Abstrakt: Príspevok upozorňuje na niektoré myšlienky Alfréda Kadushina, ktorý ako prvý spracoval špecifiká pre supervíziu v sociálnej práci. Aj keď sa jedná o americké prostredie, zostávajú jeho podnety pre nás veľkou inšpiráciou. Pre supervízorov v praxi sme vybrali niekoľko tém ako je samotná história a kreovanie supervízie v historickom kontexte, ďalej sme sa zaoberali jeho prínosom pre individuálnu supervíziu, faktormi, ktoré supervíziu ovplyvňujú a samotnou osobnosťou supervízora. Upozorňujeme na niekoľko tém, ktoré si aj v našom prostredí v modifikovanej forme zaslúžia postupne svoje rozpracovanie.
Kľúčové slová: Supervízia v sociálnej práci. Supervízor. Supervidovaný. Supervízny proces. Vonkajšie faktory v supervízii.

Úvod
Supervízia na Slovensku sa postupne etabluje do prostredia sociálnych služieb a stáva sa nevyhnutnou súčasťou odborných činností sociálneho pracovníka či už formou ďalšieho vzdelávania a poradenstva. Vďaka angažovanosti Martina Scherpnera nám boli koncom deväťdesiatych rokov sprostredkované základné informácie o supervízii v sociálnej práci, no napriek tomu naše prostredie ešte stále nie je potvrdené dostatočnou teóriu, ako základným predpokladom pre skvalitnenie praxe. Kolegovia – supervízori sa stretávajú len sporadicky s menom Alfréda Kadushina, ktorý ako prvý sprostredkoval ucelenú monografiu supervízie orientovanej práve na skvalitnenie činností sociálnej práce. Napriek tomu, že je predstaviteľom a súčasťou amerického prostredia sociálnej práce, jeho myšlienky a podnety, tézy alebo tvrdenia môžu byť aj pre nás inšpirujúcim zdrojom poznania, ktoré je možné transformovať do praktických činností pri supervíznej práci.
Radi by sme preto sprostredkovali niekoľko myšlienok pre inšpiráciu svojich kolegov.

Z histórie sueprvízie
Kadushin upozorňuje na zlom, ktorý nastáva na prelome 19 – teho a 20 – teho storočia, kedy sa začína meniť štruktúra zamestnancov organizácií. Vzhľadom k narastajúcim požiadavkám, ktorým museli organizácie poskytujúce sociálne služby na začiatku dvadsiateho storočia čeliť, ťažkosti s potrebami neustáleho kontrolovania, výcviku a náboru dobrovoľníkov sa stali obmedzujúcimi. S rastom industrializácie a urbanizácie, nastáva koncom devätnásteho storočia zvýšený pohyb osôb hľadajúcich zamestnanie, čo sa v sociálnej práci prejavilo zvýšením počtu platených zamestnancov organizácií. Hoci i novo prijatí zamestnanci potrebovali zaučenie skúsenejšími supervízormi, v tomto čase už bola základňa skúsených pracovníkov postavená a potreba supervízneho vzdelávania a podpory sa stala akosi menej ťaživou. Supervízia ako individuálne referovanie o konkrétnom prípade z praxe, bola organizovaná od roku 1911 americkou Charity Organization Department of the Russel Sage Foundation. Začiatkom minulého storočia spočívala supervízia skôr v neformálnych pohovoroch menej skúseného začiatočníka so skúseným kolegom.

Kadushinov pohľad na individuálnu supervíziu v troch fázach
Na začiatku procesu supervízor usporiada, naplánuje a pripraví sa na stretnutie. V strednej fáze prenesie supervízor hlavnú náplň na proces učenia a poskytuje pracovníkovi spätnú väzbu. Supervíziu ukončuje stanovením nasledujúceho stretnutia.

1. Iniciálna fáza supervízie
Individuálne supervízne stretnutie je dyadický rozhovor, ktorý napĺňa riadiacu, vzdelávaciu a podpornú funkciu supervízie. Pre potreby vzdelávacej supervízie je to individuálna konzultácia. Ako všetky rozhovory aj individuálna supervízia vyžaduje určité formality, štruktúru a rozdelenie rolí. Mala by byť pravidelným, vopred pripravovaným stretnutím, konaným v čase vyhovujúcom obom zúčastneným stranám. Konať by sa mala na mieste, ktoré zaručuje súkromie a zabraňuje prerušovaniu treťou stranou, je pohodlné a prispieva k zrozumiteľnej komunikácii.

Stáva sa, že okrem vopred naplánovaných stretnutí vznikne potreba neformálneho stretnutia, kvôli nepredvídanej situácii. Práca sociálneho pracovníka je plná stresujúcich situácií, ktorých riešenie nemožno odložiť do konania dohodnutej supervíznej porady. V kritickej chvíli je motivácia sociálneho pracovníka učiť sa adaptácii najintenzívnejšia. V dôsledku toho je dobré i využiť moment, kedy je pracovník v takomto stave. Na druhej strane však porady typu „ mohol by som sa na minútku zastaviť“ majú aj svoje nedostatky. Kvôli tomu, že sa konajú bez predchádzajúcej dohody, nie je čas na prípravu. Hodnotenia sú teda vykonávané bez dôsledného zhodnotenia všetkých alternatív. Keďže sú to stretnutia narýchlo, odoberajú supervízorovi čas určený na iné úlohy.

Naplánované stretnutie v skutočnosti začína pred samotným jej začiatkom. Začína už prípravou oboch zúčastnených – supervízora i supervizanta. Supervidovaný pracovník poskytuje záznamy o svojej práci – písané záznamy, nahrávky, dokončené správy, atď.. Výber prípadov, ktoré budú obsahom supervízneho stretnutia je voľbou supervízora. Rôzni supervízori uplatňujú rôzne formy výberu.
Niektorí bilancujú výberovo – robia náhodnú kontrolu zo všetkých prípadov, iní sa snažia pokryť všetky prípady za stanovený čas, iní posudzujú len prípady, ktoré vybral sám pracovník. Po výbere témy na diskusiu si supervízor vopred preštuduje selektovaný materiál. Majúc na zreteli zodpovednosť vzdelávacej supervízie, supervízor pripraví sylabus pre ďalšie stretnutie, prípadne stretnutia. Zároveň si prezrie svoje vlastné poznámky a preštuduje relevantnú literatúru, o ktorú sa chce pri výučbe oprieť. Individuálne supervízne stretnutia zaoberajúce sa klinickou prácou majú vo všeobecnosti dva súvisiace ciele. Jeden sa zameriava na manažment prípadu zdôrazňujúc pochopenie klienta a jeho situácie, plánovanie stratégie na intervenciu atď. Druhým cieľom je rozvoj vedomostí a zručností pracovníka, jeho profesionality a identity.
Počas plánovania stretnutia musí byť supervízor pripravený:

1. zhodnotiť a upresniť vzdelávacie potreby superizantov,
2. posúdiť právne a etické záležitosti,
3. monitorovať a dokumentovať postup supervidovaných a ich klientov sledovaním aktuálnych ukážok ich práce,
4. hodnotiť výkon supervizantov a získať ich spätnú väzbu.

2. Stredová alebo centrálna fáza supervízie
Supervízor pomáha pracovníkovi usporiadať a porozumieť skúsenosti a identifikovať podstatu určujúcu kroky, ktoré treba urobiť. Realizuje to prostredníctvom otázok, vyžaduje objasňovanie a uvoľňuje, podporuje, stimuluje, potvrdzuje, usmerňuje a vyzýva pracovníkovo rozmýšľanie. Supervízor upozorňuje na chyby, nevyužité možnosti, zreteľné nedorozumenia, medzery a neúplnosti. Predstavuje tiež nové nápady, delí sa o vedomosti a skúsenosti, vysvetľuje a ilustruje podobnosti a odlišnosti medzi rôznymi situáciami, zväčšujúc tým rozhľad supervidovaného.
Cieľom napríklad vzdelávacej supervízie je premeniť informácie na vedomosti, vedomosti na porozumenie a porozumenie na činy.
Ak supervízor zvolí prístup, ktorý nielenže vyhovuje vzorcom učenia supervidovaného, ale je tiež primeraný obsahu sprostredkovaných informácií a podnetov, vzniká priestor pre efektívne učenie. Organizačné formy a postupy môžu byť naučené didakticky a poskytnutím relevantných materiálov, technikou rozhovoru nemusia byť efektívne sprostredkované. Pre efektívne získanie nových zručností je primeranejšou formou napríklad hranie rolí.

V individuálnej supervízii sa najčastejšie orientujeme na vzdelávaciu supervíziu, ktorá má na zreteli celkovú asimiláciu obsahu, kedy zmeny v správaní vyplývajú z novozískaných skúseností a podnetov sprostredkovaných supervíznou pomocou. Postup je od informácie k vedomosti, od vedomosti k pochopeniu, od pochopenia ku zmene správania. Nové správanie je potom možné otestovať na interakcii s klientom a zistiť, či bola zmena efektívna. Spätná väzba od klienta a supervízora, umožňuje sociálnemu pracovníkovi napraviť prípadné nedostatky získané učením, ďalej potom zmeniť správanie, znova ho otestovať a opäť si zmeny overiť prostredníctvom spätnej väzby.

V procese supervízie sa vyvinuli rôzne prístupy k procesu učenia a učenia sa. Prístup orientovaný na supervidovaného koncentruje hlavný záujem supervízie orientovaný na v rozvoj sebapoznania, sebapochopenia a emocionálneho rastu supervidovaného. Dôraz je kladený na pocity sociálneho pracovníka. Supervidovaný má hlavnú zodpovednosť za to, čo sa chce naučiť, ťažiskom supervízie je spôsob akým pracovník vykonáva svoju prácu a povaha jeho vzťahu ku klientovi. Centrom interakcie je teda supervidovaný, jeho pocity a vnímanie problému, jeho reakcie a pocity ku klientovi, klientovo vnímanie supervidovaného a ako to pociťuje supervidovaný atď. Supervízor reflektuje, objasňuje a interpretuje pocity supervidovaného. Cieľom supervízie je v tomto prípade pomoc supervidovanému nájsť jeho vlastnú orientáciu rozborom jeho vlastnej skúsenosti. Supervízor je katalyzátorom, ktorý pomáha supervidovanému zakúsiť samo objavenie riešenia. Zároveň v tejto fáze poskytuje supervidovanému efektívnu spätnú väzbu, ktorá by mala byť poskytnutá :

• čím najskôr po výkone,
• musí byť špecifická,
• musí byť konkrétna,
• musí byť viac opisná ako súdiaca,
• s cieľom vyzdvihnúť výsledky správnych krokov,
• na správanie supervízanta, nie na jeho osobu,
• ponúknutá nezáväzne na diskusiu a posúdenie, nie autoritatívne na dohodu a prijatie,
• čo najjednoznačnejšie s tým, čo chcete, aby sa supervidovaný naučil, s tým, čo si myslíte, že potrebuje vedieť,
• s cieľom deliť sa o myšlienky, nie radenie, skúmanie alternatív ani dávanie odpovedí,
• výberovo, čo sa týka množstva informácií, ktoré supervidovaný dokáže absorbovať.

3. Ukončenie supervízneho stretnutia
Hovorí sa, že ak trvá supervízne stretnutie dlhšie ako hodinu prestáva byť produktívnym. Koniec stretnutia by mal byť naplánovaný hneď na začiatku, aby bol vybraný obsah stretnutia ukončený počas jeho trvania. Ukončenie supervízneho stretnutia zahŕňa sumarizáciu, rekapituláciu bodov, ktoré boli jej obsahom, a preto by malo dobré supervízne stretnutie spĺňať nasledujúce charakteristiky:

1. zahŕňa plánovanie a prípravu oboma zúčastnenými stranami – supervízorom i supervidovaným,
2. jeho obsahom je spoločne vybraný problém,
3. jeho predmetom sú činnosti súvisiace s odbornou činnosťou supervidovaného,
4. do popredia stavia analýzu výkonov supervidovaného za pomoci vedenia supervízorom,
5. zabezpečuje supervidovanému jasnú a jednoznačnú spätnú väzbu, navrhnutú s cieľom zlepšiť jeho pracovné výkony,
6. koná sa v kontexte atmosféry uľahčujúcej učenie,
7. sleduje želané princípy učenia a učenia sa ,
8. zabezpečuje ucelenosť jednotlivých sedení a zároveň vytvára nadväznosť na ďalšie.

Výhodami individuálnych supervíznych stretnutí je individuálny prístup k supervidovanému, plné sústredenie sa na jeho problémy, väčšia otvorenosť, možnosť vybudovania si bližšieho vzťahu. Ich nevýhodami môže byť prílišná ekonomická náročnosť, menej kreatívnych vstupov a alternatívnych pohľadov na vec, vznik možnej naviazanosti na supervízora.

Supervízia versus terapia
Rozdiely medzi supervíziou, ktorá sa zaoberá rozvojom sebapoznania a terapie sa podľa Kadushina týkajú: účelu a stredu pozornosti, ako aj vzťahových úloh.

Stred a účel pozornosti
Zodpovednosťou supervízora je pomôcť supervidovanému stať sa lepším pracovníkom, nie bezpodmienečne lepším človekom. Centrom záujmu je profesionálna aktivita supervidovaného, nie jeho súkromný život. Cieľom nie je zmena osobnosti pracovníka, ale zmena jeho profesionálnej identity.
„V supervízii sa snažíme o zmenu zručností, o zmenu vo využívaní profesionálneho ja, kým v psychoterapii sa snažíme o zmeny, ktoré zahŕňajú celkovú zmenu fungovania jednotlivca.“
V supervízii sa nezaoberáme celkovou osobou, zaoberáme sa iba jedinou rolou, tou, ktorá tvorí pracovníkovu identitu – rolou zamestnanca organizácie. Supervízor sa na rozdiel od terapeuta nezaoberá príčinami osobnostnej patológie, zaoberá sa len dôsledkami takýchto porúch na pracovný výkon supervidovaného. Supervízor nie je oprávnený zasahovať do správania, pocitov a postojov, nech by boli akokoľvek problematické alebo deviantné, pokiaľ nemajú vplyv na pracovný výkon supervidovaného.
V terapii si klient sám určuje ciele, ktoré chce dosiahnuť. Terapeut nemá eminentný záujem o určitý stupeň alebo želané nasmerovanie zmeny. Na druhej strane, v supervízii reprezentant klinického prostredia, ktorým je supervízor, určuje požiadavky a ciele týkajúce sa profesionálneho výkonu a aktuálne poskytovaných a realizovaných služieb.

Terapeut je oprávnený pracovať na dosiahnutí akéhokoľvek cieľa, ktorý klient určí. Supervízor nesie zodpovednosť za supervidovaného a nesmie sa snažiť o dosiahnutie akéhokoľvek cieľa určeného klientom. Jeho záväzkom je zabezpečiť, že supervidovaný sa stane výkonným zamestnancom subjektu - organizácie.
Terapeut pomáha klientovi dosiahnuť individuálne uspokojujúce riešenie jeho problému. Supervízor pomáha dosiahnuť riešenie problému tak, aby to vyhovovalo potrebám organizácie. Cieľom supervízie je zlepšenie pracovného výkonu, kým terapia je zameraná na osobnostnú zmenu. Supervízia je zameraná na potreby klienta, terapia na potreby pracovníka.
Supervízia sa zameriava na situáciu klienta a jeho skúsenosť, nie na situáciu supervidovaného, je orientovaná na prácu, nie na pracovníka. Ťažisko je na tom, čo pracovník robil, nie prečo to robil. Terapia objasňuje osobné významy problémov, supervízia odborné.

Na rozdiel od terapie, v supervízii sú problémy pomáhajúceho spomínané len okrajovo, nie sú hĺbkovo skúmané a rozoberané. Úlohou supervízora je vzdelávanie, nie terapia, emocionálnymi ťažkosťami supervidovaného by sme sa mali zaoberať len pokiaľ zasahujú do jeho procesu učenia.

Rozdiely vo vzťahových úlohách
Supervízny vzťah zahŕňa tichú dohodu, podľa ktorej je pracovník zodpovedný za snahu maximalizovať svoje pracovné výkony a pokračovať vo svojom profesionálnom rozvoji, supervízorovou zodpovednosťou je pomôcť mu dosiahnuť tieto ciele.
Záujem na osobnom rozvoji supervidovaného je nedovoleným prekročením tejto dohody. Terapeutizovanie tohto vzťahu naznačuje, že supervízor vstupuje do oblastí pracovníkovho života, nad ktorým nemá organizačnú autoritu ani právo uplatňovať sankcie. Pracovník môže tento krok vnímať ako ofenzívu vlastnej osoby a zaujať obranný postoj, ktorý v konečnom dôsledku znemožní celý supervízny proces. Výsledkom takéhoto zablokovania je potom poskytovanie selektívne vyberaných informácií supervidovaným.

V terapii sú nevedomé pocity odkrývané a pracuje sa na ich vyriešení. V supervízii môžu byť takéto pocity identifikované, snahou však nie je ani ich skúmanie ani riešenie. Ak sa vzťah supervízor – supervidovaný mení na vzťah terapeutický, supervízor riskuje, že supervidovanému ukrivdí. Nie je však nemožné aby supervízor supervidovaného upozornil alebo poskytol spätnú väzbu, ktorá by podnietila supervidovaného k riešeniu svojich problémov v spolupráci s terapeutom.

Faktory ovplyvňujúce supervízny proces
Samotný proces supervízie ovplyvňujú podľa nášho názoru najmä tieto faktory :

1. charakter inštitúcie,
2. úroveň vzdelania, profesionálne zameranie a „osvietenosť“ vedúceho zamestnanca,
3. uplatnené formy a typy supervízie,
4. zameranie supervízie v zmysle požiadavky objednávateľa,
5. stupeň profesionálneho vývinu a motivácia supervidovaného,
6. poradenská orientácia supervidovaného a supervízora,
7. kontrakt medzi supervízorom a supervidovaným,
8. materiálne, technické, priestorové a časové podmienky pre prácu supervízora.

Supervízny proces, jeho vonkajšie aj vnútorné rámce zohrávajú v supervízii dôležitú úlohu.
Podobne tieto faktory vníma aj Kadushin, ktorý upozorňuje aj na akceptáciu alebo vnímanie supervízie samotnou spoločnosťou. Tvrdí, že supervízia, tak ako i iné procesy, je zakotvená v určitom ekologickom systéme, ktorého zložky majú na jej priebeh vplyv. Túto tematiku môžeme uviesť v nasledujúcom modifikovanom grafe :

Graf 1: Faktory ovplyvňujúce supervízny proces (modifikovaný model)

Osobnosť supervízora a jeho charakteristiky
Kadushin taktiež zastáva názor, že dobrý supervízor je ten, ktorého za takého určili jeho supervidovaní. Na základe týchto vedomostí, stanovil charakteristiky dobrého supervízora :

• akceptuje, uplatňuje a dodržiava riadiacu funkciu supervízie nenásilným spôsobom, kontroluje pracovníka v okruhu zverených úloh, citlivo a zároveň jednoznačne ohodnocuje výkony supervidovaných,
• riadi, konfrontuje, poskytuje konštruktívnu kritiku, čestnú spätnú väzbu spôsobom, ktorý rešpektuje rast supervidovaného smerom k nezávislosti,
• snaží sa integrovať požiadavky organizácie so sociálno – emočnými potrebami pracovníkov,
• je v kontakte s vyššími i nižšími úrovňami hierarchického usporiadania organizácie, jasne a zrozumiteľne prezentuje požiadavky pracovníkov vedeniu a naopak obavy manažmentu supervidovaným,
• je supervidovaným bežne k dispozícii, psychologicky dostupný a prístupný
• má pozitívny vzťah k výkonu supervízie, zosobňuje hodnoty profesie vo svojom správaní,
• je pripravený a má záujem oceňovať dobré výkony a je pripravený odmietnuť neprimeraný záväzok,
• má skutočný záujem na rozvoji supervidovaných,
• má najnovšie vedomosti z teórie i praxe sociálnej práce a je pripravený sa o tieto podeliť informovaním supervidovaného o relevantných postupoch,
• je pripravený tolerovať a akceptovať omyly a pády, uvedomuje si, že sú prirodzenou súčasťou vzdelávacieho procesu,
• je citlivý na prejavy pracovníka v strese a flexibilne prispôsobuje pracovné požiadavky
• zakladá úprimnú a slobodnú komunikáciu v atmosfére, ktorá nielen dovoľuje ale i povzbudzuje vyjadrenie skutočných pocitov supervidovaného,
• jeho orientácia na riešenie prípadov je založená na konsenzoch, kooperácii, demokratickej participácii, nevyužíva mocenské praktiky,
• so supervidovanými zakladá pozitívne vzťahy, charakteristické pocitmi psychologického bezpečia, tvoreného prijímaním, vrelosťou, empatiou, rešpektom, podporou, flexibilitou, úprimnosťou.

Záver
Našim cieľom bolo poskytnúť niektoré myšlienky autora, ktorý sa supervíziou v sociálnej práci intenzívne zaoberá niekoľko desaťročí. Supervízia na Slovensku je len v svojich začiatkoch, zostáva na supervízoroch ale aj sociálnych pracovníkoch a vedúcich pracovných tímov v subjektoch pôsobiacich v sociálnej sfére do akej miery supervíziu, ktorá je zakomponovaná už aj v právnych predpisoch využijú, podporia a postupne skvalitnia aj rozpracovaním teórie.

Autori:
prof. PaedDr. Milan Schavel, PhD.
PhDr. Milan Tomka, PhD.

______________________________________________________
Príspevok odznel na Medzinárodnej konferencii na tému „Sociálne poradenstvo a supervízia ako prostriedok zvyšovania profesionálnej kompetencie sociálnych pracovníkov“ , ktorá sa konala v dňoch 7.– 8. apríla 2010. Organizátorom konferencie bola Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety n.o