Na región Blízkeho východu a problémy utečencov, utečeniek sa Anna Hruboňová zameriavala už počas štúdia. Cez rozvojové dobrovoľníctvo v Libanone sa jej naskytla príležitosť na tieto témy nahliadnuť z inej, osobnejšej perspektívy. Šesť mesiacov (až do nástupu korona-krízy) pôsobila na projekte hostiteľskej organizácie ADRA Libanon, zameranom na prácu so sýrskymi komunitami v Bejrúte. Jej pobyt však bol poznačený hneď niekoľkými kritickými situáciami a výzvami. Napriek tomu by sa do terénu rada vrátila.

Libanon je malá, no krásna a pohostinná krajina

Anna Hruboňová ukončila minulý rok štúdium medzinárodných vzťahov na Karlovej univerzite a začalo ju to ťahať do terénu – ďalej od teoretického analyzovania globálnych problémov a bližšie k tým, ktorí ich dôsledkami priamo trpia. Na jeseň preto vycestovala cez ADRA Slovensko a vďaka podpore SlovakAid do Libanonu, kde mala ako rozvojová dobrovoľníčka na starosti vzdelávacie centrum pre sýrske deti. Počas svojho šesť-mesačného pobytu čelila mnohým výzvam – vrátane nástupu korona-krízy.

Naozaj potrebná činnosť mimovládok

Libanon má početnú prítomnosť humanitárnych a rozvojových organizácií, ale pri tom veľkom počte utečencov, utečeniek a zlyhávajúcom štáte je ich činnosť naozaj potrebná. Neziskovky sa na mesačnej báze stretávajú v rámci jednotlivých sektorov, v ktorých sú aktívne, a stretnutia zväčša zastrešujú agentúry OSN, ale aj niektoré ministerstvá. ADRA sa napríklad zúčastňuje mítingov, organizovaných UNICEF-om a UNHCR.

V ADRA Libanon mala Anna pôsobiť ako podporná sila vo vzdelávacom projekte pre deti sýrskych utečencov a utečeniek. „Moje plánované úlohy spočívali najmä vo vypomáhaní so psychosociálnymi a oddychovými činnosťami pre deti, v precvičovaní francúzštiny spolu s nimi, ale aj v písaní reportov z našich aktivít. Krátko po mojom príchode sa však projekt dostal do finančných problémov a začal pôsobiť v obmedzenom režime,“ objasňuje prvú kritickú situáciu slovenská dobrovoľníčka.

Napokon priamo s deťmi pracovala len jeden deň v týždni a viac sa začala angažovať priamo v kancelárii ADRA Libanon. Pomáhala koordinátorke programov písať projektové žiadosti na výzvy rôznych donorov, aby mohli plne obnoviť fungovanie vzdelávacieho centra. Zapojila sa aj do písania projektov v oblasti zabezpečenia bezpečnej vody a sanitácie, v ktorom je ADRA aktívna – najmä v údolí Bekaa na východe Libanonu.

„Pripravovali sme aj odborný kurz pre mladých ľudí z chudobnejších pomerov, ktorí mali problém nájsť si prácu či platiť za univerzitné vzdelanie. Implementáciu tohto projektu som však pre môj predčasný odchod domov nevidela,“ spomína Anna. Libanon počas celého jej šesťmesačného pobytu prechádzal veľmi turbulentným obdobím.

Život v chudobe zhoršuje vzdelávanie sýrskych detí

V rámci projektov, na ktorých Anna pôsobila, pracovala prevažne so sýrskymi utečencami, utečenkami, a to najmä s malými deťmi. „Do Sýrie z Libanonu dovidíte doslova cez kopec, práve preto v tomto susednom štáte žije približne 1,5 milióna sýrskych utečencov a utečeniek. To je vzhľadom na počet pôvodného obyvateľstva obrovské číslo,“ objasňuje situáciu Anna.

Okrem medzikultúrnej citlivosti, empatie, ale aj asertívnosti bolo pre ňu dôležité dobre poznať regionálny kontext. Podľa Anny je tiež nutné navštevovať rodiny klientov a klientiek aj doma, aby si človek vedel predstaviť ich životné podmienky.

Organizácia ADRA je v okolí známa svojím vzdelávacím centrom, pomáhajúcim najmä deťom, ktoré v škole zaostávajú a ťažko sa integrujú do vzdelávacieho systému. „U sýrskych detí je to častý problém, keďže kvôli vojne a životu na úteku boli dlho bez vzdelávania, vymeškali niekoľko ročníkov a stratili študijné návyky. Život v chudobe túto situáciu len zhoršuje,“ vysvetľuje Anna Hruboňová. „V našom centre mali deti vytvorené bezpečné a príjemné študijné prostredie, a napriek prežitým traumám, súvisiacich s vojnou a útekom z domoviny, sa vedeli (ako iné deti) tešiť z maličkostí. No navždy vo mne zostane všetko to, čím si už tie decká za svoj krátky život prešli,“ dodáva slovenská dobrovoľníčka.

Nečakané situácie na každom kroku

Niekoľko týždňov po Anninom príchode do Libanonu vyeskalovala dlhodobá nespokojnosť občanov do masových demonštrácií. Ľudia boli nespokojní s dlhoročnou korupciou a zlým manažmentom vo vláde. „V októbri minulého roka som sa v jedno ráno zobudila a zistila, že v uliciach sú masy protestujúcich ľudí, ktorí pálením pneumatík blokovali cesty – nielen v Bejrúte, ale po celej krajine. Prvé dni sme všetci tŕpli, lebo tieto scény (aj vzhľadom k libanonskej minulosti krvavej občianskej vojny) vyzerali veľmi desivo. Čoskoro sa ukázalo, že revolúcia bude mať masový, ale pokojný charakter,“ spomína na revolúciu Anna.

Blokády ciest v Bejrúte pokračovali vyše mesiaca a krajina bola paralyzovaná. Mnohí ľudia sa ani nevedeli dostať do práce. V najsilnejší deň revolúcie sa do protestov zapojilo viac ako milión ľudí, čo je v krajine so šiestimi miliónmi obyvateľov naozaj vysoké číslo.

Anne sa vtedy zmenil pracovný režim a obmedzil denný rituál. „Asi dva mesiace som fungovala len na trajektórii: domov – práca – supermaket – domov. Bol to pre mňa taký tréning karantény, ktorú teraz znova zažívam počas pandémie koronavírusu,“ objasňuje mladá Slovenka. Jej pobyt bol práve kvôli nástupu pandémie v marci predčasne ukončený. Školy, a teda aj vzdelávacie centrá, boli totiž v Libanone uzavreté hneď po objavení prvých prípadov nákazy.

Dramatická situácia v stanových usadlostiach bez vody

Tím ADRA Libanon sa snažil o nejakú transformáciu, všetky vzdelávacie aktivity však boli prerušené. „Sýrske deti tak opäť raz ostali bez vzdelávacieho procesu, a nik nevie – na ako dlho. Okrem strachu z nákazy a depresie zo sociálnej izolácie však covid-19 prináša aj vážne sociálno-ekonomické následky, ktoré opäť najviac zasiahnu tých najzraniteľnejších. Mnohé sýrske rodiny sú závislé od príležitostnej práce a s povinnou karanténou, resp. samo-izoláciou teraz stratili dôležitý zdroj príjmu,“ upresňuje Anna Hruboňová.

Libanon sa už pred pandémiou zmietal vo vážnej ekonomickej kríze a covid-19 ju ešte prehĺbil. Ceny potravín dramaticky stúpli, zatiaľ čo mnohí prišli o prácu. Situácia sýrskych utečencov a utečeniek sa ešte viac zhoršila a pod hranicu chudoby spadlo aj veľa pôvodných obyvateľov Libanonu. Krajine reálne hrozí hladomor.

Najväčším problémom je podľa Anny to, že v preľudnených podmienkach utečeneckých komunít nie je možná dostatočná sociálna izolácia a udržiavanie bezpečnej vzdialenosti. Dramatická je situácia utečencov a utečeniek, ktorí žijú v stanových usadlostiach a nemajú teda ani prístup k tečúcej vode.

Spomienka na zvládnutie kritických situácií

Najväčším povzbudením do budúcna je pre Annu nadobudnutá zručnosť manažovania stresu a spomienka na zvládnutie všetkých tých kritických situácií počas pobytu – od preformulovania pozície v tíme (pod vplyvom finančných ťažkostí na vzdelávacom projekte), cez revolúciu v bejrútskych uliciach až po náročný odchod domov. „Keď sa raz objavia stresy v práci či v osobnom živote, spomeniem si na to, že už som predsa prekonala aj horšie momenty – práve v Libanone,“ prízvukuje sama sebe mladá Slovenka.

Profesne si splnila túžbu nahliadnuť do sveta humanitárnej práce. Naučila sa – ako prakticky fungujú neziskovky v zahraničí, aj ako sa pripravujú a adaptujú projekty. Celý pobyt v nej vzbudil zvedavosť prebádať túto prácu viac do hĺbky. Je otvorená myšlienke, že by takto vycestovala znova, keď sa situácia s globálnou pandémiou trochu upokojí.

Anna odporúča rozvojové dobrovoľníctvo všetkým, ktorí majú radi výzvy a zároveň sa úprimne zaujímavú o oblasť humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce. „Treba sa však pripraviť na nečakané situácie (odlišné od tých doma), a prípadné nepríjemnosti brať ako súčasť učenia sa a osobného rastu,“ dodáva.

Do debaty o migrácii sa často vnáša rasizmus

Aj Anna si všimla, že mnohí ľudia (nielen na Slovensku) používajú slovo migrant ako nadávku. Pritom aj ona sama je migrantkou pre svoje dobrovoľníctvo v Libanone. „Migrant je v skutočnosti človek, ktorý sa presúva, sťahuje, aby našiel lepšie životné podmienky. Aj východniari v Bratislave a Slováci v Prahe sú migranti. Do debaty o migrácii sa často vnáša značná dávka rasizmu – keď Afričania prídu do Európy, sú to ‘zlí migranti‘, keď Európania prídu žiť do Afriky, sú to ‚cool expatriati‘,“ upozorňuje slovenská dobrovoľníčka.

V Libanone to funguje podobne, tiež tam cudzincov a cudzinky rozdeľujú do troch kategórií. „Prvou sú ‘refugees‘, utekajúci pred vojnou v Sýrii; druhou sú ‚migrants‘, ktorí do Libanonu prišli s vidinou lepšieho zárobku z chudobnejších krajín; treťou sú ‘expats’. To sme my (Európania a Američania), ktorí sme prišli tiež za prácou, no nik nám do migrantov nadávať nebude,“ vysvetľuje absolventka medzinárodných vzťahov.

Podľa Anny bude najväčšou výzvou kampane ‘Tváre migrácie‘ z dielne Platformy rozvojových organizácií Ambrela „presvedčiť ľudí so silnými anti-imigračnými náladami, ktorí sú o svojej pravde skalopevne presvedčení. Argumenty, založené na faktoch, totiž odmietajú počúvať.“ Podľa nej je dôvod týchto nálad v tom, že reforma nášho vzdelávacieho systému prebieha len veľmi pomaly. „Chýba hlbší dôraz na tréning kritického myslenia, prácu s informáciami a mediálnu gramotnosť. Som preto rada, že na Slovensku funguje zopár mimovládok (ako práve Ambrela so svojimi členmi), ktoré sa na školách venujú globálnemu vzdelávaniu a menia situáciu k lepšiemu,“ dodáva slovenská dobrovoľníčka vďačne na záver.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: ADRA Libanon a Anna Hruboňová
Článok vznikol v rámci projektu ‘SDGs and Migration – Multipliers and Journalists Addressing Decision Makers and Citizens in the EU’, financovaného z programu Európskej únie pre vzdelávanie a zvyšovanie povedomia (DEAR). Za obsah článku nesie výhradnú zodpovednosť Ambrela, a nemusí nevyhnutne odrážať názory EÚ.