Loneliness & education: evaluations of adolescents' loneliness
Abstrakt: Cieľom článku je poukázať na hlavné príznaky osamelosti v edukačnom prostredí. Zaoberá sa osamelosťou a jej korelátmi. Jeho základom je práca teoreticko-výskumného typu. V práci sme popísali základné charakteristiky osamelosti, teoretické chápanie osamelosti a osamelosť ako jav vyskytujúci sa v edukačnom prostredí. Vo výskumnej časti sme bližšie popísali ciele výskumu, metódy výskumu, výskumnú vzorku a prezentovali výsledky.
Kľúčové slová: adolescencia, identita, osamelosť, samota.

Abstract: The aim of the work is remit the main symptoms of loneliness in educational environment. In the work we deals with loneliness and its correlates. It's theoretical and research type of work. In thesis we described the basic characteristics of loneliness, theoretical understanding of loneliness and loneliness as a phenomenon occurring in the educational environment. In research part of work we describe research objectives, research methods and presented results.
Keywords: adolescence, identity, loneliness, solitude.

Úvod

Problematika osamelosti je v dnešnej dobe veľmi aktuálna a je súčasťou každého jednotlivca. Aj keď osamelosť môže byť aj pozitívna, aj negatívna, ľudia majú tendenciu spájať osamelosť skôr s negatívnymi faktami. Negatívna osamelosť čím ďalej, tým viac ovplyvňuje životy mladých ľudí. Faktory ktoré ,,napomáhajú“ vzniku pocitu osamelosti sú rôzne, za čo môže dnešný zrýchlený životný štýl. Preto ohrozený môže byť každý. Žiaľ, nie každý si vie pomôcť a nie každý vie, kde má hľadať pomoc. Cieľom práce bude práve poukázať na problematiku osamelosti v adolescencii a na faktory, ktoré s danou skúsenosťou súvisia a ju ovplyvňujú či pomáhajú jej vzniku. V práci sme sa zamerali na osamelosť v období adolescencie s najväčším dôrazom na to, ako môžu faktory ako školský úspech, status jedinca, vek, pohlavie, sociálne siete a pod. vplývať na vznik pocitu osamelosti u mladých ľudí.

Základné charakteristiky osamelosti

Osamelosť je často charakterizovaná ako nepríjemná, bolestivá, úzkostná túžba po inej osobe alebo osobách (Hartog, J., 1980; Ponzetti, J. J., 1990). Je to zložitý jav a ľudské skúsenosti poukázali, že vo väčšej či menšej miere, všetci ľudia osamelosť zažijú v určitej fáze svojho života. Napriek skutočnosti, že osamelosť je jav, ktorý je často študovaný, ešte stále neexistuje žiadny konsenzus na jeho jednoznačné označenie. Existuje mnoho definícií osamelosti. Na základe analýzy svojich hlavných charakteristík, Pinquart a Sorensen (2001) dospeli k záveru, že prevládajú dva typy definícií. Prvé sú definície, v ktorých ako hlavnú charakteristiku pocitu osamelosti uvádzajú utrpenie pre nedostatku kontaktov. Rook (1984; In: McWhirter, B., 1997) tiež uvádza, že je to nepríjemný emočný stav, ktorý nastane, keď sa človek cíti odmietnutý, odcudzený a nepochopený ostatnými a chýba mu spoločnosť, sociálne aktivity a emocionálna intimita. J. C. Woodward (1988; In: Woodward, J. C., Kalyan-Masih, V., 1990) definuje samotu ako pocit osamelosti a odpojenie alebo odcudzenie od pozitívnych ľudí, miest alebo vecí. Druhý, sociálno-kognitívny pohľad definuje osamelosť ako nesúlad v tom, aké medziľudské vzťahy majú ľudia s tými, ktoré by chceli mať. Tento model berie do úvahy možnosť, že osoba sa necíti osamelá napriek pomerne nízkej frekvencii sociálneho kontaktu a aj to, že niekto sa cíti byť osamelým aj napriek vysokej úrovni sociálneho začlenenia (Pinquart, M., Sorensen, S., 2001). Do tejto skupiny sa zahŕňa aj najčastejšie uvádzaná definícia osamelosti A. Peplau a D. Perlmana (1982), 'Osamelosť je subjektívna nespokojnosť s medziľudskými vzťahmi vyplývajúca z prebiehajúcich zmien v sociálnych vzťahoch, alebo zo zmien na prianiach a potrebách v sociálnych vzťahoch.'

Koreláty osamelosti v edukačnom prostredí

Osamelosť koreluje s rôznymi faktormi, v niektorých prípadoch ide o pozitívnu koreláciu a v niektorých o opak, ide o negatívnu koreláciu. V tejto kapitole uvedieme niektoré najvýznamnejšie korelácie osamelosti, ako sú vek jedinca, pohlavie, socioekonomický status jedinca, jeho sociálne siete a školský úspech. Sú to zároveň aj dôležitejšie faktory, s ktorými sa žiak stretáva počas edukácie.

Prvý faktor, o ktorom by sme sa zmienili, čo koreluje s osamelosťou, je vek jedinca. Krivka vzťahu veku a osamelosti má tvar 'U' (Andersson, L., 1998). To znamená, že najvyššia úroveň osamelosti je u adolescentov, čiže žiakov alebo študentov a v najstarších vekových skupinách nad 75 rokov. Mnohí autori zdôrazňujú, že je veľmi intenzívna osamelosť počas dospievania (Brennan, T., 1982; Weiss, R. S., 1973; Woodward, J. C., 1988; In: Kozjak, G., 2005). Zvýšená expresia osamelosti v dospievaní sa pripisuje vplyvu radu vývojových zmien, ktoré zvyšujú pocit izolácie a potrebe priateľstva. Výskum osamelosti u adolescentov je veľmi dôležitý, pretože mnohé výskumy ukázali spojenia so zneužitím drog a alkoholu, delikvenciou a samovraždou (Brennan, T., Ausländer, N., 1979; In: Kozjak, G., 2005). Sú to patologické javy, s ktorými sa v dnešnej škole často môžeme stretnúť.

Ďalej by sme sa zmienili o korelácii pohlavia k osamelosti. K dispozícii sú protichodné výsledky o rozsahu osamelosti vo vzťahu k pohlaviu. Zatiaľ čo niektorí výskumníci uvádzajú, že ženy sú osamelejšie než muži (napr. Weiss, P., 1973; In: Kozjak, G., 2005), iní nenašli žiadne rodové rozdiely v expresii osamelosti (napr. Russell, D., 1980; In: Kozjak, G., 2005). Autori ako sú A. Rokach a H. Brock (1995; In: Penezić, Z., 1999) poukázali na existenciu rodových rozdielov v prejavovaní osamelosti, ale tieto rozdiely boli v rôznych smeroch na rôznych faktoroch. Ďalší výskum. ktorý naznačuje, že chlapci a dievčatá zažívajú samotu rozdielne (napr. Schmitt, J.P., Kurdek, L.A., 1985; In: Kozjak, G., 2005). Schmitt tvrdí že, dievčatá podliehajú vážnejšej osamelosti, keď nemajú intimitu a dôveru v medziľudských vzťahoch (intímna osamelosť), zatiaľ čo chlapci sa cítia osamelejší, keď im chýba skupina priateľov, na ktorých podporu by sa mohli obrátiť (sociálna osamelosť, In: McWhirter, B., 1997). To by mohlo byť vysvetlenie protichodných nálezov. V rôznych štúdiách sú použité rôzne nástroje na meranie osamelosti, v dôsledku toho existujú rozporné výsledky. V niekoľkých výskumoch, ktoré boli uskutočnené v Chorvátsku a bola v nich použitá krátka forma stupnice UCLA osamelosti, neboli rozdiely medzi pohlaviami (Lacković - Grgin, K., 1998; Penezić, Z., 1999).

Ďalší faktor. ktorý významne koreluje s osamelosťou. je socioekonomický status. Dva bežne používané ukazovatele ekonomického postavenia sú vzdelanie a finančná situácia. Žiakov v tomto prípade predovšetkým ovplyvňuje finančná situácia ich rodiny. Vyšší príjem umožňuje osobe, aby sa zapojila do rôznych spoločenských aktivít (výlety, vychádzky, kurzy a pod.), čo znižuje pravdepodobnosť osamelosti. Okrem toho sú nízke príjmy často spájané s nízkym sebahodnotením (Pinquart, M., Sorensen, S., 2001; In: Kozjak, G., 2005), čo môže brániť hľadaniu nových sociálnych kontaktov. Dôvody, ktoré viedli k pridruženiu sociálno-ekonomického statusu s osamelosťou u starších účastníkov, môžu viesť ku vzťahu medzi týmito premennými aj u adolescentov. Napríklad lepší finančný stav dospievajúceho poskytuje väčšie príležitosti (napr. chodiť na lepšie miesta, cestovanie, lepšie oblečenie a pod.), otvára príležitosti pre sociálny kontakt, zvyšuje jeho postavenie v skupine a uspokojuje potrebu pre spoločenský život. Okrem toho môže socioekonomický status ovplyvniť osamelosť žiaka nepriamo - vplyv na kvalitu rodinných vzťahov. Je samozrejmé, že problémy v rodinnom prostredí sa prenášajú aj do školy. V skutočnosti niektoré výskumy (napr. Lempers, N., 1997) ukázali, že slabý ekonomický status ovplyvňuje manželský vzťah a vzťah rodičov k deťom. Dôsledkom môže byť ich ťažšia sociálna adaptácia a s tým súvisí aj pocit osamelosti (Pinquart, M., Sorensen, S., 2001; In: Kozjak, G., 2005).

Významné by bolo spomenúť aj koreláciu školského úspechu a osamelosti. Pokiaľ ide o spojenie medzi samotou a akademickým úspechom, A.P. Dobson a kol. (1987; In: Kozjak, G., 2005) zistil, že študenti/žiaci, ktorí sú osamelí, sa menej venujú škole, majú viac negatívnych reakcií k svojim učiteľom a majú horšie známky ako tí, ktorí nie sú osamelí. Aj niektoré ďalšie štúdie (Brennan, T., 1982; In: Kozjak, G., 2005) našli negatívny vzťah samoty a školského úspechu. Avšak takéto štúdie nie sú početné a obvykle sú robené na trochu starších adolescentoch. Nasledovný faktor. ktorý koreluje s osamelosťou. sú jednoznačne sociálne siete. Koncept sociálnej siete sa obyčajne odvolával na sieť, ktorá sa skladá z konkrétnej osoby a všetkých ľudí, ktorých pozná, alebo ich pravidelne interaguje (Andersson, L., 1998). To sú zvyčajne príbuzní, priatelia, kolegovia v práci, alebo v našom záujme spolužiaci. Výskum E. Eriksona (1984, In: Andersson, L., 1998) ukázal, že priemerná sociálna sieť dospelého sa skladá z 25 až 40 osôb, z ktorých je 3 - 6 blízkych priateľov. Veľkosť a kvalita sociálnych vzťahov boli jedným z častých položiek záujmu štúdií korelácie osamelosti (Jackson, T., 2000.). Výskumy súvislosti medzi osamelosťou a veľkosťou sociálnej siete nedali konzistentné výsledky. Zatiaľ čo niektoré výskumy ukázali, že existuje negatívna korelácia, v iných nebol nájdený taký vzťah (Jones, W.H., 1985; In: Jackson, T., 2000).

Výskum

Náš výskum sa sústreďuje na existenciu osamelosti u adolescentov. Cieľom výskumu bolo zistiť, či sa vyskytuje osamelosť u vysokoškolákov a stredoškolákov. Ďalej sme chceli zistiť, či existujú rozdiely v úrovni osamelosti u adolescentov, ktorí počas štúdia bývajú doma a adolescentov, ktorí počas štúdia opúšťajú domov. Zamerali sme sa aj na koreláciu školského úspechu a osamelosti.

Hypotézy výskumu
Hypotéza 1 – Predpokladáme, že adolescenti, ktorí opúšťajú domov, budú mať nižšie skóre v ukazovateľoch osamelosti ako adolescenti, ktorí domov neopúšťajú.

K hypotéze 1 sme dospeli na základe výskumu G. Kozjakovej (2005), ktorá skúmala koreláty osamelosti u stredoškolákov.

Hypotéza 2 – Predpokladáme, že u stredoškolákov bude pozitívny vzťah medzi mierou osamelosti a školským prospechom.

K hypotéze č. 2 sme dospeli na základe výskumu A. P. Dobsona (1987), ktorý zistil, že študenti/žiaci, ktorí sú osamelí, sa menej venujú škole, majú viac negatívnych reakcií k svojim učiteľom a majú horšie známky, ako tí, ktorí nie sú osamelí.

Výskumná vzorka

Výskumnú vzorku tvorilo 292 respondentov, ktorými boli stredoškoláci a vysokoškoláci vo veku od 15 do 25 rokov (Tab. 1). Vo výskumnej vzorke sme stanovili nasledovné kategórie respondentov: vysokoškoláci, ktorí počas štúdia bývajú mimo domova; vysokoškoláci, ktorí počas štúdia bývajú doma; stredoškoláci, ktorí počas štúdia bývajú mimo domova a stredoškoláci, ktorí počas štúdia bývajú doma. Vo výskume z celkového počtu respondentov sa zúčastnilo 178 vysokoškolákov. Išlo o vysokoškolákov slovenských, srbských a českých univerzít. Respondentov zo stredných škôl bolo celkovo 114. Z celkového počtu respondentov bolo 210 dievčat a 82 chlapcov.

Tab. 1: Prezentácia vzorky z hľadiska veku.

Metodika práce a metódy skúmania

Vzhľadom na to, že na Slovensku problematika osamelosti nie je dostatočne preskúmaná a na jej meranie neexistuje žiadna domáca štandardizovaná technika, rozhodli sme sa uplatniť v zahraničí často používanú UCLA Škálu osamelosti. Skrátená forma UCLA škály osamelosti (University of California Los Angeles Loneliness Scale) obsahuje 20 položiek, na ktoré sa odpovedá na stupnici Likertovho typu z piatich stupňov (1 - 5). Bola stabilná na rôznych vzorkách účastníkov (rozdielnych podľa veku, pohlavia, rasy, vzdelania a ekonomického postavenia a pod.). Cronbachova Alpha reliabilita nášho testu je α=0,87. Autormi UCLA škály osamelosti sú D. Russell a C. A. Curtona (Hupková, M., 2002). Do slovenského jazyka preložila a našim podmienkam prispôsobila doc. PaedDr. Marianna Hupková, PhD., do srbského jazyka preložil Bc. Robert Tomšik. Výsledky výskumu sme spracúvali štatistickým programom SPSS 19. 0. (Statistical Package for Social Sciences). Na opis vzorky sme použili deskriptívnu štatistiku. Pri štatistickom spracovaní údajov sme použili Študentov T-test pre dva nezávislé výbery a Pearsonov koeficient korelácie, ktorý slúži na meranie sily lineárneho vzťahu medzi dvoma kvantitatívnymi premennými v jednej populácii.

VÝSLEDKY

Výskumnú vzorku tvorilo 292 respondentov, ktorými boli stredoškoláci a vysokoškoláci vo veku od 15 do 25 rokov (Tab. 1). Prostredníctvom grafu (Graf. 1) môžeme vidieť odpovede respondentov.

Graf. 1 Krivka osamelosti v adolescencii

Krivka osamelosti v adolescencii ma dva vrcholy. Miera osamelosti sa pohybuje pod priemerom a nad priemerom. Priemer odpovedí bol 51,38 (na stupnici od 20 do 100) a štandardná deviácia 11,51.

Hypotéza č. 1

Predpokladáme, že študenti, ktorí opúšťajú domov počas štúdia, teda bývajú na internáte alebo na priváte, budú mať nižšie skóre v ukazovateľoch osamelosti ako adolescenti, ktorí počas štúdia bývajú doma. Pomocou UCLA škály osamelosti sme zistili úroveň osamelosti študentov a výsledky sme rozdelili do dvoch skupín, doma (študenti, ktorí bývajú doma) a mimo domov (študenti, ktorí bývajú na internáte a priváte). Na zisťovanie rozdielu sme použili T - test.

Tab. 2: Porovnanie študentov bývajúcich doma a mimo domova v miere osamelosti (UCLA).

Prostredníctvom tabuľky (Tab. 2) si môžeme všimnúť, že medzi skupinami študentov existuje štatistický významný rozdiel v celkovom skóre osamelosti (t=2,008; p=0,046). Študenti, ktorí bývajú doma počas školenia, majú vyššie skóre v ukazovateľoch osamelosti. Prostredníctvom týchto zistení môžeme dospieť k záveru, že prvá hypotéza bola podporená.

Hypotéza č. 2

Predpokladali sme, že u stredoškolákov bude negatívny vzťah medzi mierou osamelosti a školským prospechom. Pomocou UCLA škály osamelosti sme zisťovali úroveň osamelosti stredoškolákov a koreláciu skóre osamelosti so školským úspechom. Na zisťovanie korelácie sme použili Pearsonov koeficient korelácie.

Tab. 3: Korelácia medzi mierov osamelosti a prospechom stredoškolákov.

Predpokladali sme, že existuje korelácia so školskou úspešnosťou a osamelosťou a to tak, že žiaci, ktorí budú mať vysoké skóre osamelosti, budú mať nižšiu školskú úspešnosť. Pomocou Pearsonovho koeficientu sme došli k záverom, že vzťah medzi osamelosťou a školskou úspešnosťou bol neutrálny (r=0,074). Prostredníctvom týchto zistení môžeme dospieť k záveru, že druhá hypotéza nebola podporená.

Interpretácia výsledkov a diskusia

Cieľom výskumu bolo overiť rozdiely v úrovni osamelosti vzhľadom na vek, pohlavie, školskú úspešnosť a miesto pobytu počas návštevy školy. Predpokladali sme, že existuje štatisticky významný rozdiel v úrovni osamelosti u stredoškolských študentov a vysokoškolských študentov, rozdiel v úrovni osamelosti u mužov a žien, rozdiel v úrovni osamelosti z pohľadu veku a miesta bývania.

V prvej hypotéze sme predpokladali, že existuje štatisticky významný rozdiel v úrovni osamelosti a jej koreláciou s miestom bývania študenta počas návštevy školy. Predpokladali sme, že sa študenti, ktorí počas návštevy školy bývajú na internáte alebo priváte, budú mať nižšie skóre osamelosti ako študenti, ktorí bývajú doma. Vychádzali sme z predpokladu, že študenti, ktorí bývajú mimo domova, majú viac sociálnych interakcií a sociálnych sietí ako študenti, ktorí domov neopúšťajú. V našom výskume, ktorý sme uskutočnili na vzorke slovenských, srbských a českých študentov vysokých a stredných škôl, bolo zistené, že študenti, ktorí bývajú mimo domova počas návštevy školy, sa vyznačujú nižšou úrovňou osamelosti ako študenti, ktorí bývajú doma. Vo výskume daná hypotéza bola podporená. Existujú štatisticky významné rozdiely medzi študentmi v prežívaní osamelosti. Myslíme si, že vyššie skóre osamelosti mali študenti, ktorí neopúšťajú domov počas návštevy školy preto, lebo majú viac priestoru tráviť čas sami a neprichádzajú do styku s ľuďmi tak často, ako študenti, ktorí bývajú na internáte alebo na priváte.

Ďalšou oblasťou, ktorou sme sa zaoberali v mojom výskume, bolo zisťovanie korelácie osamelosti a školskej úspešnosti u stredoškolákov. Na základe výskumu Dobsona (1987) sme predpokladali negatívnu koreláciu osamelosti a školskej úspešnosti. Predpokladali sme, že stredoškoláci, ktorí budú mať vyššie skóre na stupnici osamelosti, búdu mať nižšiu školskú úspešnosť.

Boli sme toho názoru, že osamelí žiaci sa menej venujú škole a školským záležitostiam ako neosamelí študenti a to sa aj odzrkadlí na školskej úspešnosti. Pomocou Pearsonovho koeficientu korelácie sme porovnávali skóre stupnici osamelosti a školský priemer žiaka v poslednom polroku. Pearsonov koeficient korelácie nenaznačil významnú koreláciu medzi osamelosťou a školskou úspešnosťou. Dôvodom by mohol byť fakt, že sme vo výskumnej vzorke mali viac respondentov ženského pohlavia, ktoré vo všeobecnosti majú vyššiu školskú úspešnosť ako chlapci. Taktiež sme názoru, že dôvodom by mohla byť aj skutočnosť, že vo výskumnej vzorke som mal viac respondentov - stredoškolákov zo študentských domovov, kde majú presne vyhradený čas na plnenie školských povinností a preto sa osamelosť neodzrkadlila na školskej úspešnosti. V takýchto podmienkach potom hypotéza nebola podporená, ale náznak existencie určitého vzťahu existuje.

ZÁVER

V našej výskumnej časti sme sa zaoberali problematikou osamelosti u adolescentov. Podstatou výskumu bolo overenie otázok týkajúcich sa osamelosti a ako osamelosť môže vplývať na život študenta. Z obrovského množstva oblastí, v ktorých sa osamelosť môže prejaviť, sme si vybrali jednu, a to vzdelanie. Odpoveď prečo práve vzdelanie je to, že patrí k najdôležitejším faktorom, ktoré ovplyvňujú fungovanie jedinca, jeho vývin, uplatnenie v živote a kvalitu života v budúcnosti. Je to veľmi významné, lebo osamelosť u jedinca so sebou nesie aj svoje následky a neraz aj patologické správanie. Konkrétnejšie sme sa zamerali na zisťovanie úrovne osamelosti u žiakov, rozdiely prežívania osamelosti u žien a mužov, rozdiely v expresii osamelosti v dvoch vekových kategóriách a chceli sme zistiť, ako sa osamelosť odzrkadlí na školskú úspešnosť žiaka.

Naším výskumom sme chceli poukázať na závažnosť výskytu osamelosti u žiakov. Je to jav. ktorý je nebezpečný, ohrozuje život žiaka a taktiež aj jeho budúcnosť. Je veľmi dôležité uvedomiť si, ako osamelosť zasahuje na zdravotný stav žiaka, aké sú varovné signály a ako by sme v danej situácii mali konať, keď zistíme, že niekto volá o pomoc. Táto problematika je v posledných rokoch veľmi aktuálna, avšak prakticky málokto ju rieši. Preto si myslíme, že treba byť o tejto téme informovaný, pretože osamelosť má veľký vplyv na formovanie osobnosti, pocitov a budúceho života žiaka.

Autor: Bc. Robert Tomšik
Univerzita Konštantína filozofa, Pedagogická fakulta
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

ANDERSSON, Lars. 1998. Loneliness research and interventions: A review of the literature. In Aging and Mental Healt. 1998, vol. 2, no. 4, p. 264 – 275.
HARTOG, Joseph. 1980. The anlage and ontogeny of loneliness. In The anatomy of loneliness.1980, New York: International Universities Press. p. 13 – 33.
HUPKOVÁ, Marianna. 2002. Osamelosť a zmysel života u adolescentov: diplomová práca. UKF, Nitra. 2002, 74 s.
IVANOV, Lozena. – PENEZIČ, Zvjezdan. – GREGOV, Ljiljana. 1998. Relacije usamljenosti i samoefikasnosti s nekim osobnim varijablama. In Radovi Filozofskog fakulteta u Zadru. Razdio FPSP. 1998, vol. 37, no. 14, p. 53 – 66.
JACKSON, Todd. – SODERLIND, Adam. – WEISS, Karen. 2000. Personality traits and quality of relationships as predictors of future loneliness among American college students. In Social Behavior and Personality. 2000, vol. 28, no. 5, p. 463 – 470.
KENDRA, Cherry. 2008, Loneliness: Causes, Effects and Treatments for Loneliness. [online], [cit. 2013-03-19]. Dostupné na internete:
KOZJAK, Grozdana. 2005. Korelati usamljenosti kod srednjoškolaca : diplomová praca. Zagreb : Sveučilište, 2005. 48 s.
LACKOVIČ-GRGIN, Katica. 1998. Usamljenost i samoća studenata : uloga afilijativne motivacije i nekih osobnih značajki. In Društvena istraživanja.1998, vol. 7, no. 4 – 5, ISSN 159-942-057-87.
McWHIRTER, Benedict. 1997. Loneliness, learned resourcefulness, and self-esteem in college students. In Journal of counseling & development. 1997, vol. 75, no. 6, p. 460 – 470.
PEPLAU, Letitia Anne – PERLMAN, Daniel. 1982. Loneliness: A sourcebook of current theory, research and therapy. New York: Wiley-Interscience. 1982. p. 430. ISBN 0-4710-8028-4.
PENEZIĆ, Zvjezdan. 1999. Zadovoljstvo životom: relacije sa životnom dobi i nekim osobnim značajkama.: diplomová práca. Zagreb : Sveučilište. 1999. 132 s.
PINQUART, Martin – SORENSEN, Silvia. 2001. Influences on loneliness in older adults. In Basic & Applied Social Psychology. 2001. vol. 23,no. 4, p. 245-266.
PONZETTI, J. James. 1990. Loneliness among college students. Family relations. 1990. vol. 39, no. 3, p. 336 -341.
WOODWARD, John. C., & KALYAN-MASIH, Violet. 1990. Loneliness, coping strategies and cognitive styles of the gifted rural adolescent. In Adolescence. 1990. no. 25, p. 977-988.