doc. RNDr. Miloslav Hetteš, CSc., prezident ICSW Europe

Pripomíname si desať rokov pôsobenia v rámci Európskej únii. Oplatilo sa nám to? Slovensko do EÚ vstupovalo s oveľa menšou ekonomickou silou, ako má dnes. V tvorbe hrubého domáceho produktu na obyvateľa sme preskočili Portugalsko aj Grécko. V kúpnej sile dokonca Česko. Veríte tomu. Máme z toho radosť? Podľa nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza, ale i Európskej komisie, je Slovensko krajina, kde ekonomický rast sa neodrazil rastom životnej úrovni. Počas referenda o vstupe do EÚ som zastával názor zachovať si triezvy názor. Nie všetko zlato sa blyští. A to platí aj pre Európsku úniu. Najsmutnejšie je, že naši politici, často chránia cudzie a nie naše záujmy.

Európa znamená vo svojom pôvodnom gréckom význame zvedavá žena. Európa má, aspoň slovne, záujem na spravodlivom a dôstojnom živote jej občanov, teda aj našich. Už počas francúzskej revolúcii koncom 18. storočia sa poukazovalo na neprijateľnosť prílišných majetkových rozdielov. Zisk z našej ekonomiky sa nerozdeľuje spravodlivo medzi občanmi, obcami a regiónmi Slovenska. Bratislava je teraz 5. najbohatší región v EÚ. To čo k nám prichádza zo zahraničia v podobe európskych fondov je skôr almužna a nie dôstojná a spravodlivá odmena za našu prácu, produktivitu, zdravie a pokazený život našich detí. Skôr je situácia taká že podporujeme blahobyt iných európskych krajín pomocou vývozu dividend a zisku.

Keď som zakladal slovenskú samosprávu v roku 1990 (vravia mi otec samosprávy), jednou z mojich myšlienok bolo úsilie o ochranu záujmov obcí, regiónov až potom štátu. Teda o subsidiaritu. V tej dobe ešte mnohí politici na miestnej a regionálnej úrovni uprednostňovali tzv. celospoločenské záujmy pred miestnymi, alebo regionálnymi. Musíme sa predovšetkým starať o svoju obec a vlasť. A to platí aj vo vzťahu o Slovensku voči Európskej únii. Máme totiž predovšetkým zodpovednosť za Slovensko a až potom za Európu.

Blížia sa voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa majú konať 24. mája 2014. Doterajší slovenskí europoslanci nám obvykle tvrdia, že oni nereprezentujú Slovensko ale celoeurópske záujmy. Je to rovnaký nezmysel ako ten, ktorý som sa usiloval odstrániť z našich myslí už v roku 1990.

Žijeme v štáte kde mnohí občania nemajú prácu. Nezamestnanosť sa zmenila na štandardnú situáciu v živote človeka. Mládeži nedávame šancu na prácu. Nestaráme sa o naše deti. Čo z nich vyrastie? Dostávame z Európskej komisie upozornenia, že nedávame vlastné prostriedky na aktívne opatrenia trhu práce. Vraj nemáme prostriedky? Slovensko predsa ekonomicky narástlo. Že nemá prostriedky na riešenie nezamestnanosti je nepravda a predsa podľa Eurostat dáva na odstránenie nezamestnanosti „nič“.

V Európskej únii funguje sociálna nezisková ekonomika, ktorá poskytuje prácu miliónom ľudí (okolo 6% z celkovej zamestnanosti). Jedným z hlavných aktérov sú v nej samosprávy. Prečo tomu tak nie je Slovensku? V Európe je bežné, že zdravotníctvo, komunálny odpad, energie, voda, alebo služby vo verejnom záujme sú neziskovým sektorom. Súkromník môže zbankrotovať so svojim sociálnym zariadením, ale obec sa musí postarať o odkázané osoby. Ziskovosť je v sociálnom sektore možná, ale nie hlavná. Sme jediná krajina v Európe, kde poklesol podiel zamestnania v sociálnom sektore. Súkromní majitelia sú v ziskoch, ale kvalita a dostupnosť služieb sa rapídne zhoršila. Čo má mať prioritu? Zdravie našich detí, alebo pochybný peňažný zisk?

Mzdami Slovensko porušuje záväzky, ktorými je viazané voči Európe. Nemôžeme mať ekonomiku na úrovni troch štvrtín EÚ a mzdy iba pätinové. Autá vyrobené na Slovensku sa predávajú za svetové ceny, ale mzda je vykorisťujúca. Mzdy musia byť aspoň trojnásobné a to potom rozbehne vnútorný dopyt a dá ďalšiu prácu a chuť žiť na Slovensku. Napriek tomuto nárastu miezd by bol zabezpečený primeraný zisk pre investorov a podnikateľov. Každú spoločensky potrebnú prácu je nutné odmeniť. Ak sa občania starajú o veci verejné, o svoje deti, rodičov, nikto ich neodmení, ale ak sa táto opatera sprivatizuje, zrazu sú prostriedky.

Máme zlú zdravotnú situáciu, čoho výrazom je to, že máme o 6 rokov kratšiu dobu dôstojnej staroby i oproti Česku. Sociálna ekonomika, ktorá je bežná v Európe sa stará o blaho človeka a nie o zisk anonymných akcionárov na Kajmanských ostrovoch a iných daňových rajov. Prečo naše obce a mestá nemôžu rozvíjať sociálne a komunálne hospodárstvo? Zisk nemôže byť na úkor zdravia a našich detí.

Je neodškriepiteľný fakt že vymierame. O niekoľko generácií nebude Slovensko. Paradoxne nastane nedostatok pracovnej sily. Vyriešime takto, ironicky povedané, nezamestnanosť. Ale takýmto spôsobom? Prečo vo Francúzsku už nemajú tento problém? Starajú sa tam totiž o rodinu. Lord Marmoth (expert WHO) odpovedal raz na otázku prečo je zúfalá zdravotná situácia na Slovensku odpoveďou, že sa tam zrejme nestarajú o ľudí. Načo vlastne žijeme, ak nie pre naše deti, ktoré si však nemôžeme dovoliť, pretože to je luxus? Kto sa bude o nás starať, kto nás bude sýtiť, tešiť a kto nás pochová? Umožnime preto slušným ľuďom mať rodinu.

Keď som žil v USA, verejné školy tam boli v podstate priestory pre problémovú mládež, ktorá by inak rušila verejný poriadok. Zabráňme tomu aby sa naše školstvo nedostalo do takejto situácii. Európska únia poukazuje na nedostatočné vzdelanie a nezáujem štátu o úroveň školstva. Slovensko dáva zlomok toho čo je bežné na školstvo, vedu a výskum. Takto nebudeme partnerom a prínosom v Európe, ale iba dodávateľom lacnej nevzdelanej pracovnej sily. Prečo sa nechceme poučiť?

Solidarita medzi generáciami, občanmi a regiónmi je základom života a podstatou európskej integrácie. Európska komisia nás upozorňuje na nezáujem o chudobných a na to že na Slovensku narastá neustály rozdiel medzi bohatými a chudobnými. Trestáme starších za to, že ešte žijú. Dôchodky, ktoré im sľubujeme sú stále nižšie a už dnes sú v rozpore s povinnosťami Slovenska. Sme v rozpore s nutnosťou súdržnosti a solidarity na ktorej je budované európske spolužitie. Na súdržnosti a solidarite je budovaná Európa, tak prečo nie Slovensko.

Na Slovensku rastie neopodstatnená chudoba napriek právu na sociálne minimum. Až dvadsať percent Slovákov si nemôže dovoliť slušný štandardný obed, aký si mohli dovoliť ich rodičia. Je hanbou prijímať potravinovú pomoc v štáte, ktorý mal kedysi potravinovú sebestačnosť. Ešte väčšou trápnosťou je že sme „nedokázali“ rozdeliť potravinovú pomoc a preto sme boli na hanbu celej Európe. Teraz sa môžeme opýtať kam patríme? Do Európskej únie, alebo do Africkej únie? Niekto si stavia hrad a druhý nemá na chatrč. Máme dve Slovenská, pomyselne rozdelené apartheidom na svet bohatých a svet chudobných.

Samozrejme, že európske orgány upozorňujú na to že Slovensko už nič netvorí, upozorňuje na to že iba neustále znižujeme spoločenské výdavky. Takto to predsa nie je možné robiť donekonečna. To je cesta do záhuby. Je treba mať víziu a predstavu čo chcem dokázať pre Slovensko. Ak mám podnikateľský záujem, tak ho naplním, ale nemôžem žiť iba na úkor druhých a na dlh. Nápadov máme dosť. Kto napr. vie že celosvetová sieť mexického stravovania je slovenský nápad? Čo slovenskí dnes tvoríme?

Životné prostredie musí byť miestom, kde sa dá žiť a dýchať. Prečo si lacno rozpredávame krajinu, pôdu, vodu? Naša krajina, voda ani vzduch nesmie byť na predaj. Máme ju iba požičanú od predkova a musíme ju neporušenú odovzdať svojim deťom. Nepotrebujeme mať krajinu oblepenú informačným smogom alebo preplnenú herňami na hazardné hry. Herne patria do občianskej vybavenosti? Takéto zlo je nemožné v európskych mestách a obciach, tak prečo u nás je to možné. Namiesto herní potrebujeme škôlky a inú občiansku vybavenosť.

Áno aj európske inštitúcie sú skorumpované a preto im treba pozerať na prsty. Nikto nám nič však zadarmo nedá. Ale prečo nedokážeme využiť európske fondy? Slovensko by mohlo dostávať ďaleko viac od Európskej únie ako doteraz. Len treba byť smelší a trvať na slovenských záujmoch. Poznal som mnoho slovenských servilných zástupcov pôsobiacich v Európskej únii. Zbavme sa ich. Dostali sme viacero varovaní z Európskej komisii pred straníckymi nomináciami na každý post. Za to si mnoho krát môžeme sami, že všade dávame synovcov, netere, nevzdelancov, oddaných ignorantov a potom sa ešte čudujeme aký je svet neprajný.

Európske inštitúcie nesmú slúžiť jej úradníkom a byť cieľom na udržanie ich blahobytu. Európske inštitúcie musia slúžiť aj Slovákom. A o to ide. Ak by mala Európa slúžiť záujmom iba európskych byrokratov, korporáciám a len iným krajinám – tak Slovensko tam nemusí byť. O to pôjde aj vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Európa rozhodne nesmie zasahovať do života ľudí na iných kontinentoch, ak nás tam nikto nepozval, alebo je to v rozpore s medzinárodným právom. Na prvom mieste musíme chrániť spoločné záujmy našich obcí, až potom Európy.

Želal by som si aby sme v Európe aj doma hájili naše slovenské záujmy a nie cudzie. Prajem si aby sme od teraz mali vo vedení štátu a v Bruseli ľudí, na ktorých môžeme byť hrdí. Dajme šancu schopným.

V zahraničí som bol úspešný. Robil som poradcu cudzím vládam, viedol pracovné skupiny, riadil svetové konferencie, poučoval svet a prečo nie doma? Za činnosť v zahraničí mi vravia guru sociálnej politiky, pretože som dokázal nemožné v medzinárodnej sociálnej diplomacii. Mám teda pôsobiť iba vonku? Nechcem odísť. Chcem byť tu a žiť dôstojne.

V roku 1992 som ešte kandidoval na volebnej listine s Alexandrom Dubčekom. Od roku 1993 som zanevrel na domácu politiku (všetko boli iba peniaze, kradnutie, podvody), ale už sa nedokážem na to pozerať a mlčať. Tak preto!!! Našich politikov zaujímajú iba ich vlastné účty a posluhovanie cudzím a domácim oligarchom. Pripravujú druhú Ukrajinu u nás. Nedá sa to akceptovať. Chcem to zmeniť aj pomocou nevyužívaného členstva v Európskej únii.

Autor: doc. RNDr. Miloslav Hetteš, CSc.