Výpoveď matky narkomana

Za dverami mnohých slovenských domácností sa odohrávajú netušené ľudské tragédie zavinené toxikomániou jedného z členov rodiny. Kým si najbližší ľudia okolo neho uvedomia, že čelia vážnemu problému, prejde istý čas. Keď sa situácia postupne vyhrocuje a stáva sa neúnosnou, keď sa problémy začnú nabaľovať a zasahujú čoraz väčší okruh ľudí, vtedy sa o probléme dozvie aj širšie okolie, lebo signály, ktoré preniknú von, sú neprehliadnuteľné. To, čo majú nezúčastnení pozorovatelia možnosť vidieť, je však len zlomkom zo skutočného utrpenia, ktorým celá rodina prechádza.

Dnešné masmédiá, či už elektronické alebo printové, poskytnú občas životný príbeh narkomana, vyrozprávaný v prvej osobe. My by sme chceli našim čitateľom ponúknuť pohľad na problematiku toxikománie „z druhej strany“. Alebo to povedzme inak: ponúkame príbeh ženy – matky narkomana. Ide o osobnú výpoveď milujúcej matky jediného syna, ktorému drogy zničili život. Pokúsime sa vám vykresliť obraz silnej ženy, ktorá si prešla osobným peklom. Peklom snahy pomôcť jedinému dieťaťu, ktorého život sa jej rúca priamo pred očami, peklom nadľudskej námahy a odriekania, osobných pádov a zlyhaní, prebdených a preplakaných nocí, pocitov zúfalstva a bezmocnosti.

Obom hlavným hrdinom nášho skutočného príbehu sme z pochopiteľných dôvodov pridelili pseudonymy. Matka sa bude pre účely tohto článku volať Mária a jej syna budeme volať Simon.

Keď som Máriu prvýkrát oslovila s prosbou o rozhovor pre časopis Prohuman, hlboko sa zamyslela. Z jej výrazu tváre sa nedalo odhadnúť, či mi dá kladnú alebo zápornú odpoveď. Krátku chvíľu obojstranného mlčania prerušila niekoľkými racionálnymi otázkami a potom bez váhania súhlasila. Povedala, že ak si to niekto prečíta a pomôže to aspoň jednej rodine, ktorá aktuálne prežíva podobné utrpenie akým si prešla ona a jej rodina, tak ten článok bude mať zmysel.

Mária je drobná, energická šesťdesiatnička, ktorá na svoj vek vyzerá veľmi dobre. Mladistvosť a šarm, ktoré z nej vyžarujú, sú prirodzenou súčasťou jej osobnosti. Bez mejkapu a špeciálnej starostlivosti o pleť a postavu stojí predo mnou prirodzene krásna žena. Počas celého nášho stretnutia je uvoľnená, úprimná a priateľská. Okamžite mi zaimponuje jej zmysel pre humor a veľakrát sa spolu srdečne rozosmejeme. Keď začne rozprávať o Simonovi, zvážnie, ale nezosmutnie. Každé slovo starostlivo zvažuje. Rešpektuje diktafón a necháva sa viesť mojimi otázkami.

Aký bol Simon ako malé dieťa?
Keď bol Simon malý, poslúchal na slovo. Neboli s ním žiadne problémy. Dobre sa učil, ale neskôr trochu zlenivel. V škole mu najlepšie išla matematika. Už od malička mal záľubu v opravovaní motoriek a áut. Stále niečo opravoval. Okrem toho ho veľmi bavili počítače. Sníval o tom, že by chcel študovať a pracovať s počítačmi. To ho veľmi bavilo.
Problémy sa začali až v ôsmej triede na základnej škole. Vtedy prepadol. Mal kamaráta, ktorý ho zlákal na toluén. Nevedela som, čo sa deje. Doma stále len polihoval. Zobrala som ho k lekárovi, aby ho vyšetril a zistil, prečo Simon stále spí. Predpísal mu lieky a poslal nás domov.
Môj manžel trval na tom, že Simon sa vyučí za murára. Chcel, aby mal v rukách poriadne remeslo. Ale Simon nechcel. Radšej by sa vyučil za automechanika. Povedal, že murárčina ho nebaví a nevie, či tam vydrží. Aj tak bolo. Dali sme ho tam, a nedoučil sa. Vydržal len rok. V tom čase už fajčil marihuanu. Bol spomalený, unavený a stále pospával. Nepáčilo sa mi to, ale vôbec mi nenapadlo, čo by za tým mohlo byť. V tom čase sme o marihuane nič nevedeli. Bolo to v roku 1997, Simon mal šestnásť rokov. Ale problémy s ním ešte neboli. Ja aj manžel sme boli zamestnaní a Simon nám pomáhal v domácnosti. Poslúchal, poupratoval, keď sme s manželom boli v práci, na všetko doma dal pozor... Vtedy to bolo ešte dobré.
Keď mal osemnásť rokov, cez letné prázdniny ho jeho bratranec Tibor (meno sme zmenili – pozn. autorky) pozval na návštevu k svojim rodičom. Keďže to boli naši príbuzní, tak sme to dovolili. Ale to bola osudná chyba. Vlastný bratranec vtedy pichol Simonovi prvýkrát heroín. A potom to už išlo...

Simon po prvom intravenóznom podaní drogy nespal tri dni. Jeho rodičia stále netušili, v čom je problém. Mária bola nepokojná a zmena v Simonovom správaní ju trápila. Keď na Vianoce prišiel Tibor aj s kamarátmi po Simona a chceli ho vziať na zábavu, Mária ho pustila.

Na zábave mu kamaráti zase niečo pichli a „vyčistili ho“. Vzali mu aj nový sveter, ktorý som mu krátko predtým kúpila. Domov prišiel až na druhý deň. Vtedy som si uvedomila, že máme vážny problém. Simon začal byť agresívny. Už to nebol môj chlapec.
Ako ste zistili, že Simon užíva drogy?
Po návrate z vianočnej zábavy sa sám priznal. Povedal mi, že by s tým chcel skončiť, ale že sa to nedá, je to ťažké a nevie, čo bude robiť.

Na radu miestneho katolíckeho kňaza začala Mária so Simonom dochádzať do Piešťan na kolokviá. Cieľom predvstupových pohovorov bolo pripraviť záujemcov z celého Slovenska na vstup do komunity, ktorá je súčasťou medzinárodnej kresťanskej siete. Simon sa začal pripravovať na cestu do Medžugoria, kde mal absolvovať odvykaciu liečbu v chránenom prostredí. Medzitým sa sám prihlásil v krajskom meste a dal sa zaregistrovať v centre pre liečbu drogových závislostí.

Videla som, že sa chce liečiť a potrebuje niekoho, kto mu pomôže. Cítila som, že som to ja. V Piešťanoch som s ním bola trikrát.

Po účasti na piatich kolokviách mal Simon odcestovať do komunity v Medžugorí. Mária otvorene priznáva, na čom to vtedy stroskotalo.

Nemala som čas na ďalšie cesty do Piešťan. Musela som chodiť do práce a môj manžel mi nepomohol. Začali sme sa hádať. Bolo to zlé. Potrebovali sme peniaze. Musela som zarábať.

Keby Simon odcestoval do komunity v Medžugorí, Mária by tam musela prvý mesiac stráviť s ním. Bola to dilema, ktorú s manželom nedokázali vyriešiť. Obaja boli zamestnaní a nedokázali sa dohodnúť na žiadnom kompromise. Konflikt v rodine sa vyostroval.

Chlapec začal vo veľkom drogovať. Pichal si heroín, pervitín a fajčil marihuanu. Ambulantnú psychiatrickú liečbu nezvládal, nemal pevnú vôľu.
Ako sa užívanie drog odzrkadlilo na jeho zdravotnom stave a správaní?
Bol agresívny, vulgárne nadával a hrešil. Bol podráždený, prchký, drzý a odvrával mi, čo som uňho predtým nikdy nepoznala. Nedalo sa to vydržať. Bolo to strašné. Mával rozšírené zrenice a celkovo mal väčšie, vypuklé oči. Keď si sadol alebo keď ležal, videla som, ako sa mu strašne triasli prsty na nohách. Keď si dal drogu, tak sa triasol celý.

Simon bol unavený, slabý, trpel nechutenstvom, schudol. Utekal z domu do okresného mesta. Domov sa vracal zdrogovaný neskoro večer alebo v noci.

Keď sa vrátil domov, väčšinou spal. Nesmela som mu nič povedať, nesmela som doňho vŕtať, lebo začal byť okamžite agresívny, strašne hrešil a nadával mi. Nemohla som od neho nič žiadať ani očakávať. Aj keď mi niečo sľúbil, že mi s niečím pomôže alebo urobí, nesplnil to. Vyhrážal sa mi, že sa obesí.

Máriin manžel sa snažil situáciu riešiť po chlapsky – fyzickou silou. Otcove údery boli príčinou stavov, v ktorých sa Simon matke vyhrážal samovraždou. Mária trpela, lebo nevedela, ako synovi pomôcť a zároveň sa snažila udržať vzťah medzi Simonom a jeho otcom na znesiteľnej úrovni. Fungovala ako mantinel medzi oboma mužmi. Vzťahy v rodine sa otriasali v základoch, patologická interpersonálna komunikácia krízu ešte viac prehlbovala. Do toho všetkého prišla ďalšia rana: Simonovi diagnostikovali toxickú psychózu. Ide o psychotickú poruchu, ktorá je vyvolaná konzumáciou drog. Obsah toxickej psychózy je veľmi podobný schizofrénii. Prejavuje sa po užití drogy a po jej vysadení po niekoľkých dňoch spontánne odznieva. Existuje však vážne riziko pretrvania psychickej poruchy aj po úplnom vysadení drogy. Osoba trpiaca týmto psychiatrickým ochorením býva nebezpečná sebe aj svojmu okoliu. Mária spomína na psychotické epizódy po Simonovej intoxikácii:

Doma mu vadilo všetko kovové. Lyžičky, vidličky, všetko čo bolo z kovu, vyhadzoval do smetí. Aj taniere. Keď som prišla domov z práce, zachraňovala som z kontajnera vlastnú domácnosť. Simon mal pocit, že bude mať pokoj len vtedy, keď v dome nič nebude. Z ulice zbieral železo, papiere a všetko nosil domov do kontajnera.

Simon mal stavy úzkosti a trpel pocitmi prenasledovania. Mal sluchové a zrakové halucinácie, bol vzťahovačný a prežíval abnormálne emócie. Myšlienkový trysk, ktorým trpel, výrazne sťažoval komunikáciu s ním. Mária spomína, ako Simon neustále hovoril strašne rýchlo a prerývane, a ona nebola schopná zachytiť jeho myšlienkové pochody. Spomína aj na to, ako celé noci nespala, lebo načúvala zvukom noci a tŕpla, čo Simon v stave pomätenosti vykoná. Bála sa, aby si neublížil aj po tom, ako raz v noci vystaval na dvore obrovský kríž zo zasklených okenných rámov, ktoré tam boli zložené.

Prosila som Simona, aby nedrogoval. Snažila som sa mu pomôcť, ako som vládala. V dome sa mi začali strácať peniaze a veci, ktoré Simon predával, aby si mal za čo kúpiť heroín.

Mária si zo začiatku nedokázala pripustiť, že ju okráda vlastný syn, ktorému bola ochotná v dobrej vôli dať všetko. Ako každá dobrá matka. Záležalo jej na tom, aby jej chlapec netrpel nedostatkom, aby bol šťastný a spokojný. Darilo sa jej, kým všetko nestroskotalo na drogách. V panike a hrôze si zrazu uvedomila, že musí pred Simonom zamykať cennosti a peniaze. Napriek tomu si dokázala udržať chladnú hlavu a problémy riešila racionálne. Bola ostražitá a snažila sa udržať si v situácii prehľad. Tlmila manželov hnev voči Simonovi a hasila požiare rodinných hádok a kriku. Dnes už so smiechom hovorí, že aj teraz, po rokoch, jej zostal stále v podvedomí akýsi „tik“, pri ktorom má tendenciu ukryť peniaze do podprsenky.

Simonove vážne problémy s drogami začali v roku 1999, keď mal osemnásť rokov. Čím všetkým ste si za tých necelých 15 rokov prešli?
Simon podstúpil trikrát ústavnú liečbu, okrem toho absolvoval ambulantnú psychiatrickú liečbu. Nič mu nepomáhalo, lebo mal slabú vôľu a nikdy nevydržal dlho abstinovať. Keď sa vrátil domov z liečenia, bol v pohode. No po dvoch, troch týždňoch buď on sám vyhľadal svojich kamarátov, ktorí mu dodávali drogy, alebo si oni vyhľadali jeho. Bolo to kruté. Bola som zúfalá. Vždy, keď si pichol, prejavili sa uňho symptómy toxickej psychózy. Stále sa to zhoršovalo. Jeho psychika bola tak narušená, že nevedel čo so sebou, ani čo sa s ním deje. Bol totálne hotový... Po meste aj po dvore zbieral kamienky a hovoril, že dýchajú. Nemohla som sa na to dívať. Strašne ma to bolelo. Volala som záchranku a policajtov, aby ho vzali na liečenie. Potom už liečenie odmietal.

Mária vybavila Simonovi pobyt v koedukovanej terapeutickej komunite s dlhodobým resocializačným programom, vysokoštruktúrovaným režimom a diferenciálnou kontrolou podľa jednotlivých fáz resocializačného programu. Simon krátko po nástupe z komunity ušiel.

Nevedela som, čo mám robiť. Nakoniec som podala na súd návrh na zbavenie spôsobilosti na právne úkony a stala som sa Simonou opatrovníčkou. Tým sa mi podarilo docieliť súčasný stav. Našla som Simonovi nového lekára a som veľmi spokojná, lebo lekár mu nasadil správne lieky, ktoré mu pomáhajú. Simon už dokonca aj začína niečo robiť. Pokosí trávu, umyje dlážku. Tento týždeň som ho priprela k tomu, aby si vymaľoval izbu. Teším sa z toho. Pomaličky, postupne ho usmerňujem k tomu, aby niečo robil, aby jeho telo malo aspoň nejaký pohyb, aby mal pravidelný režim.

Skutočnosť, že Mária zbavila Simona svojprávnosti, v ňom niečo pohla. Podľa jej vyjadrenia sa vtedy spamätal a potlačené zvyšky jeho racionality mu v hlave zasvietili ako varovná červená kontrolka. Mária Simonovi otvorene povedala, že mu to urobila preto, lebo si s ním už nevie poradiť a je to jediné možné riešenie na záchranu jeho života. Simon sa cítil matkiným krokom potupený a zahanbený, ale svoje pocity spracoval správnym spôsobom. Možno aj vďaka tomu, že Mária mu sľúbila, že keď sa dá zdravotne do poriadku, uprace si v živote a bude schopný postarať sa sám o seba, tak mu svojprávnosť vráti. Simon sa jej sľubu pevne chytil a začal abstinovať. Súhlasil s ambulantnou liečbou u nového lekára, ktorému dôveruje a rešpektuje ho. Mária momentálne čaká na súdne rozhodnutie, ktorým bude Simonovi nariadená niekoľkomesačná ústavná liečba.

Keby som neurobila ten rozhodujúci krok, že som Simona zbavila svojprávnosti, možno by teraz bol už po smrti, také to s ním bolo zlé. Skutočne bol v takom stave, že by to dlho nevydržal. Docielila som tým aj to, že so mnou chodí poslušne k lekárovi. Inak by som ho nikam nedostala. Doma užije tabletku a je v pohode. Väčšinu dňa síce prespí, ale som rada, že nebehá po vonku a nemá prístup k drogám.

Simon je už rok zbavený spôsobilosti na právne úkony a rovnako dlhú dobu Mária čaká na súdne rozhodnutie o nariadenej ústavnej liečbe. S nespokojnosťou v hlase konštatuje vleklosť súdneho konania.

Veľmi dlho to trvá! Súdy nerobia to, čo by mali robiť. Je veľa notorických alkoholikov a narkomanov, ktorí potrebujú urýchlene liečbu. Ale taký človek vám dobrovoľne do ústavu nenastúpi! Ich príbuzní trpia tým, že by ich chceli dať liečiť, ale nemôžu, pretože na súde strašne dlho študujú spisy a neskoro vydávajú rozhodnutia. Je to veľmi zdĺhavé, niekedy to trvá aj dva roky.

Pred rokmi, keď Simon neustále prepadával do opakujúcich sa recidív, otec jeho kamaráta narkomana zvolil pomerne drastický spôsob liečby. Mária doslova hovorí:

Otec ho reťazou pripútal k radiátoru a zošľahal ho. Nosil mu jesť a nepustil ho nikam, kým sa chlapec nedal do poriadku. Zabralo to. Oženil sa a má dve deti – je v pohode. Bol to Simonov najlepší kamarát.

Uvedomujem si, že Márii je veľmi ľúto, že jej jediný 32-ročný syn nie je na tom rovnako. Bolí ju vedomie, že Simon z toho stále nie je definitívne vonku, že stále nad ním visí hrozba ďalšej recidívy. Keď rozpráva o Simonovom kamarátovi, cítim, že by bola šťastná, keby to isté mohla povedať aj o svojom chlapcovi. Ale je to silná žena. Srdce bolí a hovorí jedno, ale rozum velí: realita je taká, aká je, musíš veriť, že bude dobre. Ľútosť ani sebaľútosť nie je na mieste, ničomu by to nepomohlo. A Simonovi už vôbec nie. Treba ísť vpred, po vytýčenej trase. Možno pomaly, krok za krokom, ale cieľ je na dosah. Vydrž.

Simon bol osemnásť mesiacov vo väzení. Čo sa stalo?
Prestali sme ho finančne podporovať, lebo všetky peniaze dával na drogy. A tak začal kradnúť. Ak si niekto myslí, že väzenie takéhoto človeka napraví, tak sa mýli. Mal tam síce špeciálnu psychiatrickú pomoc a prvé mesiace abstinoval, no len čo vyšiel z väzenia, okamžite v tom zase lietal. Takíto chlapci, len čo sa dostanú na slobodu, si svoj zdroj veľmi rýchlo nájdu. A ak aj nie, tak si ich vyhľadajú samotní díleri. Keď Simona prepustili, abstinoval len týždeň. Behal v kuchyni okolo stola, obehol ho aj stokrát, nevedel čo s rukami a nohami, taký mal absťák.

Simon sa vo väzení dostal k magoráku, ktorí si tam väzni varili. Magorák je veľmi silný čierny čaj pochybnej chuti. Pre zvýšenie účinku sa nezalieva, ale varí a pridávajú sa doňho silné opioidné nefrotoxické analgetiká, acylpyrín a tabak. Spôsobuje stav podobný opitosti, útlm a mátoženie. Pre svoju veľmi silnú koncentráciu je škodlivý na žalúdok (môže spôsobiť žalúdočné vredy) a na srdce (vyvoláva tachykardiu). Človeku s vysokým krvným tlakom môže privodiť kolaps.

Skúmali ste spätne Simonov život a snažili ste sa prísť na to, kde sa stala chyba, prečo začal užívať drogy?
Chybu som hľadala najprv v sebe, potom v manželovi. Veľa sme sa kvôli tomu s manželom hádali. Hovorili sme si, že to bola naša chyba, že sme na neho mali dávať väčší pozor. Ale teraz si myslím, že až tak sa to ustrážiť nedá. To by som ho musela mať celý čas zamknutého v dome. Ale to predsa nejde! Chlapec potrebuje aj vybehnúť von, medzi ľudí... Som mnou mal Simon veľmi dobrý vzťah. Možno bola chyba v tom, že som sa druhýkrát vydala, keď mal osem rokov. Možno som mala zostať sama, lebo Simon môjho manžela odmietal. Nechcel ho. Nevytvoril si s ním dobrý vzťah, chcel len mňa.

Mária úprimne ľutuje, že sa po svadbe nesnažila viac, aby malému Simonovi a jeho novému otcovi pomohla vybudovať si lepší, bližší vzťah. Tvrdí, že mala na manžela viac pritlačiť a motivovať ho k tomu, aby bol k Simonovi v začiatkoch ústretovejší a komunikatívnejší. Obaja s manželom boli zamestnaní, kvôli práci často cestovali, aj niekoľko desiatok kilometrov od domova. Času a príležitostí na budovanie blízkeho vzťahu medzi otcom a synom bolo veľmi málo. Mária si uvedomuje, že tento deficit užšieho spojenia si vyberá svoju daň aj v súčasnosti a zároveň konštatuje, že obaja muži sú už natoľko zafixovaní vo svojich stereotypoch, že sa to nedá zmeniť. Mám pocit, že v tejto rodine je Mária jedinou osobou, ktorá si to uvedomuje, respektíve je ochotná o tom otvorene hovoriť. Z kontextov usudzujem, že Simon a jeho otec v tomto ohľade dávno rezignovali a podvedome si našli neutrálnu pôdu na osobné, nekonfliktné strety.

Simon nikdy netrpel nedostatkom. S manželom sme mu dali všetko, čo potreboval. Mal čo jesť, mal si čo obliecť. Oblečenie som mu kupovala, ale vedela som naňho aj ušiť. Hračiek mal aj na rozdávanie. Kúpili sme mu bicykel, neskôr sme mu zaplatili vodičák a kúpili motorku. Čo chcel, to mal. Dávala som mu aj peniaze, keď potreboval.
Čo bolo pre vás najťažšie v období, keď Simon užíval drogy?
Strašne ma bolelo, keď som sa musela na neho pozerať, aký bol schudnutý. Aj do tváre. To bolo strašné. Aj to, že mal takú slabú vôľu a nedokázal s tým prestať. Strašné bolo aj to, že som sa hanbila za vlastného syna, za to, že je feťák. Už sa to nedalo utajiť, všetci v okolí o tom vedeli. Veľmi ma to trápilo, lebo je to môj jediný syn. Môj manžel je tvrdej nátury, on to možno ani tak nevnímal ako ja. Možno aj preto, že Simon nie je jeho vlastný syn. Najťažšie bolo aj to, že keď bol nadrogovaný, môj manžel bol naňho zlý, lebo on drogy neznáša a nemá so Simonom takú trpezlivosť ako ja. To bolo veľmi zlé. Simon veľakrát schytal od otca takú bitku... No keď bol zdrogovaný, nič necítil, žiadnu bolesť. Až na druhý deň. Manžela to potom aj mrzelo a uvedomil si, že ho nemal biť. Ale on je prchký. Ja bitku neuznávam. Keď som videla, že Simona bije, tak som ich od seba odtrhla. Manželovi som povedala: „Odstúp od neho, lebo ťa nechám a nechcem viac s tebou nič mať. Bitkou nič nedocieliš! Simon potrebuje pokojné jednanie. Musíš s ním jednať pokojne.“ Nechcela som ďalší zbytočný rozruch. Nemalo žiadny zmysel Simona provokovať alebo sa s ním hádať. Keď bol zdrogovaný, nedalo sa s ním docieliť nič. Ani bitkou a krikom.
S manželom sme sa tak hádali, že som bola rozhodnutá, že od neho odídem, že sa rozvediem. Ťažko som sa cez to prenášala. Myslela som si, že dostanem infarkt. Mala som pocit, že už to nevydržím. Bola som na dne a hovorila som si, že buď si niečo urobím, alebo musím začať rázne konať. A vtedy som sa rozhodla pre ten krok so zbavením svojprávnosti. Povedala som si: dostanem ho z toho, aj keby som mala padnúť na hubu. Začala som to rýchlo vybavovať a našťastie sa mi to podarilo.

Mária sa priznáva, že v istom období bola taká zúfalá, že by bola dokonca schopná urobiť Simonovi to isté, čo urobil otec jeho kamarátovi.

Povedala som manželovi: „Priviaž ho v izbe o reťaz a zamuruj okno. Bude ako vo väzení. Ak treba, dáme tam aj mreže. Ja mu budem nosiť jedlo a pitie. Mesiac tam prežije a dostane sa z krízy.“ Ale manžel nechcel. Odmietol mi dať reťaz... Až taká som bola zúfalá, že som bola ochotná uviazať Simona na reťaz ako psa a nechať ho tam sedieť celé týždne.
Verím, Mária, že to najhoršie už máte za sebou. Čo vás momentálne najviac trápi a čo vás teší?
Mária smutne konštatuje, že poruchy intelektuálnej efektívnosti a sociálnych zručností, ktoré sa s dostavili s toxikomániou a s toxickou psychózou, u Simona pretrvávajú aj v súčasnosti, keď abstinuje.

Simon bol veľmi múdry chlapec. Stále ho baví história a filozofia. Veľmi rád číta knihy – to je jeho hlavná záľuba. Píše poéziu a poviedky. Predtým písal strašné veci, ale teraz, keď abstinuje, píše krásne. Môj chlapec je inteligentný. Ale stratil sedemnásť rokov života. Mohol to niekam dotiahnuť, lebo schopnosti na to má. Učilište nedokončil, za murára sa nevyučil, ale mohol ísť na inú školu. Bol by to zvládol a dnes mohol byť na tom dobre, lebo on nie je hlúpy. Hlavu má dobrú.
Teraz je v pomerne dobrom stave. Jeho zdravotný stav nie je síce stopercentný, ale tých sedemdesiat percent považujem za úspech. Aj správanie má lepšie. Som spokojná, že nikam nechodí a nič neberie. Teší ma aj to, že jeho vzťah ku mne sa nezmenil, že ho to stále ku mne ťahá – keď má nejaký problém alebo keď niečo potrebuje, tak príde za mnou. Keď bral drogy, vyhľadával samotu. Zatvoril sa do izby a nikoho pri sebe nezniesol. Ani mňa. Ľahol si a s otvorenými očami spal. No, žiaľ, to mu zostalo aj teraz, keď je čistý. Ach, tá samota! Chce byť len sám a väčšinou potme. Kedysi mal kamarátov, vedel sa baviť, bol veselý, a teraz len sám a sám...Zostalo mu aj to trasenie prstov na nohách. Už sa mu netrasú tak veľmi ako keď drogoval, ale stále si to uňho všímam.
Veľmi sa bojím toho, že keď si nenájde nejakú dievčinu, ktorá ho bude mať rada a postará sa o neho, tak s ním bude veľmi zle. Lebo keď ja zomriem, bude s ním koniec, nikto mu nepomôže. Ľudia sú zlí a on musí dostať rozum, aby dokázal viesť svoj vlastný, dôstojný život.
Momentálne prežívam radosť z toho, že Simon nikam nechodí, je doma, v pokoji. Dáva sa do poriadku, pribral a bola by som veľmi rada, keby bol už celkom zdravý, aby si mohol niekoho nájsť. Potom už budem celkom pokojná.
Čo by ste poradili rodinám, ktoré majú so svojím príbuzným podobné problémy, ako vy so Simonom?
Určite by som im poradila, aby boli trpezliví. Aby s takýmto človekom jednali pokojne a bez zbytočných negatívnych emócií. Trpezlivosť, sebazaprenie a láska. A keď je už situácia nezvládnuteľná, odporúčam obrátiť sa na súd, zbaviť svojprávnosti na právne úkony a dať ho liečiť. Veľmi dôležité je nájsť dobrého lekára. My sme prešli obrovským počtom lekárov, kým sme neskončili pri tom, ktorý sa teraz o Simona stará a Simon mu dôveruje a rešpektuje ho. Treba nájsť takého lekára, ktorý s pacientom cíti, porozpráva sa s ním a venuje mu čas. Predtým sme presedeli v čakárni celý deň a keď sme sa konečne dostali do ambulancie, po piatich minútach sme boli vonku. Súčasný lekár sa mi páči a som s ním veľmi spokojná. Lieky Simonovi zaberajú a teraz je v pohode.

Simon je v súčasnosti zaradený do programu substitučnej liečby Suboxonom a užíva antipsychotiká. Podľa toho, ako mu liečba bude zaberať, nastúpi neskôr na ústavnú liečbu, alebo bude pokračovať v ambulantnej terapii. Márii sa napriek niekoľkoročným turbulenciám podarilo udržať rodinu pohromade.

Poďakovanie

Ďakujem Márii za to, že mi ochotne vyšla v ústrety a otvorila mi nielen dvere do svojej domácnosti, ale aj do svojho srdca. Vážim si jej úprimnosť a priamosť, ktorými na mňa silno zapôsobila. Obdivujem jej rýdze človečenstvo, ktoré sa prejavilo v odvahe otvorene si priznať vlastné chyby a zlyhania. Sila ľudského ducha spočíva v schopnosti odraziť sa od dna vlastnej mizérie a bez zbytočných veľkých slov dôstojne kráčať životom ďalej. Táto sila je pre mňa zosobnená v Márii. Ďakujem, že som mohla byť na chvíľu súčasťou jej časopriestoru.

Autor: Mgr. Lenka Jalilah Hrušková

Článok bol autorizovaný. Mária v ňom nič nezmenila.