN 80-223-1732-2.

FIALOVÁ, L., et al. 2000. Představy mladých lidí o manželství a rodičovství. Praha : Slon. 2000. 163 s. ISBN 80-85850-87-7.

FILADELFIOVÁ, J. 2005. Demografická situácia a správanie rodín vz. verejná politika v SR. In Sociológia. ISSN 1336-8613, 37 č. 5, s. 387-418.

GIDDENS, A. 1999. Sociologie. Praha : Argo. 1999. 595 s. ISBN 80-7203-124-4.

HAMPLOVÁ, D. – PIKÁLKOVÁ, S. 2002. Manželství, nesezdaná soužití a partnerský vztah. In Mansfeldová, Z. – Tuček, M. Současná česká společnost. Praha : Sociologický ústav AV ČR. 2002. s. 127-147. ISBN 80-7330-009-5.

LEHOTSKÁ,V. Kohabitácia: prehľadová štúdia. [online]. [cit. 2013-09-25]. Dostupný z WWW: < http://www.saske.sk/cas/zoznam-rocnikov/2012/1/5970/>.

MLÁDEK, J. – ŠIROČKOVÁ, J. 2004. Kohabitácie ako jedna z foriem partnerského spolužitia obyvateľstva Slovenska. Sociológia, ISSN 1336-8613, 2004, roč. 36, č. 5, s. 423-454.

MOŽNÝ, I. 2006. Rodina a společnost. Praha : Slon. 2006. 312 s. ISBN 80-86429-58-X.

NOCK, S.L. 1995. „A Comparision of Marriagen and Cohabiting Relationships.“ Journal of Marriage and Family, ISSN 0192-512-X, 1995, 16 (1): 53-76.

PLAŇAVA, I. 1998. Spolu každý sám v manželství a rodině. Praha : NLN. 1998. 296 s. ISBN 80-7106-292-8.
RABUŠIC, L. 2001. Kde ty všechny děti jsou? Praha : SLON. 2001. 266 s. ISBN 80-86429-01-6

ŠULÍKOVÁ, P. 2014. Kohabitácie ako novodobý fenomén partnerského spolužitia. Diplomová práca. Nitra: PF UKF.

THORNTON, A. et al. 2007. Marriage and cohabitation. Chicago: University of Chicago Press. 2007. 443 s. ISBN 978-0-226-79866-0.

TROST, J. 1979. Unmarriedchohabitation. Västeras: Internationallibrary. 1979. 206 s. ISBN 91-85898-00-7.

TYDLITÁTOVÁ, G. 2011. Pluralizácia rodinných foriem na Slovensku ako predmet demografickej analýzy v regionálnej optike. Sociológia, ISSN 1336-8613, 2011,roč. 43, č.1, s. 28-56.