Súčasný stav násilia páchaného na ženách v postmodernej spoločnosti

sep 13 2011

Abstrakt: V spoločnosti nieje nikto, kto by o násilí páchanom na ženách ešte nepočul. Ide o mimoriadne dôležitý sociálny problém. Štatistiky ukazujú, že každá piata žena v Slovenskej republike je zneužitá. Cieľom tohto článku je popísať násilie voči ženám a jeho súčasný stav v postmodernej spoločnosti, ktorý je súčasnosti vážny. Násilie je akákoľvek forma zlého zaobchádzania, prejav nadvlády, hrozby, zneužívanie moci, fyzický, psychický a sexuálny nátlak. Je to akékoľvek konanie, ktoré ovplyvňuje život, fyzickú a psychickú integritu, slobodu osôb alebo vážne poškodzuje rozvoj ľudskej osobnosti v našom prípade žien.
Kľúčové slová: zákon. Postmoderná spoločnosť. Sociálno-patologický jav. Násilie. Žena.

Abstract: In society there is no man that the violence against women had ever heard. This is an extremely important social problem. Statistics show that every fifth woman in the Slovak Republic is abused. The aim of this paper is to outline the concept of violence against women and its current status in the postmodern society, which is current and serious. Violence is any form of maltreatment, expression of domination, threats, abuse of power, physical, psychological and sexual coercion. It is any act or omission which affects the life, physical and mental integrity, freedom of persons, or which seriously harms the development of human personality in our case women.
Keywords: Law. Postmodern society. Socio-pathological phenomenon’s. Violence. Woman.

Úvod

Násilie môže zažiť každá žena na ulici, v práci, väčšina násilných činov voči žene sa však pácha doma. Mnoho ľudí však tento fenomén prehliada, či dokonca bagatelizuje. Časť spoločnosti násilie ignoruje, časť sa domnieva, že ženy si o to koledujú samé. Len ženy, ktoré násilie zažili a zažívajú, vedia, že ich problém je oveľa zložitejší a nie sú schopné vyriešiť ho bez ochrany a záruk spoločnosti. Týrané ženy potrebujú pocit istoty a možnosť obrátiť sa so svojím problémom na niekoho, kto im pomôže.

Súčasný stav násilia páchaného na ženách

Na pomenovanie fenoménu násilia sa v našej i zahraničnej literatúre používa niekoľko termínov, ktoré vychádzajú z rôznych koncepcií a problém zachytávajú v širšom alebo v užšom rozsahu. Jedným z hlavných sporných bodov v tejto oblasti je rozsah definície násilia páchaného na ženách. Mnohí odborníci a odborníčky sa dožadujú veľmi širokej definície, ktorej zmysel vidia v tom, že by umožnila posudzovať mnohé porušenia ľudských práv žien ako prejavy násilia, respektíve každý štrukturálny jav, ktorý podporuje rodovo podmienenú diskrimináciu, by sa mohol považovať za násilie.

Príkladom takejto definície násilia je definícia v návrhu panamerickej zmluvy proti násiliu voči ženám /Pan American Treaty against Violence/: „Akýkoľvek čin, zanedbanie alebo správanie, ktorého dôsledkom je fyzické, psychické, sexuálne alebo duševné utrpenie, či už priame alebo nepriame prostredníctvom podvodu lži, provokácie, hrozby, donútenia, alebo akýmkoľvek iným spôsobom voči akejkoľvek žene, s cieľom alebo s efektom jej zastrašovania, trestania, ponižovania alebo dotlačenia do roly vymedzenej stereotypmi, popretia jej ľudskej dôstojnosti, sexuálnej sebadeterminácie, fyzickej, morálnej alebo duševnej integrity, alebo podlomenie bezpečnosti jej osoby, jej sebaúcty alebo znižovanie jej fyzických alebo mentálnych možností/kapacít.“ (1)

Násilie je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, zneužívania moci, vyhrážania, fyzického, sexuálneho a psychického nátlaku. Domáce násilie alebo násilie voči žene v intímnom vzťahu je „fyzické, sexuálne, emocionálne a psychické týranie ženy mužom, s ktorým je alebo bola v intímnom vzťahu. Toto násilie môže byť aktuálne, hroziace alebo môže ísť o pokus.“ (2) Násilie páchané na ženách je akýkoľvek „prejav verbálnej alebo fyzickej sily, donucovania alebo deprivácia ohrozujúca život, ktoré sú zamerané na jednotlivú ženu alebo dievča a ktoré spôsobujú fyzickú alebo psychickú ujmu, poníženie alebo úmyselné obmedzovanie slobody a ktoré udržiavajú podriadenosť ženy.“(3)

Násilie znamená najčastejšie označenie jednorazového fyzického aktu, resp. postupu, pri ktorom človek spôsobuje ujmu druhému človeku. Iná charakteristika násilia hovorí o akomkoľvek akte, vrátane zanedbávania, ktoré ovplyvňuje život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca alebo poškodzuje rozvoj jeho osobnosti.(4) Heise, Pitanguy a Germain navrhujú definovať násilie páchané na ženách nasledovne: „Násilie páchané na ženách je akýkoľvek prejav verbálnej alebo fyzickej sily, donucovanie alebo deprivácia ohrozujúca život, ktoré sú zamerané na jednotlivú ženu alebo dievča a ktoré spôsobujú fyzickú alebo psychickú ujmu, poníženie alebo úmyselné obmedzovanie slobody a ktoré udržiavajú podriadenosť ženy.“(5)

V súvislosti s násilím panuje veľa nesprávnych, ale pevne zakorenených predstáv, napríklad, že násilie je dôsledkom zneužívania alkoholu, chudoby, nezamestnanosti, že sa vyskytuje len v istých sociálnych vrstvách, že je to duševná choroba. Ešte aj dnes je veľmi rozšírená domnienka, že ženy provokujú, tolerujú, potrebujú alebo dokonca majú rady istú mieru násilia. Takéto mýty, ktoré legitimizujú určitú mieru násilia, formujú postoje spoločnosti, ale aj profesionálnych pracovníkov a pracovníčok, pracujúcich s týranými ženami.

Rozšírené mýty a predsudky nedovoľujú ženám postihnutým násilím, aby rozprávali o svojej situácii. Zabraňujú aj tomu, aby ženy dostali adekvátnu pomoc. Vedie to tak ďaleko, že ženy hľadajú vinu u seba a neodvažujú sa vyjsť so svojím problémom na verejnosť. O týchto mýtoch sa zmieňujú autorky Cviková a Juráňová, ktoré rozoberáme.

1. mýtus: To nie je násilie, tí dvaja sa len „hádajú“. Medzi hádkou a násilím je podstatný rozdiel. Pri hádke ide o konflikt dvoch osôb, ktoré sú približne rovnako silné. Pri hádke ide zväčša o konflikt záujmov a každá zo zúčastnených strán sa pokúša presadiť svoje záujmy. Ak je však medzi nimi nerovnosť sily a moci (napríklad jedna osoba je fyzicky silnejšia, ozbrojená, alebo disponuje financiami), vzniká nebezpečenstvo, že silnejšia strana zneužije svoju prevahu na presadenie svojich záujmov. Vtedy sa hádka mení na násilie. Jedna zo zúčastnených strán podľahne. Aj ženy majú v našej spoločnosti v mnohých oblastiach oslabenú pozíciu.

2. mýtus: Násilie sa vyskytuje iba v „problémových“ rodinách. Násilie môže postihnúť každú ženu nezávisle od príslušnosti k sociálnej vrstve, kultúre a náboženstvu a nezávisle od veku. Dojem, že násilie sa týka len „problémových“ rodín, vzniká preto, že v niektorých skupinách spoločnosti sa násilie utajuje väčšmi ako v iných. Pre ženy z tých skupín, kde je rozprávanie o zážitkoch s násilím veľmi tabuizované, je preto ešte ťažšie hľadať a získať pomoc. Pre mnohé ženy má zverejnenie násilia závažné dôsledky, napríklad môže utrpieť povesť rodiny, muž môže stratiť zamestnanie.

3. mýtus: Násilie v rodine je súkromná záležitosť, štát by sa do toho nemal miešať. Žena, ktorá požiada niekoho o pomoc, sa tým už rozhodla svoj problém zverejniť. Násilné činy sú podľa našich zákonov trestné bez ohľadu na to, či sú páchané v rodine alebo mimo nej. Okrem toho veľkú časť násilných činov tvoria tzv. oficiálne delikty, to znamená, že ich žaluje a stíha štát. Štát sa teda zaviazal zakročiť aj pri násilí v rodine.

4. mýtus: Ženy si len vymýšľajú, aby získali byt alebo výhody pri rozvode. Skutočnosť je taká, že skryté násilie pri násilných činoch v rodine vysoko prevyšuje nahlásené prípady. Je veľmi pravdepodobné, že násilie nikto nezverejní a neoznámi. Ženy násilie oveľa častejšie utajujú alebo bagatelizujú, než by v tomto smere preháňali.

5. mýtus: Ženy asi chcú byť týrané, inak by predsa násilníka opustili. Ženy, ktoré zažívajú násilie, skúšajú všetko možné, aby zmenili situáciu. Chcú, aby násilie prestalo, často si však želajú aj udržať vzťah či manželstvo. Až keď zlyhajú všetky ich pokusy, hľadajú pomoc mimo rodiny. Niektorí muži kontrolujú svoje ženy tak, že sa ženy boja hovoriť s niekým o tom, čo zažívajú. Nie všetky ženy sa môžu uchýliť k príbuzným alebo známym. Boja sa, pretože ani tam nie sú v bezpečí. Mnohé ženy nemajú peniaze a nevedia, kam by sa mohli obrátiť. Veľa žien má strach zo zhoršenia finančnej situácie, zo straty prístrešia.

6. mýtus: Ženy „provokujú“ násilie alebo si ho nejakým spôsobom „zaslúžia“ . Takýto postoj legitimizuje páchanie násilia v určitých situáciách, vinu za násilie pripisuje obetiam a mužov páchajúcich násilie zbavuje zodpovednosti. Za „provokáciu“ býva často označené už to, že žena príde o niečo neskôr z práce, má na niečo vlastný názor, navštívi svoju priateľku alebo si dovolí muža kritizovať. Muži často pociťujú ako provokáciu správanie, ktoré sami u seba považujú za samozrejmé. Násilné činy ospravedlňujú tým, že žena kritizovala mužovo rovnaké „chybné“ správanie.

7. mýtus: Ženy si samy vyberajú partnerov, ktorí ich týrajú. Žiadna žena nechce, aby ju niekto bil, znásilňoval, alebo zavraždil. Na začiatku vzťahu tyrani obvykle ešte nesiahajú po násilných prostriedkoch. Násilné správanie sa zväčša začína po určitom čase spolužitia. Skryté formy násilia sa často spájajú s pozitívne chápanými tradičnými hodnotami, takže je ťažké si uvedomiť, kedy sa začína zneužívanie moci, kontroly a útlaku. „Rytiersky ochranca“ sa nepozorovane stáva kontrolujúcim mužom, šialená zaľúbenosť sa mení na šialenú žiarlivosť, ubezpečovanie „som do teba zbláznený“ sa zmení na tvrdenie „mám právo na teba i na tvoje telo“.

8. mýtus: Muži týrajú ženy, pretože sami v detstve zažili násilie. Muži, ktorí páchajú násilie, síce často v detstve zažili násilie a vlastné zážitky s násilím sú istým „rizikovým“ faktorom, ktorý môže viesť k tomu, že sa človek správa násilnícky. To však automaticky neznamená, že by bludný kruh násilia musel nevyhnutne pokračovať. Negatívne skúsenosti z detstva môžu viesť aj k mimoriadne odmietavému postoju voči násiliu, ako to je u mnohých mužov.

9. mýtus: Základnou príčinou mužského násilia je alkoholizmus. Muži, ktorí týrajú svoje ženy, páchajú násilie vtedy, keď sú opití, ale aj vtedy, keď sú triezvi. Alkohol nie je príčinou násilia, je iba jeho stimulátorom. Odbúrava zábrany, a preto sa agresívne impulzy zosilňujú. Stav opitosti využívajú násilnícki muži ako argument, aby nemuseli prevziať zodpovednosť za svoje činy.

10. mýtus: Muži týrajú ženy preto, lebo nedokážu vyjadriť svoje city iným spôsobom. Násilné činy v súkromnej sfére sa vo všeobecnosti chápu ako čisto afektívne konanie – muž jednoducho niekedy „vybuchne“, nevie vraj so svojimi pocitmi inak zaobchádzať. Tento argument prehliada skutočnosť, že násilné konanie je spravidla výberové. Muži ani v stave silného afektu neudrú svojho šéfa, svoju ženu však často áno.

11. mýtus: Týranie prestane, on sa môže zmeniť. Rodinná terapia , ktorá sa pokúša vyvinúť stratégiu na riešenie násilia, je často spojená s vyšším rizikom pre ženu, ktorá je týraná. Terapia podporuje mužove výhovorky, že ona má problém a ju treba viac viniť za násilie, než jeho, preto aj ona musí podstúpiť terapiu. Riešením na ukončenie násilia tu je, že obaja musia zmeniť svoj vzťah. Ona však nie je zodpovedná za jeho násilie, je to jeho správanie, ktoré prestavuje problém. Veľa žien žije s násilníkom a dúfa, že prestane byť násilnícky.

12. mýtus: Môže byť dobrým otcom, aj keď bije matku detí. 40–70 % detí týraných matiek týra ich otec alebo partner ich matky; 30 % týchto detí býva sexuálne zneužívaných. Medzinárodný výskum ukázal, že 90 % detí týraných matiek býva svedkami násilia. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie aj deti, ktoré sú svedkami týrania, sa považujú za týrané deti.

Každá spoločnosť aj súčasná postmoderná, má mechanizmy, ktoré legitimizujú, zahmlievajú, popierajú, a tým pestujú násilie. Dokonca i tam, kde by jednotlivé násilné činy mohli byť odsúdené. Rôzne mechanizmy, od ústnej tradície po oficiálne edukačné a právne systémy, určujú normy prípustného správania mužov a žien. „Tieto normy si ľudia osvojujú od detstva v rodine a utvrdzujú sa v nich pod tlakom okolia, spoločenských inštitúcií a masovokomunikačných prostriedkov. V mnohých spoločenstvách sa deti učia, že muži sú dominantní a že násilie je prijateľný spôsob riešenia konfliktov“.(6) Medzikultúrny výskum poukazuje na to, že hoci násilie páchané na ženách je integrálnou súčasťou takmer všetkých kultúr, existujú spoločenstvá, ktoré rodové násilie nepoznajú a od takého by si mala postmoderná spoločnosť vziať príklad.

Záver

Problém násilia páchanom na ženách sa stále považuje za súkromnú záležitosť. Ženy sú vo všetkých oblastiach v postmodernej spoločnosti ešte stále znevýhodňované. Zneužívané ženy často preberajú vinu a zodpovednosť za násilný vzťah k sebe. So svojím problémom sa cítia osamotené. Veľmi treba, aby sa o probléme rozprávalo a aby sa tento problém nejako riešil v súčasnej postmodernej spoločnosti. Násilie páchané na ženách má rozhodne spoločenské príčiny a dôsledky, a je preto nevyhnutné, aby sa k jeho prevencii a eliminácii pristupovalo z celospoločenského hľadiska.

Autori: Slavomír Laca, Lenka Pasternáková

Použitá literatúra:
1. FINAL REPORT OF ACTIVITIES OF THE EG-SVL: Group of combating violence aga inst woman. Strausburg: Councile of Europe, 1997.
2. HEISE, L., PITANGUY, J., GERMAIN, A.: Násilie páchané na ženách – skrytá ujma na zdraví. Bratislava: Aspekt, 1998.
3. PIATA ŽENA: Aspekty násilia páchaného na ženách. Bratislava: Aspekt, 2001.
4. SOPKOVÁ, E.: Problém, o ktorom sa mlčí. Bratislava: Aspekt, 1998, č. 3.
5. TOKÁROVÁ, A.: Sociálna práca. Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Prešov: 2002, ISBN 80-8068-086-8.

___________________________

(1) Final report of activities of the EG-S-VL, Group of Specialist for combating violence against women. Councile of Europe, Strausburg, June 1997, p. 12
(2) SOPKOVÁ, E: Problém o ktorom sa mlčí. Aspekt, 3, 1998, s. 22
(3) PIATA ŽENA: Aspekty násilia páchaného na ženách. Aspekt, 2001, s. 34
(4) TOKÁROVÁ, A.: Sociálna práca. FFPU: Prešov, 2002, s. 356
(5) HEISE, L.; PITANGUY, J.: Násilie páchané na ženách – skrytá ujma na zdraví. Aspekt, Bratislava, 1998, s. 55
(6) HEISE, L. et. al.: Násilie páchané na ženách – skrytá ujma na zdraví. Aspekt, Bratislava, 1998, s. 29

___________________________

Príspevok odznel na V. ročníku vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou pod názvom "Sociálno-patologické javy a marginalizované skupiny", ktorú zorganizovali Ústav Kráľovnej Pokoja z Medžugorja Bardejov, Institut mezioborovych studii Brno, Filozoficka fakulta UPJS Kosice a konala sa 8. októbra 2010 v Bardejove.

_________________________________

Publikácie autora článku: PaedDr. Slavomír Laca, PhD
Základy sociálnej pedagogiky - Sociálna pedagogika prechádza neustálym vývojom v súvislosti s vývojom celej spoločnosti, ktorá je poznačená spoločenskými zmenami súvisiacimi predovšetkým s rastúcou technikou, automatizáciou a globalizáciou sveta, ale aj s narastajúcim množstvom sociálno-patologických javov v spoločnosti.

Vybrané kapitoly z etiky pre sociálno-zdravotnícke profesie - V súčasnosti môžeme konštatovať, že je veľký nárast pribúdajúcich vedeckých poznatkov o človeku ako o rozumnom indivíduu na úrovni ľudskej populácie, až po rôznu problematiku. Vystupujú do popredia stále nápadnejšie mnohoraké a komplikované etické otázky ohľadom ľudského života.