Code of Ethics for social workers versus Criminal Law

Abstrakt: Príspevok sa venuje porovnaniu tých častí Etického kódexu sociálneho pracovníka a Trestného zákona, pri súčasnej aplikácii ktorých by mohlo dôjsť k rozporu a ďalej ukazuje možnosti pre sociálneho pracovníka, ako nezradiť dôveru klienta a zároveň neporušiť právnu normu.
Kľúčové slová: Etický kódex, trestný zákon, právne normy, morálne normy, sociálny pracovník, sociálny klient.

Abstract: The article discusses the comparison of those parts of the Code of Ethics for social workers and the Penal Code, the current administration which could lead to conflict and further shows the possibility for a social worker, as not to betray the trust of clients and also violate the rule of law.
Key words: Code of Ethics, criminal law, legal standards, moral standards, social worker, social client.

Úvod

Sociálny pracovník je povinný vykonávať svoju prácu v súlade s etickými princípmi. Na rozdiel od teórie ich uplatňovanie v praxi je spojené aj s problémami, ktoré si vyžadujú zo strany sociálneho pracovníka citlivé prehodnocovanie svojho postupu. Okrem toho môžu v praktickej sociálnej práci nastať situácie, kedy sa sociálny pracovník ocitne v dileme medzi splnením zákonnej povinnosti a rešpektovaním záujmu, ktorý pred ním vyjadril klient. Už v úvode by som chcela zdôrazniť možný rozdiel medzi skutočným záujmom klienta a záujmom, ktorý klient predkladá ako pre seba najlepší podľa vlastného posúdenia. Dochádza k tomu v situácii, keď sa sociálny pracovník dozvie od klienta o pripravovanej, páchanej alebo už spáchanej trestnej činnosti. Právo od neho žiada oznámiť túto skutočnosť orgánom činným v trestnom konaní, klient však žiada zachovať o tom mlčanlivosť.

Pokúsme sa uvažovať, ako zvládnuť túto situáciu bez porušenia práva a pri súčasnom nesklamaní klientovej dôvery.

Pohľad práva

Platný Trestný zákon pozná dve skutkové podstaty, súvisiace s uvažovanou problematikou, a to neoznámenie trestného činu a neprekazenie trestného činu. Kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal zločin alebo niektorý z presne špecifikovaných trestných činov je povinný to oznámiť orgánom činným v trestnom konaní pod ťarchou trestu odňatia slobody. Od tejto povinnosti je oslobodený ten, kto by oznámením uviedol seba alebo blízku osobu (za ktorú však v zmysle zákona nemožno považovať klienta) do nebezpečenstva smrti, ublíženia na zdraví, inej závažnej ujmy alebo do nebezpečenstva trestného stíhania. Ďalej je od povinnosti oznámiť spáchaný trestný čin oslobodený ten, kto by porušil spovedné tajomstvo, resp. podmienku mlčanlivosti osoby v pastorácii ako aj ten, kto by oznámením porušil zákonom uznanú povinnosť mlčanlivosti (Zákon č. 300/2005 Z. z., § 340). Nasledujúce ustanovenie Trestného zákona ukladá povinnosť osobne alebo prostredníctvom iného prekaziť spáchanie alebo dokončenie trestného činu, o ktorého príprave alebo páchaní sa dozvie, alebo aspoň včas oznámiť prípravu alebo páchanie činu. Oslobodenie od tejto povinnosti sa vzťahuje okrem dôvodov uvedenia seba alebo blízkej osoby do nebezpečenstva a dôvodov porušenia spovedného tajomstva aj na nemožnosť prekaziť zločin bez značných ťažkostí (Zákon č. 300/2005 Z. z., § 341).

Z uvedenej dikcie zákona vyplýva, že sociálny pracovník o spáchanom, páchanom alebo pripravovanom zločine, resp. špecifikovanom trestnom čine nemá možnosť mlčať bez toho, aby porušil zákon.

Pohľad Etického kódexu

V profesijných spoločenstvách, ktoré kladú dôraz na svoju povesť, platí za vec cti plne rešpektovať a v praxi uskutočňovať požiadavky na morálku profesie, ktoré sú vyjadrené v kodifikovanej podobe v etických (morálnych) kódexoch. Väčšine kódexov je spoločné to, že existujú v povolaniach, kde objektom záujmu je človek, pretože výkon takejto profesie zasahuje do celého života človeka. Kódex slúži i ako ochrana stavovskej príslušnosti, chráni pred neoprávnenými útokmi. Na verejnosti má vyvolávať dôveru, úctu i spoločenské uznanie schopností, výkonu, vyjadruje vernosť povinnostiam profesie (Žilinek, 1997, s. 48).

Etický kódex môžeme charakterizovať ako normatívny systém zahrňujúci v sebe morálne normy a princípy, ktorý je vyjadrením mravného ideálu určitého povolania, jeho hlavných hodnôt, určitou formou príkazov a zákazov v písomnej podobe. Slúži ako určitá projekcia plnenia úloh v povolaní i ako všeobecný návod, ako sa treba správať v konkrétnych situáciách a v profesijných vzťahoch. Jeho normy definujú správanie, ktoré má verejnosť právo očakávať od odborníkov aj od ich zamestnancov (Krsková, 1994, s. 32).

V zmysle Etického kódexu sociálnych pracovníkov, prijatého Valným zhromaždením Asociácie sociálnych pracovníkov na Slovensku v roku 1997 sociálny pracovník okrem iného asistuje ľuďom pri rozvíjaní schopností, ktoré im umožnia vyriešiť ich individuálne alebo kolektívne sociálne problémy, pričom má zodpovednosť v prvom rade voči svojim klientom, má rešpektovať klientovo súkromie a dôvernosť informácií, získaných pri svojej práci. Svoju prácu považuje za službu (Mydlíková a kol., rok neuvedený, s. 44).

Právne a morálne normy

Právo a morálka regulujú z veľkej časti tie isté spoločenské vzťahy. To znamená, že podstatné časti ľudského správania sú upravené zároveň morálkou aj právom. Konanie jednotlivcov aj iných subjektov možno hodnotiť podľa oboch normatívnych systémov. Preto má význam skúmať vzťah práva a morálky. Objektívne právo je obsiahnuté v právnych normách. Z neho vyplývajú subjektívne práva buď v podobe oprávnení, teda možnosti využiť ponuku práva, alebo v podobe povinností, teda nutnosti niečo konať, nekonať, dať alebo strpieť. Právne normy nás zaväzujú zvonku a sú vynutiteľné štátnou mocou.

Morálne normy zaväzujú človeka zvnútra a ich zachovávanie – pokiaľ nie sú obsiahnuté v právnej norme – je vynutiteľné len verejnou mienkou. Základným teoretickým prameňom skúmania problematiky morálky a mravnosti je etika, ktorá skúma ľudské správanie z hľadiska jeho morálnej hodnoty a usiluje sa nájsť meradlo, ktoré by človeku umožnilo rozhodnúť, čo je dobro, čo zlo, česť, nečestnosť a pod. (Čečotová, 2005, s. 17).

Možno konštatovať, že v rozoberanej problematike je právnou normou Trestný zákon a morálnou Etický kódex. Existuje možnosť porušiť právnu normu z dôvodu jej rozporu s normou morálnou, vyplývajúcou zo svedomia konajúceho. Ale takýto postup musí nutne počítať so sankciami za porušenie práva.

Teoretické úvahy – filozofická obhajoba dodržania práva

Človeka charakterizujú dve kvality – rozum a slobodná vôľa. Samy o sebe však ešte nerobia človeka dobrým a správne sa rozhodujúcim i konajúcim. Na to je ešte potrebný cit lásky. Láska k sebe a všetkým ľuďom spolu s rozumom a slobodnou vôľou – to je ľudskosť a to je tajomstvo morálky. Ak sa mi klient zverí , že je týraný, je vo vzťahu k nemu ľudské a morálne o tom mlčať?

Prastarým kritériom posúdenia správneho konania je tzv. zlaté pravidlo: čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im. To znamená, že nikomu nemáme spôsobiť to, čo by bolo namierené proti jeho šťastiu a blahu. Ak neoznámim ubližovanie môjmu klientovi, konám v súlade s jeho šťastím a blahom?

Mnoho filozofov považuje za najdokonalejší božský zákon – lex divina, ktorý je stelesnením pravdy, správnosti a dobra. Koriguje nedokonalosti ľudského zákona – lex humana v zmysle, aby žiadne zlo nezostalo nezakázané a nepotrestané (Machalová, 1999, s. 57). Je správne, aby zlo ostalo nepotrestané?

Ak hovoríme o práve a morálke, nemôžeme obísť spravodlivosť. Aristoteles prirovnáva spravodlivosť k pokojnému, rovnovážnemu stavu. Ak môj klient nežije v pokoji, je vari spravodlivé nesnažiť sa nastoliť spravodlivosť voči nemu prinajmenšom zachovaním práva, ktoré by malo spravodlivosť garantovať?

Cieľom sociálneho poradenstva je zvýšiť kvalitu života klienta. Toto je dôležitejšie ako obavy z páchateľa, ba dokonca ohľaduplnosť voči nemu pri neoznámení trestnej činnosti. Cieľom poradenstva je v podstate eliminácia patológie, pomoc klientovi k jeho nezávislosti od iných ľudí, podporovanie osobnostného rastu klienta, zvýšenie kvality života, riešenie potrieb človeka v núdzi, jeho duševné a fyzické zdravie (Mydlíková a kol., 2002, s. 9). Neprispeje oznámenie trestnej činnosti, týkajúcej sa klienta, k eliminácii jeho patologickej situácie?

V texte preambuly Etického kódexu sociálnych pracovníkov SR čítame: „Sociálni pracovníci sa pri svojej práci riadia Medzinárodným etickým kódexom a inými medzinárodne uznávanými normami a tiež normami, ktoré sami formulujú a prijímajú, aby vytvorili národný rámec svojej činnosti v príslušnom kultúrnom, sociálnom, právnom a ekonomickom kontexte na všetkých úrovniach.“ (Kódex in Mydlíková, rok neuvedený, s. 44). Ak teda sociálny pracovník vykonáva svoju činnosť v právnom kontexte, môže porušovať platné právo v štáte?

Podľa Etického kódexu sa sociálny pracovník zo všetkých síl snaží o dosiahnutie a udržanie vysokej profesionality pri výkone svojej práce. Nesklamať dôveru klienta je iste profesionálne. Nie je rovnako profesionálne neporušovať zákon?

Sociálny pracovník vo svojej práci považuje za prvoradý záväzok slúžiť. Nakoľko poslúži klientovi neoznámenie trestnej činnosti, ktorej sa na ňom dopúšťa iná osoba, alebo ktorej sa dopúšťa sám klient voči niekomu inému?

V zmysle Etického kódexu má sociálny pracovník zodpovednosť aj voči spoločnosti, a to podporovaním jej všeobecného blaha (Kódex in Mydlíková, rok neuvedený, s. 45). Kódex vo všeobecnosti by mal ochraňovať nielen záujmy klienta, záujmy konkrétnej profesie, ale i verejné záujmy a mal by rešpektovať záujmy verejnosti (Hanuláková, 1997, s. 55). Nie je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov záujmom verejnosti a neprispeje k jej naplneniu aj oznamovacia povinnosť?

Praktické východiská

Poradenstvo má pomôcť klientovi mobilizovať svoje vnútorné, psychické sily a zdroje a vonkajšie možnosti jeho okolia na to, aby si s pomocou poradcu dokázal vyriešiť problém viac-menej sám. Pri každej pomáhajúcej profesii je dôležité rešpektovať právo klienta na sebaurčenie, na slobodné rozhodovanie a voľbu. V pozitívnom význame ide o vytvorenie podmienok, ktoré klientovi umožnia stať sa viac seba určujúcim, čo znamená pomôcť mu dosiahnuť stav, v ktorom bude mať schopnosť vidieť dosiahnuteľné možnosti. Sociálni pracovníci majú rešpektovať a podporovať ľudské právo na uskutočňovanie vlastného výberu a rozhodnutí za predpokladu, že to neohrozí práva a legitímne záujmy druhých (Mátel, 2010).

Bez toho, že by sme chceli vrátiť prekonaný koncept profesionálneho paternalizmu, predsa pri vykonávaní sociálnej práce môžu nastať situácie, kedy je potrebné ochrániť klienta, dokonca i pred jeho nesprávnymi požiadavkami, či ich dôsledkami. Partnerský vzťah medzi poradcom a jeho klientom má rešpektovať autenticitu klienta, akceptovať jeho odlišnosti, dokázať sa vcítiť do jeho aktuálnej situácie, ale i motivovať a povzbudzovať klienta k zmene, pomáhať mu a spolu s ním hľadať optimálne vzorce správania a fungovania vo svete (Mydlíková, 2002, s. 9). Sociálny pracovník má pomôcť klientovi porozumieť jeho možnostiam, ale i dôsledkom, ktoré prinášajú jednotlivé možnosti výberu a rozhodnutia klienta. Ideálom je priviesť klienta k rozhodnutiu, ktoré bude riešením zlepšujúcim jeho postavenie a zároveň v súlade s ochranou práv a záujmov verejnosti.

O problematike oznamovacej povinnosti trestného činu v zmysle Trestného zákona je možné uvažovať nielen z pozície sociálneho pracovníka, ale aj samotného klienta, ako občana štátu, ktorý je tiež viazaný právom. Skončenie protiprávneho zaobchádzania, ponižovania a ubližovania by malo prevýšiť akékoľvek obavy z pomsty tyrana. Sociálny klient po udaní nezostáva predsa sám vydaný napospas páchateľovi trestnej činnosti.

Morálna i profesijná povinnosť sociálneho pracovníka rešpektovať klientovo súkromie a zachovávať dôvernosť informácií, získaných pri svojej práci, predsa nemusí byť pri zachovaní citlivého prístupu, v rozpore s oznamovacou povinnosťou podľa zákona. Ide len o presvedčenie klienta, čo je a čo nie je v jeho vlastnom záujme, aby sám upustil od požiadavky neoznámiť trestnú činnosť.

Záver

Po vyhľadaní pomoci a pri prijímaní sociálneho poradenstva i konkrétnych sociálnych služieb potrebuje klient dôverovať sociálnemu pracovníkovi, cítiť sa v bezpečí a prijatý. Je náročnou ale potrebnou úlohou sociálneho pracovníka získať si maximálnu dôveru klienta, v ktorej ustupuje strach klienta a ktorá umožní sociálnemu pracovníkovi konať eticky a zároveň právne.

Autor: JUDr. Mgr. Mária Sedláková, PhD.
Zoznam bibliografických odkazov

[1] ČEČOTOVÁ, Vlasta. 2005. Dobré mravy v slovenskom súkromnom práve. Bratislava : Epos, 2005. ISBN 80-8057-638-6.
[2] HANULÁKOVÁ, E. 1997. Podnikateľská etika. Bratislava : Eurounion 1997.
[3] KRSKOVÁ, A. 1994. Etika právnického povolania. Studia Iuridica Bratislavensia Nr. 4.
Bratislava : Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1994.
[4] MACHALOVÁ, T. 1999. Úvod do právní filozofie. I. díl. Brno : Masarykova univerzita 1999.
[5] MÁTEL, Andrej. 2010. Etická zodpovednosť voči klientom. In : Dni sociálnej práce a inteRRa 8. Zborník z konferencie s medzinárodnou účasťou konanej na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Nitra : FSVaZ UKF, 2010. ISBN 978-80-8094-650-0, s. 162-174.
[6] MYDLÍKOVÁ, Eva a kol. Rok neuvedený. Sociálna práca a poradenstvo. Bratislava : Liga za duševné zdravie. ISBN 978-80-970123-2-8.
[7] ŽILINEK, M. 1997. Étos a utváranie mravnej identity osobnosti. Bratislava : Iris. 1997.
[8] NR SR: Zákon č. 300/2005 Z. z. – Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

__________________________________________

Prednáška odznela na medzinárodnej vedeckej konferencii Aplikovaná etika v sociálnej práci a ďalších pomáhajúcich profesiách, ktorá sa konala 20. – 21. októbra 2010, v Piešťanoch a bola publikovaná v zborníku z tejto konferencie:
MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – MÜHLPACHR, P. – ROMAN, T. 2010. Aplikovaná etika v sociálne práci a ďalších pomáhajúcich profesiách. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 413 s. ISBN 978-80-89271-89-4.