Etické princípy sociálnej práce

sep 20 2015

Ethical principles of social work

Abstrakt: Príspevok pojednáva o kľúčových etických princípov profesie sociálna práca, ktorými sú podporovanie sociálnej spravodlivosti, rešpektovanie dôstojnosti osoby, dodržiavanie ľudských práv, prvoradosť záujmu o klienta, úsilie o najlepší záujem klienta, rešpektovanie profesionálnych hraníc, rovnaké zaobchádzanie, antidiskriminácia, rešpektovanie rôznorodosti, sebaurčenie užívateľov služieb, participácia, posilňovanie a zmocňovanie užívateľov služieb, individuálny prístup ku klientovi, rešpektovanie súkromia klientov, rešpektovanie dôvernosti informácií, holistický prístup.
Kľúčové slová: Etika, etické princípy, sociálna práca, sociálny pracovník, asistent sociálnej práce

Abstract: The paper deals with the key ethical principles of the social work profession, which are promoting social justice, respect for the dignity of the person, respect for human rights, the primacy of interest in the client's efforts to client's best interest, respect of professional boundaries, equality of treatment, anti-discrimination, respect for diversity, self-determination of service users, participation, strengthening and empowering of service users, individual attitude to clients, respect for private of clients, respect for confidentiality of information, holistic attitude.
Keywords: Ethics, ethical principles, social work, social worker, assistant social work

Etika nie je len osobitou časťou výkonu sociálnej práce ako profesie (v zmysle napr. etického kódexu), ani odboru vzdelania (ako jeden z vyučovacích predmetov) ani vednej disciplíny (ako etických pravidiel výskumnej činnosti). Je jej neoddeliteľnou, integrálnou súčasťou. Bez nej by sociálna práca nemohla byť sociálnou prácou v žiadnom z jej spôsobov jestvovania. Pri vysokoškolskom vzdelávaní sociálnych pracovníkov, ako aj pri výkone samotného povolania, je z hľadiska etiky rozhodujúce, aby boli teoretické poznatky a praktické zručnosti vkomponované do mravného myslenia a konania sociálneho pracovníka a zahŕňali celú oblasť práce ako aj vzťahov v rámci poskytovania služieb sociálnej práce.

Príspevok pojednáva najmä o etických princípov profesie, mnohé z nich iní autori môžu považovať za teoretické princípy (napr. holistický prístup, empowerment), niektoré za právne predpoklady výkonu profesie (napr. rešpektovanie ľudských práv, ochrana súkromia a osobných údajov). To opätovne svedčí o veľmi úzkom prepojení teoretických a etických aspektov tejto disciplíny.

Etické princípy chápeme ako „fundamentálne štandardy správania, od ktorých závisia mnohé iné štandardy a súdy. Princíp je nevyhnutnou normou v myšlienkovom systéme, ktorý utvára základ pre morálne uvažovanie v tomto systéme“ (Beauchamp 1996, s. 80-81). Vzhľadom na ich vzťah k hodnotám upozorňuje Aadland (2011, s. 18), že „nemožno formulovať žiaden princíp, ktorý by bol hodnotám nadradený – ony samotné sú základom všetkých ostatných princípov.“

Formulovanie etického kódexu patrí v súčasnosti medzi základné požiadavky profesionality a je jednou z charakteristík pomáhajúcich profesií. S vedomím, že samotný etický kódex nemôže garantovať etické správanie, ktoré vychádza z individuálnej zodpovednosti sociálnych pracovníkov, má jeho formulovanie veľký význam pre profesiu sociálna práca, profesionálov pracujúcich v nej, ako aj užívateľov sociálnych služieb. Etické štandardy sa v sociálnej práci postupne rozvíjajú, transformujú a prehlbujú dôsledkom zmien v spoločnosti, komunite, rozvojom sociálnych služieb i samotnej profesie sociálna práca (Mátel In Tvrdoň et al., 2014).

V súčasnosti je možné považovať za aktuálny medzinárodný etický kódex sociálnej práce spoločný dokument IFSW/IASSW Etika v sociálnej práci – vyhlásené princípy prijatý v roku 2004. Na Slovensku bude od 1. októbra 2015 platný nový Etický kódex sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. V ňom stojí, že „etické povedomie je zásadnou súčasťou profesionálnej činnosti sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce. Jeho schopnosť a záväzok k etickému konaniu je základným aspektom kvality služieb sociálnej práce“. Okrem toho sa v ňom uvádza, že „sociálna práca je dynamicky sa rozvíjajúcou profesiou, založenou na hodnotách, akými sú sociálna spravodlivosť, ľudská dôstojnosť a dôležitosť medziľudských vzťahov“. Medzi princípy, ktoré robia sociálnu prácu eticky senzitívnou, môžeme zaradiť:

  • podporovanie sociálnej spravodlivosti,
  • rešpektovanie dôstojnosti osoby,
  • dodržiavanie ľudských práv,
  • prvoradosť záujmu o klienta,
  • [silie o najlepší záujem klienta,
  • rešpektovanie profesionálnych hraníc,
  • rovnaké zaobchádzanie,
  • antidiskriminácia,
  • rešpektovanie rôznorodosti,
  • sebaurčenie užívateľov služieb,
  • participácia,
  • posilňovanie a zmocňovanie užívateľov služieb,
  • individuálny prístup ku klientovi,
  • rešpektovanie súkromia klientov,
  • rešpektovanie dôvernosti informácií,
  • holistický prístup.

Princíp podporovania sociálnej spravodlivosti
Tento zásadný princíp súčasnej sociálnej práce nepatrí len do oblasti etiky, ale je ním táto disciplína naplnená ako celok. Najmä na globálnej úrovni bol princíp sociálnej spravodlivosti rozpoznaný ako zásadný v posledných dvoch definíciách sociálne práce (IFSW / IASSW, 2000; 2014) ako aj v medzinárodnom etickom kódexe (IFSW / IASSW, 2004).

Etický kódex sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce (2015) identifikoval sociálnu spravodlivosť ako kľúčovú hodnotu, podobne ako aj iné národné etické kódexy (napr. americký, britský, kanadský a pod.). Stojí v ňom:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce má zodpovednosť za podporu sociálnej spravodlivosti vo vzťahu k celej spoločnosti ako aj vo vzťahu k ľuďom, ktorí užívajú služby sociálnej práce.
Usiluje sa zaistiť všetkým ľuďom prístup k potrebným informáciám, službám a zdrojom, rovnosť príležitostí a účasť na procese rozhodovania. Vytvára podmienky, ktoré užívateľom služieb sociálnej práce umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo.
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce prispieva k odstráneniu prejavov a príčin sociálnej nespravodlivosti, diskriminácie, útlaku a bariér podporujúcich sociálne vylúčenie. Angažuje sa o dosiahnutie sociálnej zmeny, sociálneho rozvoja a sociálnej inklúzie, zvlášť v prospech zraniteľných a utláčaných jednotlivcov a skupín ľudí.

Pod sociálnou spravodlivosťou v širšom poňatí možno síce chápať akýkoľvek distribučný model, zahŕňajúci všetky relevantné spoločenské vzťahy (vrátane statusových práv, uznania menšinovej identity, ochrany životného prostredia a pod.), no pod týmto pojmom sa v užšom zmysle zvykne rozumieť doslova „ekonomická spravodlivosť“, v ktorej ide predovšetkým o problematiku spravodlivého rozdelenia nedostatkových materiálnych hodnôt. Blaha (In Mátel et al., 2012) pri vysvetľovaní podstaty sociálnej spravodlivosti rozlišuje „zásluhovú starostlivosť“ a „spravodlivosť podľa potrieb“. V zásluhovom koncepte spravodlivosti má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho vynaloženému výkonu, teda „každému to, čo mu patrí“. Jednotlivec je odmeňovaný na báze jeho vlastných kvalít, resp. zásluh, a to bez ohľadu na iných jednotlivcov či na celok spoločnosti. Pritom bytostne záleží na kvalite výkonu, pretože schopnejší majú byť podľa spravodlivosti výkonu „po zásluhe“ spravodlivo odmenený. Podľa „zásluhovej spravodlivosti“ treba prisúdiť každému toľko, koľko si „zaslúži“, a teda tým, ktorí sú schopnejší, prisúdime pochopiteľne viac, prípadne všetko. Predpokladom pre tento koncept sú základné požiadavky: po prvé – spravodlivé je to, čo človek získal v súlade so súčasne platným právom a trhovým mechanizmom; po druhé – spravodlivé je zožať ovocie svojej práce; po tretie – spravodlivosť by mala odrážať morálne zásluhy. Na druhej strane koncept „spravodlivosti podľa potrieb“ upozorňuje na skutočnosť, že je nevyhnutné brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov (nech už je kritériom kvality, resp. schopnosti trh alebo čokoľvek iné) a voči nikomu by sa teda nemalo pristupovať tak, aby daný človek stratil dôstojnosť či dokonca samotnú možnosť prežiť. Táto intuícia vychádza najmä z chápania spravodlivosti ako rovného prístupu a prebúdza sa v ľuďoch predovšetkým vo vyhrotených situáciách, pri pohľade na utrpenie chudobných a hladujúcich. Povedané zjednodušene, ak niekto „spravodlivo“ dospel k miliardám a iní „spravodlivo“ umierajú od hladu, „spravodlivé“ to nie je. V tomto prípade nestačí „zásluhová spravodlivosť“, naopak, ponúka sa „výsledkový“ princíp sociálnej spravodlivosti, motivovanej kritériom potrieb. Kľúčom k spravodlivému rozdeleniu materiálnych statkov teda v tomto prípade nie je kritérium zásluh, resp. výkonu, ale potrieb, resp. solidarity. Zmyslom tohto poňatia spravodlivosti je vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých jednotlivcov, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima pre prežitie každého ľudského tvora. „Spravodlivosťou podľa potrieb“ zákonite vyžaduje redistribučnú (prerozdeľovaciu) politiku vzhľadom na potreby jednotlivcov. Základom konceptu potrieb je totiž vo všeobecnosti hodnota solidarity (v zmysle nerecipročného prevodu). Znamená to, že ide o prevody od silnejších ku slabším, napr. od bohatých k chudobným, od zdravých ku chorým, od osôb v produktívnom veku k dôchodcom a pod. Podstatou je naplnenie základných ľudských potrieb bez ohľadu na to, či si to človek zaslúži, alebo nie. Sumárne možno uzavrieť vzťah medzi oboma konceptmi sociálnej spravodlivosti myšlienkou Nicholasa Barra (1998, In Mátel et al., 2012) podľa ktorého „zásluhový aspekt implikuje, že ten, kto pracuje viac hodín, si zaslúži väčšiu odmenu a aspekt potrieb implikuje, že by sa nemalo stať, že jednotlivec, ktorý je práceneschopný, bude hladovať.“

Princípy rešpektovania ľudskej dôstojnosti a dodržiavania ľudských práv

Medzi sociálnou spravodlivosťou a ľudskými právami jestvuje úzke prepojenie. Podľa Blahu (In Mátel et al., 2012, s. 63) „v samej podstate pojmu sociálna spravodlivosť možno analyticky vystopovať koncept ľudských práv, keďže základným predpokladom spravodlivého rozdelenia sa stáva požiadavka, aby každá ľudská bytosť mala zabezpečené materiálne podmienky na dôstojný život. Takúto požiadavku možno najpresvedčivejšie obhájiť vtedy, ak vychádzame z presvedčenia, že každý človek disponuje určitými ľudskými právami, medzi ktoré patrí aj právo na dôstojné materiálne podmienky a sociálne zabezpečenie.“

Princípy dodržiavania ľudských práv a rešpektovania ľudskej dôstojnosti každej osoby bez rozdielu patria medzi zásadné požiadavky sociálnej práce. Takmer všetky etické kódexy sociálnej práce, vrátane medzinárodného kódexu IFSW / IASSW (2004) túto skutočnosť explicitne reflektujú. Podobne aj obe globálne definície sociálnej práce (IFSW / IASSW, 2000; 2014). K ním sa v ostatnom období pridal aj nový slovenský etický kódex (2015). Ľudskú dôstojnosť identifikoval ako jednu z kľúčových hodnôt profesie. V texte kódexu sa uvádza:
Sociálna práca je založená na rešpektovaní dôstojnosti všetkých ľudí bez rozdielu a na dodržiavaní ľudských práv, ako sú uvedené v medzinárodných dokumentoch.

V centre pozornosti sociálneho pracovníka má stať jednotlivec so svojimi neodňateľnými, nezrušiteľnými a nepremlčateľnými právami, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia až po smrť. Človek má určité základné ľudské práva a tie nemožno porušiť v mene žiadneho vyššieho dobra. Inými slovami, nemožno obetovať jedného človeka v záujme iného človeka ani celej spoločnosti (Blaha In Mátel et al., 2012). Každému človeku, nezávisle od jeho fyzického, psychického a sociálneho stavu, prináleží neodňateľná dôstojnosť, zakladajúca jeho nevýslovnú hodnotu (Mátel, 2012, s. 140). Pretože je sociálna práca založená na rešpekte k hodnote a dôstojnosti všetkých ľudí a na právach, ktoré z toho vyplývajú, majú sociálni pracovníci podporovať a chrániť fyzickú, psychickú, emocionálnu a duchovnú integritu a blaho každého človeka (IFSW, 2004, č. 4.1). Hodnota jedinca je nadradená všetkému ostatnému. Osoba je postavená vyššie než sú záujmy inštitúcie alebo akékoľvek hmotné hodnoty (Havránková, In Matoušek, 2008, s. 68). Úlohou sociálneho pracovníka nie je posudzovať mravnú úroveň klienta (sociálny pracovník nie je kňaz ani kazateľ). Nie je profesionálne obviňovať klienta, že „si za to môže sám“ a pod., ale ho akceptovať. Akceptácia je schopnosť sociálneho pracovníka zachovať ku klientovi rešpekt, hoci sa tento prejavuje rizikovým správaním. Je založená na bezpodmienečnom rešpektovaní človeka ako človeka.

Ľudské práva možno chápať jedine tak, ak ich aplikujeme univerzálne, t. j. na každého človeka. Pretože ak hovoríme o nejakom „práve“, ktoré niekto má a iný zas nemá, potom už nehovoríme o „práve“, ale o „privilégiu“ niektorých ľudí. K pojmu „právo“ logicky prináleží „rovnosť“ všetkých ľudí, a teda zrušenie privilégií (Blaha In Mátel et al., 2012, s. 79).
Sociálny pracovník by mal poznať dôležité medzinárodné dokumenty, ktoré sa venujú ľudským právam, aby ich princípy mohol uplatňovať v každodennej práci s klientmi. Jedná sa pritom o dokumenty viacerých medzinárodných inštitúcií:

Organizácia spojených národov (OSN) – sú to najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948); Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966); Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966); Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1966); Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979); Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu (1984); Dohovor o právach dieťaťa (1989); Medzinárodný dohovor o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín (2004); Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (2006).

Rada Európy (RE) – pre oblasť sociálnych práv treba upriamiť pozornosť predovšetkým na Európsku sociálnu chartu, ktorú v roku 1961 prijala Rada Európy (v roku 1996 bola revidovaná). Medzi základné oblasti, ktorými sa charta zaoberá, patrí bývanie (napr. právo na primerané a cenovo prístupné bývanie; úsilie o zníženie počtu bezdomovcov), zdravie (napr. prístupná zdravotná starostlivosť, ochrana materstva, ale aj zdravé životné prostredie), vzdelanie (napr. bezplatné základné a stredoškolské vzdelanie), zamestnanie (napr. spravodlivé pracovné podmienky, zákaz detskej práce, právo na štrajk), právna a sociálna ochrana (napr. právo na sociálne zabezpečenie, sociálnu pomoc a sociálne služby, právo na ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením, právna ochrana rodiny), pohyb osôb (napr. právo na spojenie rodiny) či nediskriminácia (napr. právo mužov a žien na rovnaké zaobchádzanie). Na to, či sú záväzky stanovené v charte dodržiavané, dohliada Európsky výbor pre sociálne práva.

Európska únia (EÚ) – v roku 1989 únia prijala tzv. Sociálnu chartu Európskej únie (oficiálne pod názvom Európska charta základných sociálnych práv zamestnancov), ktorá zaväzovala členské štáty ku konkrétnym záväzkom v oblasti ochrany sociálnych práv v rámci spoločného európskeho trhu (napr. právo na spravodlivú mzdu, sociálnu ochranu, právo pracovníkov na spoluúčasť, právo na ochranu zdravia a bezpečnosti pri práci, právo mužov a žien na rovné zaobchádzanie a pod.). Sociálna charta EÚ sa stala súčasťou Zmluvy o EÚ (tzv. Maastrichtskej zmluvy), ktorá vstúpila do platnosti v roku 1993. Možno ešte významnejšou sa v rámci EÚ stala Charta základných práv a slobôd Európskej únie, ktorá v sebe zahŕňa ochranu občianskych, politických aj sociálnych práv ako celu. Charta je prostredníctvom Lisabonskej zmluvy právne záväznou pre všetkých 28 členských štátov EÚ. To platí aj pre tie kapitoly charty, ktoré sa konkrétne venujú sociálnym právam, napr. tretia a štvrtá kapitola, venujúce sa hodnotám rovnosti a solidarity (právo na sociálnu ochranu a sociálnu pomoc, právo na zdravotnú starostlivosť, právo na spravodlivé pracovné podmienky a pod.).

Prvým a najvýznamnejším ľudsko-právnym dokumentom v 20. storočí je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú v roku 1948 prijala Organizácia Spojených národov. Jej 30 článkov sa zvykne rozdeľovať do troch základných skupín, tzv. generácií ľudských práv. V prvej generácii nachádzame občianske práva (na život, na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, na osobnú slobodu, na ochranu osobnej cti, na vlastníctvo, na spravodlivý proces, na slobodné myslenie, náboženské vyznanie, na slobodný pohyb a pobyt atď.) a politické práva (sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, právo na zhromažďovanie, právo na združovanie, volebné právo, právo na odpor). V druhej generácii sa nachádzajú hospodárske práva (na prácu, na podnikanie, na štrajk, na osobitné pracovné podmienky a na zvýšenú ochranu zdravia pri práci pre ženy, mladistvých a pre osoby zdravotne postihnuté atď.), sociálne práva (právo na zdravotnú starostlivosť, právo na dôchodkové zabezpečenie, právo na ochranu rodiny atď.) a kultúrne práva (právo na vzdelanie, na slobodné vedecké bádanie atď.). Druhú generáciu, a teda v širšom zmysle slova oblasť sociálnych práv, najlepšie vystihujú články 22 až 26:
Článok 22: Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok na to, aby národným úsilím aj medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a s prostriedkami príslušného štátu mu boli zaručené hospodárske, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti.

Článok 23: (1) Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a vhodné pracovné podmienky, ako aj na ochranu proti nezamestnanosti. (2) Každý má bez akejkoľvek diskriminácie nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. (3) Každý kto pracuje má právo na spravodlivú a primeranú odmenu, ktorá zabezpečuje jemu samotnému a jeho rodine životnú úroveň zodpovedajúcu ľudskej dôstojnosti, doplnenú v prípade potreby inými prostriedkami sociálneho zabezpečenia. (4) Na ochranu svojich záujmov má každý právo zakladať odborové organizácie a pristupovať k nim.

Článok 24: Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.

Článok 25: (1) Každý má právo na životnú úroveň zabezpečujúcu jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt vrátane potravy, šatstva, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych opatrení; má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali okolnosťami nezávislými od jeho vôle. (2) Materstvo a detstvo majú nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či už sú zrodené v manželstve či mimo neho, majú rovnakú sociálnu ochranu.

Článok 26: (1) Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie má byť bezplatné, aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie má byť povinné. Technické a odborné vzdelanie má byť všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie musí byť rovnako prístupné všetkým na základe schopností. (2) Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Má pomáhať vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a priateľstvu medzi všetkými národmi a skupinami rasovými aj náboženskými, ako aj rozvoju činnosti Organizácie Spojených národov pre zachovanie mieru. (3) Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti.

Napokon, v tretej generácii Všeobecnej deklarácie ľudských práv možno nájsť tzv. práva solidarity, resp. postmoderné práva, ako napríklad právo na mier, právo na priaznivé životné prostredie, práva národnostných a etnických menšín, právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu a pod. (Blaha In Mátel et al., 2012, s. 79-80).

Vzhľadom na rešpektovanie práv, je dôležité porozumieť skutočnosti, aby niektoré osoby neboli chápané len ako objekty práva a objekty našej starostlivosti, ale ako subjekty práva, aktívnymi a rovnocennými hráčmi pri rozhodovaní o záležitostiach, ktoré sa ich dotýkajú. Guráň (2015) zdôrazňuje túto skutočnosť osobitne vzhľadom na deti. „Dieťa je na základe Dohovoru o právach dieťaťa (1989) nositeľom práv (right holders). Akceptovať dospelými toto historicky nové postavenie dieťaťa je problémom nielen v silne tradičných rozvojových krajinách, ale aj v mnohých demokratických krajinách sveta, vrátane Slovenska. S tým súvisí problém ponímania práv dieťaťa ako niečoho, čo my dospelí či spoločnosť dáva naviac deťom a podľa nášho zváženia a rozhodnutia im tieto práva dáme či nedáme. Ponímanie detských práv ako odmeny či ,darčeka‘ je prirodzene nesprávne a práve naopak je potrebné si uvedomiť, že každá krajina, ktorá ratifikovala Dohovor je povinná poskytovať všetky práva v ňom uvedené a jej základnou povinnosťou je prostredníctvom vládnych, správnych a administratívnych štruktúr tieto práva a ich uplatňovanie garantovať.“

Bicková a Hrdinová upozorňujú na skutočnosť, že niektoré skupiny osôb (napr. osoby s mentálnym či telesným postihnutím, seniori a pod.) hoci tieto práva prirodzene majú, nie sú schopní ich samostatne realizovať a napĺňajú ich len s pomocou iných (In Bicková et al., 2011, s. 48). Úlohou sociálnych pracovníkov v práci s takýmito cieľovými skupinami je pomáhanie k uskutočňovaniu ich neodňateľných ľudských práv v zachovaní princípu, že budú neustále považovaní za ich nositeľov.

Princípy prvoradosti a najlepšieho záujmu klienta

Sociálni pracovníci majú primárnu zodpovednosť za osoby, ktoré užívajú ich služby. Znamená to, že z profesionálneho hľadiska sú prvoradé záujmy klienta, nie záujmy jeho samého ani organizácie, v ktorej pracuje. Zdôrazňovanie tejto priorizácia nie je samoúčelné, nakoľko v praxi sa môžeme stretávať s prípadmi, kedy je tento princíp porušovaný. Medzinárodný etický kódex preto uvádza, že „sociálni pracovníci nepodriaďujú potreby a záujmy ľudí, ktorí užívajú ich služby, svojim vlastným potrebám a záujmom“ (IFSW/IASSW 2004, č. 5.5). V nadväznosti naň aj v slovenskom etickom kódexe (2015) nájdeme:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce má prvoradú zodpovednosť voči osobám, ktoré užívajú služby sociálnej práce. Nepoškodzuje klientov, ani nepodriaďuje ich potreby a záujmy svojim vlastným potrebám a záujmom. Jedná s nimi bezúhonne, s účasťou, rešpektom a vytvára s nimi vzťah založený na báze dôvery. V komunikácii s klientmi alebo o nich sa nevyjadruje znevažujúco ani pejoratívne.

Princíp nepoškodzovania (non-maleficiencia, z lat. maleficium škoda, krivda, bezprávie, zlý čin, zločin) sa pomerne často nachádza v etických kódexoch lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov. V ostatnom období je uvádzaný aj v etických kódexoch iných profesií. Slovenský etický kódex ho aplikuje aj do oblasti komunikácie, kde by mal sociálny pracovník reagovať profesionálne, nie emocionálne a už v žiadnom prípade znevažujúco alebo pejoratívne.

Vlastné záujmy sociálneho pracovníka, ktoré by poškodzovali alebo mohli poškodzovať záujmy užívateľov služieb, môžeme označiť na neoprávnené. Do tejto skupiny môže patriť celá oblasť tzv. duálnych a viacnásobných vzťahov, ktoré nižšie uvedieme v princípe rešpektovania hraníc profesionálneho vzťahu. Na druhej strane jestvujú aj oprávnené požiadavky, ktoré má právo sociálny pracovník uplatňovať. Tieto sme uviedli v kapitole o zodpovednosti sociálneho pracovníka voči sebe. Na tomto mieste len pripomíname ustanovenie slovenského etického kódexu (2015), že je potrebné brať „ohľad na jeho vlastné zdroje, hranice, aby nebolo ohrozené jeho vlastné zdravie.“

Princíp najlepšieho záujmu dieťaťa je jeden z centrálnych pojmov medzinárodného Dohovoru o právach dieťaťa (1989). Garantuje dieťaťu, že pri rozhodovaní o ňom, alebo ktoré sa ho dotýka, je najdôležitejšie zohľadniť jeho záujem a nie záujem dospelých. Tieto prípady sú veľmi časté napr. pri rozvodoch, zverení dieťaťa do výchovy, ale aj výbere školy a pod. Princíp najlepšieho záujmu dieťaťa je chápaný nie ako konečné rozhodnutie, ale proces rozhodovania, v ktorom sa zvažujú rôzne pohľady a možnosti a v ktorom nesmie chýbať názor samotného dieťaťa. Pri posudzovaní najlepšieho záujmu sa vychádza z predpokladu, že každý prípad treba posudzovať individuálne a nie je možné používať nejaké všeobecné kritéria (Guráň et al., 2015).

Paralelne k tomuto pojmu by mohlo byť častejšie používané spojenie „najlepší záujem užívateľa sociálnych služieb“ (nájdeme ho už aj v slovenskom etickom kódexe), ktoré by sa vzťahovalo na širšiu škálu klientov než sú deti a terminologicky je obsahovo bohatšie než koncept priorizujúci záujmy klientov pred záujmami pracovníkov a organizácií. Historicky by mu mohol zodpovedať princíp smerovania k dobru čiže beneficia (z lat. bene – dobre, beneficium – dobrodenie, láskavosť, priazeň). Podobne ako pri hľadaní najlepšieho záujmu dieťaťa pôjde o proces rozhodovania, v ktorom sa zvažujú rôzne perspektívy a možnosti a v ktorom nesmie chýbať názor a rozhodovanie samotného klienta (pozri nižšie princípy participácie a sebaurčenia). Poskytované služby sociálnej práce by podľa tohto princípu mali byť vždy komplexné a klienti by mali byť o všetkom čo sa ich týka dostatočne informovaní. Slovenský etický kódex (2015) v tejto súvislosti uvádza dôležité pravidlá:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce informuje užívateľov služieb o spôsobe, rozsahu, možnostiach a dôsledkov, ako aj o predpokladaných neželaných rizikách odbornej pomoci.
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce si je vedomý svojich odborných a profesionálnych obmedzení a hraníc vlastnej kompetencie. Informuje klienta o možnostiach využívania všetkých služieb sociálnej práce a iných foriem pomoci, a to nielen v inštitúcii, v ktorej vykonáva sociálnu prácu. Je povinný zabezpečiť kontinuitu služieb a pomoci klientovi v prípade, že sú naďalej potrebné, hoci on sám z náležitých dôvodov končí s ich poskytovaním. Pokiaľ klientovi nie je schopný poskytnúť adekvátnu službu sociálnej práce, distribuuje ho svojmu kolegovi, inému pomáhajúcemu pracovníkovi alebo inštitúcii.

Okrem toho je potrebné uviesť, že v praxi sa sociálni pracovníci môžu stretnúť s množstvom situácií, kedy sa dostanú do konfliktu záujmy viacerých klientov užívajúcich služby v jednej organizácii. Rozhodovanie v takýchto situáciách je zložité a môže prinášať pre pracovníka dilemy rôzneho charakteru. Hoci sociálnemu pracovníkovi môže ísť o najlepší záujem klienta, otázne je v tomto prípade ktorého? Osobitý zreteľ by mal mať profesionálny pracovník na všetky osoby, ktoré sa nedokážu dostatočne zastupovať, brániť ani vyjadrovať (najmä deti, osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, niektorí seniori a pod.).

Istú profesionálnu zdržanlivosť, zodpovednosť a korektnosť treba zachovať, keď klientka alebo klient poskytujú údaje o druhej osobe (napr. svojom exmanželovi, svokre). Môže ísť často o emotívne podfarbené negatívne zveličujúce tvrdenia, ktoré daná osoba môže subjektívne vnímať ako „pravdivé“, ale ktoré pre sociálneho pracovníka nemôžu tvoriť bázu pre objektívne posúdenie tretej osoby. Zvlášť naliehavé je to pri úradnom výkone sociálnoprávnej ochrany detí (Mátel et al., 2012, s. 139). Novák (2006, s. 26) zo skúseností v manželskom poradenstve uvádza: „I keby maminka vykresľovala styk dieťaťa s otcom po rozvode v tých najhorších farbách a dieťa plačúc tvrdilo, že tatka už nechce vidieť, nemôže (pracovník SPODaSK) napísať správu so záverom: ,Neodporúčam styk otca s dieťaťom,‘ kým otca nevidel a dôkladne ho nevyšetril.“ K tomu treba dodať, že v takto prípade musí byť uplatnený princíp najlepšieho záujmu dieťaťa nie najlepšieho záujmu jedného alebo druhého rodiča.

V niektorých prípadoch sociálni pracovníci musia chrániť klientku alebo klienta pred sebou samým a jeho sebapoškodzujúcimi prejavmi správania. Obzvlášť sem patrí práca so suicidálnymi klientmi a osobami s rozličnými psychickými poruchami.

Princíp rešpektovania profesionálnych hraníc

Ľudský vzťah je dôležitou súčasťou vykonávania profesie sociálna práca. Profesionálny vzťah musí mať aj svoje jasné hranice, a to najmä v priebehu profesionálneho kontraktu, v istých prípadoch aj po jeho ukončení. Jasne definované hranice v pomáhajúcich profesiách neochraňujú len klientov, ale aj samotných pracovníkov.

Hranice by nemali byť dvojznačné. V anglickej literatúre sa v tejto súvislosti hovorí o duálnych resp. viacnásobných vzťahoch (dual/multiple relationships). Myslia sa tým ďalšie vzťahy, ktoré jestvujú popri primárnom profesijnom vzťahu, napr. rodinné, romantické, sexuálne, finančné alebo podnikateľské. Tieto vzťahy môžu zahmliť hranice medzi profesionálmi a klientmi, ovplyvniť odborné posudky, potenciálne spôsobiť konflikt záujmov alebo zneužitie klientov (Mátel et al., 2012, s. 159). Barker (2003, s. 131) v tejto súvislosti hovorí o neetickej praxi pri prevzatí druhej roly ku klientom, ktorá má tendenciu prejsť k ich zneužívaniu alebo má prinajmenšom dlhodobé negatívne dôsledky na nich. Aj Reamer (2006, s. 109) uvádza, že vzťahy medzi sociálnymi pracovníkmi a klientmi založené na nejasných a neprehľadných duálnych, resp. viacnásobných vzťahoch, môžu byť deštruktívne. Rozlišuje pritom päť koncepčných kategórií, do ktorých môžu tieto patriť: 1. intímne vzťahy; 2. hľadanie osobného prospechu; 3. ak profesionáli hľadajú odpovede na svoje vlastné emocionálne potreby alebo závislosti (napr. keď sa sami cítia osamelí alebo sociálne izolovaní); 4. altruistické prejavy (napr. dávanie súkromného telefónneho čísla, darčekov klientom, písanie nežných odkazov); 5. reakcie na nepredvídané okolnosti.

Niektoré etické kódexy uvádzajú potrebu profesionálnych hraníc medzi osobným a profesijným životom vo všeobecnej rovine (por. IFSW, 2004, č. 5.3). Viaceré etické kódexy explicitne uvádzajú hranice v sexuálnej oblasti, ako napríklad americký etický kódex (NASW, 2008). V novom slovenskom etickom kódexe sa dočítame:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce rešpektuje hranice medzi osobným a profesionálnym životom. Pracovné postavenie voči klientovi nesmie byť v žiadnom prípade zneužité vo vlastný prospech, a neoprávnené výhody sexuálneho, politického, sociálneho alebo ekonomického charakteru. S užívateľmi služieb ani s ich blízkymi rodinnými príslušníkmi nenadväzuje partnerský alebo sexuálne orientovaný vzťah. Nezneužíva svoje postavenie na osobné obohatenie, ani na zvýhodňovanie svojich príbuzných a známych.

Reamer (1998, s. 83) uvádza, že každá forma sexuálnych aktivít alebo kontaktov s klientkami alebo klientmi je všeobecne považovaná za samoúčelnú a zneužívajúcu bez ohľadu na motív sociálneho pracovníka alebo pracovníčky. Platí to aj v prípadoch, keď ide o sexuálny vzťah vyžadovaný klientkami alebo klientmi. Ak sú títo zapletení do sexuálnych aktivít so svojimi sociálnymi pracovníkmi, bývajú zmätení povahou a zámerom takéhoto vzťahu a zvyčajne to má na nich škodlivý vplyv. Čo sa týka problematiky sexuálneho zneužívania a sexuálneho násilia, tuná nejde len o porušenie etických princípov, ale aj o násilnú trestnú činnosť. Podľa trestného zákona sa na Slovensku sexuálnym zneužívaním rozumie súlož alebo iný spôsob sexuálneho zneužitia s osobou mladšou ako pätnásť rokov (por. § 201 zákona č. 300/2005 Z. z.). Skutkovú podstatu sexuálneho násilia naplní ten, kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti iného k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám alebo kto na taký čin zneužije jeho bezbrannosť (§ 200). Prípady sexuálneho zneužívania klientov a klientok sociálnymi pracovníkmi veľmi negatívne ovplyvňujú verejnú mienku o povolaní sociálnych pracovníkov a znižujú dôveryhodnosť verejnosti k nim. Preto je v etických kódexoch náležité uvádzať, že sociálni pracovníci nesmú sexuálne zneužívať žiadnu osobu.

Osobitou problematikou je zachovanie profesionálnych hraníc pokiaľ ide o fyzické kontakty. Sociálne pracovníčky a pracovníci musia starostlivo rozlišovať medzi primeraným a neprimeraným fyzickým kontaktom s klientmi a klientkami. Primerané fyzické kontakty by mali mať jasne definované kultúrne senzitívne hranice. Sociálne pracovníčky a pracovníci by mali zostať po celý čas profesijného vzťahu citliví na to, ako klienti alebo iní môžu interpretovať fyzické kontakty (por. Mátel et al., 2012).

Princípy rovnakého zaobchádzania, antidiskriminácie a rešpektovanie rôznorodostí

Vzhľadom na rešpektovanie dôstojnosti a ľudských práv klientov je dôležité zdôrazniť, že ide o práva každého človeka bez rozdielu. Preto požiadavka rovnakého zaobchádzania a antidiskriminácie je integrálnou súčasťou takmer všetkých etických kódexov sociálnej práce. Slovenský etický kódex (2015) uvádza, že sociálny pracovník a asistent sociálnej práce sa usiluje zaistiť rovnosť príležitostí, prispieva k odstráneniu prejavov a príčin diskriminácie a útlaku. K jeho zodpovednosti voči pracovisku patrí aj predchádzanie a odstránenie všetkých foriem diskriminácie a násilia na pracovisku. V osobitom článku sa okrem toho uvádza:
Služby sociálnej práce sú poskytnuté každému žiadateľovi bez ohľadu na pôvod, farbu pleti, rasu, etnickú príslušnosť, národnosť, jazyk, vek, pohlavie, rod, sexuálnu orientáciu, zdravotný stav, vierovyznanie, politické presvedčenie, manželský a rodinný stav, sociálno-ekonomický status a bez ohľadu na to, ako sa podieľa na živote celej spoločnosti.

V sociologickom slovníku francúzskych autorov je uvedená jednoduchá definícia diskriminácie ako nespravodlivého zaobchádzania s ľuďmi na základe argumentov bez racionálneho základu (In Boudon, 2004, s. 37). Proces smerujúci k úplnej eliminácii diskriminačného posudzovania a zaobchádzania sa nazýva antidiskriminácia. Na Slovensku tvorí ústredný legislatívny rámec ochrany proti diskriminácii Ústava SR a tzv. antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Požiadavka rovnakého zaobchádzania je postupne integrovaná do všetkých oblastí profesionálnej činnosti. Zaujímavé je, že medzinárodný etický kódex (IFSW/IASSW, 2004), ako aj slovenský etický kódex, antidiskrimináciu zaradili do oblasti sociálnej spravodlivosti, čo vychádza z potreby čeliť všetkým formám diskriminácie nielen na individuálnej, ale aj celospoločenskej úrovni. Cieľom je, aby bola antidiskriminácia súčasťou života celej spoločnosti.

Princíp nediskriminácie je jedným zo základných princípov ochrany práv dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa (1989). Podľa Guráňa (2015) ide Dohovor nad rámec antidiskriminačných zákonov, pretože „zakazuje diskrimináciu nielen na základe individuálnych charakteristík človeka, ale garantuje dieťaťu nediskrimináciu aj na základe postavenia a charakteristík jeho rodičov, či rodinných príslušníkov. Napríklad dieťa nesmie niesť dôsledky, ak jeho otec je trestne stíhaný, matka je príslušníčkou zakázanej sekty a pod. Je to veľmi dôležité ustanovenie, najmä v prípadoch migrácie detí a detí bez sprievodu.“

Odstraňovanie diskriminácie zo spoločnosti znamená aj odstraňovanie predsudkov (lat. prejudicium) o ktorých niekto výstižne povedal, že je „ľahšie rozbiť atóm než predsudok.“ Podľa Allporta (2004) predsudok znamená zmýšľať o iných negatívne bez náležitého opodstatnenia. Tými „inými“ môžu byť napr. Židia, Rómovia, migranti, osoby s psychickými poruchami a pod.
Etnický predsudok je antipatia, ktorá vychádza z chybnej a strnulej generalizácie. Túto antipatiu možno pociťovať alebo vyjadriť. Môže byť namierená proti skupine ako celku, alebo proti jedincovi, pretože je príslušníkom tejto skupiny (Allport, 2004, s. 41).

Vo väčšine prípadov je zrejmé, že sa človek uchyľuje k selektívnemu výberu niekoľko málo vlastných spomienok, informácií z druhej ruky, mieša ich s fámami a príliš generalizuje. Asi nikto nemôže poznať všetkých Židov, všetkých Rómov, všetkých migrantov, všetky mentálne postihnuté osoby a pod. Negatívny postoj voči týmto skupinám ako celku je príkladom negatívneho zmýšľania bez náležitého opodstatnenia. Predsudok sa zvyčajne prejavuje v tom, ako jednáme s jednotlivými príslušníkmi zavrhovanej skupiny. Môže sa prejavovať osočovaním, vyhýbaním sa, diskrimináciou, fyzickým napadnutím až vyhladzovaním celých skupín, čo poznáme aj z histórie 20. storočia. K novodobým účinným prostriedkom šírenia predsudkov patria masmédií. Do procesu odstraňovania predsudkov môžeme zaradiť medzikultúrne vzdelávanie, spoznávanie odlišných kultúr, vyhľadávanie osobného kontaktu s nimi, propagácia tolerancie a praktické rešpektovanie rôznorodosti. „Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí si svoje predsudky uvedomujú a hanbia sa za ne, sú na dobrej ceste zbaviť sa ich“ (Allport, 2004, s. 519).
Vzhľadom na uplatňovanie princípu rešpektovania rôznorodosti nájdeme už aj v slovenskom etickom kódexe nasledovné:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce rešpektuje príslušnosť k sociálnym skupinám, národnostnú, náboženskú, etnickú a kultúrnu rôznorodosť jednotlivcov, skupín a komunít.

Princíp sebaurčenia užívateľov služieb

Právo na sebaurčenie (right to self-determination) uznáva potreby užívateľov sociálnych služieb slobodne robiť vlastné rozhodnutia a voľby (por. Barker, 2003, s. 387). Banksová (2006, s. 48) rozlišuje negatívny a pozitívny význam sebaurčenia. V negatívnom zmysle ide o umožnenie niekomu konať podľa jeho vlastného výberu. V pozitívnom význame ide o vytvorenie podmienok, ktoré dotyčnému umožnia stať sa viac sebaurčujúcim, čo znamená pomôcť mu dosiahnuť stav, v ktorom bude mať schopnosť vidieť dosiahnuteľné možnosti. Princíp sebaurčenia znamená aj to, že záleží len na klientovi, či sa bude v procese sociálnej práce angažovať, alebo nie. Sociálny pracovník riadi intervenciu, nie však klienta (Havránková, In Matoušek 2008). Hartl (In Matoušek et al., 2008, s. 86) v súvislosti s poradenstvom uvádza, že osoba, ktorá má problémy, je súčasne osobou, ktorá má zdroje potrebné na ich riešenie. Poradca preto vytvára vzťah, ktorý umožňuje klientovi hľadať a nachádzať vlastné odpovede na problémy.

Súčasťou práva na sebaurčenie je aj autonómia, čím sa rozumie spôsobilosť zaistiť svoje vlastné potreby, vykonávať nezávislé konania bez kontrolovania inými (por. Barker, 2003, s. 34). Matulayová (In Aadland, Matulayová, 2011, s. 67) autonómiu vymedzuje ako „relatívnu samostatnosť jedinca vzhľadom na sociálne okolie, ako schopnosť a možnosť viesť život podľa vlastných pravidiel a samostatne určovať ciele a vôbec, rozhodovať sa, uplatňovať slobodu výberu.“ Podľa Novotnej a Lašeka (2010, s. 427) autonómiu možno charakterizovať nezávislosťou a samostatnosťou v oblasti názorov, emócií, hodnôt a aktivít. Títo autori poukázali na jestvovanie dvoch komponentov autonómie. Jednou z nich je nezávislosť od druhých, ktorá by mala byť charakterizovaná samostatnosťou, sebaistotou, vnímaním osobnej kompetencie, vlastných kvalít a schopností, vôle, sebapresadzovaním alebo aktivitou. Druhým faktorom autonómie je sociálna rezistencia, odolnosť tlaku okolia, prípadne schopnosť presadiť sa, riadiť svoje činnosti a udalosti okolo seba (pozn. tu sa už prelína so sebaurčením), schopnosť nepodliehať okolitým tlakom (nonkonformita).

Podľa nového slovenského etického kódexu k sebaurčeniu patrí aj účasť na procese rozhodovania. K právu na sebaurčenie patrí aj právo na prerušenie alebo ukončenie sociálnych služieb zo strany klienta, čo uvádza aj nový slovenský etický kódex:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce akceptuje a podporuje ukončenie poskytovania služieb klientom vtedy, ak si títo dokážu pomôcť sami, služby sociálnej práce nie sú viac potrebné alebo neslúžia ich najlepším záujmom. Preventívna podpora klientov sa v takýchto prípadoch môže uskutočňovať prostredníctvom katamnézy.

Sociálne pracovníčky a pracovníci majú úlohu nielen podporovať svojich klientov k vedomiu vlastnej zodpovednosti a vlastným rozhodnutiam, ale aj k ich praktickému realizovaniu. K právu na sebaurčenie patrí aj právo na prerušenie alebo ukončenie sociálnych služieb zo strany klienta. Zvlášť u nedobrovoľných klientov treba zo strany sociálnych pracovníkov poskytnúť informácie o obmedzeniach vyplývajúcich z ukončenia poskytovania služieb, ale aj alternatívnych možnostiach poskytovania iných foriem pomoci.

K dôležitým nástrojom podporovania práva na sebaurčenie patria cielené a aktívne posilňovanie a zmocňovanie klientov, ďalej informovaný súhlas, zvyšovanie participácie klientov na riešení vlastných sociálnych problémov a individualizácia sociálnej práce, najmä v rezidenciálnych zariadeniach sociálnych služieb (Mátel, 2012, s. 147).

Vzhľadom na sociálne služby rešpektovanie autonómie znamená, že klient má mať moc a kontrolu nad vlastným životom a rozhodovať o ňom do tej miery, do akej mu to umožňujú jeho fyzické a psychické determinanty (vek, zdravotný stav, zdravotné postihnutie a pod.). Veľmi dôležitou úlohou sociálnych pracovníkov pri práci s klientmi s osobitými potrebami (mentálne, telesne alebo viacnásobne postihnutými osobami) je posúdenie, akú mieru autonómie a nezávislosti môžu títo v živote dosiahnuť. Dubayová a Hrebeňárová (In Aadland, 2011, s. 81) správne konštatujú, že u osôb s mentálnym postihnutím sú možnosti výchovy k autonómii determinované ich mentálnym postihnutím, avšak dosiahnuť určitú mieru autonómie je možné aj u nich. Z hľadiska procesu by aj samotné posudzovanie malo byť realizované výhradne spolu s klientom. V zariadeniach pre seniorov alebo v domovoch sociálnych služieb by preto mali mať užívatelia služieb nielen dostatočné množstvo primeraných aktivít v priebehu dňa, ale aj možnosti na ich výber, resp. odmietnutie. Ak potrebujú k niektorým úkonom sebaobsluhy viacej času, treba, aby im dostatok času bol poskytnutý. Podobne aj Bicková (2011, s. 48) v kontexte sociálnych služieb uvádza, že aj človek zbavený spôsobilosti na právne úkony sa v niektorých veciach môže rozhodovať samostatne, bez opatrovníka, podľa svojej vôle (napr. čo bude jesť, o koľkej pôjde spať, čo si chce obliecť, ako bude tráviť voľný čas s pod.). Aby služba mohla byť poskytnutá v náležitej kvalite podľa individuálneho rozvojového plánu, je základom znalosť vôle užívateľov služieb.
Princíp participácie (spoluúčasti)

Vo veľmi úzkom vzťahu s právom na sebaurčenie je právo na spoluúčasť (right to participation). Medzinárodný etický kódex IFSW/IASSW (2004, č. 4.1.2) uvádza: „Sociálni pracovníci majú podporovať plné zapojenie a účasť ľudí, ktorí využívajú ich služby, takým spôsobom, aby mohli dosiahnuť zmocnenie vo všetkých aspektoch rozhodovania a konania, ktoré zasahujú ich život.“ Podobne aj nový slovenský etický kódex uvádza:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce usiluje o zveľadenie klientových spôsobilostí, podporuje jeho vlastnú zodpovednosť a autonómiu, právo na sebaurčenie a spoluúčasť.

Řezníček (1994, s. 47) zdôrazňoval, že kľúčom k úspešnej intervencii je motivácia klienta na spoluprácu. Strieženec (1996, s. 146) výstižne uviedol, že spoluúčasť klientov na vlastnom sociálnom zabezpečení, v čase nepriaznivých životných situácií, si vyžaduje dostatočnú informovanosť o možnostiach takéhoto zabezpečenia, poznanie povinností, právnych postupov a inštitúcií, kde sa možno uchádzať o pomoc. Práve to je úlohou aj sociálnych pracovníkov. Títo by nemali riešenie problémov užívateľov sociálnych služieb vykonávať nikdy za nich. Mátel (2012) preto upozorňuje, že sociálni pracovníci by sa mali skôr usilovať hľadať spôsoby zapojenia užívateľov služieb do riešenia vlastných problémov. Vhodnejšie by preto bolo hovoriť o spoluúčasti sociálnych pracovníkov na riešení sociálnych problémov klientov než opačne (o spoluúčasti klientov na riešení ich problémov sociálnymi pracovníkmi).

Dôležité je, že princíp participácie sa netýka len dospelých, zdravých klientov. Osobitú úlohu majú sociálni pracovníci v prípade klientok alebo klientov, ktorí majú obmedzenú alebo zníženú schopnosť rozhodovania (napr. u detí, osôb postihnutých niektorými druhmi psychických ochorení, poraneniami mozgu, u drogovo závislých osôb, osobami pozbavenými spôsobilosti na právne úkony a pod.). Pre sociálnych pracovníkov je v takýchto prípadoch dôležité rozlišovať oblasti, v ktorých majú osoby zníženú alebo obmedzenú schopnosť rozhodovať, od tých, v ktorých môžu byť samostatní a kompetentní. Dôležité je identifikovať a hľadať ich silné stránky a podporovať v čo najväčšej miere ich spoluúčasť.

Princíp participácie patrí k základným pilierom Dohovoru o právach dieťaťa (1989). Podľa Guráňa (2015) „právo dieťaťa byť vypočuté je v celom vývoji spoločnosti najväčšou, môžeme povedať až ,revolučnou‘ zmenou. Týmto princípom sa dieťa stáva plnohodnotným partnerom dospelých pri rozhodovaní o záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú. V týchto súvislostiach zohráva významnú úlohu vek a vyspelosť dieťaťa. Spoluúčasť pri rozhodovaní prirodzene musí zohľadňovať tieto dva dôležité faktory. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že dieťa je schopné od raného detstva vyjadriť svoj postoj, názor, náladu (napr. kresbou, pohybom a pod.) a je úlohou nás dospelých tomuto posolstvu porozumieť a nie naopak klásť naše požiadavky na dieťa akým spôsobom sa má vyjadriť. Z tohto dôvodu Výbor pre práva dieťaťa neodporúča klásť vekové hranice odkedy sa dieťa môže vyjadrovať, či byť vypočuté. Vo viacerých krajinách je to napr. 10 rokov, alebo od veku trestnej zodpovednosti a pod. Ďalším veľmi dôležitou podmienkou uplatňovania tohto princípu je povinnosť venovať (dávať) názoru dieťaťa aj náležitú váhu pri rozhodovaní o ňom. Inými slovami, nestačí len urobiť formálny rozhovor s dieťaťom, zápis a pod., ako sa často deje na súdoch, odboroch sociálnej starostlivosti, polícii a ďalších miestach vrátane školy, ale tento názor rešpektovať a plne zohľadňovať v rozhodovacom procese.“

Nový slovenský etický kódex (2015) vzhľadom zvýšené riziko porušovania tohto princípu u vybraných skupín klientov uvádza:
Aj v osobitých prípadoch klientov, ktorí majú dlhodobé alebo trvalé zdravotné postihnutie, obmedzenú spôsobilosť na právne úkony, detí, seniorov a iných zraniteľných skupín, sa sociálny pracovník a asistent sociálnej práce usiluje o dosiahnutie čo najväčšej miery ich autonómie a participácie na rozhodovaní ohľadom ich osoby.

Princíp posilňovania a zmocňovania (empowerment) užívateľov služieb

Barker (2003, s. 142) definuje „empowerment“ (slov. posilnenie a zmocnenie klienta) ako „proces pomoci jednotlivcom, rodinám, skupinám a komunitám vedúci k zvyšovaniu ich osobných, medziľudských, sociálno-ekonomických a politických síl a rozvíjaniu vplyvu na skvalitnenie ich prostredia.“ Thompson (2007, s. 22) ho charakterizoval ako pomoc ľuďom nadobudnúť väčšiu kontrolu nad svojim životom a okolnosťami. Chápať ho môžeme v troch rovinách:

  • osobnej (psychologickej) – zahŕňa rozvíjanie dôvery, podporu sebaúcty a zlepšovanie zručností;
  • kultúrnej (diskurzívnej) – zahŕňa pôsobenie na sústavu myslenia, napríklad ohľadom zmeny stereotypov;
  • štrukturálnej – pôsobenie na širšie sociálne a politické záležitosti, napríklad chudobu ako štrukturálny problém.

Thompson (2007, s. 23) zdôrazňuje, že zmocňovanie nie je niečo, čo môžeme robiť pre ľudí, išlo by o protirečenie. Je to niečo, čo môžeme robiť len s nimi. Jednotlivci nemôžu byť zmocnení inými, ale môžu byť posilnení zmocniť samých seba, teda nadobudnúť väčšiu kontrolu nad svojim životom. Znamená to, že je dôležité rozvíjať spoluprácu v partnerstve a nekonať v protiklade s vôľou klientov.

Na Slovensku sa tento princíp v minulosti nazýval ako „pomoc k svojpomoci“. Nový etický kódex (2015) už uvádza tento princíp explicitne najmä vzhľadom na osobnú rovinu:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce sa snaží sa posilňovať a zmocňovať ľudí do partnerstva v procese pomáhania... podporuje, posilňuje a zmocňuje klienta k vlastnej zodpovednosti, vlastným návrhom riešení, spoluúčasti a sebaurčeniu.

Havránková (In Matoušek 2008, s. 68) výstižne v súvislosti s prípadovou sociálnou prácou uvádza, že ak sa pracovník zameriava na bezmocnosť klienta, posilňuje jeho závislosť a očakávanie pomoci. Ak sa sústredene zaoberá „patológiou“, môže sa stať, že posilní chorobu. Keď však klientovi sprostredkuje pochopenie, že má potenciál na riešenie svojho problému a v tomto vedomí ho podporuje, pomáha mu objavovať nové uhly pohľadu a tým aj nové spôsoby riešenia. Jeho sebapotvrdenie potom môže viesť k rozvoju osobnej, rodinnej i sociálnej úspešnosti.

Princíp individuálneho prístupu ku klientovi

Každý klient je jedinečný a jeho problémy sú osobité – t. j. iný človek s rovnakým problémom ho bude vnímať inak (Oláh et al., 2009, s. 103). Princíp individuálneho prístupu ku klientovi káže sociálnemu pracovníkovi vnímať sociálneho klienta ako jedinečné indivíduum s jeho špecifickými, neopakovateľnými danosťami, charakteristikami a vlastnosťami, ktoré musí sociálny pracovník pri práci s klientom akceptovať (Žilová, 2005).
Marie Krakešová (1946, s. 7) použila nasledovný obraz: „Ľudskému šťastiu a ľudskému dobru sa darí ako ušľachtilej rastline nielen vo veľkorysom a bohatom podniku, vybavenom najmodernejšími zariadeniami, ale aj tam, kde je súčasne postarané o dobre školený a zodpovedný personál, ktorý venuje každej rastline individuálnu starostlivosť.“

Nový slovenský etický kódex (2015) uvádza, že „sociálny pracovník a asistent sociálnej práce zaobchádza s každým človekom starostlivo a úctivo, majúc na zreteli individuálne rozdiely, kultúrnu, národnostnú a etnickú rôznorodosť“.

Princípy rešpektovania súkromia a dôvernosti informácií

Jednou z podstatných hodnôt sociálnej práce je dôvera, resp. dôvernosť (confidentiality) medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Tá sa dosahuje z hľadiska práva najmä ochranou súkromia (napr. v trestnom zákone č. 300/2005 Z. z.) a ochranou osobných údajov, na Slovensku najmä zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. To však z hľadiska etiky nie je postačujúce. Slovenský etický kódex preto uvádza:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce rešpektuje klientovo súkromie. Dokumentuje len tie informácie, ktoré sú nevyhnutne potrebné pre poskytovanie služieb sociálnej práce. Je povinný chrániť všetku dokumentáciu užívateľov služieb pred zneužitím. Rešpektuje právo klienta nahliadať do dokumentácie týkajúcej sa jeho osoby.

Pre všetky situácie, ktoré sú v oblasti výkonu profesionálnej sociálnej práce platí zásadné pravidlo o mlčanlivosti. Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce je povinný vyžiadať si súhlas klienta pri všetkých pracovných postupoch, ktoré priamo a nepriamo s ním súvisia, ako aj pri informovaní tretej osoby, k video alebo audiovizuálnemu zaznamenávaniu a ich zverejňovaniu pre študijné alebo vedecké účely... Povinnosť mlčanlivosti platí aj po skončení poskytovania služby alebo pracovného pomeru. Výnimky môžu byť odôvodnené len na základe vyššej etickej alebo zákonnej požiadavky.

K dôležitým etickým princípom patrí teda rešpektovanie súkromia a zachovávanie všetkých dôverných informácií, ktoré sa dozvie sociálny pracovník o klientovi v priebehu profesijného vzťahu i po jeho skončení. Rešpektovanie súkromia (privacy) je dôležité nielen v sociálnej práci s jednotlivcami a rodinou v ich prirodzenom prostredí, ale aj v rezidenciálnych zariadeniach sociálnych služieb. Práve tu sa nezriedka stáva, že sociálni pracovníci svojvoľne vstupujú do izby klienta alebo manipulujú s jeho súkromnými vecami. V súlade s etickým kódexom do oblasti súkromia je nutné zaraďovať aj dokumentáciu vedenú za účelom poskytovania sociálnej služby.
Dôležitým nástrojom rešpektovania dôvernosti informácií je dôsledné používanie „informovaného súhlasu“ (Mátel, 2012, s. 152). Barker (2003, s. 217) ho definuje ako „poskytnutie súhlasu klienta sociálnemu pracovníkovi a organizácii alebo inej profesionálnej osobe na použitie špecifickej intervencie, vrátane diagnostiky, terapie, vyšetrenia a výskumu. Toto dovolenie musí byť založené na všetkých informáciách potrebných na rozumný súhlas. Informovaný súhlas musí byť založený na poznaní rizík a alternatív. Jedným z najväčších rizík zneužitia profesionálnej právomoci je zanedbanie získania informovaného súhlasu.“ Informovaný súhlas sa okrem poskytovania informácií tretej strane týka súhlasu k fotografovaniu, audio a video záznamu pre médiá, zverejňovaniu informácií pre účel publikovania, či účasti na výskume.

Všetky informácie týkajúce sa konania spadajúceho pod informovaný súhlas musia byť klientom prezentované im zrozumiteľným jazykom, ohľaduplne a takým spôsobom, ktorý ich povzbudzuje položiť otázky. Zvlášť sa to týka sociálnej práce s klientmi, ktorí majú zníženú schopnosť rozumového vnímania. Pri práci s deťmi, osobami pozbavenými spôsobilosti na právne úkony alebo osobami s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony je dôležité rozpoznať ich úroveň porozumenia, aby podľa svojich schopností boli náležite informovaní a mohli vyjadriť svoje priania, túžby, súhlas, resp. nesúhlas. V podstatných rozhodnutiach si treba vyžiadať súhlas ich zákonných zástupcov, ktorými sú rodičia detí, opatrovník alebo osoba, ktorá má maloleté dieťa v pestúnskej starostlivosti. V takých prípadoch, keď sociálni pracovníci vykonávajú činnosť zabraňujúcu sebapoškodzovanie klientky alebo klienta, môžu konať aj bez informovaného súhlasu (Mátel et al., 2012, s. 155).

Culleyová a Bond (2008) uvádzajú príklad toho, ako možno na počiatku poradenského vzťahu klientov informovať o všeobecných princípov mlčanlivosti: „To, čo tu hovoríte a robíte, je dôverné. Ale chcem vám povedať niečo, čo na začiatku hovorím každému klientovi. Pokiaľ si myslím, že vzniká nebezpečenstvo, že by ste mohli ublížiť sebe alebo niekomu inému, môžem podniknúť opatrenia a zaangažovať ďalšiu stranu. Pokiaľ to bude možné, preberiem to najskôr s vami. Chcete sa k tomuto niečo opýtať?“

Holistický prístup

Ním sa v súčasnosti rozumie zaobchádzanie s každým človekom ako s celostnou bytosťou. Slovenský etický kódex (2015) vzhľadom na holistický prístup uvádza:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce rešpektuje a chráni biologickú, psychickú, kultúrnu, spirituálnu a sociálnu integritu klienta. Zaujíma sa o celého človeka v rámci rodiny, komunity, spoločenského a prirodzeného prostredia a usiluje sa o spoznávanie všetkých dôležitých aspektov jeho života. Zameriava sa na silné stránky jednotlivcov, skupín, rodín a komunít, ktorí užívajú služby sociálnej práce. Prispieva k začleneniu užívateľov služieb sociálnej práce do sociálnej siete podporných osobných vzťahov. Napomáha klientovi pri riešení problémov týkajúcich sa ďalších oblastí jeho života.

Holistický prístup znamená vnímanie osoby nielen ako klienta sociálnej práce so sociálnym problémom, ale ako bio-psycho-kultúrno-spirituálno-sociálnej bytosti (Mátel, Schavel et al., 2011, s. 98). Tým sa vyjadruje skutočnosť, že identita človeka zahŕňa biologickú, psychologickú, sociálnu, kultúrnu a spirituálnu dimenziu (por. UNESCO, 2005). Preto je v sociálnej práci veľmi dôležité poznanie klienta vo všetkých týchto rovinách. Tomuto cieľu by mal byť prispôsobený celý proces sociálneho hodnotenia a následnej intervencie.

Sociálny život z pozície celku je priesečníkom ekonomických, politických, kultúrnych, právnych, psychologických, sociologických, pedagogických, náboženských, etických, národnostných, etnických prvkov, ktoré majú charakter častí (Strieženec, 2006, s. 53). Požiadavka celostnosti vnímania upozorňuje na potrebu vnímať sociálny život ako celok. Sociálny pracovník pri komunikovaní s klientom rešpektuje jeho súčasný stav, predchádzajúce postavenie, spôsob a príčiny reakcií, vplyv sociálneho prostredia, jeho individuálne predpoklady pre spoločný postup prekonávania sociálnych kolízií (Strieženec, 2006, s. 35).

Žilová (2005, s. 73) uvádza, že prístup komplexnosti v práci s klientom znamená dodržiavanie zásad celkového vnímania klienta v zložitosti jeho problémovej situácie, bez ohľadu na to, či je v právomoci sociálneho pracovníka riešiť všetky aspekty zistených skutočností. V prípade, že riešenie niektorých skutočností sociálnej problematiky klienta presahuje kompetentnosť a právomoc sociálneho pracovníka, je jeho povinnosťou odporučiť klienta do inej inštitúcie alebo k inému odborníkovi, prípadne mu poradiť a informovať ho o iných možnostiach riešenia.

Komplexný prístup podľa slovenského etického kódexu predpokladá nasledovné:
Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce „rešpektuje vedomosti, spôsobilosti a praktické skúsenosti kolegov a ostatných odborných pracovníkov...
Činnosť sociálnej práce vykonáva interdisciplinárne v kooperácii s inými profesiami ako aj so všetkými osobami a inštitúciami, ktoré môžu napomôcť k optimálnemu sociálnemu fungovaniu klientov.

Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce si je vedomý svojich odborných a profesionálnych obmedzení a hraníc vlastnej kompetencie. Informuje klienta o možnostiach využívania všetkých služieb sociálnej práce a iných foriem pomoci, a to nielen v inštitúcii, v ktorej vykonáva sociálnu prácu. Je povinný zabezpečiť kontinuitu služieb a pomoci klientovi v prípade, že sú naďalej potrebné, hoci on sám z náležitých dôvodov končí s ich poskytovaním. Pokiaľ klientovi nie je schopný poskytnúť adekvátnu službu sociálnej práce, distribuuje ho svojmu kolegovi, inému pomáhajúcemu pracovníkovi alebo inštitúcii.

Záver

V úvode príspevku sme uviedli, že samotný etický kódex nemôže garantovať etické správanie, ktoré vychádza z individuálnej zodpovednosti sociálnych pracovníkov. Identifikovanie a bližšie predstavenie etických princípov sociálnej práce môže napomáhať k uvedomeniu si, v ktorých oblastiach profesijného konania by sociálni pracovníci a asistenti sociálnej práce mali byť vnímavejší, kde by sa zaužívané stereotypy odporujúce týmto princípom mali prehodnotiť tak, aby zodpovedali etickým štandardom profesie.

Autor: Doc. PhDr. ThDr. Andrej Mátel, PhD.

Zoznam použitej literatúry

[1] AADLAND, E. – MATULAYOVÁ, T. (eds.) 2011. Etické reflexie v pomáhajúcich profesiách. Prešov: Prešovská univerzita. 192 s. ISBN 978-80-555-0331-8.
[2] BANKS, S. 2006. Ethics and Values in Social Work. 3rd Ed. Basingstoke: Palgrave Macmillan. 218 p. ISBN 978-1-4039-9420-2.
[3] BARKER, R. L. 2003. The Social Work Dictionary. 5th Ed. Washington, DC: NASW. 493 p. ISBN 0-87101-355-X.
[4] BICKOVÁ, L. et al. 2011. Individuální plánování a role klíčového pracovníka v sociálních službách. Tábor: Asociace poskytovatelů sociálních služeb ČR. 280 s. ISBN 978-80-904668-1-4.
[5] CULLEY, S. – BOND, T. 2008. Integrativní přístup v poradenství a psychoterapii. Praha: Portál. 244 s. ISBN 978-80-7367-452-6.
[6] GURÁŇ, P. – BALOGOVÁ, B. – MARČÍKOVÁ, I. – MÁTEL, A. 2015. Vzdelávací program nadstavbovej odbornej činnosti Odborné metódy práce v krízových situáciách. Bratislava: IVPR. 62 s.
[7] IFSW / IASSW. 2004. Ethics in Social Work: Statement of Principles. Geneva: IFSW. [online 2010-15-8]. Dostupné na internete: .
[8] KRAKEŠOVÁ-DOŠKOVÁ, M. 1946. Psychogeneze sociálních případů. O vniku sociální úchylnosti. Praha: Nová Osvěta. 343 s.
[9] MÁTEL, A. a kol. 2012. Etika sociálnej práce. 2. doplnené a aktualizované vydanie. Bratislava: VŠ ZaSP sv. Alžbety. 264 s. ISBN 978-80-8132-045-3.
[10] MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. et al. 2011. Aplikovaná sociálna patológia v sociálnej práci. Bratislava: VŠ ZaSP sv. Alžbety. 442 s. ISBN 978-80-8132-009-5.
[11] MATOUŠEK, O. a kol. 2008. Metody a řízení sociální práce. 2. vyd. Praha: Portál. 384 s. ISBN 978-80-7367-502-8.
[12] NOVÁK, T. 2006. Manželské a rodinné poradenství. Praha: Grada. 108 s. ISBN 80-247-1316-0.
[13] NOVOTNÁ J. – LAŠEK, J. 2010. Autonomie jako sociální potřeba. In KAPPL, M. – SMUTEK, M. – TRUHLÁŘOVÁ, Z. (eds.) Etika sociální práce. Hradec Králové: Gaudeamus, s. 427-431. ISBN 978-80-7435-037-5.
[14] OLÁH, M. – SCHAVEL, M. – ONDRUŠOVÁ, Z. – NAVRÁTIL, P. 2009. Sociálna práca – vybrané kapitoly z dejín, teórie a metód sociálnej práce. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety. 228 s. ISBN 80-969449-6-7.
[15] REAMER, F. G. 1998. Ethical Standards in Social Work. Washington, DC: NASW. 307 s. ISBN 0-87101-293-6.
[16] REAMER, F. G. 2006. Social Work Values and Ethics. 3rd Ed. New York: Columbia University Press. 240 s. ISBN 978-0-231-13789-8.
[17] ŘEZNÍČEK, I. 1994. Metody sociální práce. Praha: SLON. 75 s.
[18] Slovenská komora sociálnych pracovník a asistentov sociálnej práce. 2015. Etický kódex sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce. [online 2015-18-9]. Dostupné na internete: http://www. employment.gov.sk/sk/rodina-socialna-pomoc/socialna-praca/ .
[19] STRIEŽENEC, Š. 1996. Slovník sociálneho pracovníka. Trnava: AD. 255 s. ISBN 80-967589-0-X.
[20] THOMPSON, N. 2007. Power and empowerment. Lyme Regis: Russell House. 110 s. ISBN 978-1-903855-99-7.
[21] TVRDOŇ, M. – BAKOVÁ, D. – MALIŠKOVÁ, Z. – MÁTEL, A. – MOJTOVÁ, M. 2014. Etika sociálnej práce. Nitra: UKF. 196 s. ISBN 978-80558-0665-5.
[22] UNESCO. 2005. Universal Declaration on Bioethics and human Rights. In Resolution 15 adopted by UNESCO's General Conference at its 33rd session on 19 October 2005. Paris: Unesco, 2005, p. 74-80.
[23] Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
[24] Zákon č. 300/2005 Z. z. z trestný zákon v znení neskorších predpisov.
[25] Zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
[26] ŽILOVÁ, A. 2005. Úvod do teórie sociálnej práce. Badín: Mentor. 130 s. ISBN 80-968932-1-1.



Príspevok vznikol v rámci riešenia projektu VEGA 1/0335/15 Identifikovanie profesijných hodnôt sociálnej práce v Slovenskej republike.